znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 124/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bardejov v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C 1676/98,   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach o vylúčení sudcu   z prejednávania a rozhodovania   veci   vedených   pod   sp.   zn.   4   Nc 60/02   a sp.   zn. 1 NcC 42/03 a uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Nc 60/02 zo 6. augusta 2002 a sp. zn. 1 NcC 42/03 z 13. októbra 2003, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom   pod sp.   zn.   1 Cdo 300/2006   a   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   tiež „nedostatkami   v legislatíve   spôsobené   nedbalosťou a nečinnosťou“ Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2007 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1676/98, základného práva podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   v konaniach   o vylúčení   sudcu   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedených pod sp. zn.   4   Nc   60/02   a sp.   zn.   1   NcC   42/03   a uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Nc 60/02 zo 6. augusta 2002 a sp. zn. 1 NcC 42/03 z 13. októbra 2003, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v dovolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 300/2006 a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru „nedostatkami   v legislatíve   spôsobené   nedbalosťou a nečinnosťou“ Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 5. mája 2002 v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 1676/98 námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi. Zákonný sudca vo svojom vyjadrení uviedol, že sa necíti byť vo veci zaujatý. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Nc 60/02 zo 6. augusta 2002 „... v rozpore so zákonom a bez   senátu“ nevylúčil   zákonného   sudcu   z prejednania   a rozhodovania   veci   vedenej pod sp. zn. 4 C 1676/98. Sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu 7. novembra 2002 dovolanie   a „Ďalej   som   čakal,   že   čo   sa   bude   robiť   a či   sa   náhodou   dotknutý   sudca neumúdri a sám nespamätá, ale nedialo sa celkom nič, iba ja som neustále, aj keď iba verbálne protestoval a naliehal na sudcu, aby odstúpil od prejednávania mojich súdnych prípadov. Takto sa táto moja vec znovu dostala na nadriadený súd do Prešova, kde už iný sudca, rovnako protiprávne a bez senátu vyniesol opäť v tejto veci dňa 13. X. 03 taký istý verdikt ako jeho kolega dňa 6. VIII. 02, len s tým rozdielom, že pokiaľ v prvšom konaní pred nadriadený   súdom   sudca   súdruh   JUDr.   V.   P.   tvrdohlavo   všetko   popieral,   čo som vznášal   na   jeho   adresu,   tentokrát   priznal,   že   môžu   tu   existovať   pochybnosti   o jeho nezaujatosti   voči   mne.   Preto   je   toto   rozhodnutie   nadriadeného   súdu   pre   mňa   celkom nepochopiteľné, keďže sa ním nerešpektuje ani vôľa toho, koho sa týka aj keď doznáva svoje chyby a z konania chce byť vylúčený, v danom prípade zaujatého sudcu“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že následne uplynuli skoro tri roky, kým o jeho dovolaní rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1 Cdo 300/2006   z   23. novembra 2006,   ktoré mu bolo doručené 15. februára 2007.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   okresný   súd   porušil   jeho   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým, že po viac   ako   3   rokoch   od   podania   dovolania   nepredložil   vec   v dovolacom   konaní na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nevylúčením zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania   jeho   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   4 C 1676/98   porušil „... princíp nestrannosti a nezávislosti...“ ako atribúty spravodlivého procesu. Uvedeným postupom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to uzneseniami krajského súdu sp. zn. 4 Nc 60/02 zo 6. augusta 2002 a sp. zn. 1 NcC 42/03 z 13. októbra 2003, ktorými krajský súd nevylúčil zákonného sudcu   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   4   C   1676/98   napriek skutočnosti, že zákonný sudca sa vyjadril, že sa cíti byť v danej veci zaujatý (v prípade uznesenia sp. zn. 1 NcC 42/03 z 13. októbra 2003).

Porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu v dovolacom konaní sp. zn. 1 Cdo 300/2006 z 23. novembra 2006 nastalo podľa názoru sťažovateľa tým, že najvyšší súd rozhodol o jeho dovolaní oneskorene a len formálne, „... odvolávajúc sa na nedostatok kompetencií, ktoré mu nedáva zákon.“ Sťažovateľ tvrdí, že „... bolo povinnosťou tohto súdu vychádzať pri posudzovaní tohto môjho prípadu zo všeobecných zásad, zakotvených jednak v ods. 1), čl. 46 Ústavy SR, pokiaľ ide o súdnu a inú právnu ochranu, ale najmä z garancií v tomto smere, ktoré vyplývajú z ods. 1), čl. 6 Dohovoru“.

