znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 124/2010-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti JUDr. I. K., B., zastúpeného advokátom PhDr. Mgr. P. R.., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5   Nc 24/2009 z 25. septembra 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. I. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. septembra 2009 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára 2010 doručená sťažnosť JUDr. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom PhDr. Mgr.   P. R.,   B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. septembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: «A. V konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 52/2009 v Banskej Bystrici v právnej veci žalobcov JUDr. I. Č. a mňa proti žalovaným 1/ Mgr. I. B., B., 2/ V., s. r. o., B., 3/P. V., S., 4/ JUDr. A. M., V. (ďalej len „Žalovaný 4/“) o ochranu osobnosti som 10. 9. 2009 uplatnil námietku zaujatosti v súlade s ustanovením § 14 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „Občiansky súdny poriadok“) voči sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí majú prejednať a rozhodnúť uvedenú právnu vec, a to voči predsedníčke senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M. P. a voči sudcom senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. P. P. a Mgr. E. N., pričom som zároveň navrhol, aby boli uvedení sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania uvedenej právnej veci.

Vyššie označení sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici boli v čase uplatnenia vyššie   uvedenej   námietky   zaujatosti   a   aj   v   súčasnosti   naďalej   sú   podľa   môjho   názoru vylúčení z prejednania a rozhodnutia veci vedenej Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 52/2009, pretože so zreteľom na ich pomer k veci a/alebo k účastníkom možno mať legitímne a objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti.

Dôvod pre uplatnenie vyššie uvedenej námietky zaujatosti spočíval v tom, že každý z vyššie označených sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici písomne uviedol, že sa cíti byť zaujatý, a to z dôvodu svojho vzťahu k Žalovanému 4... ktorého všetci vyššie označení sudcovia poznajú a sú s ním v kolegiálnom vzťahu.

B. O vyššie uvedenej mojej námietke zaujatosti z 10. 9. 2009 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. 9. 2009 tak, že traja vyššie označení sudcovia... nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 52/2009, a to z dôvodu uvedeného v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndc 11/2009 z 30. 4. 2009 vydaného na základe   žiadosti   predsedu   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   o   vylúčenie   sudcov občianskoprávneho   kolégia   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   z   prejednávania a rozhodovania veci vedenej Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 52/2009 a   o   jej   prikázanie   inému   súdu   toho   istého   stupňa   z   dôvodu,   že   všetci   sudcovia občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici okrem predsedníčky senátu JUDr. Z. N. sa cítia byť zaujatí a nie je možné zostaviť senát na rozhodnutie o odvolaní. Dôvodom pre nevylúčenie troch vyššie označených sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici   podľa   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Nc   24/2009 z 25. 9. 2009   je   to,   že   „skutočnosť,   že   sudca   sa   zo   svojich   subjektívnych   hľadísk   „cíti zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci,   ak   povaha   okolností,   z   ktorých   vyvodzuje   možnosť   vzniku   pochybností   o   svojej nezaujatosti,   nemôže   z objektívneho   hľadiska   viesť   k   legitímnym   pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania.“

II.

... Tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. 9. 2009 rozhodol o nevylúčení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí majú prejednať a rozhodnúť právnu vec vedenú Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co   52/2009,   a   to   predsedníčku   senátu   14   Co   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici JUDr. M. P. a sudcov senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. P. P. a Mgr. E. N., ktorí sudcovia sú podľa môjho názoru (a aj svojich názorov) zaujatí, a teda vylúčení, mi   bolo   odňaté   právo   domáhať   sa   svojho   práva   zákonom   ustanoveným   postupom   na nezávislom a nestrannom súde, a teda došlo k porušeniu môjho práva na prístup k súdu a môjho práva na spravodlivý proces (právo na ochranu nezávislým a nestranným súdom)... Pojmovou zložkou základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom súde je nestrannosť sudcu. V slovenskom právnom poriadku vystupuje sudca v pozícii rozhodcu v sporoch medzi subjektmi práv a povinností. Aby táto činnosť mala vôbec zmysel, musí sudca zaujímať postavenie „nestranného tretieho“. Pod nestranným sudcom sa rozumie taká   osoba,   ktorá   je   nezávislá   na   prejednávanej   veci,   stranách   sporu,   ich   právnych zástupcoch v tom zmysle, že je voči nim neutrálna, nemá predsudky sympatie ani antipatie, strany   sú   v   jej   očiach   úplne   rovné,   žiadna   z   nich   nemá   apriórne   žiadnu   výhodu   ani nevýhodu, prednosť, či nedostatok...

