znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 123/03-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. T., K., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia jeho základného práva vlastniť majetok a porušenia ústavných podmienok jeho vyvlastnenia podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na podnikanie ustanoveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia jeho práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava   V vo   veci   sp.   zn.   7   C   156/01   zo 16.   apríla   2002   v spojení   s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 14 Co 306/02 z 12. marca 2003, za účasti Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2003 doručená   sťažnosť   MUDr.   M.   T.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr.   O.   Š.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok a porušenie   ústavných   podmienok   jeho   vyvlastnenia   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného páva na podnikanie ustanoveného v čl. 35 ods. 1 ústavy a porušenie jeho práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkového protokolu k dohovoru“) v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) vo veci sp. zn. 7 C 156/01 zo 16. apríla 2002 v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vo veci sp. zn. 14 Co 306/02 z 12. marca 2003.

Sťažovateľ   uviedol,   že   okresný   súd   vyššie   uvedeným   rozsudkom   zamietol   jeho žalobu o zaplatenie 59 922,20 Sk s príslušenstvom, ktorú podal proti Všeobecnej zdravotnej poisťovni   Bratislava.   Odvolací   súd   označeným   rozsudkom   rozhodnutie   prvostupňového súdu potvrdil.

Dôvodom   na   podanie   žaloby   bola   podľa   sťažovateľa   skutočnosť,   že   mu   ako prevádzkovateľovi   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia   nebola   uhradená   pohľadávka, ktorú mal voči Družstevnej zdravotnej poisťovni Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“). Po   tom,   ako   1.   júla   1999   Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   vydalo rozhodnutie   č.   3215/1999-A   o zrušení   povolenia   na   zriadenie   poisťovne   Perspektíva (ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   17.   júla   1999),   vyhlásil   krajský   súd   20.   apríla   2001 uznesením sp. zn. 7 K 70/01 na jej majetok konkurz. Keďže u zrušenej poisťovne nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, menovite to, že z jej majetku nie je možné uspokojiť jej záväzky, uplatnil si sťažovateľ pohľadávku, ktorú mal voči nej, u Všeobecnej zdravotnej poisťovne, z dôvodu jej prechodu na tento subjekt.

Sťažovateľ sa nazdáva, že napadnutými postupmi a rozsudkami všeobecného súdu prvého a druhého stupňa, ktorými bola zamietnutá jeho žaloba voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni,   boli   porušené   princíp   ústavnosti   vyplývajúci   z čl.   1   ústavy,   princíp   rovnosti vlastníckeho práva všetkých subjektov zakotvený v čl. 11 listiny a ústavný princíp rovnosti vyjadrený v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho vyššie označené základné práva.

Namietané porušenie práv vidí sťažovateľ o. i. v tom, že okresný súd a krajský súd v namietaných   rozsudkoch   aplikovali   novelizované   znenie   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č.   273/1994 Z.   z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“), ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona až po uplatnení jej práva na príslušnom súde. K uvedenej novelizácii zákona č. 273/1994 Z. z. došlo s účinnosťou od 1. júla 2001 na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/2001 Z. z., v zmysle ustanovenia § 34 ods. 6 ktorého „Záväzky zrušenej poisťovne za   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť,   ktoré   prešli   so   všeobecnej   poisťovne   alebo   inej poisťovne a ktoré zdravotnícke zariadenie a ďalšie zariadenie v zdravotníctve preukážu, uhrádzajú   sa   z vymožených   pohľadávok   zrušenej   poisťovne   a zo   zdrojov   ustanovených zákonom o štátnom rozpočte alebo z iných štátom účelovo určených zdrojov do 24 mesiacov od   schválenia   účtovnej   závierky   poisťovne   ku   dňu   vstupu   do   likvidácie   alebo   do   24 mesiacov od nadobudnutia účinnosti vyhlásenia konkurzu na poisťovňu“.

Všeobecné   súdy   opreli   svoje   rozhodnutia   práve   o   citované   ustanovenie   zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré však ešte nebolo účinné v čase, keď sťažovateľ svoju pohľadávku nadobudol a riadne uplatnil.

