znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 123/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J. – C., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 41/2010 z 30. júla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. – C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2010 doručená sťažnosť P. J. – C., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   4 Co 41/2010 z 30. júla 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 8. augusta 2006 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by tento   súd   uložil   RNDr.   A.   B.,   P.   (ďalej   len   „žalovaný“),   povinnosť   vydať   13   kusov plastových okien, dvoch tabúľ s označením prevádzky náhradných dielov a dvoch zástav. Návrhom   doručeným okresnému   súdu   22.   októbra   2007 sťažovateľ žiadal   rozšíriť   petit alternatívne o zaplatenie náhrady za tieto hnuteľné veci v sume 233 012 Sk s 8 % úrokom z omeškania od 22. júna 2006 do zaplatenia spolu s trovami konania. Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 17 C 230/2006.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 17 C 230/2006 z 30. januára 2008 sčasti vyhovel žalobe   sťažovateľa   a   zaviazal   žalovaného   vydať   mu   13   kusov   plastových   okien   alebo zaplatiť mu 206 734 Sk. Vo zvyšku, t. j. pokiaľ ide o vydanie 2 kusov zástav a 2 tabúľ s označením   prevádzky   náhradných   dielov,   okresný   súd   žalobu   sťažovateľa   zamietol, pričom   súčasne   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 72 800 Sk.

Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 4 Co 49/2008 zo 6. júna 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu v zamietavom výroku a v ostatnej (vyhovujúcej) časti, ako aj vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V poradí druhým rozsudkom sp. zn. 17 C 230/2006 z 25. novembra 2009 okresný žalobu sťažovateľa (v rozsahu zrušených výrokov) zamietol a zaviazal ho zaplatiť trovy konania žalovanému v sume 6 451,62 € a na účet okresného súdu sumu 113,82 €. Proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal najmä nesprávne a tendenčné vyhodnocovanie dôkazov, ktoré malo vyústiť do nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   tak,   že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku z 30. júla 2010, najmä s tým, že „na   odvolacie   dôvody...   nedostal   žiadnu   odpoveď.   Odpoveďou   porušovateľa   bolo stotožnenie   sa   s   rozhodnutím   súdu   prvého   stupňa,   argumentujúc   voľnou   úvahou   súdu. Takáto voľná úvaha je podľa názoru sťažovateľa ľubovôľou a napadnuté rozhodnutie je porušením jeho ústavného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces a zásahom do ústavou garantovaného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR.“.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že krajský súd „postupoval v rozpore s logickým   uvážením   výpovednej   hodnoty   produkovaných   dôkazov,   neakceptujúc   pritom tvrdenia sťažovateľa, ako vlastníka veci - sporných okien, keďže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia   uviedol,   že   sťažovateľ   nepreukázal   vlastnícke   právo   k   predmetu   vydania. Konanie   bolo   preukazovaním   zo   strany   žalovaného,   že   zabudoval   čo   najmenší   počet sporných okien, následne osadených žalovaným, a taktiež skutočnosti, že okná boli súčasťou kúpnej zmluvy, a že preto ich tam sťažovateľ zanechal.“.