Existencia nestrannosti musí byť určená zo subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00)...

C....   Ako   som   už   vyššie   uviedol,   nestrannosť   sudcu   má   dve   roviny...   Subjektívna nestrannosť   sudcu   je   postojom   konkrétneho   sudcu   založeným   na   základe   osobného presvedčenia   tohto   sudcu.   Objektívna   nestrannosť   sudcu   znamená   zistenie,   že   sudca poskytuje   dostatočnú   záruku   na   vylúčenie   akejkoľvek   legitímnej   pochybnosti   o   svojej nezaujatosti.

Opakovane   uvádzam,   že   vyššie   uvedené   ponímanie   nestranného   sudcu   vychádza z ustálenej   rozhodovacej   činnosti   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   podľa   ktorej   je požiadavka   nestrannosti   splnená   iba   v   prípade   existencie   subjektívnej   nestrannosti a súčasne   aj   objektívnej   nestrannosti   (Piersack   v.   Belgicko,   De   Cubber   v.   Belgicko, Daktaras v. Litva, Academy Traiding Ltd. a iní v. Grécko, Fey v. Rakúsko alebo Saraiva de Carvalho v. Portugalsko, Ferrantelli a Santangelo v. Taliansko, Kyprianou v. Cyprus). Vyššie   ponímanie   nestrannosti   súdu   je   aj   súčasťou   judikatúry   Ústavného   súdu Slovenskej republiky (napríklad III. ÚS 24/2005, III. ÚS 110/07, II. ÚS 153/08, IV. ÚS 325/08 alebo III. ÚS 198/09), pričom v judikatúre... možno dokonca nájsť aj výslovnú zmienku „o dvoch spôsoboch zaujatosti – subjektívnej a objektívnej“ (III. ÚS 79/08). Tvrdím,   že v prípade vyššie označených troch sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici nie je splnená ani požiadavka subjektívnej nestrannosti uvedených sudcov a ani požiadavka objektívnej nestrannosti uvedených sudcov.

D....   Podľa   vyššie   uvedeného   subjektívneho   hľadiska   nestrannosti   sudcu   nie   sú sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici... subjektívne nestranní, pretože majú osobnú zaujatosť prameniacu z kolegiálneho vzťahu k jednému z účastníkov tohto súdneho konania. Dôkazom o neexistencii subjektívnej nestrannosti každého z troch vyššie uvedených sudcov sú výslovné písomné vyjadrenia daných sudcov o ich osobnom vzťahu k Žalovanému 4/, t. j. k jednej z osôb predstavujúcich protistranu v konaní vedenom Krajský súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 52/2009.

E. V   súdnom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn. 14 Co 52/2009   sudcovia   Krajského   súdu...   nie   sú   ani   objektívne   nestranní,   pretože neposkytujú dostatočnú záruku na vylúčenie legitímnej pochybnosti o svojej nezaujatosti... G. Ďalej je vyššie uvedená skutočnosť, že daní sudcovia sa všetci jednotlivo považujú za zaujatých   a   súčasne   majú   rozhodovať   v   tomto   súdnom   konaní,   v   rozpore   so   zásadou akceptovanou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej „spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“.

Tvrdím, že rozhodovanie veci sudcami, ktorí sa cítia byť zaujatí a túto skutočnosť aj písomne   vyhlásia,   nie   je   poskytovaním   starostlivosti   a   nemožno   ani   za   poskytovanie spravodlivosti ani považovať, a už vôbec sa dané rozhodovanie nemôže javiť, že poskytuje (účastníkom konania) spravodlivosť.

