znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 122/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť U., H., zastúpeného jeho predsedom J. B. a podpredsedom P. Ž., právne zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 1 T 47/2012 z 20. septembra 2012 a rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 1 T 47/2012 z 20. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť U. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. novembra 2012 doručená sťažnosť U., H. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „pozemkové spoločenstvo“), zastúpeného jeho predsedom J. B. a podpredsedom P. Ž., právne zastúpeného advokátom JUDr. D. M., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1   T   47/2012 z 20. septembra   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“)   a rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 1 T 47/2012 z 20. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   predseda   pozemkového spoločenstva J. B. podal 14. marca 2011 na Obvodnom oddelení Policajného zboru L. ústne do zápisnice trestné oznámenie, v ktorom opísal skutok, ktorého sa mal dopustiť P. T. (ďalej aj „obvinený“), v zastúpení spoločnosti Í., s. r. o., tým, že previedol drevnú hmotu zakúpenú od pozemkového spoločenstva na iného predtým, ako sa stal jej vlastníkom. Následne bolo proti P. T. začaté trestné stíhanie pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona. V priebehu trestného konania bol 25. novembra 2011 J. B. (predseda pozemkového spoločenstva)   vypočutý   ako   svedok,   pričom   v závere   jeho   výsluchu   sa „vyšetrovateľ dožadoval vyjadrenia k nároku na náhradu škody“. Podľa sťažovateľa vyšetrovateľ konal „v rozpore s obdržanou verejnou listinou – výpis z registra pozemkových spoločenstiev keď svedka   –   poškodeného   poučil   podľa   §   46   ods.   3   Trestného   poriadku   o   nároku na náhradu   škody   spôsobenej   trestným   činom,   nakoľko   k   takémuto   vyjadreniu nepostačovalo samotné ústne vyjadrenie predsedu spoločenstva, ale písomné vyjadrenie uplatnenia alebo vzdania sa nároku, na ktoré je potrebný podpis ďalšieho člena výboru, pretože uznanie, uplatnenie či vzdanie sa nároku je právny úkon, ktorý si vyžaduje písomnú formu (§ 558 OZ per analogiam).“.

Nesprávnosť neuplatnenia nároku na náhradu škody si následne sťažovateľ uvedomil, pričom   28.   februára   2012,   teda   v čase   pred   skončením   vyšetrovania,   si   podľa   svojho tvrdenia uplatnil náhradu škody. Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti uvádza: «Dňa 18. 9. 2012 sa poškodený vyjadroval k návrhu dohody o vine a treste predloženej prokurátorom na schválenie,   v   ktorom   uviedol,   že   predmetný   návrh   dohody   neobsahuje   (vôbec sa nezaoberá) rozhodnutie o nároku poškodeného na náhradu škody. Ďalej vo vyjadrení uvádza,   že   aj   napriek   vyššie   uvedenému   rozporuplnému   konaniu   zástupcu poškodeného, je však   preukázané,   že   ešte   predtým   ako   prokurátor   vykonal   konanie   o dohode o vine a treste s obvineným dňa 22. 3. 2012 – t. j. mesiac pred termínom konania o dohode o vine a treste – prokurátor vedel o existencii vady v konaní svedka – poškodeného čo do uplatnenia nároku na náhradu škody voči obvinenému; vedel, že uznanie či vzdanie sa nároku si vyžaduje písomnú formu a preto je neuplatnenie, či vzdanie sa nároku potrebný nielen podpis predsedu PS, ale aj ďalšieho člena výboru PS.

Pri   nepochybnej   existencii   tohto   rozporu,   či   prinajmenšom   nejasnosti, čo do uplatnenia nároku na náhradu škody, bolo preto zákonnou povinnosťou prokurátora, odstrániť   tento   rozpor,   chrániť   tak   obeť   trestného   činu   a   za   tým   účelom   vrátiť vec vyšetrovateľovi na odstránenie tohto rozporu.

