znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 123/07-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   5. septembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť Ing. B. H., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Cb 728/99, za účasti Okresného súdu Považská Bystrica, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. B. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Cb 728/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Považská Bystrica p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 728/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   B.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20 000   Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Považská Bystrica p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Považská Bystrica je p o v i n n ý   uhradiť Ing. B. H. trovy právneho zastúpenia   v sume   7 492,24 Sk   (slovom   sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských korún a dvadsaťštyri halierov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2007 doručená sťažnosť Ing. B. H., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. K.,   Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 728/99.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobným   návrhom   zo   7. júla 1999 na okresnom súde domáhal proti spoločnosti T., s. r. o., P. (ďalej len „odporca“), zaplatenia sumy 243 027 Sk s príslušenstvom.

Okresný súd platobným rozkazom sp. zn. 1 Rob 913/99 z 30. augusta 1999 zaviazal odporcu   uhradiť   sťažovateľovi   istinu   243 027 Sk   s   príslušenstvom   a   trovy   konania. Proti platobnému   rozkazu   podal   odporca   24.   septembra   1999   odpor,   v ktorom   poukázal na nekvalitné   spracovanie   odovzdanej   práce   sťažovateľom   na   základe   zmluvy   o dielo z 11. marca 1998. Sťažovateľ sa k odporu vyjadril 25. októbra 1999. Konanie v uvedenej právnej veci bolo okresným súdom ďalej vedené pod sp. zn. 8 Cb 728/99.

Sťažovateľ   uviedol,   že   až   7. novembra 2003   vydal   okresný   súd   rozsudok sp. zn. 8 Cb 728/99,   ktorým   jeho   žalobu   zamietol.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušujúce uznesenie bolo okresnému súdu doručené 29. novembra 2004.

Pojednávanie   konané   9. augusta 2005   bolo   odročené   za   účelom   vypracovania znaleckého   posudku.   Sťažovateľ   uvádza,   že   od   tohto   okamihu   sa   v predmetnej   veci nekonalo žiadne ďalšie pojednávanie.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   5. januára 2006   zaslal   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní. Podľa jeho tvrdenia okresný súd sa vo svojej odpovedi obmedzil len na konštatovanie, že predmetné podanie bude založené do spisu. Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľ 3. mája 2006 opätovne obrátil so sťažnosťou na prieťahy na predsedu okresného súdu, ten však na jeho sťažnosť nereagoval.

Až prípisom z 12. júna 2006 predseda okresného súdu oznámil verejnému ochrancovi práv, na ktorého sa sťažovateľ obrátil listom z 5. apríla 2006, že predmetný spis sa nachádza v Ú. v Ž. (ďalej len „znalecký ústav“) za účelom znaleckého dokazovania.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   došlo   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   8   Cb   728/99   k porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Okresný   súd   Považská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 Cb 728/99 porušil základné právo Ing. B. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 728/99 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   B.   H.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   150 000,- Sk (slovom   stopäťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Považská   Bystrica povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Považskej Bystrici je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy konania, tak ako budú vyčíslené súdom.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 123/07-12 z 24. mája 2007 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   prípisom   doručeným   ústavnému   súdu   29. júna 2007.   Vo   vyjadrení po podrobnom   opísaní   skutkového   stavu   vo   veci   sa   dotkla   aj   skutočností   uvádzaných sťažovateľom v sťažnosti, pričom uviedla, že

„od   podania návrhu 8.   7.   1999   do   13.   6.   2001,   takmer   dva   roky   navrhovateľ odstraňoval vady podania, hoci návrh podal prostredníctvom advokáta a až 13. 6. 2001 doplnil   a riadne špecifikoval,   čoho   sa domáha,   v tom   období súd vytýčil 6 pojednávaní a z toho   sa   právny   zástupca   navrhovateľa   a navrhovateľ   na   5 pojednávaní   nedostavili, jediné   pojednávanie,   ktorého   sa   zúčastnili,   bolo   odročené   z dôvodu   doplnenia   presnej špecifikácie nároku. Na siedmom vytýčenom pojednávaní 13. 6. 2001 navrhovateľ predložil doplnenie   návrhu.   Na   ôsmom   vytýčenom   pojednávaní   20. 3. 2002   opätovne   predložil doplnenie návrhu a ďalšie rozsiahle listinné dôkazy, ktoré dovtedy súdu nepredložil a ktoré si vyžiadali následné oboznámenie a štúdium.

