znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 124/04-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8. septembra 2004 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha v konaní o sťažnosti   L. G., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. A. T., K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 220/01, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 220/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 34 Cb 220/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. L. G. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť L. G. trovy právneho zastúpenia v sume   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. A. T., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 124/04 zo 16. apríla 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. G., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 34 Cb 220/01.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   23. decembra 1999   okresnému   súdu žalobu   o zaplatenie   75 660 Sk   s   príslušenstvom.   Podľa   sťažovateľa   napriek   tomu, že od podania žaloby okresnému súdu uplynuli viac než 4 roky (ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu), nebolo v jeho právnej veci konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľ uviedol, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podal 4. novembra 2003 predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup okresného súdu v predmetnej veci, ale ako uvádza v sťažnosti „Do dnešného dňa som neobdržal odpoveď a ani nebolo vo veci vytýčené pojednávanie“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní v konaní o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Postupom Okresného súdu Košice II v právnej veci vedenej pred uvedeným súdom pod spisovou značkou 34 Cb 220/01 bolo porušené základné právo L. G. na súdnu ochranu podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Košice II, aby vo veci konal. Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť L. G. primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   62 084,- Sk   do 2 mesiacov   od   právoplatnosti   tohoto rozhodnutia.“

Predseda okresného súdu podaním sp. zn. Spr 750/04 doručeným ústavnému súdu 27. mája 2004 predložil k prijatej sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa uvádza:

„Zo súdneho spisu vyplýva, že dňa 23. 12. 1999 podal žalobca L. G. na Okresnom súde   Košice   II   žalobu   proti   žalovanému   M.   V.,   bytom   v K.,   o zaplatenie   75.660,-   Sk s príslušenstvom. Žaloba bola zapísaná pod sp. zn. 1 Rob 4321/99. Dňa 21. 1. 2000 súd vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal dňa 24. 2. 2000 odpor žalovaný.

Uznesením zo dňa 28. 3. 2000 súd vyzval žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku za   odpor   proti   platobnému   rozkazu.   Proti   uzneseniu   podal   žalovaný   dňa   25. 4. 2000 odvolanie, dňa 6. 6. 2000 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach. Uznesením z 26. 6. 2000 bolo uznesenie súdu prvého stupňa potvrdené a dňa 7. 7. 2000   bol   spis   doručený   súdu   prvého   stupňa.   Dňa   22. 11. 2000   bol   vydaný   pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania a dňa 27. 12. 2000 bol spis predložený učtárni súdu na vymáhanie súdneho poplatku za odpor. Dňa 1. 3. 2001 bola vec prevedená   do   registra   Cb   a zapísaná   pod   sp.   zn.   34 Cb 220/01   do súdneho   oddelenia JUDr. D. P.

Dňa 21. 3. 2001 bolo vo veci nariadené pojednávanie na deň 4. 5. 2001. Po výsluchu účastníkov   konania   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania.

Uznesením zo dňa 24. 9. 2002 súd ustanovil vo veci znalca Doc. Ing. Š. O., ktorému uložil   podať   písomný   znalecký   posudok   v lehote   60 dní   od   doručenia   súdneho   spisu. Zároveň   bola   žalovanému   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania. Proti povinnosti zložiť preddavok podal dňa 16. 10. 2002 odvolanie žalovaný, dňa   5. 12. 2002   vydal   súd   opravné   uznesenie   a dňa   14. 1. 2003   bol   spis   predložený Krajskému   súdu   v Košiciach   na   rozhodnutie   o odvolaní   žalovaného.   Uznesením   zo   dňa 16. 1. 2003   bolo   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   zrušené   vo   výroku   o povinnosti   zložiť preddavok na trovy dokazovania.

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   zo   dňa   31. 1. 2003   bola   vec   presunutá do súdneho oddelenia JUDr. L. H.