Za takejto situácie, kedy predložený návrh dohody o vine a treste neobsahujúci návrh na   rozhodnutie   o   náhrade   škody   bez   toho,   aby   bol   odstránený   uvedený   rozpor je nespravodlivý   v   zmysle   ust.   § 334   ods. 2   TP   hľadiska   jeho   predčasnosti   – pre neodstránenie rozporu čo do uplatnenia nároku na náhradu škody – ako aj z dôvodu, že takéhoto skutku sa obvinený dopustil opakovane, kedy za rovnaký trestný čin sprenevery, za ktorý bol stíhaný v tomto konaní mu bol uložený peňažný trest 1 500 € Okresným súdom Zvolen vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 100/2010.

Na   pojednávaní   dňa   20.   9.   2012   po   prednesení   návrhu   dohody   o   vine   a   treste sa právny   zástupca   poškodeného   vyjadril   k   tomuto   návrhu,   ako   aj   ku   skutočnostiam týkajúcim sa uplatneného nároku na náhradu škody poškodeným. Po objasnení skutočností ohľadom   rozporov   pri   uplatnení   nároku   na   náhradu   škody   ako   aj   poukazom   na   to, že predmetná dohoda o vine a treste sa nárokom na náhradu škody vôbec nezaoberá sme žiadali – prerušiť konanie a vrátiť vec prokurátorovi za účelom preskúmania a odstránenia rozporov ohľadne uplatneného nároku na náhradu škody – a z dôvodu obavy, že už vlastne začalo   pojednávanie   a   vyšetrovanie   teda   bolo   skončené   právny   zástupca   poukazoval na „pričom poukazujem na to, že lehota uvedená v § 46 ods. 3 TP je lehotou procesnou nie prekluzívnou“. Nato sudkyňa po porade vyhlásila uznesenie: „Podľa analógie § 334 ods. 2 a § 46 ods. 3 Trestného poriadku súd nepripúšťa uplatnenie nároku poškodeného U... zastúpeného   advokátom   JUDr.   D.   M.,   v trestnom   konaní   vedenom   proti   obvinenému... trestne stíhaného pre zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 3 Trestného zákona.“. Po   tomto   uznesení   predsedníčka   senátu   položila   obvinenému   sériu   otázok vyplývajúcich z ust. § 333 ods. 3 TP na ktoré obvinený odpovedal súhlasne. Následne bola rozsudkom schválená dohoda o vine a treste.

Okresný súd v Liptovskom Mikuláši svojim rozhodnutím uvedeným vyššie porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces zaručené mu citovanými ustanoveniami Ústavy a Dohovoru, a to tak že:

1) OS LM nerozhodol o našom návrhu na odstránenie rozporov ohľadne uplatneného nároku na náhradu škody vznesenom na pojednávaní dňa 20. 9. 2012,

2) OS LM   rozhodol uznesením   počas   pojednávania dňa 20.   9.   2012 o uplatnení nároku poškodeného na pojednávaní, hoci si v skutočnosti poškodený na tomto pojednávaní nárok neuplatnil, pretože na tomto pojednávaní iba poukázal na jeho už skoršie uplatnenie nároku na náhradu škody a na rozpor o tejto skutočnosti s návrhom dohody o vine a treste, kde nie je uvedené nič o jeho už uplatnenom nároku na náhradu škody. Súd teda rozhodol o niečom, čo sme na pojednávaní 20. 9. 2012 neuplatnili a o čom teda rozhodovať nemal a nesmel (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) a nesprávne tak aplikoval ust. § 334 Tr. por.

3) Preto   ani   súdom   schválená   dohoda   o   vine   a   treste   neobsahuje   ani   zmienku o náhrade   škody,   t.   j.   ani   to,   či   jej   bolo   vyhovené,   ani   to   či   bola   nepriznaná   alebo zamietnutá, čo je v rozpore s ust. § 232 ods. 7 písm. d) TP v nadväznosti na povinnosť vyplývajúcu z ust. § 333 ods. 2 písm. i) TP.

