znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 123/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., S., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Poprad   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 C/39/2009   a jeho rozsudkom   z 19.   mája   2010   v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 132/2010 a jeho rozsudkom z 24. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2012   doručená   faxom   a   6.   februára   2012   v origináli   poštou   sťažnosť   D.   P. (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky [ďalej len „ústava“; (sťažovateľ síce v petite sťažnosti označil čl. 20 ústavy ako celok, avšak z jej odôvodnenia vyplýva, že namieta iba porušenie jeho ods. 1)] a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo   „prvostupňový   súd“) v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17 C/39/2009   v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“ alebo „odvolací súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 132/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že 27. marca 2009 podal okresnému súdu   žalobu „o   zaplatenie   nájomného   za   užívanie   rodinného   domu   z   dôvodu,   že   ako spoluvlastník nehnuteľností zapísaných v LV č..., kat. územie S. a to rodinný dom súpisné číslo...“,   tieto   nemôže   užívať   a   užíva   ich   jeho   bývalá   manželka   M.   P.   (ďalej   len „žalovaná“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C/39/2009 z 19. mája 2010 (ďalej len „rozsudok okresného   súdu   z 19.   mája   2010“) žalobu   sťažovateľa   zamietol   z   dôvodu,   ako   uvádza sťažovateľ, „súd   vylúčil   sťažovateľa   z   užívacieho   práva   rodinného   domu až do právoplatného skončenia veci o vyporiadanie BSM vedenej pred Okresným súdom Poprad   pod   sp. zn.   11 C/38/2009“. Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   8 Co 132/2010   z   24.   októbra   2011   (ďalej aj „rozsudok krajského súdu z 24. októbra 2011“) rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom podľa sťažovateľa bolo dôvodom takéhoto rozhodnutia to, že „právny zástupca   na pojednávaní   uviedol   iné   skutočnosti   než   aké   tvrdil   v   žalobe   a   v   priebehu konania a nenavrhol zmenu žaloby“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že „je pravdou, že súd zakázal sťažovateľovi užívať byt a celú nehnuteľnosť, a on toto dodržuje, bývalej manželke však z toho nevyplýva právo   nehnuteľnosť,   ktorá   je   doposiaľ   v spoluvlastníctve,   užívať   akýmkoľvek   spôsobom, teda ťažiť aj z užívania jeho podielu. Bývalá manželka však takto koná a nehnuteľnosť prenajíma, pričom vôbec nie je dôležité komu. Za prenájom jeho časti nehnuteľnosti mu prináleží náhrada, pretože tohto práva ho súd nezbavil a sám sťažovateľ je nútený bývať v podnájme, kde si musí platiť náklady na bývanie.

Zmyslom zákona nebolo úplne zbaviť vlastníka všetkých práv a povinnosti, ale iba obmedziť   jeho   osobnú   účasť   na   užívaní,   pričom   všetky   ostatné   atribúty   vlastníctva   sú zachované, a teda aj právo za užívanie svojej časti nehnuteľnosti požadovať úhradu.“.

Totožnú   argumentáciu   uplatnil   sťažovateľ   v odvolaní   podanom   proti rozsudku okresného súdu z 19. mája 2010.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že „súd porušil právo sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu,   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, na základe ktorého každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na základe ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.“.

S poukazom   na   uvedené   skutočnosti   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd rozhodol:

„- že konaním Okresného súdu Poprad a Krajského súdu Prešov došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   podľa   čl. 20   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

- vyslovil, že sťažovateľ ma nárok na nájomné za užívanie nehnuteľností

- vyslovil,   že Krajský súd Prešov je povinný zmeniť rozhodnutie Okresného súdu Poprad a zaviazať žalovanú M. P. platiť sťažovateľovi – žalobcovi nájomné za užívanie nehnuteľností patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva vo výške 166,- eur mesačne, ktoré za obdobie od 17. 01. 2009 do 31. 10. 2009 činí 1.577,- eur a zaviazať žalovanú k náhrade trov konania.