Dňa 23. 10. 2003 bol spis zaslaný ustanovenému znalcovi za účelom vypracovania znaleckého posudku.   Dňa   16. 12. 2003   znalec   požiadal   súd o poskytnutie súčinnosti pri získaní   adresy   bydliska   spolumajiteľky   rodinného   domu,   v ktorom   má   znalec   vykonať ohliadku za účelom podania posudku. Dňa 19. 5. 2004 znalec oznámil, že zvolal stretnutie na   mieste   ohliadky,   na   stretnutie   sa   dostavil   iba   žalobca,   žalovaný   sa   na   stretnutie nedostavil, preto znalec bez vykonania ohliadky nemôže vypracovať znalecký posudok. Dňa 4. 11. 2003 podal sťažovateľ predsedovi Okresného súdu Košice II sťažnosť na prieťahy   v konaní.   Predseda   okresného   súdu   listom   zo   dňa   11. 12. 2003   sp.   zn. Spr. 23177/03 upovedomil sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení neskorších predpisov, že jeho sťažnosť nemôže byť vybavená v lehote 2 mesiacov od doručenia orgánu štátnej správny súdu, pretože spis, ktorého sa sťažnosť týka   sa   od   24. 10. 2003   nachádza   u znalca   Doc.   Ing.   Š.   O.,   CSc.   a súdny   spis   je nevyhnutným podkladom pre riadne vybavenie sťažnosti. Po predložení spisu od súdneho znalca   predseda   súdu   listom   z 19. 5. 2004   oznámil   sťažovateľovi,   že   jeho   sťažnosť na prieťahy v konaní je čiastočne dôvodná, pretože v čase od 4. 5. 2001 do 24. 9. 2002 súd vo veci nevykonal úkon, smerujúci k rozhodnutiu vo veci. V konaní tak vznikli prieťahy, ktoré   sú   v značnej   miere   zapríčinené   objektívnymi   okolnosťami   a to vysokým   počtom nevybavených a nerozhodnutých vecí v obchodnej sporovej agende. (...)

Predmetom konania je obchodný spor zo zmluvy o dielo. Z doterajšieho priebehu konania vyplýva, že vec je skutkovo zložitá na dokazovanie, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie.

Zo súdneho spisu nevyplýva, že by sťažovateľ ovplyvnil dĺžku konania. Zákonné prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. OSP sa vo veci nevyskytli. Pokiaľ   ide   o postup   súdu   v konaní,   v období   od   nápadu   veci   dňa   23. 12. 1999 po vykonanie pojednávania vo veci dňa 4. 5. 2001 súd v konaní postupoval bez prieťahov a v tomto   období   vykonával   štandardné   úkony   súvisiace   s vydaním   platobného   rozkazu, vyrubením súdneho poplatku za podaný odpor a to v lehotách zodpovedajúcich zaťaženiu súdu v agende obchodného rozkazného konania v danom období.

Po odročení pojednávania dňa 4. 5. 2001 na neurčito bol vo veci ustanovený znalec až   24. 9. 2002   a v tomto   období   súd   vo   veci   nevykonal   úkon,   smerujúci   k rozhodnutiu vo veci. Toto obdobie je možné považovať za prieťahy v konaní, tieto však boli spôsobené objektívnymi   okolnosťami   a to   vysokým   počtom   nevybavených   a nerozhodnutých   vecí v obchodnej   sporovej   agende   a v súdnom   oddelení   konajúcej   sudkyne,   ktorá   v tom   čase popri agende Cb rozhodovala aj v agende exekučného konania.

Po   presunutí   veci   do   oddelenia   JUDr.   H.   bol   spis   dňa   23. 10. 2003   zaslaný znalcovi na   vypracovanie   znaleckého   posudku.   Posudok   doposiaľ   nebol   vypracovaný pre neposkytnutie súčinnosti zo strany žalovaného.

