znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 123/08-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., T., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 20   ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 14/2006 z 30. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej   len „ústavný súd“)   bola   14.   marca 2008 doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 14/2006 z 30. októbra 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, že bol v procesnom postavení žalovaného v súdnom konaní začatom na základe žaloby S., a. s. (ďalej len „žalobkyňa“), v ktorej   sa   žalobkyňa   domáhala   voči   nemu   vydania   rozhodnutia,   aby ako záložca   bol povinný   strpieť   realizáciu   záložného   práva   podľa   záložnej   zmluvy   z 28. marca   1995 vo vzťahu   k   v tejto   zmluve   označenej   nehnuteľnosti   a uspokojil   pohľadávku   z úverovej zmluvy uzatvorenej 2. decembra 1994 v znení jej dodatkov. Žalobkyňa následne zmenila petit   žaloby   a domáhala   sa   voči   sťažovateľovi   zaplatenia   sumy   3 179 785,50 Sk s príslušenstvom   s tým,   že   uspokojenie   tejto   pohľadávky   je   možné   z výťažku   predaja nehnuteľností uvedených v návrhu. Neskôr žalobkyňa opäť zmenila žalobu a žalovanú sumu zvýšila na 3 330 544,80 Sk.

Okresný súd Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) rozhodol v právnej veci žalobkyne rozsudkom   sp. zn.   6 C 291/98   z   26. októbra 2000   tak,   že   jej   žalobu   zamietol.   Proti uvedenému   zamietajúcemu   rozsudku   podala   žalobkyňa   odvolanie,   na   základe   ktorého Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 5 Co 518/00 zo 6. decembra 2001   napadnutý   prvostupňový   rozsudok   zrušil   a vrátil   vec   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie.   Následne   okresný   súd   v dôsledku   svojej   vecnej   nepríslušnosti   postúpil   vec krajskému súdu, ktorý vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 Cb 55/2002 z 12. novembra 2002 tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa žalobkyňa odvolala, na základe čoho   najvyšší   súd   svojím   uznesením   sp. zn.   3 Obo 97/2003   z 3.   marca   2005   označený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, vysloviac zároveň aj právny názor pri posudzovaní trvania záložného práva.

Krajský súd po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol v právnej veci žalobkyne rozsudkom sp. zn. 16 Cb 55/2002 z 29. novembra 2005 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť jej žalovanú sumu s tým, že žalobkyňa je oprávnená domáhať sa uspokojenia pohľadávky voči sťažovateľovi len z výťažku predaja založenej nehnuteľnosti.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti zhrnul z jeho pohľadu podstatné skutočnosti, ktoré tvrdil v doterajšom priebehu konania pred všeobecnými súdmi. Predovšetkým poukázal na to, že dlžníkom z úverovej zmluvy uzavretej 2. decembra 1994 so žalobkyňou bola obchodná spoločnosť F., spol. s r. o. (ďalej len „dlžník“), pričom tento úver zabezpečil záložným právom na jemu patriace nehnuteľnosti vedené na liste vlastníctva č. 193 v Katastrálnom území T. K 30. júnu 2000 bol dlžník vymazaný z obchodného registra na základe uznesenia Okresného   súdu Nitra   sp. zn.   942/Sro/2000,   čím   došlo k jeho zániku podľa   § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka. Z týchto skutočností vyvodil sťažovateľ záver, že okamihom zániku dlžníka   (bez   právneho   nástupcu),   t. j.   dňom   právoplatnosti   rozhodnutia   o jeho   výmaze z obchodného registra, nemohol už byť nositeľom žiadnych práv a povinností, a tým zanikli aj   právne   vzťahy,   ktorých   bol   dlžník   účastníkom.   Takýmto   spôsobom   zanikol   podľa sťažovateľa aj právny vzťah dlžníka založený spomínanou úverovou zmluvou, ktorú mal uzatvorenú   so žalobkyňou.   Takýto   výklad   vyvodil   sťažovateľ   z ustanovenia   § 488 Občianskeho zákonníka.