- priznal sťažovateľovi trovy konania spočívajúce v odmene advokáta za poskytnutie právnych   služieb   pozostávajúcich   z   dvoch   úkonov   právnej   služby...   v   celkovej   výške 189,60 eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Táto   ústavná   a zákonná   úprava   konštituuje   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   ako osobitný   ústavný   prostriedok   ochrany   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne opravné prostriedky v občianskoprávnom konaní.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich označených práv napadnutým postupom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v právnej   veci   sťažovateľa   okresný   súd   zamietol   jeho žalobu a zároveň účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd napadnutý prvostupňový rozsudok   ako   vecne   správny   potvrdil   a účastníkom   nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho konania.   V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozsudok   súdu   prvého stupňa,   ako   aj   postup,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   preskúmal   a svoj   právny   názor vyjadril v rozsudku z 24. októbra 2011.

Ústavný   súd   konštatuje, že vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je v jeho právomoci preskúmanie namietaného postupu okresného súdu a jeho   rozsudku   z 19.   mája   2010   preto,   lebo   ich   preskúmanie   na   základe   podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti   smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu v napadnutom   konaní odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

a) K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruZ podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu napadnutého postupu   krajského   súdu,   ktorý   predchádzal   vydaniu   jeho   rozsudku   z 24.   októbra   2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu z 19. mája 2010, ktorým bola zamietnutá jeho žaloba   o zaplatenie 1 577   €.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   argumentácia   sťažovateľa uvedená   v sťažnosti   týkajúca sa   odôvodnenia jeho námietok o pochybeniach   krajského súdu,   ktorými malo byť zasiahnuté do   jeho v   sťažnosti   označených   práv,   je v podstate totožná   s   argumentáciou   uplatnenou   sťažovateľom   v   jeho   odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu z 19. mája 2010.

Krajský súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 19. mája 2010,   ako   aj   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   v   zmysle   zásad   uvedených   v   § 212 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   a   zistil,   že   odvolanie   žalobcu   nie   je dôvodné.

Ústavný   súd   poukazuje na § 219   ods. 2   OSP,   podľa   ktorého   ak sa   odvolací   súd v celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V danom prípade sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol, že „správne a presvedčivé sú dôvody   uvedené v rozsudku súdu prvého   stupňa.   Aj   právne   posúdenie   odvolací   súd považuje za správne, a preto dôvody uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa kladie aj ako základ pre svoje rozhodnutie.“.

Vo   svojej   ustálenej   judikatúre   v   nadväznosti   na   § 219   ods. 2   OSP   ústavný   súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na rozsudok okresného súdu z 19. mája 2010, v ktorom sa uvádza, že „Právny nárok žalobcu na náhradu voči žalovanej z titulu neužívania nehnuteľností v bezpodielovom spoluvlastníctva manželov, posúdil ako návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. Obč. zákonníka.

Nie   je   sporné,   že nehnuteľnosti   obýva   žalovaná,   plnoletá   dcéra   s mal.   dieťaťom a sporadicky jej manželom a druhá plnoletá dcéra. Žalobca nehnuteľnosti od 17. 8. 2008 doposiaľ, teda aj v rozhodnom období (17. 1. 2009 – 31. 10. 2009), za ktoré si uplatnil vydanie   bezdôvodného   obohatenia   od   žalovanej,   neužíval.   Z   rozhodnutí   súdu   je jednoznačne zrejmý dôvod, pre ktorý nedobrovoľne žalobca nehnuteľnosti neužíva, a to zamedzenie neznesiteľnosti spolužitia žalovanej, dcér účastníkov konania so žalobcom, z titulu   fyzického   a   psychického   násilia   alebo   hrozby   násilia   zo   strany   žalobcu.   Pri posudzovaní návrhu žalobcu bolo potrebné vysporiadať sa s otázkou, či výkon práv žalobcu pri vyplatení náhrady za neužívanie nehnuteľností voči žalovanej podľa § 3 Obč. zákonníka by nebol v rozpore s dobrými mravmi.

