znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 123/05-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25. augusta 2005 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Jána Lubyho prerokoval sťažnosť P. B., bytom B., S. K., bytom B., a G. Ch., bytom B., zastúpených advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 C 112/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   P.   B.,   S.   K.   a   G.   Ch.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 112/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   IV v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   11 C 112/93 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. S. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava IV p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. G. Ch. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   60 000 Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava IV p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 123/05-10   z   27. apríla 2005   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   P. B.,   S. K. a G. Ch.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali,   že postupom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 112/93 bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   sp. zn.   Spr. 3278/05 z 26. mája 2005   doručenom   ústavnému   súdu   3. júna 2005   okrem   iného   uviedla: „V označenej právnej veci boli realizované nasledovné právne úkony:

- úkonom   zo   dňa   7. 10. 1993   boli   navrhovatelia   vyzvaní   na   zaplatenie   súdneho poplatku za návrh, ktorý bol zaplatený dňa 2. 11. 1993 v sume 1 000,- Sk

- úkonom zo dňa 22. 11. 1993 bol daný pokyn na doručenie návrhu odporcom na vyjadrenie v lehote do 15 dní

- odporcovia   od   9. 12. 1993   do   23. 12. 1993   doručili   súdu   písomné   vyjadrenie k návrhu

- úkonom zo dňa 14. 1. 1994 bol určený termín pojednávania na deň 3. 3. 1994

- Na   pojednávaní   dňa   3. 3. 1994   súd   konal   v   merite   veci   a   bolo   pojednávanie odročené na deň 5. 5. 1994 za účelom predloženia dôkazov

- na pojednávaní dňa 5. 5. 1994 právna zástupkyňa navrhovateľa žiadala rozšírenie návrhu na strane navrhovateľa, pojednávanie bolo odročené na deň 15. 9. 1994

- Dňa 11. 5. 1994 právna zástupkyňa navrhovateľa doručila súdu doplňujúci návrh s presným   označením   účastníkov   konania   na   strane   navrhovateľa   a   špecifikovala   petit návrhu

- Pojednávanie dňa 15. 9. 1994 bolo zrušené z dôvodu nedoručenia dostatočného počtu   doplňujúceho   návrhu   zo   strany   navrhovateľov.   Navrhovatelia   boli   vyzvaní na predloženie potrebného počtu rovnopisov dňa 29. 9. 1994.

- Na pojednávaní dňa 2. 10. 1995 sa pojednávalo v merite veci, pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu úmrtia odporcu T. B. a za účelom odstránenia vád návrhu v zmysle § 79 O. s. p.

- V období od 5. 10. 1995 do februára 1996 súd zabezpečoval dôkazy vo veci samej

- Písomným podaním zo dňa 23. 2. 1996 navrhovateľ opakovane špecifikoval petit návrhu (nájomné za roky 1991 až 1995)

- Úkonom   zo   dňa   8. 11. 1996   súd   zabezpečoval   dôkazy   vo   veci   samej   prípisom na S. B., odpoveď doručená súdu dňa 9. 1. 1997 a R. B. odpoveď 4. 2. 1997

- Pojednávanie   dňa   1. 4. 1998   bolo   odročené   na   deň   27. 4. 1998   pre   neúčasť zástupcu odporcu

- Pojednávanie dňa 27. 4. 1998 bolo odročené na deň 20. 5. 1998

- Pojednávanie dňa 20. 5. 1998 bolo pre neúčasť odporcov, okrem Dr. B. odročené na deň 29. 6. 1998

- Na   pojednávaní   dňa   29. 6. 1998   súd   pojednával   v   merite   veci,   pojednávanie odročené na deň 31. 8. 1998 za účelom vypočutia odporcov, ktorí doteraz neboli vypočutí

- Pojednávanie   dňa   31. 8. 1998   bolo   odročené   pre   neúčasť   právneho   zástupcu navrhovateľov a bol určený termín na deň 21. 9. 1998

- Pojednávanie   dňa   21. 9. 1998   pre   neúčasť   právneho   zástupcu   navrhovateľa a odporcov v 1. až 10. rade bolo odročené na deň 30. 9. 1998

- Na   pojednávaní   dňa   30. 9. 1998   súd   konal   v   merite   veci,   pojednávanie   bolo odročené za účelom špecifikácie petitu návrhu - vydanie bezdôvodného obohatenia, na deň 20. 10. 1998. Následne bola zmena termínu na deň 21. 10. 1998.