Znamená to, že samotný navrhovateľ spôsobil takmer 2-ročný prieťah vo veci tým, že nebol schopný súdu predložiť riadny návrh.

Od 8. 1. 2004 do 29. 11. 2004 sa vec nachádzala na KS v Trenčíne na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa a od 13. 12. 2006 do 23. 5. 2007 na rozhodnutí o odvolaní ústavu. Od   9. 8. 2005   bolo   vo   veci   zabezpečované   znalecké   dokazovanie.   Ustanovená znalecká   organizácia   hrubo   sťažila   postup   súdu,   keď   nereagovala   na   výzvy   súdu na predloženie posudku a ani napriek opakovane uloženým poriadkovým pokutám nevrátila spis súdu a tento bol vrátený až 20. 10. 2006.

Ďalšie   prieťahy   spôsobil   samotný   navrhovateľ   tým,   že   celkovo   vo   veci   bolo do ustanovenia znalca vytýčených 12 pojednávaní, z toho piatich sa nezúčastnil navrhovateľ ani   jeho   právny   zástupca,   jedenkrát   sa   nedostavil   odporca   a jeho   právny   zástupca, jedenkrát bolo pojednávanie odročené za účelom špecifikácie nároku navrhovateľa, dvakrát za účelom doplnenia dokazovania navrhnutého navrhovateľom a jedenkrát bolo odročené za účelom vyhlásenia rozhodnutia a následne bol vyhlásený rozsudok.

Aj po podaní znaleckého posudku bol vytýčený termín pojednávania dňa 20. 11. 2006 na   23.   1.   2007,   ktorý žiadal   právny   zástupca   navrhovateľa   zrušiť   s tým,   že sa   nemôže dostaviť na pojednávanie z dôvodu kolízie s iným pojednávaním. Následne bol spis do 23. 5. 2007 na KS.

T. č. je vytýčený termín pojednávania na 31. 7. 2007“.

Sťažovateľ   vo   svojom   stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   17. júla 2007 k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol:

„Argumentáciu predsedníčky Okresného súdu v Považskej Bystrici nemožno podľa môjho názoru akceptovať, a to z toho dôvodu, že ani neúplnosť a nepresnosť žalobného návrhu zo strany žalobcu nemôže byť ospravedlnením pre dlhodobú nečinnosť okresného súdu. Pokiaľ   sa   jedná   o obdobie,   počas   ktorého   sa vec nachádzala   na   Krajskom súde v Trenčíne   a o obdobie,   počas   ktorého   bolo   vo   veci   nariadené   znalecké   dokazovanie, ako aj ďalšia   argumentácia   predsedníčky   okresného   súdu   s touto   taktiež   nie   je   možné súhlasiť a môžem len zopakovať, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza až právoplatným súdnym rozhodnutím (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97). Samotným prerokovaním veci na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Na podanú žalobu reagoval Okresný súd v Považskej Bystrici po 20-tich mesiacoch, tak,   že   nespĺňa   kritéria   riadneho   návrhu   a vyzýva   na   jeho   doplnenie.   Po   výzve   súdu som upravil a doplnil žalobu o výpočty rozpracovanosti.

Dňa   9. 8. 2005   bolo   na   pojednávaní   vyhlásené   uznesenie,   že   súd   pojednávanie odročuje   na   neurčito   za   účelom   vypracovania   znaleckého   posudku,   od   tohto   okamihu sa v predmetnej veci nekonalo žiadne ďalšie pojednávanie“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   svojho   práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 728/99.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98, IV. ÚS 59/03) a tento účel možno dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03).

K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, III. ÚS 127/03). Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   účastník   obrátil   so   žiadosťou   na   súd (IV. ÚS 195/02).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri   posudzovaní,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   prvého   kritéria,   či   išlo   o zložitú   vec   po   právnej   a skutkovej   stránke, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na predmet namietaného konania o zaplatenie ceny diela - vypracovanie zadania projektu a vykonávacieho projektu na akciu „Závod na výrobu vodovodných batérií   U.“ -   možno   vec považovať za skutkovo   zložitú, keďže vyžaduje uskutočniť časovo náročné dokazovanie, na ktoré treba odborné znalosti,   predovšetkým znaleckým   posudkom,   ako   aj   vyjadreniami   a výpoveďami   účastníkov,   svedkov, zaobstaraním a vyhodnotením viacerých listinných dôkazov. Z právneho hľadiska ústavný súd nepovažuje predmetné konanie za zložité.

