znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 122/2014-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti RAFEX s. r. o. „v likvidácii“,   Šarkaň,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Janou   Fridrichovou,   Jakubovo námestie   9,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/2005, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   RAFEX   s. r. o.   „v   likvidácii“, na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 27 Cb 35/2005   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava III   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej   spoločnosti   RAFEX   s. r. o.   „v   likvidácii“,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie   v   sume   3 500   €   (slovom   tritisícpäťsto   eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej   spoločnosti RAFEX s. r. o. „v likvidácii“, trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť   centov)   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   Jany   Fridrichovej,   Jakubovo námestie 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 122/2014   zo   7.   marca   2014   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   RAFEX   s. r. o. „v likvidácii“   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cb 35/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka do napadnutého konania vstúpila namiesto pôvodného žalobcu (obchodnej spoločnosti A., s. r. o...) na základe uznesenia okresného súdu zo 14. decembra 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 39/2010 z 11. mája 2010 (singulárna sukcesia).

Sťažovateľka uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 9 000 € a úhrady trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom jeho predsedu sp. zn. Spr. 3061/2014 (doručeným ústavnému súdu 20. februára 2014), v ktorom sa okrem iného uvádza:

«V nadväznosti na Vašu výzvu Rvp 2078/2013 zo dňa 22. 01. 2014 Vám v prílohe zasielam   vyjadrenie   zákonného   sudcu   k   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   RAFEX,   s. r. o. „v likvidácii“, ktoré si osvojujem ako vyjadrenie svoje vlastné.»

Zákonný sudca vo vyjadrení okrem iného uviedol:„1. Spis mi bol pridelený dňa 10. 9. 2013 na základe dodatku č. 6 rozvrhu práce – prerozdelenie spisov po odchode JUDr. E. Fulcovej na Krajský súd v Bratislave.

2. Spis bol do kancelárie odovzdaný až dňa 4. 10. 2013 po viacerých urgenciách.

3. Dňa 15. 10. 2013 som vo veci vytýčil termín pojednávania na 10. 12. 2013.

4. Pojednávanie   dňa   10. 12. 2013   som   odročil   bez   prejednania,   nakoľko   právny zástupca odporcu včas požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, ktorý som vyhodnotil ako dôležitý (zasadnutie občianskoprávneho kolégia NS SR). O odročení pojednávania boli obaja právni zástupcovia upovedomení, na pojednávanie sa preto nedostavili.

5. Vo   veci   som   následne   určil   termín   pojednávania   na   17. 1. 2014.   Toto pojednávanie   bolo   so   súhlasom   oboch   právnych   zástupcov   odročené   na   21. 3. 2014 z dôvodu poslednej rozlúčky so zosnulým V. M.

Na základe uvedeného považujem môj postup v konaní za včasný, bez prieťahov... K postupu predchádzajúcej zákonnej sudkyne sa neviem bližšie vyjadriť.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním (doručeným ústavnému súdu 15. apríla 2014), v ktorom okrem iného uviedla:

«Ako sme už ÚS SR informovali, je faktom že 21. 03. 2014 (začiatkom desiateho roka od podania žaloby) bolo konečne rozhodnuté aspoň v prvej súdnej inštancii. Písomným vyhotovením ešte nedisponujeme...

V   predmetnej   kauze   na   úrovni   všeobecného   súdnictva   sa   pojednávalo   síce 22. 09. 2010, išlo ale len o bezobsažnú činnosť. Pojednávanie 20. 06. 2011 bolo takisto bezobsažné   a   nekoncepčné.   Dňa   12.   09.   2011   sa   nemohlo   pojednávať   pre   ochorenie sudkyne. Ani dňa 23. 01. 2013 sa neuskutočnilo plánované pojednávanie. Dňa 06. 02. 2013 sa   uskutočnilo   plané   –   nikam   nevedúce   pojednávanie.   Plánované   pojednávanie na 13. 03. 2013   bolo   zrušené.   Spomínané   rozhodovanie   o   nepripustení   zastupovania likvidátora   žalobcu   je   nám   neznámou   informáciou.   Relevanciu   toho   vôbec   nevieme vyhodnotiť.