Konanie o dohode o vine a treste začalo 22. 3. 2012. Poškodený si nárok na náhradu škody uplatnil v liste poškodeného okresnému prokurátorovi 28. 2. 2012 a to vyjadrením: „ale aj ho zaviazať k náhrade škody“. Presnú výšku ako aj odôvodnenie náhrady škody vyjadril poškodený pri výpovedi svedka – predsedu J. B. vo výpovedi dňa 25. 11. 2011: „... P. T. konateľom, sa tak dopustil trestného činu sprenevery a spôsobil U. so sídlom H. škodu vo výške 102 574,06. Ako aj v príčinnej súvislosti, ktorá je presne popísaná v opise skutku v tejto výpovedi.“»

Podľa   názoru   sťažovateľa   bol   nárok   na   náhradu   škody   uplatnený   riadne   a včas (do skončenia vyšetrovania), čo je zrejmé z listu „okresnému prokurátorovi 28. 2. 2012“ a z vyjadrenia k návrhu „na dohodu o vine a treste z 18. 9. 2012“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Na   pojednávaní   dňa   20.   9.   2012   bolo   zrejmé,   že   prokurátorovi   musela   byť pred skončením   vyšetrovania   známa   skutočnosť   (alebo   aspoň   pochybnosť)   o   uplatnení nároku   na   náhradu   škody   poškodeným.   Bolo   preto   jeho   povinnosťou   túto   pochybnosť odstrániť   a   nie   vyložiť   si   ju   automaticky   tak,   že poškodený   si   nárok   neuplatnil.   Medzi výrokom predsedu sťažovateľa pri jeho výsluchu ako svedka, kde si nárok neuplatnil, hoci sám na to nebol oprávnený a medzi ostatnými úkonmi poškodeného – sťažovateľa je totiž prinajmenšom   nejasnosť,   čo   do   uplatnenia,   či   neuplatnenia   nároku   na   náhradu   škody a preto bolo zákonnou povinnosťou prokurátora tento rozpor odstrániť vhodným procesným postupom,   napr.   opätovným   výsluchom   poškodeného,   či   výzvou   na   písomné   vyjadrenie poškodeného za účelom odstránenie vyššie uvedeného rozporu.

Ak tak neurobil prokurátor, tak to mal urobiť súd na základe upozornenia práv. zást. poškodeného na pojednávaní 20. 9. 2012. Zo zápisnice z pojednávania dňa 20. 9. 2012 ako aj z ďalších listín v trestnom spise je zrejmé, že ani prokurátor ani súd sa nezaoberali otázkou či došlo k riadnemu uplatnenie nároku na náhradu škody najneskôr do skončenia vyšetrovania,   ako   to   stanovuje   zákon,   resp.   či   výpoveď   predsedu   PS   ako   svedka   – poškodeného   hodnotená   vo   vzájomnej   súvislosti   s   ostatnými   úkonmi   poškodeného čo do uplatnenia nároku na náhradu škody, vyvolali právny následok v podobe uplatnenia nároku na náhradu škody, jeho neuplatnenia, či len spôsobili pochybnosti o tom, či tento nárok bol alebo nebol riadne uplatnený.

Porušenie čl. 46, 48 ústavy je dané aj chýbajúcou taxatívnou obsahovou náležitosťou dohody o vine a treste vyplývajúcou z ust. § 232 ods. 7, ktorá dohoda sa výškou zistenej škody   ani   spôsobom   jej   uhradenia   či   neuhradenia   vôbec   nezaoberá.   Danú   skutočnosť namietal právny zástupca poškodeného na pojednávaní dňa 20. 9. 2012, avšak rovnako, ako jeho   návrh   na   vrátenie   veci   a   neuznanie   zjavne   neprimeranej   dohody   v   prospech obvineného sa súd touto jeho námietkou nezaoberal.