V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že v   predmetnom   konaní   bolo   na   základe   predložených   dôkazov   preukázané „vlastníctvo k sporným oknám: predložením výdajky č. 0241/2002, vnútropodnikovej zákazky - faktúra č. 203/2002, výrobnej dokumentácie, faktúry za dodané sklá č. 021639 od spoločnosti G. s. r. o.,... Taktiež závery znaleckého dokazovania potvrdzujú, že sporné okná sú vyrobené z plastových profilov zn. Schüco, ktorých spracovateľom bol pred časom sám sťažovateľ.“.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 41/2010 z 30. júla 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 17 C 230/2006 z 25. novembra 2009, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ taktiež tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené aj jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového   protokolu.   V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   argumentoval   doterajšou judikatúrou   ústavného   súdu   a   v   podstatnom   uviedol,   že „nemohol   realizovať   svoje vlastnícke   právo   k   oknám   a disponovať   nimi,   pričom...   preukázal   spôsob   nadobudnutia predmetu sporu, keďže plastové okná sám vyrobil. Plastové okná neboli predmetom kúpnej zmluvy medzi účastníkmi konania, čo vyplýva z jej písomného obsahu a uvedené podporujú výpovede svedkov účastných pri jej uzatváraní.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo P. J. – C., podľa čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,, čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 4 Co 41/2010 zo dňa 30. 7. 2010, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. 7. 2010, sp. zn. 4Co 41/2010, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J. trovy konania v sume spolu 254,88 €, za 2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, teda 2 x (120,23 € + 7,21 €) na účet advokáta: JUDr. Z. M.,... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Sťažovateľ   si   uplatňuje   náhradu   trov   konania   a   právneho   zastúpenia   voči porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručuje   každému   právo   na   prístup   k   súdu,   ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich   naplnením je len   víťazstvo   v takomto spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   najskôr   poukázal   na   obsah odvolaním   napadnutého   (v   poradí   druhého)   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   zamietol žalobu (sťažovateľa), pričom okrem iného v ňom uviedol, že súd prvého stupňa „po vrátení veci   odvolacím   súdom   rozsudkom   č.   k.   4   Co   49/2008-143   zo   dňa   6.   6.   2008   doplnil dokazovanie vypočutím svedkov, oboznámením sa so znaleckým posudkom Ing. P. M. č. 22/2009, faktúrami a dodacím listom, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi a dospel k záveru, že   žaloba   nie   je   dôvodná.   Súd   sa   priklonil   k   tvrdeniam   žalovaného,   že   medzi   ním   a žalobcom došlo k ústnej dohode o výmene plastových okien, ktoré ostali nezamurované a boli ponechané v bývalej prevádzke žalobcu po odpredaji bytového domu. Súd nepovažoval za logické tvrdenia žalobcu, ani svedecké výpovede svedkov za vieryhodné, pokiaľ ide o výpovede svedkov J. P., M. K., Ľ. K. K. o tom, že po odpredaji nehnuteľnosti dňa 14. 7. a 15. 7. 2005 žalobca presťahoval do predajne náhradných dielov sporné plastové okná, ktoré teraz žiada vydať. Žalobca totiž aj v priebehu ďalšej rekonštrukcie sám presvedčil, že žalovaný má záujem zamurovať tieto plastové okná, ktoré tam ostali v tejto prevádzkovej miestnosti a za tým účelom ho zavolal. Pričom sám žalobca navrhol spôsob zamurovania týchto okien, resp. sa ponúkol, že dodá kovové kotvy k ich upevneniu a zabezpečí aj svojich zamestnancov, ktorí vykonávajú túto prácu. Ak by sa skutočne žalobca domnieval, že je vlastníkom týchto okien, nedovolil by ďalší postup žalovanému a bránil by svoje vlastníctvo. Samotné tvrdenie žalobcu, že plastové okná v septembri 2005 priviezol do bytového domu, lebo si zrušil prevádzku vo V. sa javí nevieryhodné, pretože v tom čase už nehnuteľnosť odpredal a nemal k nej už žiadne vlastnícke právo ani užívacie. Bolo len na dobrej vôli žalovaného, že mu toleroval užívanie prevádzky do jeho zrušenia, resp. do jeho vypratania do   októbra   2005,   lebo   až   vtedy   žalobca   odovzdal   kľúče   od   týchto   priestorov.   Navyše žalobca vypratal tieto miestnosti, len plastové okná tam ponechal. Takýto postup žalobcu naozaj svedčí tvrdeniam žalovaného, že medzi nimi došlo k ústnej dohode ohľadne toho, že nezamurované   okná   sú   súčasťou   kúpnej   ceny   i   keď   o   tom   nebola   zmienka   v   písomnej zmluve.

