znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 124/03-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť F. D., bytom J., t. č. ÚVV L., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutiami   a   postupmi Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 1 Tp 101/2002, Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 1 Tpo 67/02, Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 1 Tp 8/2003 a Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 Tpo 6/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   F.   D. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   a   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaniami doručenými Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)   15.   januára   2003   a 14.   marca   2003   F.   D.,   bytom   J.,   t.   č.   ÚVV   L.   (ďalej   len „sťažovateľ),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   G.,   T.,   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami a postupmi Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 Tp 101/2002 a Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Tpo 67/02.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   a okresný   súd   v konaní   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby porušili čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Sťažovateľ sa domnieva, že v tomto konaní bol porušený aj čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky“ a čl. 36 ods. 1 listiny.

V tejto   súvislosti   poukazuje   sťažovateľ   aj   na   porušenie   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 dohovoru.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   14.   marca   2003   sťažovateľ   oznámil,   že opätovne požiadal o prepustenie z väzby. Žiadosť bola uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp   8/2003   z 29.   januára   2003   zamietnutá   a sťažnosť   proti   tomuto   uzneseniu   bola zamietnutá   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2   Tpo   6/03   z 27. februára   2003. V navrhovanom petite doplnenia sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie jeho základných práv a slobôd uzneseniami, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 15. januára 2003.

Z obsahu   oboch   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľ   vytýka   postup   súdov   a dôvody väzby,   v ktorých   podľa   neho   chýba   zákonné   a ústavne   konformné   odôvodnenie   väzby, v zmysle čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že väzobný dôvod podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, teda dôvod pre tzv. kolúznu väzbu, je všeobecne daný, ak sú v posudzovanom prípade zistené konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený bude mariť zisťovanie skutkových okolností dôležitých pre objasnenie veci, a to postupom upraveným Trestným poriadkom, teda spravidla dokazovaním.

Súdy   rozhodujúce   o väzbe   podľa   ustanovenia   §   67   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku musia preskúmateľným spôsobom odôvodniť, z akých dôvodov prevyšuje záujem na objasňovaní trestného činu záujem na slobode jednotlivca. To sa však podľa sťažovateľa v prejednávanej veci nestalo.

Podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku môže byť obvinený vzatý do väzby len   vtedy,   ak   sú   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu,   že   bude   pôsobiť   na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Sťažovateľ poukazuje na to, že z odôvodnenia rozhodnutí súdov vyplýva jednoznačne,   že   dôvody   väzby   sťažovateľa   vidia   súdy   v právnej   kvalifikácii   skutku kladeného mu za vinu, pričom z neho vyplýva aj to, že súdy doslova vopred predpokladajú, že sa sťažovateľ skutku dopustil, a predpokladajú i spôsob, akým ho vykonal, popísaný v uzneseniach o vznesení obvinenia. Podľa sťažovateľa však väzobné súdy dôvody ďalšieho trvania väzby v jeho prípade nijako konkrétne nevymedzili, krajský súd iba jednou vetou odkázal   na   rozhodnutie   okresného   súdu,   dôvodmi   podanej   sťažnosti   sťažovateľa   proti rozhodnutiu okresnému súdu sa nijakým spôsobom nezaoberal.

Trestný poriadok pre taký zásah do osobnej slobody, akým je väzba, vyžaduje ako dôvod   väzby   nie   trestné   stíhanie,   ale   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   obavu,   že obvinený   bude   vplývať   na   svedkov   podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku. Konkrétne skutočnosti musia byť spojené s predpokladanou aktívnou činnosťou obvineného smerujúcou k mareniu skutočností závažných pre trestné konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že kolúznym dôvodom väzby preto nemôže byť len určitá   dôkazná   situácia   alebo právna   kvalifikácia   trestného   činu,   pre   ktorý   je obvinený stíhaný,   ale   musia   existovať   konkrétne   skutočnosti   svedčiace   o tom,   že   obvinený   má kolúzne zámery.