Ani na jednu z týchto zásadných námietok nedal súd sťažovateľovi v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď, čím mu v zmysle ustálenej judikatúry odňal právo konať, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a voči sťažovateľovi tak súd porušil právo na spravodlivý proces.“

Sťažovateľ sa domáha tiež priznania finančného zadosťučinenia, ktoré odôvodňuje tým,   že „išlo   o   značnú   výšku   škody,   že   išlo   o   konečné   rozhodnutie   proti   ktorému nie je prípustný riadny opravný prostriedok, že tým bola hrubo porušená zásada ochrany obetí trestných činov a naopak, že súdom a prokurátorom bola poskytnutá neprimeraná ochrana páchateľovi trestného činu, ktorý sa dokonca rovnakého trestného činu dopustil už druhýkrát v krátkej dobe a vždy obišiel len s miernym trestnom, čo u sťažovateľa zväčšilo stav právnej neistoty, nedôvery v orgány verejnej moci a vážne obavy o vymožiteľnosti jeho nároku na náhradu škody voči páchateľovi trestného činu, ktorý túto škodu spôsobil, keď ním riadená obchodná spoločnosť už de facto neexistuje a od nej preto nie je možné predpokladať náhradu škody.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1, 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Liptovskom   Mikuláši   1   T   47/2012 z 20. septembra 2012 porušené bolo.

2) Rozhodnutie Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši 1 T 47/2012 z 20. septembra 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši na ďalšie konanie.

3) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 5 000.- €, ktoré je Okresný súd Liptovský Mikuláš povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4) Okresný   súd   v   Liptovskom   Mikuláši   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy právneho zastúpenia v sume 323,50 €... na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Z petitu   návrhu   na   rozhodnutie   o sťažnosti   citovaného   v časti   I   tohto   uznesenia vyplýva, že ním sťažovateľ napáda vo všeobecnosti „rozhodnutie“ okresného súdu bez jeho bližšej špecifikácie. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnej veci okresný súd rozhodol 20. septembra 2012   tak   uznesením   sp.   zn.   1 T 47/2012,   ako   aj   rozsudkom   sp.   zn. 1 T 47/2012,   a s prihliadnutím   na   obsah   sťažnosti   ústavný   súd   podrobil   ústavnému prieskumu obe tieto rozhodnutia.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je okrem iného posúdiť, či sťažnosť nebola podaná   zjavne neoprávnenými osobami,   ako   aj   to,   či   v   danom   prípade   nejde   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   okresného   súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach smerujúcich proti postupom a právoplatným   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   v   nadväznosti   na   svoje   ústavné postavenie (čl. 124 ústavy) vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení,   že   by zásadne poprel   ich   účel   a význam (m.   m.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   okresný   súd   nerozhodol   o jeho   návrhu na odstránenie   rozporov „ohľadne   uplatneného   nároku   na   náhradu   škody   vznesenom na pojednávaní   dňa   20.   9.   2012“ (ďalej   len   „prvá   námietka“)   a že „súdom   schválená dohoda o vine a treste neobsahuje ani zmienku o náhrade škody, t. j. ani to, či jej bolo vyhovené, ani to či bola nepriznaná alebo zamietnutá, čo je v rozpore s ust. § 232 ods. 7 písm. d) TP v nadväznosti na povinnosť vyplývajúcu z ust. § 333 ods. 2 (správne má byť ods. 3, pozn.) písm. i) TP“ (ďalej len „druhá námietka“).

Podľa § 232 ods. 3 Trestného poriadku ak došlo k dohode o vine, treste a ďalších výrokoch, prokurátor podá na súd v rozsahu dohody návrh na schválenie dohody o vine a treste... Ak nedošlo k dohode o náhrade škody, prokurátor navrhne, aby súd poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody alebo jej časti na občianske súdne konanie alebo iné konanie.

Podľa   §   331   ods.   1   Trestného   poriadku   návrh   dohody   o   vine   a   treste   na   súde preskúma predseda senátu a podľa jeho obsahu a podľa obsahu spisu

a) určí termín verejného zasadnutia na rozhodnutie o návrhu dohody o vine a treste, alebo

b) návrh dohody o vine a treste odmietne, ak zistí závažné porušenie procesných predpisov, najmä porušenie práva na obhajobu, alebo ak navrhovaná dohoda o vine a treste je zrejme neprimeraná.