S ohľadom na uvedené skutočnosti sme toho názoru, že v konaní Okresného súdu Košice II sp. zn. 34 Cb 220/01 došlo k prieťahom v období od 4. 5. 2001 do 24. 9. 2002. Posúdenie, či tieto prieťahy boli zbytočné, ponechávame na rozhodnutie Ústavnému súdu Slovenskej   republiky.   V ostatnej   časti   navrhujeme,   aby   ústavný   súd   ústavnej   sťažnosti nevyhovel.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 2. júna 2004 sa právny zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku predsedu okresného súdu takto:

„Podľa   stanoviska   Okresného   súdu   Košice   II   došlo   v období   od   04. 05. 2001 do 24. 09. 2002 k prieťahom v konaní Okresného súdu Košice II sp. zn. 34 Cb 220/01. Tieto prieťahy   sa   snaží   súd   ospravedlniť   objektívnymi   okolnosťami   a   to   vysokým   počtom nevybavených a nerozhodnutých vecí v obchodnej agende a v súdnom oddelení konajúcej sudkyne, ktorá v tom čase popri agende Cb rozhodovala aj v agende exekučného konania. Máme za to, že je povinnosťou súdu ale i sudcu zorganizovať prácu tak, aby bola možná realizácia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Vysoký počet nevybavených a nerozhodnutých vecí v obchodnej sporovej agende   a v súdnom   oddelení   konajúcej   sudkyne,   ktorá   popri   agende   Cb   rozhodovala aj v agende exekučného konania nie je možné považovať za okolnosť, ktorá by zbavovala súd Ústavou SR uloženej povinnosti postupovať v konaní tak, aby bol čo najskôr odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádza ten, kto sa domáha rozhodnutia súdu.

Aj v čase od 31. 01. 2003, t. j. od presunutia veci do súdneho oddelenia JUDr. L. H., do 23. 10. 2003, kedy bol podľa vyjadrenia Okresného súdu Košice II spis zaslaný znalcovi, vznikli   podľa   nášho   názoru   zbytočné   prieťahy   v konaní,   nakoľko   obdobie   takmer 10 mesiacov nezodpovedá náročnosti úkonu - zaslaniu spisu znalcovi.

Skutočnosť,   že   znalecký   posudok   doposiaľ   nebol   vypracovaný   odôvodňuje   súd neposkytnutím súčinnosti zo strany žalovaného. Nesplnenie povinnosti žalovaného uloženej mu   uznesením   Okresného   súdu   Košice   II,   sp.   zn.   34 Cb 220/01   zo   dňa   24. 09. 2002, konkrétne   povinnosti   poskytnúť   znalcovi   potrebnú   súčinnosť   má   možnosť   konajúci   súd sankcionovať podľa § 53 OSP.“

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní uvedený v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Pri celkovom posúdení, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy, ktorej prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní - vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva - inak ústavný súd nepovažuje za vhodný ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 113/03).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 27/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 192/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 41/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil, že predmetom konania je nárok sťažovateľa na zaplatenie 75 660 Sk z titulu doplatenia ceny za dielo dohodnutej v zmluve o dielo. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť   svedčiacu   o právnej   zložitosti   veci, ale po skutkovej stránke možno konštatovať, že v danom prípade ide o vec skutkovo zložitú, vyžadujúcu   si   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania   (potreba   nariadenia   znaleckého dokazovania,   ktorého   realizácia,   resp.   zabezpečenie   mali   tiež   vplyv   na   celkovú   dĺžku konania). Aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení konštatuje, že „vec je skutkovo zložitá na dokazovanie, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie“. Spomínaná   skutková   zložitosť   veci   však   nemôže   ospravedlniť   nečinnosť okresného súdu v konaní o žalobe sťažovateľa.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,   či v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Ústavný   súd   hodnotí   jeho   správanie   ako   aktívne   a súčinnostné.   Po   celú   dobu   konania bol zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   na   uskutočnenom   pojednávaní sa zúčastnil,   potrebnú   súčinnosť   ustanovenému   súdnemu   znalcovi   poskytol.   V správaní sťažovateľa teda ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobili závažnejšie spomalenie   postupu   okresného   súdu   v predmetnom   konaní.   Aj   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení   hodnotí   správanie   sťažovateľa   ako   také,   ktoré   neovplyvnilo   doterajšiu   dĺžku konania.