V prípade   neexistencie   konkrétnych   skutočností,   o ktoré   možno   oprieť   záver,   že obvinený   v rámci   trestného   stíhania   bude   pôsobiť   na   svedkov,   prípadne   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, nemožno odôvodniť ďalšie trvanie kolúznej väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Podľa   sťažovateľa   z odôvodnenia   uznesenia   o väzbe   musí   vyplývať   vzťah   medzi skutkovými   zisteniami   a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   strane   jednej   a právnymi závermi   súdu   na   strane   druhej.   Ak   potom   odôvodnenie   rozhodnutia   o vzatí   do   väzby neobsahuje konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z naplnenia niektorého z väzobných dôvodov podľa § 67 Trestného poriadku, ale len samotnú reprodukciu skutku, pre ktorý je obvinený stíhaný, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods.   1   listiny,   ako   aj   s čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   V tejto   súvislosti poukazuje sťažovateľ na podobné rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že v čase opätovného rozhodovania krajského súdu dôvody kolúznej väzby už nemohli existovať a ponechaním sťažovateľa vo väzbe došlo k sťažovateľom namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd (vyšetrovanie v trestnej veci sťažovateľa bolo v čase rozhodovania krajského súdu skončené a 25. februára 2003 bola na sťažovateľa podaná obžaloba).

Výzvou z 23. apríla 2003 ústavný súd vyzval sťažovateľa na oznámenie, z akého dôvodu predložil sťažnosť doručenú ústavnému súdu 14. marca 2003, keď ústavný súd už sťažnosť s podobným petitom z 15. januára 2003 eviduje pod sp. zn. Rvp 48/03. Sťažovateľ oznámil, že aj ďalšiu sťažnosť podal z celkom rovnakých dôvodov ako pôvodnú.

Dňa 2. mája 2003 však bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako   „Odstránenie   nedostatkov   podania“,   v ktorom   uvádza,   že   opravuje   petit   sťažnosti doručenej   ústavnému   súdu   14.   marca   2003   nasledovne: „Touto   sťažnosťou   sťažovateľ napadol   iné   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Trenčíne   a Okresného   súdu   v Trenčíne   než v sťažnosti   doručenej   Ústavnému   súdu   SR   dňa   15.   1.   2003   (...)   Sťažnosťou   doručenou Ústavnému súdu SR dňa 14. 3. 2003 sú napadnuté v súlade s jej odôvodnením uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 6/03 zo dňa 27. 2. 2003 a uznesenie Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 1 Tp 8/2003 zo dňa 29. 1. 2003.“

Sťažovateľ v podaní uviedol, že „... Vyšetrovanie bolo skončené dňa 14. 2. 2003“.

Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach doručených ústavnému súdu 15. januára 2003, 14. marca 2003 a 2. mája 2003 navrhuje, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

„Konaním   Krajského   súdu   v Trenčíne   a Okresného   súdu   v Trenčíne   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Trenčíne   pod   sp.   zn.   1   Tpo   67/02   a na   Okresnom   súde   v Trenčíne   pod   sp.   zn.   1   Tp 101/2002“ a konaním „vo   veci   sťažovateľa   vedenej   na   Krajskom   súde   v Trenčíne   pod sp. zn. 2 Tpo 6/03 zo dňa 27. 2. 2003 a na Okresnom súde v Trenčíne pod sp. zn. 1 Tp 8/2003 zo dňa 29. 1. 2003 došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a k porušeniu ústavného   práva sťažovateľa   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5 Ústavy Slovenskej republiky.“

„Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 1 Tpo 67/02 zo dňa 11. 12. 2002 a uznesenie Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 1 Tp 101/2002 zo dňa 14. 11. 2002“, ako aj „uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tpo 6/03 zo dňa 27. 2. 2003 a uznesenie Okresného súdu v Trenčíne sp. zn.1 Tp 8/2003 zo dňa 29. 1. 2003 sa zrušujú.

Sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

„Sťažovateľovi sa priznáva podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“ na základe   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   15.   januára   2003 „primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   30 000 Sk“ a na   základe   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu 14. marca 2003 „finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, ktoré sa mu zaväzujú Krajský súd   v Trenčíne   a Okresný   súd   v Trenčíne   zaplatiť   spoločne   a nerozdielne   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

K   právomoci ústavného súdu vo vzťahu k   namietanému

porušeniu čl. 17 ods. 2 a   5 ústavy

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až 56 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z týchto podmienok je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry zastáva názor, že jeho právomoc v konaní o sťažnostiach, ktorými sa napádajú rozhodovanie a postupy všeobecných súdov vo väzobných veciach, je daná predovšetkým na preskúmanie, či

-proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

-rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

-o väzbe rozhodol súd,

-obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v odseku tohto ustanovenia,

-osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval zákonné predpoklady na uvalenie väzby a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal, nemožno podľa názoru ústavného súdu vstupovať   do   jeho   právomoci   preskúmaním   jeho   myšlienkových   úvah   a hodnotení o existencii   či   neexistencii   skutkových   okolností   odôvodňujúcich   obmedzenie   osobnej slobody vzatím do väzby. Taktiež platí, že ak všeobecný súd dôjde k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavoprocesných   princípov,   ktoré upravujú také obmedzenie osobnej   slobody, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03).

Vstupovanie   ústavného   súdu   do   procesu   vzatia   obvineného   do   väzby   z iných dôvodov ako pre porušovanie ústavných princípov nemá opodstatnenie ani preto, že vzatie do   väzby   a nadväzne   aj   skúmanie   dôvodov   väzby   je   ústavne   prijateľným   spôsobom zabezpečené zákonným oprávnením obvineného žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek, najmenej   každých   štrnásť   dní   od   právoplatnosti   predchádzajúceho   rozhodnutia   o takej žiadosti.   Naviac,   povinnosťou   súdov   je   skúmať   v každom   období   trestného   stíhania,   či dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili, a tento prístup sa podľa zákona uplatňuje v celom trestnom konaní.

Ústavný   súd   sa   musí   pri   skúmaní   obmedzenia   osobnej   slobody   sústrediť   len   na preskúmanie toho, či k obmedzeniu došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok, bez toho, aby suploval právomoc a postupy všeobecných súdov.

Článok 17 ods. 2 ústavy upravuje významný ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu   osobnej   slobody   podľa   citovaného   článku   môže   dôjsť   len   z   dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu trestného stíhania nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku.

Zákonom,   ktorý   ustanovuje   predpoklady   na   uplatnenie   tohto   ústavnoprocesného princípu, je Trestný poriadok [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov]. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sú týmto ústavnoprocesným princípom viazané v celom rozsahu všeobecné súdy   vykonávajúce   trestnoprávnu   jurisdikciu   vrátane   rozhodovania   o   väzbe obvinených osôb.

Uplatnenie právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto ústavnoprocesného princípu. Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý z týchto ústavných prvkov uvedeného princípu pri uvalení väzby chýbal alebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah, napríklad obvinený by bol vo väzbe nad čas dovolený zákonom bez rozhodnutia súdu o predĺžení väzby alebo bez   osvedčenia   konkrétnych   skutkových   okolností.   Ďalším   predpokladom   na   založenie právomoci ústavného súdu je aj to, že toto porušenie ústavnoprocesného princípu nebolo napravené   na   základe   opravného   prostriedku   (sťažnosti)   funkčne   príslušným   väzobným súdom (vyšším súdom).

Pri   rozhodovaní   o väzbe   je   potrebné   označiť   konkrétne   skutočnosti,   ktoré odôvodňujú príslušnú (zákonom označenú) obavu [v danom prípade uvedenú v § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku - bude pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie], že naďalej sú dané dôvody väzby.

