znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 123/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   E.   B.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. V.   D.,   B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 470/2001 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 124/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. E. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára 2009 doručená sťažnosť Ing. E. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 470/2001 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 124/2007.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu obidvomi   všeobecnými   súdmi,   ktoré   rozhodovali   o jej   žalobe   týkajúcej   sa   neplatnosti dodatku   jej   pracovnej   zmluvy   a určenia,   že   pracovný   pomer   sťažovateľky   s jej zamestnávateľom   trvá   a je   spravovaný   ustanoveniami   pracovnej   zmluvy   uzatvorenej 29. septembra 1995 (a nie v znení dodatku k tejto pracovnej zmluve z 21. augusta 2000, ktorým sa zmenil pracovný pomer sťažovateľky uzatvorený na dobu neurčitú na pracovný pomer   uzatvorený   na   dobu   určitú),   a týkajúcej   sa   vyplatenia   priemernej   mzdy v požadovanej sume od 1. januára 2002, a to až do dňa, keď jej odporca umožní pokračovať v práci.

Sťažovateľka   namieta   postup   okresného   súdu,   ktorý   jej   návrh   rozsudkom č. k. 16 C 470/2001-276 z 12. decembra 2006 zamietol, ako aj postup krajského súdu, ktorý rozsudok prvého stupňa svojím rozsudkom č. k. 8 Co 124/2007-311 z 25. septembra 2008 potvrdil (právoplatným sa stal 28. novembra 2008).

Okresnému   súdu   sťažovateľka   „vytýka“   nedostatky   v konaní   spočívajúce   v tom, že nekonal na základe uznesenia krajského súdu č. k. 8 Co 130/05-177 z 21. novembra 2005, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 470/2001-140 z 2. decembra 2004 a neposkytol sťažovateľke svojím rozhodnutím súdnu ochranu. Namieta, že okresný súd síce   v ďalšom   konaní   doplnil   dokazovanie o výpoveď   bývalého predsedu   N.   (ďalej   len „N.“) a ďalej aj zamestnankyne N., ktorá so zamestnancami dojednávala „sporné“ dodatky k pracovným   zmluvám,   avšak   nevysporiadal   sa   so   svedeckou   výpoveďou   bývalého predsedu N.

Krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľky   taktiež   nevysporiadal   so   všetkými   dôvodmi uvedenými   v jej   odvolaní   zo   7.   februára 2007,   ale poukazoval na dôvody   súdu   prvého stupňa.   Nesúhlasí   s konštatovaním   odvolacieho   súdu,   že   súd   prvého   stupňa   dospel k správnym skutkovým zisteniam a rozhodol na základe novozisteného skutkového stavu. V tejto súvislosti jej v rozhodnutí krajského súdu chýba konkretizácia, o aké správne nové skutkové zistenia ide. Sťažovateľka je naopak toho názoru, že výpovede svedkov v ničom nedoplnili dokazovanie, ktorým by zmenili skutkovú podstatu veci. Súd prvého stupňa mal preto   podľa   názoru   sťažovateľky   rešpektovať   právny   názor   odvolacieho   súdu   uvedený v jeho rozhodnutí č. k. 8 Co 130/05-177 z 21. novembra 2005.

Názor krajského súdu, že za vykonaného dokazovania nebol preukázaný nátlak zo strany   odporcu,   a to   proti   sťažovateľke   takej   intenzity,   aký   by   spôsoboval   neplatnosť právneho úkonu, je podľa sťažovateľky nesprávny, pretože krajský súd (aj okresný súd) prehliadol celý rad listinných dôkazov, neprípustné zjednodušil dôkazné vyhodnotenie na úvahu,   že   sťažovateľka   priamo   nepreukázala,   že   by   bol   na   ňu   vyvíjaný   nátlak   takej intenzity,   ktorý   by   spôsobil   neplatnosť   právneho   úkonu. Podľa   sťažovateľky   z obsahu celého konania vychádza, že psychický nátlak spočíval predovšetkým v hrozbe zníženia platu.

Sťažovateľka dodatok č. 1 z 21. augusta 2000 k pracovnej zmluve z 29. septembra 1995   hodnotí   sama   ako   jednostranný   právny   úkon,   v ktorom   si   mohla   vybrať   z dvoch možností:   podpísať   dohodu   o skončení   pracovného   pomeru   (odchod   do   dôchodku) k určitému dátumu, pričom jej bude ponechaný doterajší plat, alebo dostane nový platový dekrét,   ktorým   jej   bude   odobratá   (znížená)   platový   trieda   a osobné   ohodnotenie.   Tento postup   svojho   zamestnávateľa hodnotí   sťažovateľka   ako diskriminačný (z dôvodu   veku a pohlavia) s poukázaním na to, ktorých zamestnancov „nútil“ zamestnávateľ k podpísaniu uvedených sporných dodatkov. Sťažovateľka poukázala na to, že iba na základe neľudského a ponižujúceho zaobchádzania proti svojej vôli podpísala dodatok č. 1 k pracovnej zmluve. Žiada preto, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 470/2001 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 124/2007 porušil základné právo Ing. E. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudky Krajského súdu č. k. 8 Co 124/2007 zo dňa 28. 09. 2008 a Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 16 C 470/2001 zo dňa 12. 12. 2006 sa zrušujú a vec sa vracia na konanie súdu prvého stupňa, ktorý rozhodne tak, že vyhovie návrhu sťažovateľky v plnom rozsahu.