3. Použitím posledného kritéria, ktorým ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   od   podania   žaloby   okresnému   súdu   v decembri   1999 do nariadenia termínu pojednávania v marci 2001 vykonával okresný súd štandardné úkony súvisiace s vydaním platobného rozkazu, vyrubením súdneho poplatku za podaný odpor, s predložením   spisu   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z dôvodu odporcovho odvolania proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 Rob 4321/99-13, ktorým bol vyzvaný   na zaplatenie   súdneho   poplatku   a doručovaním   potvrdzujúceho   uznesenia krajského súdu č. k. 1 Cob 78/00-19 účastníkom konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   od   podania   odporu   proti   platobnému   rozkazu   č.   k. 1 Rob 4321/99-13 (24. februára 2000) do preradenia veci do registra Cb (1. marca 2001) uplynul neprimerane dlhý čas aj napriek tomu, že spis bol počas tohto obdobia z dôvodu odporcovho odvolania proti uzneseniu okresného súdu č. k. 1 Rob 4321/99-15, ktorým bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podaný odpor, predložený krajskému súdu a po doručení potvrdzujúceho uznesenia krajského súdu č. k. 4 Cob 78/00-19 okresnému súdu (7. júla 2000)   tento   doručoval   vyššie   citované   uznesenie   krajského   súdu   účastníkom konania.

Dňa 4. mája 2001   sa   uskutočnilo   na   okresnom   súde   pojednávanie   vo   veci,   ktoré bolo odročené   na   neurčito   s tým,   že   bude   ustanovený   znalec   z odboru   stavebníctva na posúdenie kvality diela. Od uvedeného úkonu ústavný súd zistil 2 významné obdobia nečinnosti   v postupe   okresného   súdu,   ktoré   mali   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   sťažnosťou napadnutého   konania,   keď   okresný   súd   nevykonal   žiaden   procesný   úkon   smerujúci k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa bez existencie zákonnej prekážky v zmysle § 107 a nasl. OSP. Uvedené obdobia úplnej nečinnosti okresného súdu trvali:

- od 4. mája 2001, keď sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým,   že   bude   ustanovený   znalec   z odboru   stavebníctva   na   posúdenie   kvality   diela, do 24. septembra   2002,   keď   okresný   súd   uznesením   č.   k.   34 Cb 220/01-30   ustanovil súdneho znalca (t. j. vyše 16 mesiacov),

- od 14. februára 2003, keď dal okresný súd doručovať uznesenie krajského súdu č. k. 3 Cob 6/03-42 zo 16. januára 2003 žalovanému, do 4. septembra 2003, keď dal okresný súd   doručovať   súdnemu   znalcovi   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   34   Cb   220/01 o nariadení znaleckého dokazovania (t. j. takmer 7 mesiacov).

Obdobie   od   23. októbra 2003,   keď   dal   okresný   súd   doručovať   súdny   spis sp. zn. 34 Cb 220/01   súdnemu   znalcovi,   do   dňa   vydania   rozhodnutia   ústavného   súdu (8. septembra 2004) sa vyznačuje neefektívnou činnosťou okresného súdu.

To, že v uvedených obdobiach ide o prieťahy v konaní, uznal aj predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti, keď uvádza, že: „Po odročení pojednávania dňa 4. 5. 2001 na neurčito bol   vo veci   ustanovený   znalec až 24. 9. 2002   a v tomto   období súd   vo   veci nevykonal   úkon,   smerujúci   k rozhodnutiu   vo   veci.   Toto   obdobie   je   možné   považovať za prieťahy v konaní...“, a ďalej konštatuje: „Po presunutí veci do oddelenia JUDr. H. bol spis dňa   23.   10.   2003 zaslaný znalcovi   na   vypracovanie znaleckého   posudku.   Posudok doposiaľ (k   20. máju 2004,   keď   bolo   vyjadrenie   písané,   pozn.   ústavného   súdu) nebol vypracovaný pre neposkytnutie súčinnosti zo strany žalovaného.“

Z predloženého   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   neprijal žiadne   opatrenia   za   účelom   zabezpečenia   včasného   vypracovania   znaleckého   posudku. Súdny spis sp. zn. 34 Cb 220/01 bol doručený súdnemu znalcovi koncom októbra 2003. Okresný súd uložil súdnemu znalcovi vypracovať znalecký posudok v lehote 60 dní odo dňa doručenia súdneho spisu. Súdny znalec listom doručeným okresnému súdu 19. mája 2004, t. j. po viac ako pol roku od doručenia predmetného súdneho spisu, oznámil okresnému súdu, že 10. mája 2004 zvolal stretnutie za účelom ohliadky domu žalovaného, na ktoré sa žalovaný nedostavil. Súčasne žiadal okresný súd o súčinnosť pri hľadaní kontaktnej adresy spolumajiteľky predmetného domu.