Všeobecné   súdy   sú   garantom   dodržiavania   uvedených   ústavných   princípov   a   ich rešpektovanie musia vyjadriť vo všetkých rozhodnutiach i opatreniach súvisiacich s väzbou obvinenej   osoby   tak,   aby   ich   rozhodnutia   a   opatrenia   vo   väzobných   veciach   boli preskúmateľné najprv v konaní pred opravným súdom a potom aj v konaní pred ústavným súdom, ktorý je oprávnený a povinný preskúmať

- existenciu dôvodov väzby v súlade s ich zákonným vymedzením,

- či sú tieto dôvody opreté o konkrétne okolnosti, ktoré musia byť uvedené v odôvodnení každého rozhodnutia vo väzobnej agende a tvoria základ pre záver o ich subsumovaní pod konkrétny zákonný dôvod väzby (§ 67 ods. 1 a 2 Trestného poriadku), alebo opodstatňujú záver o ďalšom trvaní väzby aj po uplynutí určitého času.

Z toho súčasne vyplýva, že v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, ktorého porušenie namieta, len vtedy, ak ho nechráni iný súd, v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie základného práva, ktoré súvisí s tým, že osoba bola vzatá do väzby bez zákonom uznaného a v odôvodnení všeobecného väzobného súdu uvedeného dôvodu   opretého   o   konkrétne   skutkové   okolnosti.   Rovnakým   prístupom   sa   rieši   aj primeranosť trvania väzby a právo na prepustenie z väzby. A napokon je vecou ústavného súdu a v jeho kompetencii, aby uzavrel z postupu orgánov činných v trestnom konaní, či postupovali dostatočne rýchlo, predovšetkým či počas trvania väzby sa plynulo vykonávali úkony smerujúce k objasneniu podozrenia zo spáchania trestného činu a v spojitosti s tým sa aj dostatočne   rýchlo reagovalo na žiadosti   a sťažnosti   obvineného,   pokiaľ ide   o vzatie do väzby i jej ďalšie trvanie.

III.

Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a   krajského súdu

Uznesením sudcu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 83/02 z 13. septembra 2002 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 50/02 z 3. októbra 2002 bol sťažovateľ vzatý do väzby   z dôvodu   uvedeného   v   §   67   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku,   pričom   súdy vychádzali   z charakteru   a okolností   spáchania   skutkov   uvedených   v uznesení   o vznesení obvinenia. Proti týmto uzneseniam nebola podaná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z napadnutých rozhodnutí väzobných súdov v trestnej veci sťažovateľa vyplývajú tieto skutočnosti a závery:

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp   101/2002   zo 14.   novembra   2002   bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s týmto odôvodnením: „Sudkyňa okresného súdu po preskúmaní žiadosti obvineného a vyšetrovacieho spisu KÚJP Bratislava   č.   ČVS:   KÚV-145/OVVK-   02   zistila,   že   dôvody   väzby   v zmysle   §   67   ods.   1 písm. b) Tr. por. u obvineného nstržm. F. D. naďalej trvajú. Obvinený je dôvodne podozrivý zo   spáchania   troch   skutkov   napĺňajúcich   skutkovú   podstatu   trestného   činu   zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Tr. zák., v dvoch prípadoch i trestného   činu   prijímania   úplatku   a inej   nenáležitej   výhody   podľa   §   160a   ods.   1,   2 Tr. zákona. Z okolností zistených o spôsobe spáchania týchto skutkov vyplýva, že obvinený ako verejný činiteľ s úmyslom získať od občanov peniaze zadovažoval dôkazy s použitím násilia, následne sľuboval ich zničenie, v ďalšom prípade žiadal peniaze za zmenu svojej svedeckej výpovede v trestnom konaní.   Tieto skutočnosti sú podľa názoru sudcu takými konkrétnymi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú obavu z možného pôsobenia obvineného na svedkov, či iného marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie.“