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že na to, aby mohol trvať záväzkový vzťah, musí existovať osoba veriteľa, osoba dlžníka a právo na plnenie (pohľadávka). V prípade, že osoba dlžníka zanikla bez právneho nástupcu, zaniklo aj právo na plnenie – pohľadávka a jej zodpovedajúca povinnosť dlžníka splniť záväzok. Podľa sťažovateľa musí mať takáto situácia pre záložný vzťah ten dopad, „že zánikom úverového vzťahu ako hlavného vzťahu nevyhnutne zaniká aj záložný vzťah ako vzťah akcesorický, a to z toho dôvodu, že už nemá čo zabezpečovať (zanikla zabezpečovaná pohľadávka).

Ak teda zanikol hlavný záväzkový vzťah, vzhľadom na akcesoritu záložného vzťahu k hlavnému záväzkovému vzťahu muselo dôjsť aj k zániku záložného práva.

Domnievam   sa,   že   nemôže   obstáť   právny   názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, ktorý nepriamo vyplýva zo zdôvodnenia rozsudku, t. j. že dlh môže zaniknúť iba niektorým zo spôsobov uvedených v ust. §559 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dlh zaniká aj vtedy,   ak   niektorý   z účastníkov   takého   dvojstranného   právneho   vzťahu   zanikne   ako právny subjekt bez právneho nástupcu. Tento záver totiž vyplýva zo samotnej povahy veci a definície záväzkového právneho vzťahu podľa § 488 Občianskeho zákonníka“.

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 16 Cb 55/2002 z 29. novembra 2005 najvyšší súd ako súd odvolací napadnutý prvostupňový rozsudok   potvrdil   rozsudkom   sp. zn.   1 Obo 14/2006   z 30.   októbra   2007.   Medzitým do postavenia žalobkyne vstúpila v dôsledku postúpenia pohľadávky obchodná spoločnosť C., a. s.

V odôvodnení uvedeného rozsudku najvyšší súd vyslovil názor, že „v predmetnom prípade k zániku zabezpečenej pohľadávky nedošlo. Zánikom právnickej osoby pohľadávka nezanikla. Zánikom právnickej osoby, obligačného dlžníka, dlh nezaniká, teda nezanikol ani záväzok žalovaného (t. j. sťažovateľa, pozn.) ako záložného dlžníka. Teda zánikom dlžníka, ktorého záväzok bol zabezpečený záložným právom, nezaniká zabezpečovaná pohľadávka. Ustanovenie § 324 Obch. zák. nemá nič spoločné so zálohom. Toto ustanovenie nerieši otázku   zálohu,   ale   zánik   záväzku   jeho   splnením.   Z uvedených   dôvodov   odvolací   súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil“.

Porušenie   svojich   označených   práv   vidí   sťažovateľ   práve   v prijatom   výklade najvyššieho súdu o možnosti trvania pohľadávky po zániku dlžníka. Takýto právny výklad považuje sťažovateľ za arbitrárny, právne neudržateľný. Podľa neho „Z tohto právneho názoru,   že   zanikol   dlžník,   právnická   osoba,   bez   právneho   nástupcu   je   možné   odvodiť (na základe princípu akcesority), že bez ďalšieho zaniklo jej zaistenie treťou osobou“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil, že:

„1. Základné právo A. K. vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   článkom   1   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 Obo 14/2006 z 30. 10. 2007 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 14/2006 z 30. 10. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia navrhovateľa A. K. na účet advokáta JUDr. M. S. vo výške 7.948,80 Sk do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné,   ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia   § 49   až   56 zákona o ústavnom   súde vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   označených   práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 14/2006 z 30. októbra 2007.

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej   normy. Z toho vyplýva, že   k reálnemu poskytnutiu   súdnej   ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy), v danom prípade Občianskeho zákonníka. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   nesúhlas   s právnym   názorom   najvyššieho súdu vysloveným v odôvodnení namietaného rozsudku.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v súdnom   konaní   nemožno považovať   za porušenie   základného   práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Podstatou   sťažovateľovej   námietky   obsiahnutej   v   jeho   sťažnosti   je   tvrdenie, že skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   sú   nesprávne,   pretože   podľa   jeho   názoru „zabezpečená   pohľadávka   (...)   z úverového   vzťahu   ako   dvojstranného   právneho   vzťahu zanikla   zánikom   spoločnosti   F.   a spol.   s r. o.   bez   právneho   nástupcu   a v dôsledku   tejto skutočnosti zaniklo aj záložné právo túto pohľadávku zabezpečujúce.