Sťažovateľ tiež zastáva názor, že ministerstvo porušilo jeho základné právo podľa čl. 46 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že «... v rámci dovolania pre vady konania nie je v zákone vôbec počítané s takým prípadom, ako je tento môj, pokiaľ ide o násilné   vnucovanie   sudcu   niekomu   a dokonca   ešte   aj   proti   jeho   vlastnej   vôli a presvedčení, že je voči svojej obeti zaujatý, a to iba „nadriadeným súdom“, ktorý o tom rozhoduje   mimoinštantným   postupom,   ktorý   OSP   v tomto   smere   nepredvída,   čím   je dovolanie ako také /t. j. aj mimoriadne z celého nášho právneho v tomto smere vylúčené».

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa a.) ods. 2), čl. 48 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru postupom Okresného súdu v Bardejove v dovolacom konaní u neho vedenom pod č. k. 4 C 1676/98 porušené boli; b.) ods. 1), čl. 46 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove v konaní   o vylúčenie   sudcu   z prejednávania   a rozhodovania   veci   u neho   vedeného pod sp. zn. 4 Nc 60/02 a 1 NcC 42/03-62 porušené boli; c.) ods. 2, čl. 48 a ods. 1), čl. 46 Ústavy SR v spojení s ods. 1), čl. 6 Dohovoru postupom Najvyššieho   súdu   SR   v dovolacom   konaní   u neho   vedeného   pod   sp. zn.   1 Cdo 300/06 porušené boli; d.) ods. 1), čl. 46 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru nedostatkami v legislatíve spôsobené nedbalosťou   a nečinnosťou   Ministerstva   spravodlivosti   SR,   ktoré   sú   dôsledkom, že dovolanie sťažovateľa vedené na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 4 C 1676/98 nemohlo byť kasačným súdom prejednané vo veci samej, porušené boli.

2.) Zrušuje právoplatné uznesenia Krajského súdu v Prešove a.) sp. zn. 4 Nc 60/02, zo dňa 6. VIII. 2002 a

b.) sp. zn. 1 NcC 42/03-02, zo dňa 13. X. 2003, ako neopodstatnené a choré, ktorými bolo rozhodnuté   o nevylúčení   sudcu   súdruha   JUDr.   V.   P.   z konania   a rozhodovania   vo   veci vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 4 C 1676/98 v rozpore nielen s tvrdením a oprávnenými námietkami sťažovateľa, ale aj s vôľou menovaného súdruha sudcu.

3.) Prikazuje Krajskému súdu v Prešove nanovo spravodlivo rozhodnúť o písomných námietkach sťažovateľa, zo dňa 5. VI. 2002 o vylúčení sudcu súdruha JUDr. V. P. z konania a rozhodovania právnej veci vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 4 C 1676/98 v zmysle jeho vyhlásenia, že je voči sťažovateľovi zaujatý a že dokonca cíti voči nemu, ako sám prehlásil, averziu.

4.) Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie v úhrnnej výške 160 tis. Sk (slovom stošesťdesiattisíc korún slovenských), ktoré sú mu povinné spoločne a nerozdielne ním   označené   subjekty,   ako   porušovatelia   jeho   základných   a ľudských   práv   uhradiť v rovnakom pomere, (prípadne podľa rozsahu a stupňa závažnosti ich zavinenia, ktoré určí ústavný súd - pozn.), a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

5.) Ukladá   všetkým   označeným   porušovateľom   sťažovateľových   základných a ľudských práv spoločne (po prípade ako to stanoví sám ústavný súd - pozn.) a nerozdielne uhradiť   mu   vzniklé   trovy   tohto   konania   na   označený   účet   jeho   právneho   zástupcu, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú je možné považovať takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   čl. 51   ods. 1   ústavy   domáhať   sa   práv uvedených   v   (...)   čl.   46   tejto   ústavy   sa   možno   len   v medziach   zákonov,   ktoré   tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v dovolacom konaní v rámci konania vedeného pod sp. zn. 4 C 1676/98

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd porušil jeho označené práva vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 1676/98 v súvislosti s konaním o dovolaní tým, že jeho dovolanie zo 7. novembra 2002 bolo najvyššiemu súdu predložené na rozhodnutie po viac ako 3 rokoch.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (mutatis mutandis II. ÚS 387/06).