Ing. E. B. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 EUR, ktoré je povinné vyplatiť   spoločne   a nerozdielne   Okresný   súd   Bratislava   II   v Bratislave   a Krajský   súd v Bratislave k jej rukám do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Ing. E. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 849,52 EUR, ktorú je Okresný súd Bratislava II v Bratislave a Krajský súd v Bratislave spoločne a nerozdielne povinný   vyplatiť   na   účet   jej   právnej   zástupkyni   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25 ods. 2   zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne bez prítomnosti sťažovateľky prerokoval jej návrh podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti podanej proti rozhodnutiu všeobecného súdu z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   tiež   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   ktorej   opodstatnenosť   alebo neopodstatnenosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. K právu na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Ústavný súd je oprávnený a   povinný posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl. 46   až   čl.   48   ústavy).   Reálne   uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,   ale ani nárok   na   to,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

1. K namietanému   porušeniu   čl. 46   ods. 1   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 470/2001

Sťažovateľka   napadla   postup   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa,   ktorý rozsudkom   sp.   zn.   16   C   470/2001   z 12.   decembra   2006   zamietol   jej   žalobu   v jej pracovnoprávnej   veci.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   už   na   uvedený   princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd. Ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, preskúmal na základe odvolania   sťažovateľky   krajský   súd,   ktorý   rozsudkom   sp.   zn.   8   Co   124/2007 z 25. septembra 2008 napadnutý rozsudok prvostupňového okresného súdu v celom rozsahu potvrdil.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   voči   postupu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 124/2007

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   práva   na   súdnu   ochranu   aj   krajským súdom, ktorý svojím rozsudkom č. k. 8 Co 124/2007-311 z 25. septembra 2008 potvrdil prvostupňový   rozsudok.   Namieta   jeho   závery   o správnom   postupe   okresného   súdu, spochybňuje výsledky dokazovania krajského súdu a jeho právny názor, na základe ktorého potvrdil označené rozhodnutie okresného súdu.

Z priloženého rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 470/2001-276 z 12. decembra 2006   vyplýva,   že   okresný   súd   v súlade   so   závermi   krajského   súdu   v rozhodnutí č. k. 8 Co 130/05-177   z 21.   novembra   2005   doplnil   dokazovanie   opätovným   výsluchom účastníkov konania, svedkyne – zamestnankyne N., ktorá dojednávala so zamestnancami zmeny pracovného pomeru zamestnancov formou dodatkov, ako aj bývalého predsedu N. a ďalšími listinnými dôkazmi, na základe ktorých riešil (aktuálny) skutkový stav. Všetky relevantné zistenia sú obsahom odôvodnenia rozsudku okresného súdu.

Krajský súd v tejto súvislosti so svojom odôvodnení uviedol:„Podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   súd   prvého   stupňa   vo   veci   sa   doplnením dokazovania zameral správnym smerom, toto vykonal v dostatočnom rozsahu na základe čoho dospel ku správnym skutkovým zisteniam, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci, svedkovia, a napokon vec aj správne právne posúdil.“

K námietke sťažovateľky, že v súvislosti s dojednaním dodatku č. 1 k jej pracovnej zmluve bol   na   ňu   vykonaný   nátlak   takej   intenzity,   ktorý   spôsobil   neplatnosť   právneho úkonu,   z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   k danej   otázke   možno uviesť:

„Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní správne vychádzal z toho, že sloboda pri vykonávaní právneho úkonu chýba, ak účastník koná pod nedovoleným tlakom, ktorým môže byť ako priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka druhého účastníka, príp. tretej osoby.   V   danom   prípade   odvodzovala   navrhovateľka   neplatnosť   sporného   dodatku k pracovnej zmluve z bezprávnej vyhrážky, ktorou mala byť hrozba zníženia platu. Aby takáto   vyhrážka   spôsobila   neplatnosť   právneho   úkonu   musí   byť   bezprávna   a musí   byť dôvodom na vykonanie právneho úkonu, musí však aj byť takého druhu a najmä intenzity, aby u osoby, voči ktorej sa uplatňuje vzbudila dôvodný strach a musí byt adresovaná voči konajúcej osobe.