Za   dobré   mravy   treba   považovať   súhrn   spoločenských,   kultúrnych   a   mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide o súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad.

Ak   žalobcovi   bol   ako   spoluvlastníkovi   nehnuteľnosti   súdnymi   rozhodnutiami obmedzený jeden z triády atribútov vlastníckeho práva vec užívať (ius utendi) z dôvodu predchádzajúceho správania sa žalobcu voči osobám blízkym v rozpore s dobrými mravmi, jednoznačne   treba   konštatovať,   že   právo   domáhať   sa   náhrady   od   žalovanej   titulom neužívania nehnuteľností by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Nemožno pripustiť, aby bola priznaná náhrada za neužívanie nehnuteľnosti osobe,   ktorej v dôsledku jej nevhodného správania   súd   uložil   obmedzenie   vlastníckeho   práva   –   zákaz   užívania   nehnuteľností. V opačnom prípade by rozhodnutie súdu stratilo charakter sankcie voči osobe nevhodne sa správajúcej. Naopak finančnou úhradou by bola postihnutá osoba, ktorá svojim správaním nezadala príčinu na uloženie obmedzenia povinnosti platiť finančnú úhradu.

Právo by v takomto prípade nesplnilo očakávanie ochrany slabšej strany, keď by subjektom práva, ktorý zasiahol do práva iných subjektov na pokojný a zdravý život a preto z tohto dôvodu bol vylúčený z práv, ktoré mu ako spoluvlastníkovi veci vyplývajú zo zákona, bola povinná slabšia strana za poskytnutie ochrany súdnou cestou znášať finančnú stratu, obmedzenie. Priznaním takto uplatneného práva by došlo k absurdným situáciám, ktoré jednoznačne nemôžu používať súdnu ochranu. Ak by sa žalobca v minulosti správal v súlade s   dobrými   mravmi,   nebol   by   dôvod,   aby   ako   bezpodielový   spoluvlastník   neužíval   vec patriacu do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Je potrebné stotožniť sa s tvrdením právneho zástupcu žalovanej v tom smere, že v zmysle   § 77   ods. 3   O. s. p.,   nariadené   predbežné   opatrenia   v   konaniach   sp. zn. 10 C/272/2008, 10 C/18/2009 nezanikli ani neboli zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu   vo   veci   samej   vyhovelo,   preto   žalovanej   nevznikla   ani   z   tohto   titulu   povinnosť nahradiť ujmu žalobcovi, ktorá by mu predbežným opatrením eventuálne vznikla.

Na   právnom   posúdení   veci   nič   nemení   skutočnosť,   že   žalobca   ako   spoluvlastník nehnuteľnosti si plní daňovú povinnosť. Žiadnym spôsobom sa na rozdiel od žalovanej nepodieľa na udržiavaní a zveľaďovaní nehnuteľnosti.

Pre   neopodstatnenosť   základu   nároku   žalobcu   súd   sa   nezaoberal   primeranosťou výšky uplatneného nároku. Súd nevyhovel ani návrhu na doplnenie dokazovania vykonaním ohliadky nehnuteľnosti. Pre právne posúdenie veci nebolo potrebné a hospodárne zistenie, z ktorých obytných miestností rodinný dom pozostáva.“.