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Tpo   67/02   z 11.   decembra   2002   sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza: „Krajský súd podľa § 147 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého   uznesenia,   ako   i konanie,   ktoré   tomu   predchádzalo   a dospel   k záveru,   že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že sudkyňa okresného súdu správne rozhodla, keď žiadosť obvineného F. D. o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 72 ods. 2 Tr. por. zamietla, nakoľko naďalej sú dané dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. Okresný súd v napadnutom uznesení uviedol konkrétne dôvody, na základe ktorých má za to, že dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 Tr. por. trvá naďalej, ktoré dôvody si v plnom rozsahu krajský súd osvojuje a na tieto i poukazuje.“

Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 8/2003 z 29. januára 2003 opätovne zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby s poukázaním na konanie sťažovateľa, za ktoré voči   nemu   začalo   trestné   stíhanie.   V odôvodnení   uznesenia   súd   poukazuje   na   to,   že: „Obvinený   nstržm.   F.   D.   podal   dňa   14.   1.   2003   na   Krajskú   prokuratúru   v Trenčíne prostredníctvom zvoleného obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby (...) Prokurátor žiadosti obvineného   nevyhovel   a predložil   ju   na   rozhodnutie   sudcovi.   Vo   vyjadrení   k žiadosti prokurátor   uviedol,   že   podľa   jeho   názoru   dôvody   väzby   u obvineného   trvajú   naďalej v nezmenenom rozsahu. Vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci prebieha plynule, zostáva vypočuť   svedkov   Z.,   P.   a H.,   preto   naďalej   existuje   dôvodná   obava,   že   v prípade prepustenia obvineného na slobodu by tento maril objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, čo je zrejmé z charakteru a závažnosti spáchanej trestnej činnosti a pôsobil by na doposiaľ nevypočutých svedkov.

Sudkyňa okresného súdu po preskúmaní žiadosti obvineného a vyšetrovacieho spisu (...) zistila, že dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. u obvineného nstržm. F. D. naďalej trvajú. (...) Z okolností zistených o spôsobe spáchania týchto skutkov vyplýva, že obvinený ako verejný činiteľ (predovšetkým povinný dodržiavať pri výkone svojej práce zákon)   s úmyslom   získať   od   občanov   peniaze   zadovažoval   dôkazy   s použitím   násilia, následne sľuboval ich zničenie (pošk. K.), v ďalšom prípade žiadal peniaze za zmenu svojej svedeckej výpovede v trestnom konaní.   Tieto skutočnosti sú podľa názoru sudcu takými konkrétnymi skutočnosťami, ktoré odôvodňujú obavu z možného pôsobenia obvineného na svedkov, či iného marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie.“

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 Tpo 6/03 z 27. februára 2003 uvádza: „Sudkyňa okresného súdu správne dospela k záveru, keď žiadosť obvineného nstržm. F. D. o prepustenie z väzby na slobodu zamietla, nakoľko zistila, že dôvody väzby v zmysle § 67 ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.   u obvineného   naďalej   trvajú.   Poukázala   pritom   na   konkrétne skutočnosti,   ktoré   ju   k tomuto   rozhodnutiu   viedli.   Rovnako   krajský   súd   poukazuje   na dôvody,   ktoré   uvádza   v napadnutom   uznesení   okresný   súd   a tieto   si   zároveň   osvojuje. Vzhľadom   práve   na   tieto   skutočnosti   (osoba   obvineného,   charakter   spáchanej   trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený trestne stíhaný, spôsob jej vykonania) krajský súd je toho názoru, že i napriek tomu, že vo veci bolo ukončené vyšetrovanie, dôvod väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. trvá naďalej. Bude vecou súdu v ďalšom konaní (v prípade podania obžaloby), aby tento zvážil, či predmetný dôvod väzby bude naďalej pretrvávať. S poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná a túto podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol.“

IV.