Taktiež považujem za absolútne absurdnú možnosť, aby traja sudcovia, ktorí sami seba považujú za zaujatých v určitom súdnom konaní, sa po oboznámení sa s obsahom uznesenia nadriadeného súdu týkajúceho sa posúdenia ich vlastnej zaujatosti, prestali cítiť zaujatí, aby sa stali zrazu nestrannými, a aby prestali vnímať skutočnosti a dôvody, pre ktoré sa pôvodne na základe vlastného vedomia a svedomia   a pocitov a subjektívneho zhodnotenia vzťahu s jedným z účastníkov konania cítili byť zaujatí!...»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe uvedeného rozhodol takto:„1. Základné právo JUDr. I. K... domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   a   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ndob 45/2005 zo 14. 6. 2005 porušené bolo (sťažovateľ   v   návrhu   na   petit   označil   nesprávnu   sp.   zn.   namietaného   rozhodnutia najvyššieho súdu, a to sp. zn. 4 Ndob 45/2005 zo 14. júna 2005. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. septembra 2009, pozn.).

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25.   9.   2009   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. I. K... vo výške 303,31 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta PhDr. Mgr. P. R., B...“

Sťažovateľ   19.   februára   2010   doručil   ústavnému   súdu   fotokópie   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. septembra 2009 s vyznačením jeho právoplatnosti a vykonateľnosti (8. december 2009).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 124/2010-18 z 11. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 31. marca 2010 predsedu najvyššieho   súdu,   aby   sa   vyjadril   k   otázke   vhodnosti   ústneho   pojednávania,   ako   aj k sťažnosti.

Predseda   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   zo   7.   mája   2010 doručenom ústavnému súdu 13. mája 2010 okrem iného uviedol:

«... Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosťou napadnutým uznesením rozhodol, že z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 6 Co 64/2008 nie sú vylúčení sudcovia JUDr. M. P., JUDr. P. P. a Mgr. E. N. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   posudzoval   opodstatnenosť   námietky   vnesenej účastníkom konania pred všeobecným súdom (žalobcom) z aspektu existenciu dôvodov, pre ktoré je namietaný sudca vylúčený z prejednávania veci. Vychádzal z toho, že sudcovia sú vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O. s. p.). Pri interpretácii uvedeného ustanovenia sa riadil ústavným právom účastníka na prejednanie veci pred nestranným súdom a zásadami prijatými judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, prihliadol však súčasne aj na ďalšiu významnú ústavnú zásadu, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Z týchto aspektov k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodnutia pridelenej veci dochádza len výnimočne a iba zo závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodovať v súlade so zákonom, objektívne a nezaujato. Sťažovateľ   tvrdí,   že   pre   vylúčenie   namietaných   sudcov   neboli   splnené   zákonné podmienky, a preto bolo zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu ochranu pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a do práva na prejednanie veci pred nestranným súdom podľa čl. 36 ods. 1 Ústavy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o vylúčení sudcu   ústavne   konformným   spôsobom   a   v   súlade   s   doterajšou   praxou,   vychádzajúcej z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Záver podľa ktorého skutočnosť, že sudca sa zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o svojej nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym   pochybnostiam   o   nestrannosti   súdneho   rozhodovania   je   súladný s rozhodovacou   činnosťou   najvyššieho   súdu   vo   všetkých   senátoch   občianskoprávneho kolégia.   Uvedený   záver   vychádza   z   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 30. apríla   2009   sp.   zn.   3   Nc   13/2009,   ktoré   bolo   na   základe   rozhodnutia občianskoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   schválené   na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Svoj záver najvyšší súd náležite v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia právne vyargumentoval. Do práv sťažovateľa na prejednanie veci súdom teda nebolo zasiahnuté, naopak postupom súdu mu bolo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd plne zachované.

Z   uvedených   dôvodov   navrhujem   sťažnosť   sťažovateľa   posúdiť   ako   nedôvodnú. Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.»

Sťažovateľ   v   stanovisku   k   výzve   ústavného   súdu   z   13.   mája   2010   doručenom ústavnému súdu 27. mája 2010 okrem iného uviedol:

«... Súhlasíme s vyššie citovaným názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodnutia jemu pridelenej veci má dochádzať vždy zo závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodovať objektívne a nezaujato, a teda v súlade so zákonom.

