znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 123/2010-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti MVDr. P. D., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/49/2004, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MVDr. P. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/49/2004 p o r u š e n é   b o l o.

2. MVDr.   P.   D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie   v sume   1 500   € (slovom tisícpäťsto   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Košice   II   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť MVDr.   P.   D. trovy   konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. T., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2010 doručená sťažnosť MVDr. P. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/49/2004.

V sťažnosti sťažovateľ poukázal na to, že prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II podal 29. júla 2004 okresnému súdu na neho obžalobu pre trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 9 ods. 2 a § 248 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ k priebehu konania uviedol, že okresný súd „vytýčil hlavné pojednávanie na deň 14. júla 2005, ktoré som žiadal odročiť pre plánovanú dovolenku môjho obhajcu. Súd žiadosti vyhovel a nové pojednávanie vytýčil na 24. októbra 2005, ani toto pojednávanie sa nekonalo z dôvodu mojej choroby. Súd začal veci pojednávať 11. decembra 2006, 22. januára 2007, 1. marca 2007 a 31. mája 2007. Ostatné konanie bolo odročené za účelom pribratia znalca z odboru ekonomika. Tohto znalca súd uznesením pribral 3. júla 2007. Od pribratia znalca súd vo veci nekonal.   Ja som sa listom z 17.   februára 2009 dožadoval pokračovania hlavného pojednávania. Súd mi 17. marca 2009 zaslal na vedomie list, ktorý adresoval konateľovi spoločnosti K., spol. s r. o., ktorá spoločnosť mala spravovať účtovnú agendu potrebnú k znaleckému dokazovaniu. Od tej doby súd nekoná.“.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že trestné konanie proti nemu je vedené od roku 2001 a ústavný súd už nálezom sp. zn. II. ÚS 209/05 z 22. februára 2006 rozhodol, že postupom   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril podaním sp. zn. 1 SprV/68/2010 z 23. februára 2010   a sp.   zn.   1   SprV/214/2010   z   19.   apríla   2010,   ktorého   súčasťou   je   aj   podrobná chronológia jeho úkonov v konaní vedenom pod sp. zn. 3T/49/04. Predseda okresného súdu vo vyjadrení uviedol, že „k prieťahom v konaní došlo čiastočne v období september 2004 - marec 2005. Vzhľadom na počet vecí v súdnom oddelení a skutočnosť, že predsedníčka senátu vybavuje aj väzobné veci, úkony súdu po tomto období boli vykonávané priebežne a plynule, posúdenie zbytočnosti prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu. V tejto súvislosti poukazujem na konanie samotného sťažovateľa v období od júla 2005 do októbra 2006, ktoré spôsobovalo, že sa v danej veci nevykonávalo dokazovanie. Obdobie   nečinnosti   od   septembra   2007   do   septembra   2009   bolo   spôsobené objektívne, nemožnosťou zabezpečiť účtovne doklady potrebné na vypracovanie znaleckého posudku, zo strany súdu boli v tomto období vykonávané úkony smerujúce k ich získaniu. Na   tunajší   súd   nepodal   sťažovateľ   sťažnosť   v   zmysle   zákona   č.   757/2004   Z.   z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Sťažovateľom   požadované   finančné   zadosťučinenie   nie   je   podľa   môjho   názoru dôvodné,   jeho neistota bola odstránené oslobodzujúcim rozsudkom.   Samotný sťažovateľ svoj   postoj   k   trestnému   stíhaniu   vyjadril   aj   tým,   že   svoju   neúčasť   na   hlavných pojednávaniach ospravedlňoval z rôznych dôvodov, v kontexte čoho sa jeho tvrdenie, že ho súd nechával v stave neistoty, javí ako účelové.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 123/2010-15 z 11. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k prijatej   sťažnosti   doručenom   ústavnému súdu 26. apríla 2010 uviedol, že konanie sp. zn. 3 T/49/2009 je právoplatne skončené, oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť 5. marca 2010.