Sťažovateľ zastáva stanovisko, že „Zákon č. 273/1994 Z. z. v súčasnom znení umožní prax, že VšZP, na ktorú prešli záväzky Perspektívy spôsobí druhotnú platobnú neschopnosť iným, nechráneným subjektom tým, že nebude platiť za v minulosti poskytnutú zdravotnú starostlivosť   až   do   ukončenia   likvidácie   poisťovne   Perspektíva   a aj   po   jej   skončení   sa v súlade   s platným   právnym   poriadkom   voči   nej   samotnej,   resp.   voči   prostriedkom vyčleneným na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť nebude môcť viesť ani výkon rozhodnutia   alebo   exekúcia.   Ak   však   tento   zákonom   nechránený   subjekt   v dôsledku druhotnej   platobnej   neschopnosti   nebude   schopný   platiť   svojim   veriteľom,   títo   sa bez všetkého budú môcť domáhať svojho práva na súde a to aj prostredníctvom exekúcie prípadne   výkonu   rozhodnutia.   Neuhrádzaním   nákladov   za   poskytnutú   zdravotnú starostlivosť   vzniknú   poskytovateľom   zdravotnej   starostlivosti   bezprostredné   škody na majetku, keďže zdravotnú starostlivosť musia poskytovať aj naďalej bez ohľadu na to, či im poisťovňa platí alebo nie. Tým zákon výrazne zasiahol do práva vlastniť majetok poskytovateľov zdravotnej starostlivosti garantovaného čl. 20 ods. 1 Ústavy“.

Podľa   sťažovateľa   bolo   použitie   tohto   ustanovenia   nedovolenou   retroaktivitou a takýmto postupom „...bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Táto požiadavka ako imanentná súčasť právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   neodňateľné,   nescudziteľné,   nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Sťažovateľ sa domnieva, že „Retroaktívnym použitím uvedeného ustanovenia došlo k narušeniu   princípu   ochrany   dôvery   občanov   v právo,   v dôsledku   čoho   je   potrebné citované   ustanovenie   a postup   súdu   považovať   za   rozporné   s.   čl.   1   Ústavy   Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ vyslovuje názor, že napadnuté rozhodnutia súdov kolidujú s princípom rovnosti   vlastníckeho   práva   všetkých   subjektov   zaručeným   v čl.   11   listiny   a ústavným princípom rovnosti vyjadreným v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a tiež s ústavne garantovaným princípom slobodného výkonu podnikateľskej činnosti. Sťažovateľ poukazuje na to, že štát právnou úpravou v tejto oblasti vytvára nerovnaké podmienky ochrany vlastníckeho práva.

Zamietnutie   úhrad   za   sťažovateľom   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť   považuje sťažovateľ   za   zvláštny   druh   vyvlastnenia   jeho   vlastníctva   nedefinovaného   zákonom, na   ktoré   neboli   splnené   podmienky   ustanovené   v čl.   20   ods.   4   ústavy.   Na   základe uvedeného sa sťažovateľ dostal do stavu, keď je nútený hradiť ním poskytnutú zdravotnú starostlivosť   zo   svojich   vlastných   finančných   zdrojov,   čím   mu   vznikajú   bezprostredné škody na majetku.

Odvolávajúc sa   na porušenie označených práv a slobôd sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   59.922,20   Sk   s príslušenstvom   rozsudkami Okresného   súdu   Bratislava   V.   č.   k.   7   C   156/01-65   a Krajského   súdu   Bratislava 14 Co 306/02-85 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,   financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 03. 2003, č. k. 14 Co 306/02-85 a rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   V.   zo   dňa   16.   04.   2001,   č.   k.   7   C   156/01-65 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 50.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd prerokoval sťažnosť na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom   alebo slobodou   na jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 91/03).

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdené   porušenie   práva   sťažovateľa na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 156/01 zo 16. apríla 2002 v spojení s postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 306/02 z 12.   marca   2003.   Sťažovateľ   všeobecným   súdom   vyčíta „nesprávne   posúdenie   veci po   právnej   stránke,   nakoľko   pred   účinnosťou   novely   zákona   č.   233/2001   Z.   z.   nebola stanovená   lehota   na   plnenie   a odporcovi   vznikla   povinnosť   plniť   ihneď   po   prechode záväzku“.