Súd citoval ust. § 126 Občianskeho zákonníka a ďalej uviedol, že žalovaný počas celého vedenia konania uvádzal, že uvedené okná boli súčasťou kúpnej zmluvy a súčasťou dohody   o   predaji   nehnuteľnosti   v   písomnej   zmluve.   Žalobca   totiž   až   dňa   9.   2.   2006 písomnou výzvou prvýkrát vyzval žalovaného k vydaniu plastových okien. Predpokladom úspešnosti v konaní o vydanie vlastníctva je preukázanie vlastníckeho práva. Z dôvodu nepreukázania vlastníckeho práva žalobcom preto súd žalobu zamietol.

Súd   poukázal   na   vykonané   svedecké   výpovede   vypočutých   svedkov   JUDr.   J.   M., JUDr.   M.   K.   a   svedka   J.   O.,   I.   K.,   Mgr. V.   S.   Ďalej   poukázal   na   znalecký   posudok vypracovaný v konaní č. 22/2009, z ktorého bolo preukázané, že v bytovom dome na ul. Konštantínovej je zamurovaných spolu na juhozápadnom a severnom priečelí 20 okien typu Schüco   opatrené   ochrannými   značkami   výrobku,   13   okien   typu   Schüco   s   obyčajnými kľučkami.   Okná   Schüco   sú   štandardne   dodávané   s   typovým   vybavením,   a   to   hlavne   s kovaním a kľučkou Schüco. Pri ohliadke znalec zistil, že na priečeliach sú osadené dva typy plastových okien, a to s originálnym kovaním Schüco a kľučkami v počte 7 ks a 13. okien Schüco majú namontované obyčajné kľučky bez ochrannej známky. Druhý typ plastových okien v počte 4 ks Zendow s krídlovou okapničkou pre odvod dažďovej vody je opatrený kovaním   Milkhaus   a   obyčajnými   kľučkarni.   Tieto   okná   sú   namontované   na   prvom nadzemnom podlaží. Z predložených faktúr a účtovných dokladov súd zistil, že v roku 2002 boli okná a dvere vyrobené, pričom dve okná už boli zabudované pred predajom a boli súčasťou domu, a to tie okná, kde bola reklama predajne náhradných dielov. Predmetom žaloby sú 4 ks plastových okien o rozmere 1070 x 1770 a 9 ks okien o rozmere 990 x 1770. Z celkového počtu okien, ktoré boli dodané v roku 2002 3 ks ostali u žalobcu. Z výpovede svedka Mgr. R. B. súd zistil, že žalobca pri dojednávaní kúpnej ceny povedal, že v cene sú aj plastové okná a úprava strechy, ktorú vykoná na vlastné náklady. Niektoré okná napr. v tejto   miestnosti,   kde   jednali,   už   boli   vymenené   za   plastové   a   takisto   v   spodných miestnostiach. Ďalšie okná boli vybraté. Ďalej žalobca mal uviesť, že na tieto okná dostal dotáciu, a preto sú v kúpnej cene zahrnuté. Tento rozhovor sa odohral začiatkom júna 2005. Ostatné plastové okná boli uložené v jednej miestnosti, ktorá do tohto času slúžila ako predajňa autosúčiastok žalobcu. V súvislosti s dojednávaním kúpnej ceny, keď sa žalobca snažil zdvihnúť túto cenu až na 8.000.000,- Sk, žalovaný už neakceptoval túto kúpnu cenu. Neskôr v júli, keď sa stretli, došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy.“.