K právu sťažovateľa na prepustenie z   väzby v   spojení s   porušením čl. 17 ods. 2 a   5 ústavy

Právo na prepustenie z väzby počas konania je právom, ktorého úspešné uplatnenie predpokladá, že zanikli skutkové okolnosti, ktoré viedli ku vzatiu do väzby, a nepribudli aj ďalšie skutkové okolnosti, ktoré aj po určitom čase odôvodňujú trvanie väzby, a preto nie je potrebné   zabezpečenie   osoby   obvineného   obmedzením   jeho   osobnej   slobody   vo   väzbe. O zániku týchto dvoch skupín skutkových okolností rozhoduje vždy všeobecný súd podľa zákonom určených kritérií. Základom pre ich uplatnenie je však záver o tom, či prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. A to je záver, ktorý je oprávnený a povinný urobiť výlučne všeobecný súd.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   preskúmať,   či   všeobecný   súd   rešpektoval možnosť uplatniť právo na prepustenie z väzby, či o každej žiadosti o prepustenie rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré viedli k uvaleniu a trvaniu väzby. Ak všeobecný súd tieto princípy dodržal a dodržiava v priebehu trestného stíhania obvineného,   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   možné   vstupovať   do   jeho   právomoci preskúmaním   jeho   myšlienkových   úvah   a   hodnotení   o   existencii   alebo   neexistencii skutkových   okolností   odôvodňujúcich   obmedzenie   osobnej   slobody   uvalením   a   ďalším trvaním   väzby.   Takisto   platí,   že   ak   všeobecný   súd   dôjde   k   záveru,   že   prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom. Také oprávnenie prislúcha len funkčne príslušnému nadriadenému súdu, ku ktorému má obvinený neobmedzený prístup prostredníctvom možnosti podať sťažnosť proti každému rozhodnutiu o väzbe, ktoré bolo vydané na základe jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Vstupovanie ústavného súdu do trvania väzby z iných dôvodov než pre porušenie uvedených   ústavných   princípov   nemá   opodstatnenie   ani   preto,   že   prepustenie   z   väzby, a teda   skúmanie dôvodov   trvania   väzby, je ústavne prijateľným   spôsobom   zabezpečené zákonným oprávnením   obvineného   žiadať o prepustenie z väzby kedykoľvek,   najmenej každých   štrnásť   dní.   Napokon   vyšetrovateľ,   prokurátor   a   sudca   sú   povinní   skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili.

Vychádzajúc   z uvedených   názorov   a záverov   ústavného   súdu   treba   uviesť,   že sťažovateľ   uplatnil   svoje   právo   na   podanie   žiadosti   o prepustenie   z väzby   a   uplatnil   aj riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o zamietnutí takých žiadostí. Takýmto zákonom predpísaným   spôsobom   väzobné   súdy   zabezpečili   preskúmanie   práva   sťažovateľa   na prepustenie   z väzby   rozhodnutiami,   ktoré   síce   neakceptovali   subjektívnu   predstavu sťažovateľa, ale bez toho, aby sa rozhodovanie väzobných súdov dostalo, ako to vyplynie aj z ďalších dôvodov tohto rozhodnutia, z ústavne konformného postupu väzobných súdov. Ústavný súd ešte pripomína, že o žiadostiach aj sťažnostiach obvineného väzobné súdy rozhodovali bez zbytočného odkladu a nedali preto žiadnu zámienku na záver, že by neboli rešpektovali ich povinnosť rozhodovať o väzbe sťažovateľa urýchlene.

K podstatnej námietke sťažovateľa vo vzťahu k čl. 17 ods. 5 ústavy

Podľa argumentácie sťažovateľa obsahu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy zodpovedá   aj   povinnosť   súdu   (v   tomto   prípade   nadriadeného   súdu)   zaoberať   sa   pri rozhodovaní   o sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu   a zamietnutí   žiadosti   obvineného o prepustenie   z väzby   podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   aj   hodnotením   dôkaznej situácie. Ak súd túto povinnosť nesplní, jeho uznesenie o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby podľa sťažovateľa porušuje čl. 17 ods. 5 ústavy.