Zo sťažnosti, z predložených príloh, ako aj z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 4 C 1676/98 zjavne vyplýva, že v čase jej doručenia ústavnému súdu bolo   dovolacie   konanie   sp.   zn.   1   Cdo   300/2006   právoplatne   skončené.   Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 300/2006 z 23. novembra 2006 bolo sťažovateľovi doručené 15. februára 2007. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola daná na poštovú prepravu 2. apríla 2007.   V čase   podania   sťažnosti   okresný   súd   už nemohol   žiadnym   ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného dovolacieho konania ani spôsobovať prieťahy v ňom.   Sťažnosť   sťažovateľa   bolo   preto   v tejto   časti   potrebné   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedených skutočností ústavný súd poznamenáva, že zo spisu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 389/04 bolo zistené, že sťažovateľ v tomto konaní namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa   čl. 38 ods.   2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 1676/98 v súvislosti s konaním o dovolaní. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 389/04-20 z 1. decembra 2004 odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.   Uvedené   uznesenie   ústavného   súdu   bolo   sťažovateľovi   doručené 24. januára 2005. V prípade, ak by ústavný súd sťažnosť v tejto časti neodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, bolo by ju potrebné v období do   24. januára 2005 odmietnuť ako neprípustnú [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaniach o vylúčení sudcu z prejednávania a rozhodovania veci vedených pod sp. zn. 4 Nc 60/02 a sp. zn. 1 NcC   42/03   a uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Nc   60/02   zo   6.   augusta   2002 a sp. zn. 1 NcC 42/03 z 13. októbra 2003

Sťažovateľ namietal porušenie označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Nc 60/02 a sp. zn. 1 NcC 42/03 tým, že krajský súd   nevylúčil   zákonného   sudcu   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   okresným súdom pod sp. zn. 4 C 1676/98 napriek skutočnosti, že v druhom prípade sám zákonný sudca   vyslovil   svoju   zaujatosť.   K porušeniu   označených   základných   práv   malo   podľa názoru sťažovateľa dôjsť aj tým, že krajský súd nerozhodoval v oboch prípadoch v senáte, ako je to určené v § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v sťažnosti namietané uznesenie krajského súdu   sp.   zn.   4   Nc   60/02   zo   6. augusta 2002   nadobudlo   právoplatnosť   7. októbra 2002. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 NcC 42/03 z 13. októbra 2003 nadobudlo právoplatnosť 18. decembra 2003.

Vzhľadom   na   dátumy   právoplatnosti   napadnutých   rozhodnutí   (7. október 2002 a 18. december   2003)   a dátum   podania   sťažnosti   na   poštovú   prepravu   (2. apríl 2007) ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   podaná   po uplynutí   dvojmesačnej   lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd   preto   po predbežnom   prerokovaní sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 300/2006

Sťažovateľ   ďalej   namietal   porušenie   označených   základných   práv   postupom najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní   tým,   že   najvyšší   súd   rozhodol   o jeho   dovolaní so značným   oneskorením,   a to   len   formálnym   prejednaním   a následným   odmietnutím, „... odvolávajúc sa na nedostatok kompetencií, ktoré mu nedáva zákon“.

S prihliadnutím na ustálenú judikatúru ústavného súdu je potrebné poukázať na to, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (mutatis mutandis II. ÚS 387/06).

Ústavný   súd   z príloh   k sťažnosti   a spisu   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 4 C 1676/98   zistil,   že   v čase   jej   doručenia   ústavnému   súdu   bolo   dovolacie konanie   sp.   zn.   1 Cdo   300/2006   právoplatne   skončené.   Uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Cdo 300/2006   z   23. novembra 2006   bolo   sťažovateľovi   doručené   15. februára 2007. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola daná na poštovú prepravu 2. apríla 2007. V čase podania   ústavnej   sťažnosti   najvyšší   súd   už   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného dovolacieho konania ani spôsobovať prieťahy v ňom.

K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že rozhodovanie o námietke zaujatosti podľa § 16 ods. 1 OSP je rozhodovaním nadriadeného súdu v zmysle postavenia súdu v organizačnej štruktúre všeobecného súdnictva.   V danom   prípade   o námietke   zaujatosti   zákonného sudcu,   ktorú vznesie   účastník   konania,   rozhoduje   nadriadený   súd   na   základe   procesného   postupu ustanoveného v § 15 a nasl. OSP, nie v rámci odvolacieho konania podľa § 201 a nasl. OSP.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 300/2006 z 23. novembra 2006 dovolacie konanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Nc 60/02 zo 6. augusta 2002 zastavil, pričom   v odôvodnení   uviedol: „Nadriadený   súd   (v   danom   prípade   krajský   súd)   o tom, či je sudca   vylúčený   alebo   nie   je   rozhoduje   nie   na   základe   odvolania,   ale   na   základe zákonom   predpokladaného   postupu   nižšieho   súdu.   Krajský   súd,   resp.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky v daných prípadoch rozhodujú ako súdy vyššieho stupňa (v zmysle hierarchického   usporiadania   súdnej   sústavy),   teda   ako   súdy,   ktoré   v súdnej   sústave zaujímajú vyššie postavenie.

