znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 124/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Mgr. I. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv upravených v čl. 19 ods. 2, čl. 46 a čl. 48 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 20 S/11/2007-165 z 15. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. I. B.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2009 faxom a 3. februára 2009 poštou doručená sťažnosť Ing. Mgr. I. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv upravených v čl. 19 ods. 2, čl. 46 a čl. 48 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 S/11/2007-165 z 15. októbra 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že «… sa   žalobou   podanou   na   Krajskom   súde   v   Žiline   domáhal   preskúmania rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Ž. č. C/2007/029646 zo dňa 17. 4. 2007 a rozhodnutia č. 25401 zo dňa 1. 2. 2007 o skončení štátnozamestnaneckého pomeru dňom 5. 2. 2007.

Dôkaz: Kópia žaloby zo dňa 20. 6. 2007 Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 15. 10. 2008, sp. zn. 20 S/11/2007 boli napadnuté rozhodnutia žalovaného č. C/2007/029646 zo dňa 17. 4. 2007 a rozhodnutie č. 25401 z 1. 2. 2007 zrušené podľa ustanovenia § 250j ods. 2) písm. a) OSP a vrátené žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Dokaz: Právoplatný rozsudok krajského súdu V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   vyslovil   právny   názor   odlišný od názoru nielen žalobcu, ale aj žalovaného správneho orgánu stým, že „podľa § 43 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z. z., ktoré ustanovenie sa údajne vzťahuje aj na žalobcu, ktorý je považovaný   za   štátneho   zamestnanca   v   politickej   funkcii,   štátnozamestnanecký   pomer predstaveného v politickej funkcii sa skončí dňom uvedeným v rozhodnutí o odvolaní z tejto funkcie alebo dňom vzdania sa tejto funkcie.“

Na základe uvedeného právneho názoru krajský súd vyslovil v odôvodnení svojho rozhodnutia záver, že „štátnozamestnanecký pomer žalobcu sa skončil dňom 10. 1. 2007, kedy   bol   žalobca   odvolaný   z   funkcie   riaditeľa   na   základe   uznesenia   vlády   Slovenskej republiky   č.   28,   keďže   z   titulu   zákonnej   kumulácie   zaradenia   žalobcu   toto   odvolanie konzumuje v sebe aj skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu.“

Podľa názoru krajského súdu teda „žalovaný nepostupoval správne, keď nadbytočne konali a rozhodovali o skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu podľa § 40 ods. 2) písm. b) zák. č. 312/2001 Z. z., pričom v čase ich konania a rozhodovanie už došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu a to podľa § 43 zák. č. 312/2001 Z. z.“ Krajský súd svoj právny názor založil na údajne samotnej zákonnej diferenciácii spôsobov   skončenia   štátnozamestnaneckého   pomeru,   kde   je   vylúčené,   aby   o   skončení štátnozamestnaneckého   pomeru   rozhodovali   dva   orgány,   t.zn.   odvolaním   vláda   SR a súčasne   služobný   úrad,   čo   sa   vylučuje   vzhľadom   k   spôsobu   skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

Na základe vyššie uvedeného   právneho   názoru krajského súdu   bolo   predmetným rozsudkom rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP   a   k   vráteniu   žalovanému   správnemu   orgánu   došlo   len   z   dôvodu   naplnenia postupu podľa S 43 ods. 3 zák. č. 312/2001 Z. z. Podľa ustanovenia § 43 ods. 3) zák. č. 312/2001   Z.   z.,   písomné   potvrdenie   o   skončení   štátnozamestnaneckého   pomeru na základe zákona obsahuje údaj o dni, ktorým sa štátnozamestnanecký pomer skončil, a o dôvode skončenia. Písomné potvrdenie vydá vedúci úradu.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 ZÚS, ústavná sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal riadne opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje, s výnimkou skutočnosti uvedenej v texte ustanovenia § 53 ods. 2 ZÚS. V zmysle ustanovenia § 53   ods.   3   ZÚS „Sťažnosť   možno   podať   v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.“

Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 15. 10. 2008, sp. zn. 20 S/11/2007 bol sťažovateľovi doručený dňa 14. 11. 2008. a nadobudol právoplatnosť 1. 12. 2008.