Nemožno   však   podľa   nášho   názoru   súhlasiť   s   tým,   že   k   vylúčeniu   sudcu   má dochádzať len výnimočne. Tvrdíme, že k vylúčeniu sudcu má dôjsť vždy vtedy, ak sú na to splnené zákonné predpoklady (podmienky).

Zároveň   opakovane   tvrdíme,   že   v   prípade   vylúčenia   sudcov   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   namietaných   Sťažovateľom   ide   o   závažné   dôvody,   ktoré   všetkým Sťažovateľom namietaným sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici „bránia rozhodovať v súlade so zákonom objektívne a nezaujato“, a to dôvody podrobne uvedené v námietke zaujatosti z 10. 9. 2009 a v Sťažnosti.

... Tvrdíme, že rozhodovanie veci sudcami, ktorí sa subjektívne cítia zaujatí a túto skutočnosť aj písomne vyhlásia a najviac aj vysvetlia či odôvodnia kolegiálnym vzťahom s jedným z účastníkov súdneho konania, v ktorom majú rozhodovať, nemožno považovať za objektívne a nestranné... Zároveň tvrdíme, že je právne úplne bezvýznamné, či subjektívne pocity príslušných sudcov sú správne alebo nesprávne, pretože samotná skutočnosť, že sa príslušní sudcovia považujú za subjektívne zaujatých, neposkytuje dostatočnú záruku na vylúčenie   legitímnej   pochybnosti   o   tom,   že   príslušní   sudcovia   budú   pri   prejednaní a rozhodovaní veci v skutočnosti nestranní a nezaujatí.

... Súhlasíme s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že... citovaný „záver   vychádza   z   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   30.   apríla   2009 sp. zn. 3 Nc 13/2009“.

V tejto súvislosti však považujeme za potrebné poukázať na dva aspekty:... povaha okolností, z ktorých každý z uvedených troch sudcov vyvodzuje nielen možnosť   vzniku   pochybností   o   svojej   nezaujatosti,   ale   priamo   svoju   zaujatosť,   môže z objektívneho   hľadiska   viesť   k   legitímnym   pochybnostiam   o   nestrannosti   súdneho rozhodovania a k takýmto legitímnym pochybnostiam aj vedie...

... Podľa nášho názoru je úplne nespochybniteľne relevantným osobným vzťahom sudcu zakladajúcim nielen legitímne pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ale priamo zaujatosť sudcu, kolegiálny vzťah sudcu s jedným z účastníkov súdneho konania, v ktorom má daný sudca   rozhodovať...   je   jednoznačné,   že   každá   významová   rovina   kolegiálneho   vzťahu predstavuje pozitívny relevantný vzťah sudcu k účastníkovi súdneho konania, na základe ktorého je takýto sudca vylúčený z prejednávania a rozhodnutia príslušnej veci.

...   Aj   vzhľadom   na   vyššie   citované   právne   názory   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   vyjadrené   v   judikáte   13/2009   (t.   j.   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 7/2005 z 1. 3. 2009) tvrdíme, že vyjadrenie každého z troch Sťažovateľom namietaných sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici o tom, že každý z nich sa cíti byť vo veci zaujatý, obsahuje také skutočnosti, ktoré môžu nielen zo subjektívneho pohľadu   každého   z   uvedených   sudcov,   ale   aj   objektívne   viesť   k pochybnostiam   o   ich nezaujatosti, a ktoré dokonca k takýmto objektívnym pochybnostiam priamo vedú.

Zároveň   opakovane   vyslovujeme   názor,   že   okolnosti   uvádzané   každým   z   troch Sťažovateľom namietaných sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici osvedčujú taký pomer každého z nich k jednému z účastníkov súdneho konania, ktorý pomer je nielen spôsobilý vzbudiť   zdanie   neistoty   o   nezaujatosti   každého   z   nich,   ale   takúto   neistotu   aj   priamo a nespochybniteľne vzbudzuje...