Z uvedeného je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný k rozhodovaniu o dovolaní, ktorým bolo napadnuté uvedené uznesenie krajského súdu, lebo toto rozhodnutie nebolo vydané v odvolacom konaní.

Súd je povinný kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky konania,   predovšetkým   či   patrí   vec   do   právomoci   súdu,   ak   je   daná   jeho   vecná   alebo funkčná príslušnosť (§ 103, § 104 O. s. p.), pokiaľ sa jedná o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

V danom   prípade   je   v Občianskom   súdnom   konaní   upravená   funkčná   príslušnosť na rozhodovanie o dovolaní tak, že jediným príslušným súdom je Najvyšší súd Slovenskej republiky, a pokiaľ nie je príslušný tento súd, nie je iný súd, ktorý by mohol v tejto veci rozhodovať.

Z uvedeného vyplýva, že ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, lebo Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný a nie je tu iný príslušný súd, príp. orgán,   ktorému   by   bolo   možné   vec   postúpiť;   súd   preto   konanie   zastavil   (§ 104 v spojení   s § 243c   O.   s.   p.)   bez   toho,   aby   mohla   byť   preskúmavaná   vecná   správnosť napadnutého rozhodnutia.“

V zmysle   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Činnosť   najvyššieho súdu ako   orgánu   súdnej   moci   je   v dovolacom   konaní   limitovaná   ustanoveniami   § 236 a nasl. OSP.   Z uvedeného   vyplýva,   že   zastavením   dovolacieho   konania   v súlade s príslušnými ustanoveniami OSP nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa. Sťažnosť sťažovateľa bolo preto v tejto časti potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „nedostatkami v legislatíve spôsobené nedbalosťou a nečinnosťou“ Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

Z obsahu   tejto   časti   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich základných práv neexistenciou takej zákonnej úpravy dovolacieho konania v Občianskom súdnom   poriadku,   pod   ktorú   by   bolo   možné   subsumovať   jeho   záležitosť   (t. j.   nesúlad ustanovení dovolacieho konania s označenými článkami ústavy a dohovoru).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr. III. ÚS 65/06), podľa ktorej „Každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania (konaní) pred ním. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť   uskutočniť   ich   aj   v rámci   a ako   súčasť   iného   druhu   konania   pred   ústavným súdom.“ V dôsledku uvedeného „za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom   možno   považovať   len   tie   z nich,   o ktorých   je   možné   konať   a   aj   rozhodnúť v niektorom z konaní uvedených v čl. 125 až 129 a čl. 130 ods. 3 ústavy ako v samostatnom konaní   uskutočnenom   výlučne   na   návrh   oprávnených   subjektov“   (I. ÚS 23/99 až I. ÚS 29/99).

Nemennosť   pravidla,   podľa   ktorého   v rámci   konaní   o individuálnej   ochrane základných práv a slobôd nie je možné konať o súlade právnych predpisov, ústavný súd potvrdzuje aj vo svojej judikatúre, pričom „za zjavne neopodstatnený podnet je potrebné považovať podnet, v rámci ktorého by bolo potrebné uskutočniť konanie, na ktoré ústavný súd nie je oprávnený, hoci inak by toto konanie (a za splnenia príslušných procesných podmienok) mohol uskutočniť ako samostatné konanie a na základe návrhu oprávnenej osoby” (II. ÚS 40/00, II. ÚS 19/01).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   je   viazaný   prezumpciou   ústavnosti   a   zákonnosti   normatívnych   právnych   aktov. Ústavnosť právnych predpisov sa posudzuje v inom druhu konania pred ústavným súdom (konanie   o súlade   právnych   predpisov).   V tomto   konaní   však   sťažovateľ   nie   je   aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania. Na základe uvedených skutočností bola preto   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietnutá   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľa   (napr.   rozhodovanie   o ustanovení   právneho   zástupcu   v konaní pred ústavným súdom, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007