Správanie   sťažovateľa   je   druhým   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   uplatňuje pri rozhodovaní   o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Podľa   uvedeného   kritéria   ústavný   súd   dospel   k záveru, že sťažovateľ, ktorý v konaní pred okresným súdom vystupuje ako žalobca, ovplyvnil dĺžku konania   žiadosťami   o   odročenie   nariadených   súdnych   pojednávaní,   resp.   neúčasťou na pojednávaniach   (22. marca 2000,   3. júla 2000   pre   čerpanie   dovolenky   právneho zástupcu, 21. augusta 2000 a 25. apríla 2001 pre kolíziu pojednávaní právneho zástupcu, 2. mája 2001   právny   zástupca   žiadal   odročiť   pojednávanie,   pretože   sa   mu   nepodarilo zabezpečiť   účasť   sťažovateľa   na   pojednávaní,   23. januára 2007   pre   kolíziu   pojednávaní právneho zástupcu). Na vrub sťažovateľa možno pripočítať aj tú skutočnosť, že mu takmer dva roky trvalo, kým doplnil, resp. upresnil svoj návrh.

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v namietanom konaní.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa,   vyjadrenia   predsedníčky   okresného súdu a hlavne zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 Cb 728/99 zistil, že sťažovateľ sa návrhom podaným   okresnému   súdu   8.   júla   1999   domáhal   od   odporcu   zaplatenia   243 027 Sk s príslušenstvom z dôvodu zmluvy o dielo z 11. marca 1998. Konanie v predmetnej veci je okresným súdom vedené pod sp. zn. 8 Cb 728/99.

Okresný súd už 22. júla 1999 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a odstránenie   nedostatkov   podania.   Dňa   20. augusta 1999   sťažovateľ   zaplatil   súdny poplatok a 30. augusta 1999 upravil označenie odporcu a predložil doklad o jeho právnej subjektivite.

V období   od   30.   augusta   1999   do   13.   júna   2001   okresný   súd   vykonával   úkony nevyhnutné pre rozhodnutie o žalobe sťažovateľa. Tieto spočívali vo vydaní platobného rozkazu   (30. augusta 1999);   zaslaní   odporu   podaného   odporcom   sťažovateľovi na vyjadrenie   (12. októbra 1999);   v   nariaďovaní   a   odročovaní   termínov   pojednávaní z dôvodov   na   strane   sťažovateľa   (22. marca 2000,   3. júla 2000,   21. augusta 2000, 25. októbra 2000, 25. apríla 2001, 2. mája 2001) a vo vyzývaní sťažovateľa na predloženie listinných dôkazov do spisu a riadnej špecifikácie návrhu (1. decembra 1999, 22. marca 2000, 25. októbra 2000, 2. mája 2001). Pojednávanie konané 2. mája 2001 bolo odročené pre   neúčasť   sťažovateľa   na   13. jún 2001   s   tým,   že   sťažovateľovi   bolo   uložené, aby najneskôr   do   termínu   pojednávania   riadne   špecifikoval   svoj   návrh   pod   hrozbou zastavenia konania. Prítomný odporca na pojednávaní žiadal návrh sťažovateľa zamietnuť, pretože   od   jeho   podania   už   ubehli   takmer   dva   roky   a sťažovateľ   nešpecifikoval,   čoho sa domáha.

Až na pojednávaní konanom 13. júna 2001 sťažovateľ predložil doplnenie návrhu spolu s listinnými dôkazmi. Keďže odporca na pojednávaní nebol prítomný, okresný súd pojednávanie   odročil   na   neurčito   za   účelom   doručenia   doplneného   návrhu   odporcovi a za účelom   jeho   vyjadrenia   k nemu.   Sťažovateľ   predložil   na   pojednávaní rozpracovanú projektovú dokumentáciu, ktorú nezaložil do spisu s tým, že je ochotný ju predložiť priamo znalcovi.   Zároveň   právny   zástupca   sťažovateľa   žiadal   nariadiť   ďalšie   pojednávanie až na september 2001 z dôvodu dovolenky.

Prípisom   z   19.   júna   2001   okresný   súd   zaslal   doplnenie   návrhu   odporcovi na vyjadrenie. Dňa 13. augusta 2001 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k doplnenému   návrhu   sťažovateľa.   Dňa   22. decembra 2001   okresný   súd   nariadil pojednávanie na 20. marec 2002 a za tým účelom predvolal účastníkov konania.