Tvrdíme, že v prípade posudzovania nestrannosti Sťažovateľom namietaných troch sudcov...   nemožno   subjektívnu   nestrannosť   týchto   troch   sudcov   prezumovať,   pretože   je dokázaný   opak,   a   to   týmito   troma   sudcami   písomne   vyjadrená   subjektívna   zaujatosť z dôvodu   ich   priateľského   (družného,   svorného,   súdržného)   vzťahu,   resp.   iného   –   t.   j. kolegiálneho   vzťahu   k   jednému   z   účastníkov   súdneho   konania,   v   ktorom   konaní   majú rozhodovať...

Taktiež poukazujeme na to, že je potrebné zohľadniť zásadu, podľa ktorej „v našom procesnom práve   je   predpojatosť   posudzovaná   striktne“,   čo znamená,   že pre   vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci stačí len pochybnosť o sudcovej nezaujatosti.... tvrdíme, že v súlade s vyššie citovanou zásadou striktného posudzovania zaujatosti nie   sú   traja   Sťažovateľom   namietaní   sudcovia   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici JUDr. M. P., JUDr. P. P. a Mgr. E. N. nestranní.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť   preto   v   súlade   s   účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenie ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6 dohovoru uznesením najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. septembra 2009, ktorým tento súd rozhodol o tom, že predsedníčka senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici a sudcovia tohto senátu nie sú vylúčení z pojednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 52/2009. Namietal, že v prípade   sudcov   nie   je   splnená   ani   požiadavka   ich   subjektívnej   nestrannosti,   ani požiadavka objektívnej nestrannosti. Dôkazom o neexistencii subjektívnej nestrannosti sú ich   výslovné   vyjadrenia   o   ich   osobnom   vzťahu   k   jednému   z   účastníkov   konania.   Ich objektívna   nestrannosť   podľa   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že „neposkytujú   dostatočnú záruku vo vylúčení legitímnej pochybnosti o svojej nezaujatosti“.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, ako sa namietaní sudcovia vyjadrili k otázke svojej predpojatosti:

«... Člen senátu JUDr. P. P. uviedol: „Žaloba smeruje aj proti žalovanému v 4. rade, ktorý je sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici. Je to môj kolega, cítim sa zaujatý. Mohli by totiž vzniknúť pochybnosti o objektívnom rozhodnutí veci. Okrem toho žalobcu 1. osobne poznám.“

Členka senátu Mgr. E. N. sa vyjadrila takto: „Pretože žalovaný 4/ je sudcom KS v B. Bystrici   a   som   s   ním   v   kolegiálnom   vzťahu,   cítim   sa   zaujatá   vo   veci   konať a rozhodovať.“»

«JUDr. M. P., predsedníčka senátu, v svojom oznámení zo 14. apríla 2009 uviedla: „Pri študovaní spisu som zistila, že na strane žalovaného 4/ je označený sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. M. V rokoch 1992 až 2004 som bola sudkyňou krajského súdu na obchodnom oddelení, s JUDr. M. som bola v častom kolegiálnom kontakte. Určité obdobia sme pravidelne cestovali do zamestnania aj zo zamestnania rovnakým vlakom, rozprávali sme sa a v tom období náš vzťah možno hodnotiť aj ako kamarátsky. V súčasnom období sa stretávame len náhodne (buď v budove súdu alebo „na ulici“), zdravíme sa, občas sa chvíľku porozprávame. Tykáme si. Domnievam sa, že z uvedených dôvodov môžu vzniknúť pochybnosti o mojej nezaujatosti pri rozhodovaní danej veci a preto predkladám na rozhodnutie podľa § 15 O. s. p. o mojom vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.“»

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým rozhodol o námietke zaujatosti sudcov senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici doručenej 11. septembra 2009, okrem iného uviedol:

„...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd   nadriadený   Krajskému   súdu v Banskej Bystrici (§ 16 ods. 1 O. s. p.), posudzoval opodstatnenosť tvrdenia žalobcu 1/ o zaujatosti   sudcov   uvedeného   súdu   z   aspektu   existencie   dôvodov,   pre   ktoré   je   sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Dospel k záveru, že tu nie sú žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie iného záveru než prijatého v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2009 sp. zn. 1 Ndc 11/2009. S dôvodmi uvedenými v predmetnom rozhodnutí, ktoré viedli k záveru, že sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M. P., JUDr. P. P. a Mgr. E. N. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej právnej veci, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje...“