V súlade s § 334 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, jeho právnej   kvalifikácii,   primeranosti   trestu,   ochrannom   opatrení   vo   vzťahu   k   obvinenému, ako aj o výroku na náhradu škody v rozsahu uvedenom v návrhu na dohodu o vine a treste, ak obvinený odpovedal na všetky otázky „áno“.

Podľa   §   334   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   súd   dohodu   o   vine   a   treste,   ktorá v navrhnutom znení nie je zrejme neprimeraná, ale ju nepovažuje za spravodlivú, oznámi svoje   výhrady   stranám,   ktoré   môžu   navrhnúť   nové   znenie   dohody   o   vine   a   treste. Na ten účel súd preruší verejné zasadnutie na potrebný čas. Ak sa strany dohodnú, postupuje sa primerane podľa odseku 4; ak s dohodou o vine a treste nesúhlasí poškodený, postupuje sa primerane podľa § 232 ods. 3 posledná veta. Ak sa strany nedohodnú, postupuje súd podľa odseku 3.

Podľa § 334 ods. 3 Trestného poriadku ak súd dohodu o vine a treste v navrhnutom rozsahu neschváli alebo obvinený odpovedal   na niektorú   otázku „nie“,   uznesením   vráti vec prokurátorovi   do   prípravného   konania,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak; ak je obvinený vo väzbe a súd zároveň nerozhodol o prepustení obvineného na slobodu, pokračuje väzba v prípravnom konaní, ktorá však nesmie spolu s väzbou už vykonanou v prípravnom konaní presiahnuť lehotu uvedenú v § 76 ods. 7.

Podľa § 232 ods. 3 poslednej vety Trestného poriadku ak nedošlo k dohode o náhrade škody, prokurátor navrhne, aby súd poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody alebo jej časti na občianske súdne konanie alebo iné konanie.

Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví,   spôsobená   majetková,   morálna   alebo   iná   škoda   alebo   boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo v prípadoch   ustanovených   týmto   zákonom   sa   vyjadriť,   či   súhlasí   s   trestným   stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí   trestu,   vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom,   má   právo   záverečnej   reči   a   právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.

Podľa   § 46   ods.   3   Trestného   poriadku   poškodený,   ktorý   má podľa   zákona proti obvinenému   nárok   na   náhradu   škody,   ktorá   mu   bola   spôsobená   trestným   činom, je tiež oprávnený   navrhnúť,   aby   súd   v   odsudzujúcom   rozsudku   uložil   obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Podľa § 46 ods. 4 Trestného poriadku návrh podľa odseku 3 nemožno podať, ak bolo o nároku už rozhodnuté v občianskom súdnom konaní alebo inom príslušnom konaní.

V   zmysle   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr. II. ÚS 181/06). Teda   ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky   (dôsledky)   použitia nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (II.   ÚS   81/00, II. ÚS 63/03).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že prokurátor Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný prokurátor“) podal 23. marca 2012 okresnému súdu návrh na schválenie dohody o vine a treste uzavretej 22. marca 2012 medzi okresnou prokuratúrou a obvineným, v ktorej tento vyhlásil, že spáchal skutok, pre ktorý je trestne stíhaný a ktorý je kvalifikovaný ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 3 Trestného zákona, a súhlasil, že mu bude uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom výkonu   trestu   na   skúšobnú   dobu   vo   výmere   4   roky.   Na   neverejnom   zasadnutí   senátu okresného súdu 20. septembra 2012 právny zástupca sťažovateľa (poškodeného) navrhol, aby   okresný   súd   prerušil   konanie   a „odstránil   rozpory   ohľadne   uplatneného   nároku na náhradu škody...“.

Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 47/2012 z 20. septembra 2012 v súlade s § 334 ods.   2   a   §   46   ods.   3   Trestného   poriadku   nepripustil   uplatnenie   nároku   na   náhradu škody sťažovateľa   v trestnom   konaní   vedenom   proti   obvinenému   trestne   stíhaného pre zločin   sprenevery   podľa   §   213   ods.   1   a 3   Trestného   zákona   a následne   rozsudkom sp. zn. 1 T 47/2012 z 20. septembra 2012 podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku schválil dohodu   o vine   a treste   medzi   obvineným   a okresnou   prokuratúrou   a obvineného   uznal za vinného   zo spáchania   zločinu   sprenevery   podľa   §   213   ods.   1   a 3   Trestného   zákona a odsúdil   ho na trest   odňatia   slobody   vo   výmere   2   roky   s odkladom   výkonu   trestu vo výmere 4 roky.

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta, že okresný   súd „nerozhodol   o   našom   návrhu na odstránenie   rozporov   ohľadne   uplatneného   nároku   na   náhradu   škody   vznesenom na pojednávaní   dňa   20.   9.   2012“. Zo   zistení   ústavného súdu   vyplýva,   že   na   verejnom zasadnutí konanom na okresnom súde 20. septembra 2012 sťažovateľ navrhol, aby okresný súd prerušil konanie a odstránil rozpory „ohľadne uplatneného nároku na náhradu škody“. Na základe uvedeného okresný súd v uznesení sp. zn. 1 T 47/2012 z 20. septembra 2012, ktorým „nepripustil uplatnenie nároku poškodeného“, predovšetkým uviedol:

„Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, tak v prípravnom konaní J. B., ako predseda U...   uviedol,   že   v   trestnom   konaní   si   U.   náhradu   škody   neuplatňuje,   nakoľko   nárok na náhradu škody si už uplatnilo v civilnom konaní. Poukazuje na to, že v čase uvedeného vyhlásenia J. B. nebol presne informovaný, a následne Okresnej prokuratúre Liptovský Mikuláš   bolo   doručené   vyhlásenie,   v   ktorom   bola   žiadosť   poškodeného   o zaviazanie obvineného k náhrade škody. Prokurátor sa mal zaoberať rozpornými vyjadreniami, pričom advokát poukázal na to, že už zo samotného trestného oznámenia vyplýva, že poškodený si nárok na náhradu škody uplatňuje.   Na základe uvedeného advokát navrhol,   aby súd prerušil konanie, aby sa odstránili rozpory ohľadne uplatneného nároku na náhradu škody, pričom poukázal na to, že lehota uvedená v § 46 ods. 3 Trestného poriadku je lehotou procesnou,   nie   prekluzívnou,   preto   takýto   postup   týkajúci   sa uplatneného   nároku na náhradu škody je možný.

Z obsahu spisového materiálu vyšetrovacieho spisu mal súd preukázané, že J. B., ako predseda U., dňa 25. 11. 2011 v prípravnom konaní v rámci svojho výsluchu v trestnej veci vedenej proti obvinenému P. T. uviedol, že škodu si už uplatnili v civilnom konaní, kedy súd právoplatne o škode rozhodol, a preto v tomto konaní si škodu neuplatňujú. Rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64 Cb/244/2009-295 zo dňa 29. 1. 2010 vyplýva,   že odporca G., s. r. o...   (právny predchodca I., s. r. o...) bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi U. so sídlom H... sumu 102.574,06 eur istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 31.061,84 eur od 16. 8. 2008 do zaplatenia, zo sumy 28.793,52 eur od 26. 8. 2008 do zaplatenia, zo sumy 15.798,33 eur od 25. 9. 2008 do zaplatenia   a   zo   sumy   26.920,37   eur   od   12.   8.   2008   do   zaplatenia,   do   troch   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Z prípisu, ktorý mal byť doručovaný Okresnej prokuratúre Lipt. Mikuláš U. dňa 28. 2. 2012 predloženým advokátom na verejnom zasadnutí dňa 20. 9. 2012 vyplýva, že U. v závere podania navrhlo prokuratúre podať obžalobu a navrhnúť súdu nielen uloženie prísneho trestu obvinenému P. T., ale aj ho zaviazať k náhrade škody.