Dôvodné podozrenie však nie je podľa názoru ústavného súdu potrebné dokladať aj dôkazmi.   Bolo   by   to   vychádzajúc   aj   z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva „nelogické, aby pre účely čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, t. j. na uvalenie väzby, bol trestný čin jednoznačne definovaný a aj preukázaný, pretože to je cieľom vyšetrovania a súdneho konania, normálny priebeh ktorého má práve zabezpečiť vyšetrovacia väzba obvineného“ (rozhodnutie Komisie vo veci sťažnosti č. 8087/77 z 3. mája 1978). V dôsledku toho má vyšetrovacia väzba zabezpečiť „nerušený priebeh oficiálneho vyšetrovania a nadväzujúceho súdneho konania“ (rozhodnutia Komisie v prípadoch sťažnosti č. 8224/78 z 5. decembra 1978, sťažnosti č. 8118/78 z 19. marca 1981, sťažnosti č. 8339/78 z 12. júla 1979 a iné).

Vo   vzťahu   k samotným   dôvodom   väzby   podľa   §   67   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku ústavný súd už uviedol, že tieto rátajú s existenciou takého dokazovania počas prípravného konania, ktoré by nemalo byť ovplyvňované obvineným, čo by bolo možné, pokiaľ by sa nachádzal na slobode (II. ÚS 112/02, II. ÚS 183/02). V závislosti od takto vykonaného dokazovania, resp. od jeho výsledkov počas prípravného konania môže dôjsť k zastaveniu   trestného   stíhania   vyšetrovateľom   podľa   §   172   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku   (ak   nebolo   dokázané,   že   skutok   spáchal   obvinený),   prípadne   k zastaveniu trestného   stíhania   súdom   podľa   §   188   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   (v   rámci predbežného prerokovania žaloby).

Článok 17 ods. 2 a 5 ústavy obsahuje základné práva, ktoré v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy chránia všeobecné súdy v rozsahu svojich ústavou vymedzených oprávnení podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu na ochranu týchto základných práv vzniká len v takom prípade, v ktorom by sťažovateľ tvrdil a preukázal také skutkové okolnosti, ktoré   by   pripustili   záver   o porušení   ústavoprocesných   princípov   upravujúcich   ochranu týchto základných práv väzobnými súdmi. V žiadnom prípade nepostačuje tvrdenie o tom, že všeobecný súd vo väzobnom konaní nechránil tieto základné práva v súlade s predstavou sťažovateľa. Sťažovateľ súčasne nie je oprávnený požadovať, aby ústavný súd opakoval alebo nahradzoval činnosť prvostupňového alebo opravného súdu o rozhodovaní o väzbe.

Ústavný súd považuje postup okresného súdu aj krajského súdu z hľadiska ústavných kritérií za dostatočne odôvodnený. V tejto súvislosti treba znova pripomenúť, že ak ústavný súd rozhoduje o ústavnosti väzobných rozhodnutí (uznesenie o vzatí do väzby a uznesenie o zamietnutí sťažnosti proti tomuto uzneseniu), nie je oprávnený ani povinný zaoberať sa otázkou   prípadnej   viny   sťažovateľa,   pretože   by   to   odporovalo   povahe   tohto zabezpečovacieho prostriedku v trestnom konaní.

V.

Odôvodnenie väzobných rozhodnutí a   ľubovôľa v   rozhodovaní okresného súdu a   krajského súdu v   spojení s   porušením čl. 46 ods. 1 ústavy,

čl. 36 ods. 1 listiny a   čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľ namietol, že väzobné súdy porušili aj jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa   sťažovateľa   z odôvodnenia   uznesenia   o väzbe   musí   vyplývať   vzťah   medzi skutkovými   zisteniami   a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   strane   jednej   a právnymi závermi   súdu   na   strane   druhej.   Ak   potom   odôvodnenie   rozhodnutia   o vzatí   do   väzby neobsahuje konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z naplnenia niektorého z väzobných dôvodov podľa § 67 Trestného poriadku, ale len samotnú reprodukciu skutku, pre ktorý je obvinený stíhaný, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní.