ÚS SR by svoj pohľad ale nemal redukovať len na prieťahy napr. od mája 2010... Chceme ešte upriamiť pozornosť štvrtého senátu ÚS SR na výstižnú pozíciu ÚS SR (vyjadrenú v podobných súvislostiach napr. v Náleze č. I ÚS 663/2013 z 05. 03. 2014). Citujeme: „súd nekonal koncentrovane a bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené nepovažoval   Ústavný   súd   za   potrebné   poukazovať   na   jednotlivé   obdobia   nečinnosti okresného súdu, pretože celková doba takmer sedem rokov (poznámka: v našom prípade ide o desať rokov), počas ktorej vec sťažovateľa nie je právoplatne skončená, sama osebe osvedčuje dôvodnosť podanej sťažnosti.“»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   z predloženého   súdneho   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   v období po 11. máji 2010, keď sťažovateľka vstúpila do konania na základe singulárnej sukcesie namiesto   jej   právneho   predchodcu   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   bol   priebeh napadnutého konania takýto:

- 14. jún 2010 – súdny spis bol spolu s procesným rozhodnutím odvolacieho súdu vrátený   okresnému   súdu,   pričom   uznesenie   krajského   súdu   bolo   následne   doručované účastníkom konania,

- 23. júl 2010 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 22. september 2010,

- 22.   september   2010   –   pojednávanie   sa   uskutočnilo   pod   vedením   zastupujúcej sudkyne   a bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   nový   termín   bude   určený   zákonnou sudkyňou,

- 4. október 2010 – okresný súd zaslal súdny spis ústavnému súdu,

- 22. november 2010 – ústavný súd vrátil súdny spis okresnému súdu,

- 17. február 2011 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 15. jún 2011,

- 20. jún 2011 – uskutočnilo sa pojednávanie a bolo odročené na 12. september 2011, ktoré sa neuskutočnilo,

- 20. september 2011 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 7. december 2011,

- 7.   december   2011   –   uskutočnilo   sa   pojednávanie   pod   vedením   zastupujúcej sudkyne a bolo odročené na 8. február 2012 na účel vyhlásenia rozhodnutia,

- 7. február 2012 – z úradného záznamu vyplýva, že „pojednávanie vytýčené na deň 8.   2.   2012   o 13,00   hod.   sa   prerušuje   z dôvodu   rozhodovania   o návrhu   navrhovateľa na prerušenie   konania   podľa   § 109   ods. 2   písm. c)   O.   s.   p.“,   pričom   nový   termín pojednávania bude písomne oznámený,

- máj   2012   (v   pokyne   pre   kanceláriu   nebol   uvedený   konkrétny   deň,   pozn.)   – okresný súd nariadil termín pojednávania na 23. január 2012 (správne má byť 2013, pozn.),

- 22. január   2013   –   okresný   súd   nariadené   pojednávanie   na   23.   január   2013 „z dôvodu   dôležitých   pracovných   dôvodov   sudkyne“ zrušil   a odročil   na   nový   termín 6. február 2013,

- 6. február 2013 – uskutočnilo sa pojednávanie a bolo odročené na 13. marec 2013 na účel ďalšieho dokazovania,

- 12.   marec   2013   –   okresný   súd   oznámil   účastníkom   konania,   že   pojednávanie nariadené   na   13.   marec   2013   sa   ruší „z   dôvodu   rozhodovania   súdu   o návrhu   odporcu na nepripustenie zastupovania zástupcu likvidátora v konaní“,

- 10.   september 2013   – na základe   dodatku   č.   6   rozvrhu   práce   okresného   súdu na rok 2013 bol predmetný spis pridelený novému zákonnému sudcovi, pričom fyzicky bol odovzdaný 4. októbra 2013,

- 15. október 2013 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 10. december 2013,

- 10. december 2013 – pojednávanie sa neuskutočnilo na základe ospravedlnenia sa právneho zástupcu odporcu, ktoré zákonný sudca akceptoval,