- Písomným   podaním   zo   dňa   19. 10. 1998   právny   zástupca   odporcov   žiadal ospravedlniť svoju neúčasť na pojednávaní dňa 21. 10. 1998 a zároveň žiadal o prerušenie konania

- Na pojednávaní dňa 21. 10. 1998 súd konal v merite veci a pojednávanie bolo odročené na deň 26. 10. 1998 za účelom vyhlásenia rozsudku

- Dňa 26. 10. 1998 bol vyhlásený rozsudok vo veci samej

- Rozsudok bol expedovaný účastníkom konania dňa 5. 1. 1999

- Navrhovatelia   podali   odvolanie   na   pošte   dňa   22. 1. 1999   proti   rozsudku,   bez uvedenia dôvodov

- Odporcovi podali odvolanie proti rozsudku dňa 28. 1. 1999

- Navrhovatelia písomným podaním dňa 9. 2. 1999 doplnili odvolanie o dôvody

- Úpravou   zo   dňa   11. 3. 1999   boli   odvolania   doručené   účastníkom   konania na vyjadrenie

- Dňa 6. 4. 1999 odporcovi doručili písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľov

- Označený   spis   bol   predložený   Krajskému   súdu   v   Bratislave   dňa   28. 6. 1999 za účelom konania a rozhodovania o odvolaní

- Krajský súd v Bratislave dňa 16. 11. 1999 vrátil spis Okresnému súdu Bratislava IV s tým, že uznesením č. k. 17 Co 258/99 zo dňa 22. 9. 1999 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie

- Dňa   18. 2. 2000   bolo   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   expedované účastníkom konania

- Úpravou zo dňa 20. 6. 2000 bol určený termín pojednávania na deň 13. 9. 2000

- Na   pojednávaní   dňa   13. 9. 2000   súd   konal   v   merite   veci,   pojednávanie   bolo odročené na neurčito za účelom odstránenia vád, resp. pochybení uvádzaných v uznesení krajského súdu

- V období od septembra 2000 do mája 2001 súd zabezpečoval dôkazy v intenciách uznesenia krajského súdu

- Úpravou   zo   dňa   18. 4. 2002   sa   zisťovalo   prostredníctvom   dedičskej   kancelárie dedičia po nebohej navrhovateľke P. B., ktorá zomrela dňa 4. 8. 1995 a nebohom S. B., ktorý zomrel dňa 24. 4. 2001.

- Listom zo dňa 24. 9. 2002 súd požiadal zástupcu navrhovateľov, aby v lehote 15 dní upresnil návrh na konanie a presne označil účastníkov konania na strane navrhovateľov a na strane odporcov

- Písomným podaním zo dňa 18. 10. 2002, zo dňa 6. 11. 2002 a zo dňa 31. 12 2002 navrhovatelia   upresnili   okruh   účastníkov   konania   a   zároveň   vyšpecifikovali   nároky za nájom a úroky, resp. petit návrhu

- Úpravou zo dňa 1. 4. 2003 bol určený termín pojednávania na deň 28. 5. 2003

- Pojednávanie   dňa   28. 5. 2003   bolo   odročené   na   deň   22. 10. 2003   pre   závadu doručení a odporca v 2,12 rade a neprítomnosť odporcu v 13. rade zo zdravotných dôvodov

- Pojednávanie dňa 22. 10. 2003 z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu bolo odročené na neurčito

- Zákonný sudca vo veci bol práceneschopný od 1. 9. 2003 do 31. 8. 2004

- Vo   februári   2004   bolo   oddelenie   11 C   prerozdelené   medzi   sudcov   pôsobiacich na občianskoprávnom úseku v zmysle rozvrhu práce

- Úkonom zo dňa 8. 6. 2004 bol určený termín pojednávania na deň 20. 9. 2004

- Dňa 20. 9. 2004 súd konal v merite veci a zároveň bolo zistené, že zomrel odporca Dr.   J.,   preto   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom   zistenia   právnych nástupcov

- Úpravou zo dňa 21. 1. 2005 bol určený termín pojednávania na deň 16. 3. 2005

- Pojednávanie dňa 16. 3. 2005 bolo z dôvodu práceneschopnosti sudcu odročené na neurčito