Ku   „kolegiálnemu“ vzťahu ako dôvodu   na vylúčenie   sudcu   z rozhodovania   veci najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Ndc 11/2009 z 30. apríla 2009 uviedol:

„O   nestrannosť   musí   dbať   predovšetkým   sudca   sám.   Pri   výkone   súdnictva   má zachovať vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať nielen svoje   konanie,   ale   tiež   sféru   svojich   vnútorných   pocitov.   Nesmie   dopustiť,   aby   v   ňom niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pomer, so zreteľom na ktorý by vznikali pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Súčasťou takto vnímaného vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a účastníkom konania je tiež jeho schopnosť vyrovnať sa vnútorne so situáciou, že niektorého z účastníkov pozná. Aj takáto schopnosť sudcu je totiž neoddeliteľnou súčasťou jeho spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu.

V danom prípade z vyjadrení označených (zákonných) sudcov vyplýva, že existenciu vzťahu vylučujúceho ich z prejednávania a rozhodovania veci, resp. pochybnosti o svojej nezaujatosti vidia všetci traja predovšetkým v kolegiálnom vzťahu k účastníkovi konania (žalovanému 4/).

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sama skutočnosť, že sudca sa zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“ buď vo vzťahu k účastníkovi konania alebo k zástupcovi účastníka alebo že sa zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade môžu   vznikať   pochybnosti   o   jeho   nezaujatosti,   nezakladá   ale   bez   ďalšieho   dôvod   pre vylúčenie   tohto   sudcu   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   a   to   najmä   nie   vtedy,   ak okolnosti,   z   ktorých   sudca   subjektívne   vyvodzuje   možnosť   vzniku   pochybnosti   o   jeho nezaujatom   prístupe,   nie   sú   ničím   objektivizované   alebo   ak   objektívne   nemôžu   viesť k legitímnym pochybnostiam o jeho nezaujatosti alebo ak sú vyvážené takými okolnosťami objektívnej   povahy,   so   zreteľom   na   ktoré   jestvuje   dostatočná   záruka,   že   iný   sudca nachádzajúci sa v rovnakej alebo obdobnej situácii by nemohol byť zaujatý a vylučoval by objektívnu oprávnenosť obavy z nedostatku nestrannosti súdneho rozhodovania. Všeobecné záruky   takéhoto   charakteru   vyplývajú   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky predovšetkým   z   ústavne   zakotveného   nezávislého   postavenia   sudcu   ako   reprezentanta súdnej moci v demokratickej spoločnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o návrhoch oprávnených osôb (§ 15 O. s. p.) založil na vzájomnej korelácii a vyvažovaní oboch relevantných hľadísk teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska). V súlade s judikatúrou ESĽP,   ústavného súdu a tiež vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade označených sudcov nemožno mať pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré by boli relevantné v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje žiadny dôvod objektívnej povahy, so zreteľom na ktorý by mohli vznikať pochybnosti o tom, že   senát   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zložený   z   označených   sudcov   bude   voči účastníkom konania postupovať nezaujato, neutrálne, že im prizná rovnaké možnosti na uplatnenie   všetkých   práv   účastníka   občianskeho   súdneho   konania,   že   žiadnemu   z   nich nebude nadržať a že vec objektívne - podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia - posúdi so zreteľom na všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie.“

Najvyšší   súd   sa   s   týmto   názorom   stotožnil.   Okrem   toho   v   uznesení   sp.   zn. 5 Nc 24/2009 z 24. septembra 2009 uviedol:

„Rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom na uvedené, možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania veci   iba   výnimočne   a   iba   z   dôvodov,   ktoré   mu   zjavne   bránia   rozhodnúť   v   súlade   so zákonom, nestranne a spravodlivo. Rozhodovanie o predpojatosti sudcu spočíva v zisťovaní, či existuje taký jeho vzťah k veci, o ktorej má rozhodnúť, k účastníkovi konania alebo jeho právnemu zástupcovi, ktorý by mohol založiť objektívne pochybnosti o jeho nezaujatosti. Otázka zaujatosti sudcu nikdy nemôže byť postavená celkom naisto; nie je možné vychádzať len zo subjektívnych pochybností osôb zúčastnených na konaní, ale aj z právneho rozboru skutočností, ktoré k týmto pochybnostiam vedú.