- 17. január 2014 – pojednávanie sa neuskutočnilo a na základe súhlasu právnych zástupcov bol nariadený nový termín pojednávania na 21. marec 2014.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie uskutočnené   21.   marca   2014,   na   ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorého   písomné vyhotovenie bolo účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom expedované 22. apríla 2014.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jej   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a skutková zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom   preskúmavaného   konania   je   rozhodovanie   o návrhu   právneho   predchodcu sťažovateľky   na   zaplatenie   pohľadávky   s prísl.   za   realizovanú   dodávku   mlieka.   Podľa názoru   ústavného   súdu   takéto   spory   v rámci   obchodnoprávnych   vzťahov   tvoria   bežnú súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a v zásade   ich   nemožno   považovať za právne   ani   skutkovo   zložité.   Metodika   a postup   rozhodovania   v týchto   veciach   je obsiahnutá v stabilizovanej a pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov. Obdobne ústavný súd hodnotí aj sťažnosťou napadnuté konanie, konštatujúc, že jeho doterajší priebeh nemožno pripísať na vrub zložitosti prerokúvanej veci. Napokon ústavný súd poukazuje na to, že okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti na zložitosť veci nepoukázal.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania v procesnom postavení právneho nástupcu pôvodného žalobcu. Ústavný súd   nezistil   také skutočnosti,   ktoré by bolo   potrebné pripísať na jej   ťarchu   v súvislosti s doterajšou   dĺžkou   napadnutého   konania.   Pokiaľ   sťažovateľka   v priebehu   konania navrhovala   vyčkať   na   rozhodnutie   v   analogických   veciach,   ústavný   súd   konštatuje,   že uvedená skutočnosť nemala na priebeh napadnutého konania zásadnejší vplyv.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky,   bol   postup   okresného   súdu v napadnutom   konaní.   Ústavný   súd   najmä konštatuje,   že   tento   postup   nebol   dostatočne efektívny   a sústredený,   okrem   toho   sa   v   napadnutom   konaní   vyskytli   aj   dve   obdobia krátkodobej nečinnosti.   Záver   o neefektívnom   a nesústredenom   postupe   okresného   súdu v preskúmavanej časti napadnutého konania trvajúcej takmer 4 roky vyplýva podľa názoru ústavného súdu z toho, že toto konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené, čo nemožno z ústavného hľadiska akceptovať.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť,   ale aj neefektívna, resp.   nesústredená   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho   veci   rozhodol   (obdobne   napr.   IV. ÚS 22/02,   IV. ÚS 380/08,   III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

V   prípade   procesného   nástupníctva   na   základe   singulárnej   sukcesie   ústavný   súd skúma možné porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   iba   v   období,   počas   ktorého   bol   sťažovateľ   účastníkom posudzovaného konania (m. m. I. ÚS 50/2014).

Pri   konštatovaní   neefektívnosti   a nesústredenosti   postupu   okresného   súdu v napadnutom   konaní ale zobral ústavný   súd   do   úvahy   aj   tú   skutočnosť,   že napadnuté konanie   ako   celok   už   fakticky   trvá   viac   ako   8   rokov,   hoci   sťažovateľka   ako   právna nástupkyňa pôvodného žalobcu nemôže namietať prieťahy, pokiaľ ide o štádium konania v období do 11. mája 2010.

Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   27 Cb 35/2005   došlo   k   zbytočným prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby v záujme zavŕšenia ochrany označených práv vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   9 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že v dôsledku nečinnosti, neefektívnosti a nesústredenosti okresného súdu sa nachádza v stave právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 27 Cb 25/2005, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3   vyhlášky   a   podľa   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v   znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a   režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 331,13 €.

Ústavný súd uplatnenú odmenu advokátky za úkon „ďalšia porada alebo rokovanie s klientom“ vrátane paušálu 1 x 7,81 € nepriznal, pretože ho nepovažoval v okolnostiach konania pred ústavným súdom za účelné uplatnenie práv sťažovateľky. Rovnako ústavný súd   nepriznal   uplatnenú   odmenu   advokátke   ani   za   podania   doručené   ústavnému   súdu 30. decembra   2013   a 15.   apríla   2014,   pretože   vzhľadom   na   ich   obsah   (absencia ústavnoprávneho   aspektu)   ich   nevyhodnotil   ako   podania   relevantné   pre   rozhodovanie vo veci samej.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014