znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 124/05-25

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Babjaka a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Z. G., bytom L., zastúpeného advokátom Mgr. B. S., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 401/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 401/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 401/98 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Z. G. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských   korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť Z. G. trovy konania v sume 7 326 Sk (slovom sedemtisíctristodvadsaťšesť slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. B. S., S.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 124/05-10 z 27. apríla 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Z.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 401/98.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 3527/05 doručeným ústavnému súdu 17. júna 2005, ktorého prílohu tvoria   stanovisko   zákonného sudcu   a chronológia   úkonov   účastníkov a okresného   súdu v napadnutom konaní od podania žaloby. Z vyjadrenia sudcu okrem iného vyplýva:

„Ako   zákonný   sudca   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v   Žiline   pod sp. zn. 9 C 401/98 po preštudovaní obsahu spisu dávam nasledovné vyjadrenie:

Návrh navrhovateľa napadol dňa 25. 3. 1998. Domáha sa ním vypratania garáže, ktorá má byť súčasťou jeho rodinného domu postaveného na pozemku KN parc. č. 618/1 v k.   ú.   L.   v   podstate   s   odôvodnením,   že   túto   garáž   odporkyňa   neoprávnene   užíva, navrhovateľovi   odmieta   prístup   do   garáže   a   táto   tak   neoprávnene   zasahuje   do   jeho vlastníckeho práva. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 14. 12. 1998. Bol na ňom vypočutý navrhovateľ ako aj právni zástupcovia. Pojednávanie bolo odročené za účelom predloženia listinných dôkazov. Podaním zo dňa 28. 1. 1999 právny zástupca navrhovateľa nahlásil   súdu   adresy   svedkov,   ktorých   žiadal   vypočuť.   Ďalšie   pojednávanie   vo   veci sa uskutočnilo dňa 17. 6. 1999. Bola na ňom vypočutá odporkyňa ako aj svedkyňa A. G., rod. Š., matka účastníkov konania. Svedkovia volaní neboli. Pojednávanie bolo odročené práve za účelom vypočutia svedkov a pripojenia spisu tunajšieho súdu sp. zn. 12 C 212/76. Podaniami   zo   dňa   8. 7. 1999   a   22. 7. 1999   účastníci   navrhli   vo   veci   vypočuť   ďalších svedkov. Od uvedeného času až do 4. 2. 2003 neboli v prejednávanej veci zo strany súdu vykonané žiadne procesné úkony. V súvislosti s odchodom v tom čase zákonnej sudkyne JUDr.   M.   bola   vec   s   účinnosťou   od 1. 9. 1999   pridelená   na prejednanie   a   rozhodnutie do senátu   Mgr.   F.   D.   S účinnosťou   od 1. 6. 2000   bola   vec   pridelená   na   prejednanie a rozhodnutie do senátu JUDr. J. Č. Táto zákonná sudkyňa nariadila termín pojednávania na   deň   4. 2. 2003.   Na pojednávaní   oboznámila   pripojené   listinné   dôkazy,   opätovne vypočula   právnych   zástupcov   účastníkov   konania,   účastníkov   a   ďalej   svedka   J.   G. Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   vyžiadania   a   pripojenia   spisov   ako   aj   ďalších listinných   dôkazov.   Okrem   iného   mal   súd   zvážiť   nariadenie   znaleckého   dokazovania. Podaním zo dňa 12. 2. 2003 navrhovateľ uviedol svedkov, ktorých žiada v prejednávanej veci vypočuť. V zmysle záverov posledného pojednávania si súd v priebehu februára r. 2003 pripojil do spisu súvisiace spisy ako aj ďalšie listinné dôkazy. Vzhľadom k tomu, že niektoré z nich boli zaslané faxovým podaním, súd výzvou zo dňa 18. 3. 2003 vyzval navrhovateľa aby   tieto   faxové   podania   doplnil   kópiami   listín.   V   súvislosti   s   odchodom   JUDr.   J.   Č. na Okresný   do   Zvolena   bola   vec   následne   v   júli   2003   pridelená   na   prejednanie a rozhodnutie   do   senátu   Mgr. M.   Š.   Dňa   31. 3. 2004   sa   vo   veci   uskutočnilo   ďalšie pojednávanie. Následne dňa 15. 7. 2004 súd rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia navrhovateľa a dňa 18. 4. 2005 súd nariadil ohliadku na mieste samom, ktorá sa uskutočnila dňa 13. 5. 2005.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že navrhovateľ zbytočné prieťahy v konaní nespôsobil, snáď s výnimkou toho, že na zaslanie len jeho faxových podaní súd nemohol prihliadať, a preto   ho   musel   opätovne   vyzývať   na   predloženie   riadnych   kópií   listinných   dôkazov. Prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl.   O.   s.   p.   v spise nevznikli.   Prieťahy,   ktoré v prejednávanej   veci   sú,   sú   podľa   môjho   názoru   zbytočnými   prieťahmi.   Ide   hlavne o obdobie   r.   1999   až   r.   2003,   kedy   sa   v   spise   vôbec   nekonalo,   avšak   stav   aký   bol na Okresnom súde v Žiline koncom 90-tych rokov a v r. 2000 a r. 2001 je Ústavnému súdu Slovenskej republiky známy možno aj z iných podaní. V konečnom dôsledku sa nejedná o skutočnosť, ktorá môže ospravedlniť zbytočné prieťahy v konaní. Hoci otázka zaťaženosti sudcov a organizácie práce nemôže ovplyvniť nazeranie na prieťahy v súdnom konaní, považujem za potrebné uviesť, že t. č. mám v svojom senáte viac ako 30 vecí, ktoré napadli pred r. 2000. Okrem bežného nápadu od t. č. ako som nastúpil ako sudca na Okresnom súde v Žiline mám v senáte aj zostatok vecí po JUDr. D., JUDr. B., JUDr. Č. a JUDr. M. Len v súvislosti s odchodom JUDr. Č. na Okresný súd do Zvolena mi bolo pridelených popri bežnom   nápade   ďalších   vyše   130   nevybavených   vecí   ako   aj   1/3-vý   nápad   exekučného oddelenia. Napriek tomu som stav v senáte od júla r. 2003, keď som mal zostatok vecí 365, znížil na dnešných 215. Nie je však možné, najmä v reštančných veciach, pokiaľ mi ich bolo pridelených   takmer   100,   jeden   mesiac   skončiť   50   a   druhý   mesiac   zvyšok.   Vo   veci navrhovateľa som začal konať v r. 2004 s tým, že predpoklad skončenia veci je v druhej polovici r. 2005.