Na   pojednávaní   konanom   20. marca 2002   sťažovateľ   predložil   ďalšie   doplnenie návrhu   spolu   s   listinnými   dôkazmi.   Za   účelom   doplnenia   dokazovania   navrhnutého sťažovateľom   a   oboznámenia   odporcu   s   obsahom   listinných   dôkazov   okresný   súd pojednávanie odročil na neurčito.

Od   5. apríla 2002,   keď   okresný   súd   pripojil   k dotknutému   spisu   spis   vedený pod sp. zn. 8 Cb 507/98, do 19. marca 2003, keď nariadil pojednávanie na 20. máj 2003, bol okresný   súd   vo   veci   nečinný.   Následne   bez   toho,   aby   uviedol   dôvod,   okresný   súd 15. mája 2003   zrušil   termín   pojednávania   nariadeného   na   20. máj 2003   a nariadil   nové pojednávanie na 16. júl 2003.

Na   pojednávaniach   konaných   16. júla 2003   a   5. novembra 2003   okresný   súd pokračoval výsluchom účastníkov konania, resp. ich splnomocnených zástupcov a následne na pojednávaní 7. novembra 2003 vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Odvolanie   sťažovateľa   bolo   okresnému   súdu   doručené   29. decembra 2003.   Na   základe uznesenia okresného súdu z 31. decembra 2003 sťažovateľ 12. januára 2004 uhradil súdny poplatok za podané odvolanie.

Po tom, ako odporca 14. januára 2004 podal vyjadrenie k odvolaniu, okresný súd 19. januára 2004 odstúpil spis za účelom rozhodnutia o odvolaní krajskému súdu. Krajský súd rozsudkom zo 6. októbra 2004 prvostupňový rozsudok zrušil (pretože nebol riadne zistený skutkový stav veci) a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresnému súdu bol rozsudok odvolacieho súdu doručený 29. novembra 2004.

Po   doručení   uvedeného   rozsudku   krajského   súdu   (právoplatnosť   nadobudol 6. decembra   2004)   okresný   súd   v období   od   29.   novembra   2004   ďalej   konal   vo   veci, keď prípisom   z   31. januára 2005   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie   ďalších   listinných dôkazov,   prípisom   z   21. februára 2005   ho   vyzval   na   predloženie   zoznamu   prác na vykonávacom   projekte,   na   predloženie   rozpracovaného   projektu   a   tiež   ho   žiadal, aby uviedol,   kedy   vyzval   odporcu   na   prevzatie   diela,   a aby   predložil   dôkazy   o   tom, že vyzval   odporcu   na   prevzatie   prác.   Prípisom   z   11. apríla 2005   okresný   súd   vyzval sťažovateľa na predloženie projektu a oznámenie adresy svedka, ktorého sťažovateľ označil, a   následne   prípisom   z   22.   apríla   2005   vyzval   odporcu   na   označenie   adresy   svedka. Dňa 13. júna 2005 okresný súd nariadil termín pojednávania na 9. august 2005 a opätovne vyzval sťažovateľa   na predloženie projektu.   Pojednávanie uskutočnené 9.   augusta   2005 po výsluchu účastníkov okresný súd odročil za účelom vykonania znaleckého dokazovania s tým,   že   vzhľadom   na   zložitosť   veci   uložil   účastníkom   pripraviť   otázky   pre   znalca. Odporca   predložil   okresnému   súdu   požadované   otázky   24. augusta 2005   a   sťažovateľ 31. augusta 2005.

Na   základe   výzvy   z   12.   septembra   2005   odporca   26.   septembra   2005   predložil okresnému súdu projekt na stavebné povolenie závodu na výrobu vodovodných batérií, ktorý ešte doplnil 6. októbra 2005.

Uznesením z 19. októbra 2005 okresný súd ustanovil znaleckú organizáciu z odboru stavebníctva - znalecký ústav a uložil jej podať posudok v lehote 40 dní.

Prípisom z 22. novembra 2005 okresný súd požiadal Okresný súd Žilina o doručenie spisu znaleckému ústavu. Listom z 22. novembra 2005 znalecký ústav oznámil okresnému súdu, že posudok môže podať v lehote 60 dní od doručenia spisu.