- Po zistení okruhu dedičov po neb. Dr. J. bol úkonom zo dňa 1. 4. 2005 určený termín pojednávania na deň 25. 5. 2005

- Na pojednávaní dňa 25. 5. 2005 bolo rozhodnuté o veci uznesením. Ako to z uvedeného rozboru vyplýva v označenej právnej veci sú prieťahy v konaní z príčin   objektívnych   aj   z   príčin   subjektívnych   spôsobených   súdom,   ale   aj účastníkmi konania.   Súdom zapríčinené prieťahy sú spôsobené dlhodobým vysokým nápadom vecí, pretrvávajúcim nedostatkom sudcov, fluktuácia, práceneschopnosťou sudcov, čo spôsobuje delenie   oddelení   medzi   sudcami,   čo   má   za   následok   zvýšený   počet   vecí   v   jednotlivých oddeleniach. Je nesporné, že aj v predmetnom konaní pojednávali vec traja sudcovia. Pre objektívne   posúdenie   veci   si   dovoľujeme   uviesť,   že   aj   účastníci   konania   najmä navrhovatelia sťažovali postup súdu v konaní tým, že opakovane menili petit návrhu, ako aj okruh   účastníkov   konania,   neprodukovali   a   nepredkladali   listinné   dôkazy   v   čas   a   v potrebnom   počte.   Tieto   skutočnosti   negatívne   ovplyvňovali   zabezpečenie   riadneho   a bezprieťahového   konania,   preto   vzniklé   prieťahy   nemožno   kvalifikovať   ako   zbytočný prieťah.

S poukazom na vyššie uvedené navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“

Podpredsedníčka okresného súdu zároveň uviedla vo svojom vyjadrení z 22. júna 2005, že:

„Uznesenie č. k. 11 C 112/93 zo dňa 25. 5. 2005 bolo dňa 21. 6. 2005 vypracované, opísané a aj expedované účastníkom konania.“

Obdobné   procesné   úkony,   aké   uviedla   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený 27. júna 2005.

Navyše zistil, že 1. apríla 1998 okresný súd pripustil zámenu účastníkov na strane odporcov   a   6. mája 1998   právny   zástupca   sťažovateľov   doručil   okresnému   súdu špecifikáciu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Na   pojednávaní   20. mája 1998   sťažovatelia   (v konaní   pred   okresným   súdom   ako navrhovatelia v 3. až 5. rade vzali svoj návrh voči sťažovateľke v 4. rade S. K., ktorá bola pôvodne označená i ako odporkyňa v 11. rade, späť a žiadali konanie zastaviť.

Dňa   31. augusta 1998   právny   zástupca   sťažovateľov   zobral   v časti   návrh   späť (o povinnosť   uzavrieť   nájomnú   zmluvu),   žiadal   konanie   v tejto   časti   zastaviť   a súčasne rozšíril petit návrhu „o vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie dočasných stavieb“.

Právny zástupca sťažovateľov na základe výzvy ústavného súdu nevyužil možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu predsedníčky okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.

1. Predmetom   konania   na   okresnom   súde   sú   nároky   sťažovateľov   o určenie neplatnosti   zmluvy,   o uloženie   povinnosti   uzavrieť   nájomnú   zmluvu,   o vydanie bezdôvodného obohatenia, vypratanie nehnuteľnosti a odstránenie dočasných stavieb, ako aj rozhodovanie o vzájomnom návrhu odporcov na zriadenie vecného bremena. Spory o takéto nároky nie sú právne zložité, existuje k nim stabilizovaná judikatúra a metodika postupu všeobecných   súdov,   ale   opakovanými   zmenami   a rozširovaním   návrhu   (petitu),   ako   aj väčším počtom účastníkov konania sa môžu prejaviť ako skutkovo náročné. Ústavný súd však   vychádzajúc   z   doterajšej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a   dosiaľ   dosiahnutých výsledkov   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   zdôvodňovali   takmer dvanásťročný priebeh konania jeho zložitosťou. Napokon aj predsedníčka okresného súdu nenamietala,   že   skutková   a právna   zložitosť   sporu   mala   vplyv   na   spôsobené   prieťahy v konaní.

2. Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. V posudzovanom konaní ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa §   6   a   §   120   OSP   a   vyvíjať   všetko   úsilie   na súčinnosť   so   súdom   tak,   aby   súd   mohol o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade   so   zákonom.   Súd   v sporovom   konaní   nie   je povinný konať z vlastnej iniciatívy, najmä nahradzovať úkony účastníkov pri uplatňovaní ich nárokov, plnení procesných povinností a využívaní procesných práv.