Ako už bolo uvedené vo vyššie uvedenom rozhodnutí, judikatúra Európskeho súdu pre   ľudské   práva   vychádza   z   dvojakého   testu   nestrannosti   sudcu;   subjektívny   test   je založený na základe osobného presvedčenia sudcu (personal conviction of   a particular judge)   v danej veci,   objektívny   test   sleduje existenciu dostatočných   záruk,   že je možné z tohto aspektu vylúčiť akúkoľvek legitímnu pochybnosť (guarantees sufficient to exclude any   legitimate   doubt   in   this   respect).   Nestrannosť   sudcu   je   predovšetkým   subjektívnou psychickou kategóriou vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci v širšom   zmysle   (zahrňuje   vzťah   k   predmetu   konania,   k   účastníkom   konania   alebo   k   ich zástupcom, atď.), o ktorých je schopný (relatívne presne) vypovedať len sudca sám. Iba takto úzko chápaná kategória nestrannosti sudcu by sa však v praxi iba ťažko uplatnila vzhľadom   na   obťažnú   objektívnu   preskúmateľnosť   vnútorného   rozpoloženia   sudcu. Kategóriu nestrannosti treba preto vnímať širšie, aj v rovine objektívnej. Za objektívne pravda nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu (iba) subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom,   že sudca disponuje k veci určitým vzťahom. Inak povedané, nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.   Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného   sudcu   je   to,   či   obava   účastníka   konania   je   objektívne   oprávnená.   Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu.“

Najvyšší súd vyjadril svoj názor a stotožnil sa s právnym názorom obsiahnutým v uznesení sp. zn. 1 Ndc 11/2009 z 30. apríla 2009, keď uviedol, že «skutočnosť, že sudca sa zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o svojej nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania. Tento záver sa opiera a vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2009 sp. zn. 3 Nc 13/2009, ktoré občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na svojom   zasadnutí   konanom   28.   –   29.   mája   2009   schválilo   na   uverejnenie   v   Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

... V zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (viď tiež § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov) sú totiž sudcovia pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom. Ich vzájomné vzťahy a ich   vzťahy   k   iným   právnickým   profesiám   vykazujú   vo   všeobecnosti   znaky   čisto profesionálnosti a kolegiality, ktoré ešte v ničom nezakladajú možnosť vzniku pochybností o ich nezaujatosti alebo neobjektívnosti. Až v prípade, že by takýto vzťah prerástol cez takto chápaný profesionálny rámec a nadobudol by charakter bližšieho osobného vzťahu, mohla by takáto okolnosť byť dôvodom pre vylúčenie sudcu z pojednávania a rozhodovania veci. Ničím   však   nebolo   preukázané,   že by   vzťah   namietaných   sudcov   prerástol   rámec   čisto profesionálneho vzťahu.

Majúc na zreteli uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že tu nie sú okolnosti, ktoré by mohli byť považované za relevantné z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p. a preto nevyhovel vznesenej námietke zaujatosti a rozhodol tak, že sudcovia Krajského súdu v   Banskej   Bystrici   uvedení   vo   výroku   tohto   uznesenia   nie   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania tejto veci.»

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

V   súlade   s   už   uvedenými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu závery najvyššieho súdu v uznesení o tom, že sudcovia nie   sú   vylúčení,   z   rozhodovania   neboli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   ani z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné.   Podľa   názoru   ústavného   súdu kolegiálne   vzťahy,   ak   nie   sú   ďalšie   okolnosti   signalizujúce   možnú   nestrannosť   sudcu, v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu. Tak to bolo podľa názoru ústavného súdu aj v danom prípade. Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. septembra 2009 neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny ani jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na toto rozhodnutie bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. septembra 2009 a na vrátenie veci na rozhodnutie.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   nebol   v   konaní   pred   ústavným   súdom   úspešný, ústavný súd o úhrade trov konania nerozhodoval (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010