Pretože   znalecký   ústav   nepredložil   posudok   v stanovenej   lehote,   okresný   súd ho 9. februára 2006 a opakovane 1. marca 2006 vyzval na podanie znaleckého posudku. Listom   z   20.   marca   2006   znalecký   ústav   oznámil   okresnému   súdu,   že   posudok   podá do 15. apríla 2006. Následne 5. apríla 2006 znalecký ústav oznámil, že pre dokončenie posudku je nutné doplnenie podkladov zo strany odporcu. V ďalšom období okresný súd opätovne urgoval znalecký ústav, a to prípismi z 31. mája 2006, 21. júna 2006 (pod hrozbou pokuty), ako aj prípisom z 11. júla 2006. Na žiadosť znaleckého ústavu zo 17. júla 2006 okresný   súd   predĺžil   lehotu   na   vypracovanie   posudku   do   30. augusta 2006   s   tým, že ak uloženú povinnosť v tejto lehote nesplní, okresný súd pristúpi k uloženiu poriadkovej pokuty.

Uznesením z 13. septembra 2006 okresný súd uložil znaleckému ústavu poriadkovú pokutu   15 000 Sk.   Následne   uznesením   zo   14. septembra 2006   zrušil   svoje   uznesenie z 19. októbra 2005 a uložil znaleckému ústavu vrátiť spis. Uznesením z toho istého dňa okresný súd ustanovil nového znalca z odboru projektovanie v stavebníctve, a to spoločnosť J., s. r. o., M.

Vzhľadom na to, že znalecký ústav nereagoval ani na povinnosť vrátiť spis, okresný súd   mu   uznesením   z   2. októbra 2006   uložil   poriadkovú   pokutu   1 000 Sk   a   ďalším uznesením z 10. októbra 2006 mu uložil poriadkovú pokutu 25 000 Sk. Následne okresný súd   18. októbra   2006   telefonicky   požadoval   nápravu   prostredníctvom   rektora   Ž.   v Ž. Dňa 20. októbra 2006   znalecký   ústav   podal   okresnému   súdu   odvolanie   proti   uzneseniu o uložení pokuty 25 000 Sk a predložil mu znalecký posudok.

Následne   okresný   súd   24. októbra 2006   zaslal   znalecký   posudok   na   vyjadrenie účastníkom   konania,   ku   ktorému   sa   sťažovateľ   vyjadril   13. novembra 2006   a   odporca 14. novembra 2006.   Dňa   20. novembra 2006   okresný   súd   nariadil   pojednávanie na 23. január 2007.   Okresný   súd   na   žiadosť   sťažovateľa   zrušil   nariadený   termín pojednávania a nariadil termín na 30. január 2007. Aj tento termín pojednávania okresný súd   však   zrušil   z dôvodu   predloženia   spisu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní znaleckého ústavu proti uzneseniu o uložení pokuty.

Dňa   26. marca 2007   krajský   súd   vrátil   vec   prvostupňovému   súdu   ako   predčasne predloženú,   lebo   okresný   súd   nepostupoval   v zmysle   platnej   úpravy   a   neaplikoval § 210a Občianskeho   súdneho   poriadku   (nevyjadril   sa,   že   nemieni   odvolaniu   vyhovieť). Okresný súd 29. marca 2007 predložil vec krajskému súdu s novou predkladacou správou. Krajský súd uznesením sp. zn. 8 Cob 36/07 zo 4. mája 2007 zmenil uznesenie súdu prvého stupňa a výšku pokuty znížil z 25 000 Sk na 10 000 Sk. Predmetné uznesenie krajského súdu bolo okresnému súdu doručené 23. mája 2007.

Následne 24. mája 2007 okresný súd doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania. Pojednávanie nariadené na 31. júl 2007 okresný súd na žiadosť odporcu   zrušil a nový termín pojednávania nariadil na 17. október 2007, čo bolo jeho ostatným úkonom vo veci.

Obdobie úplnej nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní ústavný súd zistil od 5. apríla 2002 do 15. mája 2003 v rozsahu presahujúcom 13 mesiacov. Pri posudzovaní tohto   obdobia   ústavný   súd   vzal   do   úvahy   svoju   predošlú   judikatúru,   v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd   posudzuje   ako   zbytočný   prieťah   v konaní (napr. II. ÚS 3/00).