Ak teda zanikol hlavný záväzkový vzťah, vzhľadom na akcesoritu záložného vzťahu k hlavnému záväzkovému vzťahu muselo dôjsť aj k zániku záložného práva“.

Ústavný súd k danej problematike pripomína základnú aplikačnú a výkladovú líniu, podľa   ktorej   všeobecný   súd   má   pri   aplikácii   právnej   normy   vychádzať   z   racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade, a súčasne zabezpečiť aj účel a zmysel   použitej   právnej   normy   so   zreteľom   na   jej   miesto   v určitom   systéme   alebo podsystéme právnych noriem.

V predmetnej veci najvyšší súd ako súd odvolací riešil predovšetkým zásadnú právnu otázku, či zanikne záložné právo v prípade, ak dôjde k zániku právnickej osoby, ktorá je dlžníkom zo zabezpečenej pohľadávky a nemá postavenie záložného dlžníka.

Podľa § 151a Občianskeho zákonníka v znení účinnom v relevantnom čase záložné právo   slúži   na   zabezpečenie   pohľadávky   a jej   príslušenstva   tým,   že   záložného   veriteľa oprávňuje uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky zo založenej veci.

Podľa   § 151f   Občianskeho   zákonníka   v znení   účinnom   v relevantnom   čase ak zabezpečená pohľadávka nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ domáhať uspokojenia zo zálohu, a to aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná.

Podľa § 151g Občianskeho zákonníka v znení účinnom v relevantnom čase záložné právo zanikne, ak zanikne zabezpečená pohľadávka alebo záloh alebo ak záložca zloží záložnému veriteľovi cenu založenej veci; záložné právo tiež zanikne, ak sa záložný veriteľ vzdá záložného práva, alebo uplynutím času, na ktorý bolo záložné právo v zmluve o jeho zriadení obmedzené.

Podľa najvyššieho súdu akcesoritu záložného práva je potrebné chápať vo vzťahu k zabezpečenej pohľadávke, teda nie k osobe dlžníka. Zo   záveru,   že   pohľadávka   zanikla v dôsledku   zániku   dlžníckej   právnickej   osoby   bez   právneho   nástupcu,   nemožno (a to i v prípade stotožnenia sa s ním) vyvodzovať (na základe akcesority záložného práva), že by bez ďalšieho zaniklo aj jej zabezpečenie poskytnuté tretími osobami.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy   aplikovanej   v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   (v danej   veci   Občianskeho zákonníka)   je   racionálne   akceptovateľný   alebo   či   nie   je popretím   jej   účelu,   podstaty a zmyslu.

Podľa názoru ústavného súdu je zmyslom zabezpečenia pohľadávky to, aby veriteľ, ktorý   nemôže   byť   uspokojený   dlžníkom   z dôvodov   na   strane   dlžníka   vrátane   situácie, že dlžník,   ktorý   je   právnickou   osobou,   zanikol   výmazom   z obchodného   registra   bez právneho   nástupcu,   mal   nárok   na   uspokojenie   zo   zabezpečenia   poskytnutého   tretími osobami.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy   ho   viedli   k vyslovenému   právnemu   názoru.   V odôvodnení   rozhodnutia   objasnil svoje úvahy o tom, prečo nedošlo k zániku zabezpečovanej pohľadávky. Po preskúmaní spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   a   s ohľadom   na   dôvody,   ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Závery   vyslovené   v namietanom   rozsudku   najvyššieho   súdu   (aj   s prihliadnutím na odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   16 Cb 55/2002   z 29.   novembra   2005), podľa   ktorých   okolnosti   týkajúce   sa   obligačného   dlžníka   nemajú   dopad   na   záväzok záložného dlžníka zabezpečený záložným právom a nemôžu mať za následok zánik jeho povinnosti   voči   veriteľovi,   považuje   ústavný   súd   za   ústavne   akceptovateľné.   Uvedené závery vyslovené v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 14/2006 z 30. októbra 2007 preto nesignalizujú existenciu príčinnej súvislosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1   ústavy,   postupujúc   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou,   podľa   ktorej (napr. m. m.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom   toho,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov subsumovateľný pod príslušné právne normy.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a o priznaní trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. apríla 2008