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   formuloval   krajský   súd   svoje vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:„Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Preskúmaním   obsahu   spisu,   ako   aj   oboznámením   sa   s   výsledkom   doplneného dokazovania po vrátení veci, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa. K odvolaniu žalobcu uvádza, že namietané nesprávne a nevyhodnotenie všetkých vykonaných   dôkazov   nie   je   opodstatnené.   Hodnotenie   dôkazov   je   vecou   súdu   a   nie účastníkov konania. Súd vyhodnotil všetky vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia   dôkazov   vyplývajúcou   z ust.   §   132   O.   s.   p.,   v zmysle   ktorej   uviedol,   ktoré tvrdenia   a   vykonané   dôkazy   považoval   za   vieryhodné   a   ktoré   nie.   Súd   nepovažoval   za vieryhodné svedecké výpovede vypočutých svedkov, a to J. P., M. K. a Ľ. K. K. o tom, že po odpredaji   nehnuteľnosti   žalobca   v   dňoch   14.   a   15.   7.   2005   presťahoval   do   predajne náhradných   dielov   aj   sporné   plastové   okná.   Takéto   tvrdenie   odvolací   súd   v   súlade   s názorom   súdu   prvého   stupňa   považoval   za   nelogické,   aby   po   odpredaji   nehnuteľnosti žalobca presťahoval plastové okná do nehnuteľnosti, ktorá nebola jeho vlastníctvom. Na preukázanie   tohto   tvrdenia   žalobca   neuniesol   dôkazné   bremeno.   Nesplnenie   dôkaznej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 120 ods. 1 O. s. p. malo za následok zamietnutie žaloby. Odvolací   súd   súhlasí   s   názorom   žalobcu,   že   náležité   zdôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu   je   súčasťou   práva   účastníka   na   súdnu   ochranu   zaručeného   Ústavou Slovenskej republiky, ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným článkom   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorým   je Slovenská republika viazaná (článok 6 ods. 1). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia však odvolací   súd   považoval   za   náležité,   jasné   a   zrozumiteľné,   ktoré   spĺňa   náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

Súčasťou   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   nie   je   právo   účastníka,   aby   súd vyhodnotil ním navrhnuté dôkazy podľa jeho názoru a v jeho prospech. Zásada voľného hodnotenia dôkazov znamená skutkový záver sudcu vychádzajúci z vykonaných dôkazov. Pri hodnotení   dôkazov   súd   hodnotí   predovšetkým   pravdivosť   toho-ktorého   dôkazu.   Ak   súd nepovažuje   výsledok   dôkazu   za   pravdivý,   je   povinný   odlišný   záver,   akému   nasvedčuje vykonaný dôkaz, odôvodniť.

Súd zdôvodnil, ktoré dôkazy považoval za vieryhodné a ktoré nie, na základe ktorých dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako aj k správnemu právnemu posúdeniu, lebo podmienkou   na   uloženie   povinnosti   vydať   vec   podľa   §   126   zákona   č.   40/1964   Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov je preukázanie vlastníckeho práva k predmetu vydania. Táto podmienka žalobcom splnená nebola, a preto súd prvého stupňa správne žalobu zamietol ako nedôvodnú. Namietané nesprávne právne posúdenie nebolo opodstatnené.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v namietanom rozsudku stotožnil) a predovšetkým právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) vyvodili,   teda   s   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušných   ustanovení   právnych   predpisov v jeho právnej veci.

Po   preskúmaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v spojení   so   skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení v poradí druhého rozsudku okresného súdu (sp. zn. 17 C 230/2006 z 25. novembra 2009) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa   krajský súd stotožnil, boli v takom rozpore   s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku   krajského   súdu   v súlade   s jeho   právomocami   ustanovenými   v čl.   127   ods.   2 ústavy. Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne ani právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho rozsudku sp. zn. 4 Co 41/2010 z 30. júla 2010, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   skončilo   pre   neho nepriaznivým   výsledkom,   čo   však   nemožno   spájať   s   porušením   jeho   základných   práv garantovaných   ústavou   a listinou   ani   porušením   práv   garantovaných   dohovorom,   resp. dodatkovým   protokolom.   K   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   totiž   nemôže   dôjsť takým   rozhodnutím   príslušného   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný súd   konštatoval,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   dotknutých   právnych   predpisov,   ktoré   boli   podstatné   pre   posúdenie   veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a tiež právom   podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   neexistuje taká príčinná súvislosť,   ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   41/2010 z 30. júla 2010 došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 41/2010 z 30. júla 2010. Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   slobôd   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a tiež právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 35 ods. 1 listiny a ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a ani o porušení jeho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ namieta tiež porušenie čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ktoré majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou. Uvedené ustanovenia   ústavy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť   k porušeniu   konkrétnych   základných   práv   alebo   slobôd,   príp.   práv   vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011