Vychádzajúc   z uvedenej   základnej   charakteristiky   sporového   konania   na   ťarchu sťažovateľov možno pripísať to, že nevyhotovovali a nepredkladali rovnopisy listinných dôkazov   včas   a v potrebnom   počte   (aj   napriek   tomu,   že   boli   kvalifikovane   zastúpení advokátmi),   na   doplnenie   ktorých   ich   musel   okresný   súd   vyzývať (napr.   29. septembra 1994). Zároveň ústavný súd konštatuje, že návrh na začatie konania, ktorý podali právni predchodcovia sťažovateľov, bol viackrát doplňovaný a upresňovaný, svoje nároky a petity návrhu   sťažovatelia   a ich   právni   zástupcovia   opakovane   rozširovali   a menili,   čo   podľa názoru ústavného súdu nezodpovedá ich postaveniu v sporovom konaní a nie je v súlade s citovaným   § 6   a   § 120 OSP.   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   vzal   do   úvahy   námietku predsedníčky okresného súdu, že najmä navrhovatelia sťažovali postup súdu v konaní tým, že opakovane menili petit návrhu. Aj v dôsledku postupu sťažovateľov došlo k predĺženiu súdneho konania, ktoré je potrebné zásadne pripísať na vrub sťažovateľom. Okolnosť, že pri podaní žaloby nezaplatili súdny poplatok, čím si nesplnili poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods.   1 písm. a) zákona Slovenskej   národnej rady č.   71/1992 Zb. o súdnych   poplatkoch a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorá   im   vznikla v zmysle   citovaného   ustanovenia   podaním   žaloby   (17. septembra 1993),   nemala   vplyv na doterajšiu   dĺžku   tohto   konania,   pretože   súdny   poplatok   zaplatili   na   základe   výzvy okresného súdu už 2. novembra 1994.

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV. ÚS 22/03)   ústavný   súd pripomína,   že   v sporovom   konaní,   akým   je   posudzované   konanie,   nesie   procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej,   predkladanie   dôkazov   a iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   organizovať   procesný   postup   v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa fyzická osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná v § 6 OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Plynulosť súdneho konania závisí aj od toho, ako   rýchlo   súd   odstráni   nedostatky   návrhu,   ktoré   mu   bránia   vec   samu   prejednať a rozhodnúť.

Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a doterajšieho priebehu konania, vyplýva, že v predmetnej veci došlo k niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti bez akejkoľvek zákonnej prekážky, čím v konaní vznikli zbytočné prieťahy.

Okresný   súd   bol   nečinný   v   období   od   11. mája 1994,   keď   právna   zástupkyňa sťažovateľov doručila doplňujúci návrh, do 6. júla 1995, keď určil termín pojednávania na 2. október 1995   (nečinnosť   takmer   14   mesiacov).   V tomto   období   sa   pojednávanie určené   na   15. september 1994   nekonalo   a   okresný   súd urobil   len   jednoduchú   výzvu 29. septembra 1994   na   predloženie   rovnopisov   doplňujúceho   návrhu.   Nečinnosť   bola zistená   aj   v   období   od   2. októbra 1995,   keď   okresný   súd „pojednávanie   odročuje na neurčito s tým, že bude skorý termín, právny zástupca navrhovateľa vyšpecifikuje návrh, v lehote   14   dní   v zmysle   §   79   Obč.   súdneho   poriadku   s tým,   že   vyšpecifikuje   i výšku bezdôvodného   obohatenia   (...)“, do   23. februára 1998,   keď   okresný   súd   určil   termín pojednávania na 1. apríl 1998 (nečinnosť takmer 29 mesiacov), pretože okresný súd v tomto období   urobil   len   jednoduché   výzvy   5. októbra 1995   (na   „K. B.   a   M. B.“) a 8. novembra 1996   (na „S   a   R.“).   Ďalšia   nečinnosť   bola   zistená   aj   v období od 16. novembra 1999,   keď   bol   spis   vrátený   z Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský   súd“),   do   20. júna 2000,   keď   bol   určený   termín   pojednávania   na 13. september 2000 (nečinnosť sedem mesiacov), a od 22. októbra 2003, keď okresný súd odročil   pojednávanie   na   neurčito   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonného   sudcu, do 8. júna 2004, keď určil termín pojednávania na 20. september 2004 (nečinnosť viac ako 7 mesiacov).   Napokon   okresný   súd   bol   nečinný   od   20. septembra 2004,   keď   odročil pojednávanie na neurčito za účelom zisťovania právnych nástupcov odporcu, ktorý zomrel, do   25. mája 2005,   keď   vo   veci   rozhodol   tak,   že   v časti   konanie   zastavil, v časti   návrh sťažovateľov   a vzájomný   návrh   odporcov   zamietol.   Od   vrátenia   spisu   krajským   súdom (november 1999) až ku dňu rozhodovania o veci ústavným súdom nebolo preskúmavané konanie právoplatne skončené.