Podľa   ustanovenia   §   46   ods.   3   Trestného   poriadku   poškodený,   ktorý   má   podľa zákona   proti   obvinenému   nárok   na   náhradu   škody,   ktorá   mu   bola   spôsobená   trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Z obsahu spisového materiálu mal súd preukázané, že nielenže predseda U. pri svojom výsluchu dňa 25. 11. 2011 za poškodenú stranu   vyhlásil,   že   si   nárok   na   náhradu   škody   v trestnom   konaní   neuplatňuje,   ale   ani následné podanie adresované Okresnej prokuratúre Liptovský Mikuláš nespĺňa náležitosti riadneho   návrhu,   z   ktorého   by   bolo   zrejmé   z   akých   dôvodov   a   v   akej   výške   sa   nárok na náhradu škody uplatňuje. Na základe uvedeného súd o oneskorene uplatnenom nároku poškodeného prostredníctvom splnomocneného zástupcu advokáta JUDr. D. M. rozhodol podľa analógie 334 ods. 2 a § 46 ods. 3 Trestného poriadku o nepripustení uplatnenia nároku poškodeného v trestnom konaní vedenom proti obvinenému.“

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že už v čase prvej „spornej výpovede“ J. B. 25. novembra 2011 bolo o nároku na náhradu škody sťažovateľa právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 64 Cb 244/2009-295 z 29. januára 2010 (právoplatným 23. marca 2010), na čo poukázal v citovanej časti napadnutého uznesenia aj okresný súd. Dôležitým predpokladom na uplatnenie nároku poškodeného na náhradu škody   v trestnom   konaní   je   v súlade   s   §   46   ods.   4   Trestného   poriadku   skutočnosť, že o nároku na náhradu škody nebolo rozhodnuté v občianskom súdnom konaní alebo inom príslušnom   konaní.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   je   preto   námietka   sťažovateľa týkajúca   sa   pochybenia   vyšetrovateľa,   ktorý   podľa   názoru   sťažovateľa   konal   v rozpore s „... výpisom   z   registra   pozemkových   spoločenstiev...   nakoľko   k   takémuto   vyjadreniu (k uplatneniu nároku na náhradu škody, pozn.) nepostačovalo samotné ústne vyjadrenie predsedu   spoločenstva,   ale   písomné   vyjadrenie   uplatnenia   alebo   vzdania   sa   nároku, na ktoré je potrebný podpis ďalšieho člena výboru, pretože uznanie, uplatnenie či vzdanie sa nároku je právny úkon, ktorý si vyžaduje písomnú formu (§ 558 OZ per analogiam)“, nedôvodná. V napadnutom   uznesení   sa   okresný   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu vysporiadal aj s „ďalším“ návrhom na náhradu škody uplatneným v „liste poškodeného okresnému   prokurátorovi   28.   2.   2012“,   ktorý   vyhodnotil   ako   podanie,   ktoré „nespĺňa náležitosti riadneho návrhu, z ktorého by bolo zrejmé z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje“ (citované z napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.).

Vzhľadom na uvedené má ústavný súd za preukázané, že okresný súd sa s námietkou sťažovateľa v napadnutom uznesení vysporiadal v rozsahu, ktorý bol postačujúci na prijatie záveru   o tom,   že   rozpor   v súvislosti   s uplatnením   náhrady   škody   neexistuje,   a preto nie je dôvod   na   prerušenie   konania.   Medzi   napadnutým   uznesením   okresného   súdu a sťažovateľom označeným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje podľa názoru   ústavného   súdu   taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by   ústavný   súd po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol   reálne   dospieť   k záveru   o ich porušení.

Podľa   druhej   námietky   sťažovateľa   okresným súdom „schválená   dohoda   o   vine a treste   neobsahuje   ani   zmienku   o   náhrade   škody,   t.   j.   ani   to,   či   jej   bolo   vyhovené, ani to či bola nepriznaná alebo zamietnutá, čo je v rozpore s ust. § 232 ods. 7 písm. d) TP v nadväznosti na povinnosť vyplývajúcu z ust. § 333 ods. 2 (správne má byť ods. 3, pozn.) písm. i) TP“.