K   odvolacím   námietkam   sťažovateľa   krajský   súd   uviedol,   že „Z   obsahu   spisuje zrejmé, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 19. 05. 2010 po výzve súdu, aby zhrnul   svoje   návrhy,   vyjadril   sa   k   dokazovaniu   i   právnej   stránke   veci,   uviedol   iné skutočnosti, než aké tvrdil v žalobe a v priebehu konania. Vyšiel s tvrdením, že žalobca by sa mal podieľať na výnose z platieb osôb, ktoré v dome bývajú, žalovanej. Nenavrhol však zmenu žaloby, naopak výslovne uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetom každého civilného procesu je procesný nárok vymedzený žalobcom a tvorí ho žalobný petit a základ žaloby, t. j. právne relevantné skutočnosti,   na   ktorých   žalobca   svoj   nárok   zakladá.   V   sporovom   konaní   súd   nie   je oprávnený bez súčinnosti so žalobcom konať a rozhodovať o niečom inom, ale len skúmať, či platné právo umožňuje, aby na základe skutkového stavu veci tvrdeného žalobcom mohlo byť žalobe vyhovené.

Za   stavu,   keďže   žalobca   trval   na   podanej   žalobe   v   celom   rozsahu,   nemožno prihliadať na jeho námietky uvedené v odvolaní, že rovnaké plnenie požaduje na základe iných skutočností, než ktoré tvrdil v žalobe.“.

Aj   tento   právny   názor   krajského   súdu   je   podľa   ústavného   súdu   akceptovateľný. Návrh na rozhodnutie vo veci samej, teda petit, ktorý je ústredným pojmom a ťažiskom každého návrhu, v prípade sťažovateľa po ostatnej zmene, ktorú pripustil okresný súd, znel takto: „žalovaná   je   povinná   uhrádzať   žalobcovi   náhradu   za   užívanie   nehnuteľností zapísaných   v LV   č...,   kat.   územie   S...   vo   výške   166   €   mesačne,   ktoré   za obdobie od 17. 1. 2009 do 31. 10. 2009 činí 1 577 €“, a to na tom skutkovom základe, že žalovaná obýva   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   v ich   bezpodielovom   spoluvlastníctve,   a sťažovateľ   je rozhodnutím všeobecných súdov dočasne vylúčený z ich užívania.

Jednou z osobitných náležitostí žaloby podľa § 79 ods. 1 OSP je aj pravdivé opísanie rozhodujúcich   skutočností,   teda   vymedzenie   skutku,   ktorý   má byť predmetom   konania, a tvrdenia   žalobcu   o skutočnostiach   významných   pre   danú   vec.   Keďže   sťažovateľ   trval na podanej žalobe požadujúc rovnaké plnenie, ale na základe iných právne relevantných skutočností, než aké tvrdil pôvodne v žalobe (avšak bez toho, aby predložil okresnému súdu nové alebo ďalšie právne relevantné skutočnosti, t. j. návrh na zmenu návrhu žaloby podľa § 95 ods. 1 OSP), nemohol krajský súd prihliadnuť na námietky uvedené v jeho odvolaní.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   pokiaľ   ide   o   medze   jeho   zasahovania do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, tak vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom   zákonnosti   (II. ÚS 1/95).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý postup krajského súdu, ktorý vyústil   do   vydania   rozsudku   z 24.   októbra   2011,   vo svojom   odôvodnení   jasne a zrozumiteľne podáva výklad použitého zákona a zdôvodňuje svoje meritórne rozhodnutie, ktorým   potvrdil   rozsudok   prvostupňového   súdu   ako   vecne   správny.   V napadnutom rozsudku krajského súdu a postupe predchádzajúcom jeho vydaniu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne neakceptovateľným, a   teda   vyžadujúcim   korekciu   z jeho   strany.   Pokiaľ   ide   o namietaný   zásah   do   práv sťažovateľa, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,   nie   je arbitrárny   a ústavne   udržateľným spôsobom   dáva   odpoveď   na všetky   otázky,   ktoré   boli podkladom na rozhodnutie.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom a rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 101/03 alebo IV. ÚS 136/05).

O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

b)   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením (IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   medzi   namietaným   postupom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   nebol   už   právny   dôvod   zaoberať   sa   ostatnými   návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012