Pokiaľ sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu, som toho názoru, že sa jedná o náročnú vec, pretože na objektívne rozhodnutie vo veci je potrebné vykonať pomerne rozsiahle   dokazovanie   účastníkmi   konania,   svedkami,   oboznámením   sa   s   množstvom listinných dôkazov, ohliadkou miesta samotného a navyše v prejednávanej veci napadli aj dve predbežné opatrenia.“

Z prílohy podania okresného súdu vyplýva nasledovaný „Prehľad úkonov vo veci 9 C 401/98

25. 3. 1998 - návrh podaný na súd (M.) 18. 11. 1998 - vytýčený T 14. 12. 1998 (odročené na neurčito) (M.) 23. 3. 1999 - spis pridelený Dr. Z. 26. 5. 1999 - vytýčený T 17. 6. 1999 (odročené na neurčito) (Z.) 20. 9. 1999 - spis pridelený Dr. D.

1. 6. 2000 - spis pridelený Dr. Č. 12. 11. 2002 - vytýčený T 4. 2. 2003 (odročené na neurčito) (Č.) 10. 3. 2003 - žiadaný spis z A, dotaz na Obec L., aby doplnili listinné dôkazy, ktoré súdu zaslali faxom (Č.) 1. 6. 2003 - spis pridelený Dr. Š. 3. 10. 2003 - výzva na zaplatenie sup. za predbežné opatrenie 27. 2. 2004 - vytýčený T 31. 3. 1004 (odročené na neurčito) 15. 7. 2004 - uznesenie - zamietnutý návrh na vydanie predbežného opatrenia 20. 4. 2004- vytýčený T 6. 5. 2005 - ohliadka 25. 4. 2005 - zrušený T ohliadky na 6. 5. 2005 a vytýčený na T 26. 5. 2005 Podľa vyjadrenia sudcu T: bude vytýčený na mesiac júl 2005.“

Obdobné   procesné   úkony,   ktoré   sú   uvedené   vo   vyjadrení   okresného   súdu,   zistil aj ústavný súd z obsahu súdneho spisu.

Navyše   zistil,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   podal   30. septembra 2003   návrh na vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorý   okresný   súd   zamietol   15. júla 2004,   a   návrh na vydanie predbežného opatrenia podala i právna zástupkyňa odporkyne 18. apríla 2005, o ktorom   okresný   súd   dosiaľ   nerozhodol.   Dňa   6. júna 2005   okresný   súd   určil   termín pojednávania na 29. júl 2005.

Dňa   27. júna 2005   bolo   ústavnému   súdu   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľa   k   vyjadreniu   okresného   súdu,   z ktorého   vyplýva,   že „nepovažujeme   za potrebné v ďalšom doplniť podanú sťažnosť“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   veci,   predmetom   konania   je   nárok sťažovateľa   na   vypratanie   nehnuteľnosti   (garáže).   Toto   konanie   nie   je   právne   zložité. Právna   úprava   vyplýva   predovšetkým   z   Občianskeho   zákonníka,   metodika   postupu všeobecných   súdov   v takýchto veciach   je jasná a podložená stabilizovanou judikatúrou. Aj keď z hľadiska potreby zisťovania faktického stavu sa konanie mohlo stať zložitejším a náročnejším, ako to konštatoval okresný súd, „pretože na objektívne rozhodnutie vo veci je potrebné   vykonať   pomerne   rozsiahle   dokazovanie   účastníkmi   konania,   svedkami, oboznámením sa s množstvom listinných dôkazov, ohliadkou miesta samotného a navyše v prejednávanej   veci   napadli   aj   dve   predbežné   opatrenia“,   vychádzajúc   zo   zistených výsledkov ústavný súd dospel k záveru, že zložitosť veci v danom prípade nemohla mať podstatný vplyv na doterajšiu dĺžku namietaného konania pred okresným súdom.