Túto skutočnosť nakoniec potvrdzuje aj stanovisko predsedníčky okresného súdu, ktorá odôvodňuje toto obdobie nečinnosti celkovým vyťažením, kedy „prevzala najviac nevybavených vecí a v uvedenom čase bol stav v senáte taký, že vykazoval vysoký nápad a viac   ako   dvojnásobok   nevybavených   vecí   a trojnásobok   nerozhodnutých   vecí   oproti ostatným   senátom“,   teda   organizačnými   dôvodmi,   ktoré   ústavný   súd   neakceptoval ako účinnú obranu. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 14/00) otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Na druhej strane sa ústavný súd stotožnil s tvrdením predsedníčky okresného súdu, že   sťažovateľ   až   na   opakované   výzvy   takmer   po   dvoch   rokoch   od   začatia   konania (na pojednávaní   13. júna 2001)   predložil   okresnému   súdu   riadnu   špecifikáciu   svojho žalobného návrhu. Takéto nedostatky úkonov sťažovateľa, ktoré bránili okresnému súdu odstrániť stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru   (napr.   I. ÚS 27/02),   nemožno   v žiadnom   prípade   prenášať na   konajúci všeobecný   súd,   ani   mu   vyčítať,   že   opakovane   vyzýval   sťažovateľa   na   doplnenie   jeho návrhu. K tomu treba dodať, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. na konanie v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom   predpísané   obsahové   a formálne   náležitosti   (mutatis   mutandis   I. ÚS 3/02, I. ÚS 41/02, I. ÚS 86/02).

Podanie   návrhu   na   začatie   konania,   ktorý   nespĺňa   predpísané   náležitosti a neodstránenie   jeho   nedostatkov,   tak   ako   si   to   vyžaduje   príslušný   procesný   predpis, ani na výzvu súdu, ako aj viaceré žiadosti o odročenie pojednávania zo strany sťažovateľa, sú   spravidla   prejavom   nedostatočného záujmu takéhoto   účastníka   konania o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa tento účastník konania nachádzal počas súdneho konania. Z týchto dôvodov ústavný súd uznal, že k prieťahom v priebehu konania celkovo v trvaní minimálne 15 mesiacov došlo výlučne v dôsledku správania sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd už judikoval: „Dĺžku trvania súdneho konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov   alebo   ich   nečinnosti,   nemožno   považovať   za   dôvod   na   vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní“ (II. ÚS 41/02). Uvedené skutočnosti preto ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení sťažovateľa.

V okolnostiach prípadu ústavný súd taktiež konštatoval, že aj keď celkové obdobie znaleckého dokazovania od 9. augusta 2005 do 20. októbra 2006 bolo veľmi dlhé, okresný súd   vyvíjal   značné   úsilie   pri   odstraňovaní   pasivity   povereného   znaleckého   ústavu (opakované   urgencie,   uloženie   poriadkových   pokút)   a nakoniec   poveril   vyhotovením znaleckého posudku iného znalca príslušnej špecializácie. Z naznačených aktivít okresného súdu   vyplýva,   že   netoleroval   pasivitu   znalca,   a preto   ústavný   súd   celé   toto   obdobie nehodnotil ako súčasť postupu okresného súdu, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy vo veci.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   Cb   728/99   spôsobil   zbytočné   prieťahy   v trvaní   13   mesiacov, a konštatoval, že v tomto období došlo postupom okresného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 728/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiada finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia   odôvodňuje   vysokou   mierou   právnej   neistoty   spôsobenej   nečinnosťou okresného súdu. Táto neistota mu spôsobila veľké zdravotné problémy a stal sa osobou s ťažkým zdravotným postihnutím.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce porušenie namietaného práva   (doterajšia   dĺžka   súdneho   konania   a   podiel   správania   sťažovateľa   na   nej,   doba prieťahov   okresného   súdu   v   konaní)   považoval   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk. Sťažovateľom požadovanú výšku finančného zadosťučinenia 150 000 Sk ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   P.   K.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc   z návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľa   ich   vyčíslil   sumou   6 296 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Suma   je   vypočítaná   zo   základu   priemernej   mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2006,   ktorá predstavovala 17 822 Sk, t. j. 2-krát 2 970 Sk a 2-krát 178 Sk za miestne telekomunikačné výdavky   a miestne   prepravné.   Keďže   právny   zástupca   sťažovateľa   je   platiteľom   dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny   o 19 % dane z pridanej   hodnoty, v sume 1 196,24 Sk,   t.   j.   priznal úhradu   trov konania v celkovej sume 7 492,24 Sk.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

V zmysle   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia uvedenou vo výroku rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2007