Z Trestného poriadku (§ 72 ods. 2) vyplýva jednoznačná povinnosť orgánov činných v trestnom   konaní   skúmať v každom   období   trestného   stíhania,   či   dôvody   väzby   trvajú alebo sa   nezmenili.   Toto   pravidlo   sa   uplatňuje aj   v konaní   o rozhodovaní   o žiadostiach obvineného, ktorými žiada svoje prepustenie z väzby. Závery väzobných súdov musia byť preskúmateľné (to platí predovšetkým pre prvostupňové rozhodnutia, ktoré musí preskúmať najprv sťažnostný väzobný súd, ale aj pre rozhodnutia o sťažnostiach vo veciach, v ktorých sa žiadosť o prepustenie zamietla). Základným predpokladom takejto preskúmateľnosti je dostatok   dôvodov,   ich   jasná   formulácia   a priradenie   týchto   dôvodov   ku   konkrétnym okolnostiam posudzovanej väzobnej veci. Len všeobecné a súhrnné formulácie odôvodnení väzobných uznesení nepostačujú na záver o tom, že dôvody väzby trvajú napriek určitému času, ktorý uplynul od uvalenia väzby na obvineného, a sú podložené nielen zákonným ustanovením, ale aj skutkovými okolnosťami.

Preskúmané   rozhodnutia   väzobných   súdov   sú   v súlade   s týmito   požiadavkami. Z povahy   trestnej   činnosti,   z ktorej   je   sťažovateľ   obvinený,   z jej   právnej   kvalifikácie vyplynula podľa obsahu odôvodnení väzobných uznesení potreba vo vyšetrovaní vypočuť ako   svedkov   také   osoby,   voči   ktorým   sa   sťažovateľ   dopustil   podľa   obsahu   obvinenia skutkov   vyžadujúcich   ich   výsluch.   Väzobné   súdy   konštatovali,   že   napriek   plynulému vyšetrovaniu (to dokazuje aj to, že v prípade druhého rozhodovania krajského súdu už bola podaná obžaloba) bolo potrebné ešte vypočuť ďalších svedkov, pričom sa nedá vylúčiť ovplyvňovanie svedkov, čo spolu s povahou trestnej činnosti viedlo k záveru, že záujem na riadnom   vyšetrení   zatiaľ   prevážil   záujem   na   osobnej   slobode   sťažovateľa.   Počas rozhodovania   väzobných   súdov   sa   podľa   obsahu   ich   rozhodnutí   neobjavilo   ani   také oslabenie   dôvodnosti   vzneseného   obvinenia,   ktoré   by   odôvodňovalo   iné   posudzovanie existencie väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   (v danom   prípade   ide o väzobné   súdy   rozhodujúce   v trestnom   prípravnom   konaní)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa názoru ústavného súdu by k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v namietanom rozsahu došlo len vtedy, ak by súdy odmietli odôvodniť   svoje   rozhodnutia   spôsobom,   aký   zvolili,   t. j.   jasne   a zrozumiteľne   uviedli skutkové   okolnosti   a ich   právne   posúdenie   vo   vzťahu   k trvaniu   väzby   sťažovateľa. V prípade sťažovateľa však zo strany okresného súdu a krajského súdu nedošlo k takému odmietnutiu   spravodlivosti.   Okresný   súd   i krajský   súd   rozhodli   o žiadostiach,   resp. sťažnostiach   sťažovateľa,   ktorými   sa   domáhal   prepustenia   na   slobodu,   riadne   svoje rozhodnutia   odôvodnili,   a preto   tieto   rozhodnutia   nemohli   porušiť   vytýkaný   obsah základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Preto   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003