Hoci   okresný   súd   v zostávajúcom   období   konal,   určil   19   termínov   pojednávaní a vo veci aj rozhodol už v októbri 1998, napriek tomu bolo jeho konanie málo efektívne a nesmerovalo   k právoplatnému   skončeniu   veci.   Rozsudok,   ktorý   vyhlásil,   odvolací   súd zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v období od podania žaloby (17. september 1993)   do   dňa,   keď   ústavný   súd   rozhodol   o prijatej   sťažnosti,   nedokázal   organizovať procesný   postup plynulo a efektívne,   t. j.   tak,   aby odstránil   stav právnej neistoty,   kvôli ktorému sa naň obrátili účastníci konania so žiadosťou o rozhodnutie.

Aj   predsedníčka   okresného   súdu   k sťažnosti   uviedla,   že   prieťahy   v konaní   boli „z príčin objektívnych aj z príčin subjektívnych spôsobených súdom (...)“. Preto jej návrhu, aby bola sťažnosť sťažovateľov zamietnutá, ústavný súd nevyhovel.

Ani   obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   veľkom   počte   nevybavených   vecí, nedostatočnom   personálnom   obsadení   a   neúmernej   zaťaženosti   sudcov   ústavný   súd neakceptoval.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (III. ÚS 17/02).   Námietka   okresného   súdu   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu   za rozhodnutie vo veci. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd na základe uvedených dôvodov vychádzajúc aj zo svojej judikatúry dospel   k   záveru,   že   v predmetnom   konaní   došlo   k nečinnosti   a   neefektívnej   činnosti okresného   súdu,   čo   odôvodňuje   jeho   výrok   o porušení   označeného   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci sp. zn. 11 C 112/93 konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené,   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Z uvedeného   textu   ústavy   vyplýva, že ústavný súd môže, avšak nemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia,   každý   vo   výške   100 000 Sk.   Žiadosť   odôvodnili   tým,   že   postupom okresného súdu im „vzniká priama finančná škoda pozostávajúca z nemožnosti nakladania s našim vlastníctvom tak ako má na mysli § 123 Obč. zák. a teda navrhovatelia nemôžeme predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a zaobchádzať s ním. Takisto   navrhovatelia   nemôžme   predmet   nášho   vlastníctva   dať   do   nájmu   tretej   osobe za obvyklých podmienok“.

V dôsledku toho (aj vzhľadom na celkový prístup okresného súdu k predmetnej veci) považoval   preto   ústavný   súd   za   potrebné   priznať   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie. Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z tej skutočnosti, že sťažovatelia si uplatnili   nároky   na   ochranu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa názoru ústavného   súdu   nemožno   od   sťažovateľov   spravodlivo   žiadať,   aby   čakali   na   výsledok súdneho sporu takú neprimerane dlhú dobu, a nie je akceptovateľné ani to, aby bol stav konania ku dňu nálezu taký, ako bol zistený v prípade sťažovateľov.

Vychádzajúc z odôvodnenia celej situácie sťažovateľmi, z princípov spravodlivosti ale   aj   z toho,   že   sťažovatelia   ako   účastníci   konania   prispeli   svojím   správaním   k tomu, že sa spor neúmerne predlžoval, ako to bolo konštatované ústavným súdom pri hodnotení druhého   kritéria   „správanie   účastníkov“,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vo výške 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún) pre každého sťažovateľa, ktoré je okresný súd povinný   uhradiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   za   porušenie   základného   práva sťažovateľov primeranou satisfakciou spojenou s porušením ich základného práva.

Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľom   úhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože sťažovatelia si tento nárok neuplatnili.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005