O prieťahoch   v súdnom   konaní   možno   podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu hovoriť aj vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej“ ochrany práv účastníkov súdneho konania, prípadne   ak   k   ich   použitiu   siahne   vtedy,   keď   je   ich   skutočný   príspevok   (účinok) k dosiahnutiu tohto účelu súdneho konania vylúčený, prípadne je značne minimalizovaný (III. ÚS 174/02).

Všeobecný   súd   vzhľadom   na   jeho   povinnosť   organizovať   svoj   procesný   postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň   fyzická   alebo   právnická   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie,   zodpovedá za adekvátne   a účelné   využitie   procesných   prostriedkov,   ktoré   mu   na   tento   účel   zákon zveruje   (vrátane   poriadkových   opatrení   v zmysle   §   53   OSP),   aj   vo   vzťahu   k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v tomto zmysle v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca (III. ÚS 174/02).

Vyššie uvedený postup okresného súdu, keď nevyužil procesné prostriedky, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok na zabezpečenie včasného vypracovania znaleckého posudku, nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Zhrňujúc uvedené ústavný súd konštatuje, že z celkovej doby trvania posudzovaného konania (t. j. 4 roky a 8 mesiacov) v ňom dochádzalo počas obdobia takmer 2 a trištvrte roka k zbytočným prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu, resp. jeho neefektívnej činnosti.

Na základe toho dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom okresného súdu   v konaní,   ktoré   je   na ňom   vedené   pod   sp.   zn.   34   Cb   220/01,   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.Argumenty predsedu okresného súdu súvisiace s „vysokým počtom nevybavených a nerozhodnutých   vecí   v obchodnej   sporovej   agende“ ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju ustálenú judikatúru (napr. II. ÚS 61/03, IV. ÚS 137/04) neakceptoval.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   okresným   súdom,   prikázal mu, aby vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 62 084 Sk, čo podľa sťažovateľa „predstavuje 20 % ročný úrok od 24. 12. 1999, t. j. odo dňa nasledujúceho po podaní žaloby na Okresný súd Košice II do 28. 01. 2004 (deň napísania   ústavnej   sťažnosti,   pozn.   ústavného   súdu) zo   sumy   75   660,-   Sk“, ktoré zdôvodnil   tým,   že: „Cítim   sa   byť   ukrátený   na   svojich   právach   nezákonným   postupom Okresného súdu Košice II, nakoľko súd po dobu takmer 16 mesiacov nevykonal žiaden úkon, ktorý by smeroval k rozhodnutiu vo veci samej. Postupom súdu, resp. jeho nekonaním bol predlžovaný môj stav právnej neistoty...“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nemohol   ústavný   súd vychádzať   z výšky   vymáhanej   sumy,   tak   ako   to   požadoval   sťažovateľ,   ale   zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 34 Cb 220/01, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že samotný sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že je ukrátený na svojich právach postupom okresného súdu, „nakoľko súd po dobu takmer 16 mesiacov nevykonal žiaden úkon, ktorý by   smeroval   k rozhodnutiu   vo   veci   samej“,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 20 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom súde.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom   advokátom   JUDr.   A.   T.,   uplatnených   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu 2. júna 2004. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a vyjadrenie k sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2003,   ktorá   bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk (odmena za 1 úkon právnej služby vo výške 4 534 Sk) a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Nárok na úhradu úkonu právnej služby spočívajúceho v ďalšej porade s klientom ústavný súd nepriznal. Podľa názoru ústavného súdu mohol právny zástupca už na prvej porade s klientom (ktorá je súčasťou prevzatia a prípravy právneho zastúpenia a za ktorú bola právnemu zástupcovi odmena priznaná) zistiť právne relevantné skutočnosti potrebné na napísanie vyjadrenia k stanovisku predsedu okresného súdu.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2004