Na   základe   posúdenia   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   zistil,   že   neexistuje príčinná   súvislosť   medzi   napadnutými   postupmi   a   rozhodnutiami   všeobecných   súdov a sťažovateľom   namietaným   porušením   základného   práva   na   podnikanie   ustanoveného v čl. 35 ods. 1 ústavy. Takúto príčinnú súvislosť nemôžu zakladať ani postup a rozhodnutia súdov   za   predpokladu,   že   bol   rešpektovaný   skutkový   a právny   stav   v čase   vyhlásenia rozhodnutí podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Súd môže pre svoje rozhodnutie vziať do úvahy iba tie skutočnosti, ktoré existovali v čase vyhlásenia rozsudku.   Okamih   uplatnenia   práva   je   viazaný   na   hmotnoprávne   posúdenie   zisteného skutkového   stavu   veci   podľa   príslušných   zákonných   ustanovení   spojené   so   vznikom, zmenou alebo zánikom práv a povinností.

Ústavný súd už vyslovil, že „Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej   hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní. Neúspech alebo strata podnikateľa vo svojej hospodárskej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí   znášať   sám   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu   v ustanoveniach   zákona č.   513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v znení   neskorších   predpisov,   ktoré   podnikateľa prezentujú   jednak   v rovine   samotnej   realizácie   podnikateľskej   činnosti,   ako   aj   v rovine právnorelevantnej. Právnorelevantná rovina je daná právnou zodpovednosťou podnikateľa a v širšom zmysle znášaním   hospodárskeho rizika   za   komplexnú podnikateľskú   činnosť“ (napr. IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 76/03).

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a namietanými postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov   možno   vyvodiť   aj   z toho,   že   týmito   postupmi   a rozhodnutiami   nebola   priamo dotknutá   podstata   práva   sťažovateľa   podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť. Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V rámci predbežného prerokovania tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ochrany vlastníckeho práva zaručeného v čl. 11 listiny a v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj v čl.   1   dodatkového   protokolu   k dohovoru,   ústavný   súd   prihliadol   na   to,   že   ochranu uvedeným   právam   už   poskytli   všeobecné   súdy   v civilnom   procese.   Preto   riadiac   sa princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy konštatuje, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nemá právomoc.

Z pripojeného rozsudku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom, vyplynulo, že proti nemu bolo možné podať odvolanie, a v spise sa nachádzajúci rozsudok krajského súdu potvrdzuje, že sťažovateľ túto možnosť využil (aj keď odvolací súd jeho odvolaniu nevyhovel a napadnutý rozsudok súdu prvého   stupňa   potvrdil).   Sťažovateľ   mal   preto   v systéme   všeobecného   súdnictva   proti namietanému porušeniu základných práv k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy (odvolanie podľa § 201 a nasl. OSP), ktorý využil, hoci neúspešne.

Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu, proti ktorému už riadny ani   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   prípustný,   ústavný   súd   vzhľadom   na   to, že netvorí súčasť všeobecného súdnictva (nie je ho možné považovať za ďalšiu odvolaciu, resp. dovolaciu inštanciu), nie je oprávnený zrušovať alebo meniť rozsudky všeobecných súdov. Uplatnenie právomoci ústavného súdu v tejto veci by prichádzalo do úvahy iba za predpokladu takého postupu všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46 až 50 ústavy, prípadne by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd však v danom prípade nezistil zjavný nesúlad medzi skutkovými zisteniami súdu na strane jednej a ich právnym zhodnotením na strane druhej.

Na základe vyššie uvedeného a tiež so zreteľom na judikatúru ústavného súdu (napr. IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 100/03) ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sa ústavný súd odvoláva na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa ich aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže   na   vyslovenie   porušenia   osobitne   určeného   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (ide   teda   o sprievodný   účinok   porušenia   základného   práva   alebo   slobody). Zásady vyjadrené v uvedených článkoch ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov   (mutatis mutandis I. ÚS 34/96, I. ÚS 59/97, II. ÚS 123/02). Z toho dôvodu ústavný súd vyhodnotil namietané porušenie uvedených článkov ústavy ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody   sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003