2. Správanie účastníka je druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či   v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd nezistil z obsahu súdneho spisu, že by samotný   sťažovateľ   (a   jeho   právny   zástupca)   prispel   k vzniku   zbytočných   prieťahov. Sťažovateľ bol počas konania aktívny a súčinnostný, zúčastnil sa všetkých pojednávaní a v priebehu   konania žiadal   okresný   súd viackrát   o určenie termínu pojednávania a   tiež podal aj sťažnosť na zbytočné prieťahy. Aj okresný súd uviedol, že „navrhovateľ zbytočné prieťahy v konaní nespôsobil (...)“.

3. Tretím kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či v uvedenom konaní došlo   k zbytočným prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   v   spore.   Ústavný súd   zistil, že okresný súd bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky od 2. júna 1998, keď zaslal vyjadrenie odporkyne k návrhu právnemu zástupcovi sťažovateľa, do 18. novembra 1998, keď   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   14. december 1998   (nečinnosť   viac ako 5 mesiacov), od júla 1999, keď okresnému súdu odporkyňa oznámila adresu svedkov, do 12. novembra 2002, keď určil termín pojednávania na 4. február 2003 (nečinnosť takmer 40   mesiacov),   a od   18. marca 2003,   keď   okresný   súd   vyzval obec L.   na zaslanie kópií listinných dôkazov, ktoré boli predtým zaslané iba faxom, do 27. februára 2004, keď určil termín   pojednávania   na   31. marec 2004   (nečinnosť   takmer   12 mesiacov).   V   tomto   čase okresný súd 3. októbra 2003 urobil len taký jednoduchý úkon, akým je výzva na zaplatenie súdneho   poplatku   za   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Ďalej   bol   okresný   súd nečinný   aj   od   15. júla 2004,   keď   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného opatrenia, do 18. apríla 2005, keď určil termín ohliadky na mieste samom na 13. máj 2005 (nečinnosť viac ako osem mesiacov).

Aj sudkyňa okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla, že „Prieťahy, ktoré v prejednávanej veci sú, sú podľa môjho názoru zbytočnými prieťahmi. Ide hlavne o obdobie r. 1999 až 2003, kedy sa v spise vôbec nekonalo (...)“.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   na   konanie   o návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) ustanovuje pomerne krátku zákonnú lehotu, počas ktorej   je potrebné o návrhu na predbežné opatrenie rozhodnúť (najneskôr do 30   dní   od   doručenia   návrhu   na   predbežné   opatrenie   (§ 75   ods. 4   OSP),   ak   sa   má dosiahnuť účel a zmysel tohto zabezpečovacieho inštitútu v občianskom súdnom konaní (napr. IV. ÚS 105/04), čo v prípade okresného súdu nebolo dodržané ani v jednom prípade, pretože o návrhu sťažovateľa z 30. septembra 2003 rozhodol okresný súd až 15. júla 2004 a o návrhu odporkyne z 18. apríla 2005 okresný súd dosiaľ nerozhodol.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v nedostatočnom počte sudcov na vybavovanie na súd napadnutých vecí (ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy   v konaní)   ústavný   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. III. ÚS 147/02,   I. ÚS 100/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu personálne problémy by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas a adekvátne   opatrenia.   Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný súd na základe týchto zistení a stanoviska okresného súdu mohol dospieť k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 401/98 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 401/98 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   50 000 Sk.   Sťažovateľ   žiadosť   odôvodnil   okrem   iného   tým, že „stav právnej neistoty spôsobený prieťahmi v súdnom konaní trvá už veľmi dlhú dobu, kedy porušovateľ sa v priebehu siedmich rokov nepriblížil k takému ustáleniu skutkového stavu, na základe ktorého by mohol vo veci rozhodnúť“.

V dôsledku   zistených   skutočností   preto   ústavný   súd   považoval   za   potrebné rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z princípov spravodlivosti a z potreby zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa. Ústavný súd považoval za primerané priznať sťažovateľovi sumu 50 000 Sk.Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. B. S. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk, a za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   v roku   2004,   spísanie sťažnosti   a jej   podanie z 8. apríla 2005) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška 1“)   platnej do 31. decembra 2004   a § 11   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška 2“) platnej od 1. januára 2005. Za jeden úkon vykonaný v roku 2004   priznal   ústavný   súd   odmenu   v   sume   4 540 Sk   a 1 x 136 Sk   režijný   paušál (§ 19 vyhlášky 1).   Za   druhý   úkon   vykonaný   v   roku   2005   priznal   ústavný   súd   odmenu v sume 2 501 Sk a 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky 2). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 7 326 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2005