znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 124/08-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   apríla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť R. v P., P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn. 4 Co 147/2007 z 25. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. v P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2008 faxom a 27. marca 2008 poštou doručená sťažnosť R. v P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   4 Co 147/2007 z 25. januára 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   občianskym   združením   kultúrno - osvetového a vzdelávacieho zamerania združujúcim občanov Slovenskej republiky.

Okresný   súd   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   rozsudkom   sp. zn.   13 C 277/03 z 26. septembra 2006 zamietol žalobu sťažovateľa o určenie vlastníckeho práva a uložil mu povinnosť   nahradiť   žalovanému   C.   P.,   (...)   P.   (ďalej   len   „žalovaný“),   trovy   konania. Na základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   4 Co 147/2007 z 25. januára   2008   potvrdil   odvolaním   napadnutý   prvostupňový   rozsudok   ako   vecne správny a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   cituje   relevantné   ustanovenia   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   [ďalej   len   „dohovor“   (čl. 6   ods. 1)], dodatkového protokolu (čl. 1), ústavy (čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 127 ods. 1 až 3) a tvrdí, že „Z doposiaľ uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov vyplýva podľa   názoru   sťažovateľa   nepochybne,   že   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 4 Co 147/2007 zo dňa 25. 1. 2008“ boli porušené jeho označené práva.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„Právo sťažovateľa – R. v P.

domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

právo vlastniť majetok zakotvené v článku 20 ods. 1 Ústavy SR,

právo na pokojné užívanie svojho majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

právo nebyť zbavený majetku okrem prípadov verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 147/2007 zo dňa 25. 1. 2008 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 147/2007 zo dňa 25. 1. 2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom sťažovateľ vidí porušenie svojich v petite označených   práv;   obmedzuje   sa   iba   na   tvrdenie,   že „z doposiaľ   uvedených   skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov vyplýva podľa názoru sťažovateľa nepochybne, že rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 147/2007 zo dňa 25. 1. 2008“ boli porušené jeho označené práva.

Bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia účelu sťažovateľ uvádza pomerne rozsiahle citácie   dohovoru,   ústavy   a dodatkového   protokolu,   čo   nijako   neozrejmuje   vo   väzbe na konkrétny prípad. Argumentácia sťažovateľa sa teda zúžila iba na samotné konštatovanie o porušení jeho označených práv bez zdôvodnenia, v čom má podľa neho toto porušenie spočívať.   Keďže   sťažovateľ   neuvádza   žiadne   konkrétne   výhrady   voči   namietanému rozsudku, nemožno mu ani oponovať konkrétnymi argumentmi.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Pretože, ako už bolo uvedené, sťažovateľ okrem strohej konštatácie o nepochybnom porušení jeho práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 147/2007 z 25. januára 2008 a citácie článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu ničím neodôvodnil namietané porušenie   svojich   označených   práv,   nepreukázal   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   4 Co 147/2007   z 25.   januára   2008 a namietaným porušením označených práv. Už z tohto samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.

Podľa   ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľa neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu,   neobsahuje   kvalifikované odôvodnenie,   a preto   nespĺňa   ani   podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosť   ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je povinný vykonať advokát tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05).

Napokon ústavný súd po oboznámení sa s namietaným rozsudkom s prihliadnutím aj na rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   13 C 277/03   z   26.   septembra   2006   dodáva, že všeobecné   súdy   sa   podľa   neho   so   skutkovou   a právnou   problematikou   súvisiacou s posudzovanou   vecou   vysporiadali   z hľadiska   ústavných   aspektov   spôsobom   ústavne akceptovateľným.

Z uvedených   dôvodov ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   ako   aj   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   z dôvodov   uvedených   v odôvodnení   tohto rozhodnutia,   neprichádzalo   už   do   úvahy   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008