Dňa 1. 12. 2008 bol Krajskému súdu v Žiline doručený návrh žalobcu na opravu odôvodnenia predmetného rozsudku a návrh na vydanie opravného uznesenia k výroku č. 1 predmetného rozsudku. Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 20 S/11/2007-212 zo 16. 12. 2008, ktoré bolo účastníkom konania doručené 14. 1. 2009 návrh na vydanie opravného uznesenia k výroku č. 1. rozsudku z 15. 10. 2008 zamietol, opravil jednu vetu v odôvodnení predmetného rozsudku a vo zvyšnej časti návrh na opravu odôvodnenia zamietol.

Dokaz: Návrh na opravu odôvodnenia Návrh na vydanie opravného uznesenia.».

Sťažovateľ je toho názoru, že „rozhodnutím“ krajského súdu   boli porušené jeho základné práva upravené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy, ako aj právne princípy podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy.

Podľa   názoru   sťažovateľa   výklad   a právny   názor   vyjadrený   krajským   súdom by znamenal   zásah   do   existujúcich   právnych   vzťahov   a nová   situácia   vytvorená   týmto zásahom   by   podľa   jeho   názoru   bola   porušením   princípu   právnej   istoty,   ktorá je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu podľa čl. 1 ústavy. Je toho názoru, že výklad   a   právny   názor   vyjadrený   krajským   súdom   by   jednoznačne   znamenal diskrimináciu   sťažovateľa   pri   porušení   ústavných   princípov   aj   v   spätnej   účinnosti   – reatroaktivite použitej právnej normy. Sťažovateľ ako riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nemohol predvídať zmenu právneho stavu, dokonca sa o nej dozvedel až spätne, nemohol s ňou počítať a ani na ňu reagovať.

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Krajský súd v Žiline svojim rozsudkom, sp. zn. 20 S/11/2007, zo dňa 15. 10. 2008 porušil základné právo sťažovateľa zakotvené v čl. 19 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života, právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   ústavný   princíp   rovnosti zakotvený   v čl. 12   ods.   1   a   2)   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ďalej   základné   právo sťažovateľa   na   právnu   istotu   a   jeho   základné   právo   na   legitímne   očakávanie   s   jeho nadobudnutým   právnym   stavom   spojené   vyplývajúce   z čl. 1   ods.   1)   Ústavy   slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 S/11/2007 zo dňa 15. 10. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   o   konaní pred   ním   a o   postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   I.   ÚS   103/02   (III. ÚS 207/04, I. ÚS 34/05, I. ÚS 127/05). Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je totižto právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného   práva,   musí   rešpektovať   postupnosť   tejto   ochrany,   a predtým,   ako   podá sťažnosť   ústavnému   súdu,   musí   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Namietané porušenie niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Princíp   subsidiarity   sa   nepochybne týka   prípadov,   v   ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci súdneho konania môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   pochybením   vo   veci   konajúceho   súdu   v prvom   rade využitím im dostupných opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon [v danom prípade Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)].

Podľa § 250ja ods. 1 OSP účastník proti rozsudku súdu podľa § 250 j ods. 1 a 2 je prípustné odvolanie.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľ   napriek   tomu,   že   sa   mohol   ochrany svojich práv domáhať vo vzťahu k rozhodnutiu prvostupňového súdu (rozsudok krajského súdu č. k. 20 S/11/2007-165 z 15. októbra 2008) podaním riadneho opravného prostriedku – odvolania podľa § 250ja ods. 1 OSP, riadny opravný prostriedok v zákonnej lehote nepodal, hoci v poučení napadnutého rozhodnutia je uvedené, že proti napadnutému rozsudku   je prípustné odvolanie aj s označením, aké náležitosti má odvolanie mať, ako sa má odôvodniť a komu sa má doručiť.

V danom prípade pred právomocou ústavného súdu ešte existoval iný (všeobecný) súd, ktorý bol v prvom rade povolaný poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa, ktorých   porušenie   namieta.   Ústavný   súd za   daného   procesného   stavu   dospel   k   záveru, že sťažovateľ (čo sa týka materiálneho dôsledku) nevyčerpal všetky procesné prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Pretože   právomoc   všeobecného   súdu poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred zásahom do jeho základných práv a slobôd v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórne prerokovanie jeho sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd ju odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 310/07).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009