V prejednávanej veci bolo, nepochybné, že navrhovateľka pracovala u odporcu na základe pracovnej zmluvy, uzavretej dňa 29. 9. 1995 na dobu neurčitú ako kontrolórka a že účastníci konania uzavreli dňa 14. 9. 2000 dodatok č. 1 k tejto pracovnej zmluve po tom, čo dňa   3.   3.   2000   odporca inicioval   s navrhovateľkou   pohovor z dôvodu zabezpečenia plnenia jeho úlohy v priebehu roka 2000 a prípadného potrebného obsadenia uvoľnenej funkcie, na ktorom navrhovateľka uviedla, že do dôchodku nemieni odísť, že si v roku 2000 neuplatní   svoj   nárok   na   starobný   dôchodok   ako   i   to,   že   plánuje   zotrvať   v pracovnom pomere i v ďalších rokoch. Podobné pohovory boli vykonané s viacerými zamestnancami odporcu v dôchodkovom veku.

Z vykonaného dokazovania nebol preukázaný nátlak zo strany odporcu konkrétne proti   navrhovateľke   takej   intenzity,   ktorý   by   spôsoboval   neplatnosť   právneho   úkonu. Navrhovateľka   uviedla,   že   pri   uzavretí   sporného   dodatku   k pracovnej   zmluve   bola   pod vplyvom   udalostí   na   pracovisku,   keď   jej   kolegom,   ktorí   boli   rovnako   ako   ona v dôchodkovom   veku,   bol   znížený   plat,   o   čom   4   z   nich   dostali   nové   platobné   dekréty. Z výpovedí účastníkov, ako aj vypočutých svedkov, a to kolegov, ktorí tiež podpísali dodatky k svojim pracovným zmluvám a JUDr. G. a Ing. S. vyplynulo, že tieto nové platobné dekréty neboli realizované, pričom z výpovede svedkyne G. bolo zistené, že to bolo práve z dôvodu vyvolania hystérie na úrade, keď dotknutí zamestnanci tvrdili, že to bol nátlak, ktorým sa vynucoval podpis dodatkov. Odvolací súd tu považuje za potrebné uviesť, že už samotne iniciovanie rokovania o ukončení pracovného pomeru je spôsobilé vyvolať u zamestnanca psychický stres, istý pocit nátlaku, je však potrebné skúmať intenzitu tohto nátlaku. Pokiaľ bolo   preukázané,   že   viacerí   dotknutí   zamestnanci   dohodli   s   odporcom   ukončenie pracovného pomeru k neskoršiemu termínu ako pôvodne navrhoval odporca (nakoniec aj navrhovateľka   si   dohodla   termín   ukončenia   až k 31.   12.   2001),   nebola   intenzita   tohto nátlaku taká vysoká, že by spôsobila neplatnosť uzavretého dodatku k pracovnej zmluve navrhovateľky.

Odvolací súd na záver ešte uvádza, že ak sa však účastník pracovnoprávneho vzťahu domáha určenia neplatnosti právneho úkonu všeobecnou žalobou podľa ustanovenia § 80 písm.   c)   O.   s.   p.   je   povinný   uviesť   skutočnosti,   ktorými   preukáže   splnenie   základnej procesnej   podmienky,   a   to   naliehavého   právneho   záujmu   práve   o   takéto   určenie. Navrhovateľka v danej veci naliehavý právny záujem nepreukázala.“

K psychickému nátlaku spočívajúcemu v hrozbe zníženia platu krajský súd uviedol:„Zhoršenie   sociálnej   situácie   navrhovateľky   po   skončení   pracovného   pomeru, v ktorej videla svoj právny záujem na predmetnom určení, nie je riešením právnej otázky, preto aj táto skutočnosť je sama osebe dôvodom na zamietnutie určovacej žaloby.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03). V tejto spojitosti treba poukázať aj na princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a s ním   súvisiaci   princíp   minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci iných orgánov, ktorých   rozhodnutia sú   v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy preskúmavané.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

So   zreteľom   na   uvedené   podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   dostačujúco a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie a jeho právne názory uvedené   v odôvodnení   namietaného   rozhodnutia   sú   ústavne   konformné.   Hodnotenia dôkazov krajského súdu nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov; krajský súd prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho právnym   názorom.   Ústavný   súd   z uvedených   dôvodov   uzavrel,   že   namietaný   postup krajského   súdu   neobsahuje   také   nedostatky,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia porušenia   označeného   základného   práva,   a ani   po   posúdení   odôvodnenia   označeného rozhodnutia   krajského   súdu   nemožno   dospieť   k záveru,   že   je   zjavne   nedôvodné   alebo arbitrárne. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Za týchto okolností už bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009