V   reakcii   na   vyjadrenie   okresného   súdu   právny   zástupca   sťažovateľa   neuviedol žiadne nové skutočnosti relevantné na posúdenie veci.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ústavný súd preto v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti,   vyjadrení   účastníkov   konania   a   zo   spisu   okresného   súdu sp. zn. 3 T/49/2004 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Okresnému súdu bola 29. júla 2004 podaná obžaloba na sťažovateľa a Z. Š. pre trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 9 ods. 2 a § 248a ods. 1 Trestného zákona (zákona č. 140/1961 Zb.). Správa o výsledku mediácie bola vyhotovená 8. júna 2005, z ktorej vyplýva, že 25. apríla 2005 bola vec predložená ako vhodná na vykonanie mediácie a 26. mája 2005 obžalovaní nedali súhlas na mediáciu.

Okresný súd nariadil 8. júna 2005 hlavné pojednávanie na 14. júl 2005, na ktoré sa obžalovaní   nedostavili,   podľa   zápisnice   z   hlavného   pojednávania   sa   ospravedlnili   (ich obhajca žiadal o ospravedlnenie z dôvodu svojej dovolenky). Okresný súd 12. septembra 2005   nariadil   hlavné   pojednávanie   na   24.   október   2005.   Sťažovateľ   11.   októbra   2005 doručil ospravedlnenie, podľa ktorého je od 25. júla 2005 práceneschopný, jeho zdravotné problémy mu nedovoľujú zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní, podľa doporučenia lekára sa nemá namáhať, rozprávať a denne dochádza na rehabilitáciu s tým, že predpokladaná doba liečby je šesť mesiacov a jej skončenie súdu oznámi. Okresný súd 21. októbra 2005 zrušil termín hlavného pojednávania z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa. Okresný súd 1. februára 2006 dožiadal lekárku MUDr. H. D., ktorá vystavila doklad o práceneschopnosti sťažovateľovi,   o   vyjadrenie,   či   je   sťažovateľ   stále   práceneschopný,   a aby   uviedla predpokladaný   termín   jej   ukončenia,   ako   aj   to,   či   ochorenie   je   takého   charakteru,   že sťažovateľ nie je schopný absolvovať súdne konanie. MUDr. H. D. prípisom doručeným 14. februára   2006   oznámila,   že   práceneschopnosť   trvá,   v najbližšom   období   bude sťažovateľ hospitalizovaný a nemožno určiť čas ukončenia jeho práceneschopnosti s tým, že do jej ukončenia sa nemôže zúčastniť pojednávania. Okresný súd 22. mája 2006 opäť žiadal vyjadrenie od lekárky sťažovateľa, pričom zásielka sa vrátila s tým, že MUDr. D. už v železničnej nemocnici nepracuje. Prípisom z 30. júna 2006 okresný súd dožiadal Sociálnu poisťovňu Košice o podanie správy, či u sťažovateľa trvá práceneschopnosť, ktorá začala 25.   júla   2005.   Sociálna   poisťovňa   8.   augusta   2006   odpovedala,   že   neevidujú   žiadnu práceneschopnosť   sťažovateľa s tým, že   ak je nezamestnaný a   vedený   na úrade   práce, sociálnych vecí a rodiny, ich evidencia práceneschopných ho nezaznamenáva. Okresný súd 12.   septembra   2006   vyzval sťažovateľa,   aby oznámil, či   trvá   jeho práceneschopnosť,   a predložil o tom doklad. Sťažovateľ 2. októbra 2006 oznámil, že nie je práceneschopný, jeho liečba ale nie je ukončená, má schválenú aj kúpeľnú liečbu, ktorej termín mu oznámený ešte nebol.

Okresný súd nariadil 8. novembra 2006 hlavné pojednávanie na 11. december 2006, na ktorom boli vypočutí sťažovateľ aj poškodení, okresný súd uznesením podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku vylúčil zo spoločného konania trestnú vec vedenú proti obžalovanej Z. Š. na samostatné konanie. Hlavné pojednávanie bolo odročené na 22. január 2007, na ktoré sa dostavil sťažovateľ, neprišli však svedkyne, na ktorých výsluchu trvala prokurátorka, pričom   sťažovateľ   uviedol,   že   trvá   na   výsluchu   znalca.   Z týchto   dôvodov   bolo   hlavné pojednávanie odročené na 1. marec 2007. Podaním doručeným 7. februára 2007 sťažovateľ navrhol vypočuť dvoch svedkov. Znalec doručil 21. februára 2007 ospravedlnenie s tým, že z dôvodu   pracovných   povinností   sa   môže   zúčastniť hlavného pojednávania až v   apríli. Okresný   súd   vykonal   hlavné   pojednávanie   1. marca   2007,   na   ktorom   bol   sťažovateľ prítomný, okresný súd vypočul štyroch svedkov. Ďalšie hlavné pojednávanie okresný súd uskutočnil 26. apríla 2007, sťažovateľ bol prítomný, hlavné pojednávanie bolo odročené pre neprítomnosť svedkov s tým, že budú predvolané dve svedkyne a znalec a bude pripojený súvisiaci konkurzný spis. Obvodné oddelenie Policajného zboru K. doručilo 10. mája 2007 správu o výsledku pokusu o doručenie predvolania svedkyni A. L. s tým, že sa zdržiava v Českej republike, kde aj pracuje. Okresný súd na hlavnom pojednávaní 31. mája 2007 vypočul   znalca,   sťažovateľ   namietol   závery   znaleckého   posudku,   pričom   okresný   súd hlavné   pojednávanie   odročil   na   neurčito   pre   účely   pribratia   nového   znalca   z   odboru ekonómie a pre účely zistenia pobytu svedkyne L. Opatrením z 31. mája 2007 okresný súd priznal   znalcovi   znalečné.   Uznesením   z   3.   júla   2007   okresný   súd   pribral   do   konania znalkyňu z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia účtovníctva a daňovníctva Ing. A. B., ktorej uložil zistiť, či spoločnosť, ktorej štatutárnym orgánom bol sťažovateľ, mala dostatok finančných   prostriedkov   na   výplatu   miezd   zamestnancom   za   rozhodné   obdobie,   a   tiež položil ďalšie otázky súvisiace s predmetom trestného konania. Okresný súd uložil znalecký posudok podať do dvoch mesiacov od doručenia spisu. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. júla 2007.

Znalkyňa doručila znalecký posudok 8. septembra 2009, v ktorom uviedla, že listom z 5.   októbra   2007   požiadala   okresný   súd   o   zabezpečenie   podkladov   na   vypracovanie znaleckého   posudku   a   niekedy   na   jar   2009   jej   bolo   oznámené   archivárom   obchodnej spoločnosti K., s. r. o., G., že doklady obchodnej spoločnosti V., a. s., K., o ktoré požiadal okresný   súd,   sa   v   archíve   nenachádzajú,   a   preto   vypracovala   znalecký   posudok   z tých podkladov, ktoré mala k dispozícii.

Na hlavnom pojednávaní 9. februára 2010, na ktorom sa zúčastnil aj sťažovateľ, okresný súd vypočul znalkyňu, vyhlásil dokazovanie za skončené a po záverečných rečiach vyhlásil rozsudok, ktorým podľa § 226 písm. b) Trestného poriadku oslobodil sťažovateľa spod   obžaloby,   lebo   skutok   nie   je   trestným   činom.   Sťažovateľ   sa   vzdal   práva   podať odvolanie aj za oprávnené osoby, prokurátorka sa nevyjadrila. Prokuratúra 15. februára 2010 doručila odvolanie proti rozsudku, ktoré následne vzala späť. Písomné vyhotovenie rozsudku   bolo   súdnej   kancelárii   predložené   23.   februára   2010   a   v   ten   deň   bolo   aj expedované, predmetný rozsudok okresného súdu nadobudol 5. marca 2010 právoplatnosť. Konajúca   sudkyňa   23.   februára   2010   vyhotovila   úradný   záznam   o   dodatočnom zažurnalizovaní korešpondencie medzi znalkyňou a obchodnou spoločnosťou K., s. r. o., G., v čase, keď sa súdny spis nachádzal u znalkyne.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa   ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (napr. II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Proti   sťažovateľovi   sa   vedie   trestné   konanie vo   veci   spáchania trestného   činu nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 248a Trestného zákona pod sp. zn. 3 T 49/2004. Sťažovateľ je stranou v tomto trestnom konaní. Vec nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať   za   právne   ani   skutkovo   zložitú.   Vo   všeobecnosti   však   platí,   že   v trestných veciach   musí   pristupovať   súd   k takémuto   konaniu   s osobitnou   starostlivosťou,   keďže výsledok   takéhoto   konania   má   pre   sťažovateľa   mimoriadny   význam   (dotýka   sa   jeho osobného statusu).

2. Správanie sťažovateľa ako strany v konaní je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ bol v období od 14. júla 2005 do 2. októbra 2006 práceneschopný, v dôsledku čoho sa nemohol zúčastniť na hlavnom pojednávaní. V tomto období okresný súd nemohol teda vykonávať procesné úkony, a preto toto obdobie nemôže ísť na vrub tomuto súdu. Práceneschopnosť sťažovateľa však prispela k predĺženiu konania a ústavný súd zohľadnil túto skutočnosť pri priznaní finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Vec napadla na okresný súd 29. júla 2004. Konanie trvalo viac ako šesť rokov a v jeho postupe sa vyskytli obdobia nečinnosti, ktoré v celkovom súhrne spôsobili predĺženie konania. Ústavný súd takto hodnotí obdobie od 29. júla 2004 do 25. apríla 2005, teda obdobie od podania obžaloby do predloženia veci ako vhodnej na vykonanie mediácie, a obdobie od 21. januára 2007 do 9. februára 2010 pri zadovažovaní podkladov pre znalcov potrebných   na   vypracovanie   znaleckého   posudku   a zabezpečovanie   vypracovania znaleckého posudku a výsluchu znalca.

Vzhľadom na zistené obdobia nečinnosti ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd sa   svojím   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T/49/2004   dopustil   zbytočných prieťahov, čím porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 3 T/49/2004 bolo do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd neuložil okresnému súdu povinnosť, aby v označenej veci v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie 3 000 €.

Pretože   ústavný   súd   nepovažoval   za   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu vysloviť len porušenie základného práva sťažovateľa, rozhodol aj o priznaní finančného zadosťučinenia.   Pri   rozhodovaní   ústavný   súd   zohľadnil   jednak   doterajšiu   dĺžku posudzovaného konania okresného súdu (viac ako šesť rokov) a zistené zbytočné prieťahy okresného súdu v trvaní 19 mesiacov, ako aj skutočnosť, že k tejto dĺžke konania prispel aj sťažovateľ svojím správaním v rozsahu 15 mesiacov. Ústavný súd prihliadol ďalej aj na mimoriadnu dôležitosť konania pre sťažovateľa a na to, že predmetné konanie bolo v čase do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené. Na základe týchto skutočností dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude primerané všetkým okolnostiam prípadu priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. T.,   P. Vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Ústavný súd v súlade s vyúčtovaním právneho zástupcu priznal sťažovateľovi úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) vykonané v roku 2010 podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) po 120,23 € za každý úkon podľa § 11 ods. 3 vyhlášky a náhradu hotových výdavkov podľa § 16 ods. 3 vyhlášky za dva úkony právnej služby po 7,21 €, spolu v sume 254,88 €.

Okresný súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010