Touto   námietkou   sťažovateľ   v zásade   napáda   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 1 T 47/2012 z 20. septembra 2012, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, ktorá podľa názoru sťažovateľa neobsahuje „zmienku o náhrade škody“.

Podľa § 333 ods. 3 písm. i) Trestného poriadku po prednesení návrhu dohody o vine a   treste   predseda   senátu   zistí   formou   otázok,   či   obvinený...   i)   súhlasí   s   navrhovaným trestom, trest prijíma a v stanovených lehotách sa podriadi výkonu trestu a ochrannému opatreniu a nahradí škodu v rozsahu dohody.

Podľa § 232 ods. 7 písm. d) Trestného poriadku dohoda o vine a treste obsahuje... d) rozsah a spôsob náhrady škody, ak bola činom spôsobená.

Ústavný súd zdôrazňuje, že za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorého   podstatou   je   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, nie je posudzovanie jeho právnej perfektnosti   z hľadiska   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   zákonov   a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   a z týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08).

Aj   keby   sa   uplatnením   formálneho   výkladu   citovaných   ustanovení   Trestného poriadku dospelo k záveru o porušení zákonnosti zo strany okresného súdu tým, že tento v napadnutom   rozsudku,   ktorým   schválil   dohody   o vine   a treste,   neuviedol   žiadnu „zmienku“ o (ne)uplatnení náhrady škody, táto skutočnosť by sama osebe v konkrétnych okolnostiach   posudzovanej   veci   nezakladala   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   práv označených   sťažovateľom.   K tomuto   záveru   dospel   ústavný   súd   predovšetkým s prihliadnutím   na   už   citovaný   §   46   ods.   4   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   návrh na náhradu škody spôsobenú zločinom nemožno podať v rámci trestného konania v prípade, že je o nároku už rozhodnuté v občianskom súdnom konaní alebo inom príslušnom konaní [rozsudok   Okresného   súdu   Banská   Bystrica,   v ktorom   bolo   právoplatne   rozhodnuté o náhrade   škody   (23.   marca   2010,   pozn.)   sťažovateľa   pred   „sporným   (ne)uplatnením náhrady   škody   výpoveďou   predsedu   pozemkového   spoločenstva“   (25.   novembra   2011, pozn.)].   Vzhľadom   na   uvedené   vyhodnotil   ústavný   súd   aj   túto   námietku   sťažovateľa ako nedôvodnú, teda takú, na základe ktorej v konečnom dôsledku nemožno reálne dospieť k vysloveniu porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   v zmysle   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   uplatnenie   nároku na náhradu   škody   poškodeným   v   rámci   trestného   konania   treba   považovať   za   začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Akonáhle poškodený uplatní svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je to prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Použitím argumentu a contrario potom   možno   dospieť   k   záveru,   že   ak   si   poškodený   uplatní   nárok   na   náhradu   škody v občianskom konaní, je to prekážka, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v trestnom konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom,   podstatou   a   zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Obsahovým komponentom   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   okrem   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   aj   právo   účastníka   konania   na   prerokovanie   veci   v jeho prítomnosti, ako aj základné právo na vyjadrenie sa k vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ   odôvodňuje   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   napadnutým   rozsudkom okresného súdu, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, s poukazom na skutočnosť, že   v ňom   chýba „taxatívna   obsahová   náležitosť   vyplývajúca   z   ust.   §   232   ods.   7 Trestného poriadku, ktorá dohoda sa výškou zistenej škody ani spôsobom jej uhradenia či neuhradenia vôbec nezaoberá“. Zohľadňujúc vecnú podstatu tejto námietky sťažovateľa a obsahové komponenty základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, prítomnosť účastníka konania pri prerokovaní veci, vyjadrenie sa k vykonávaným   dôkazom)   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   medzi   nimi   neexistuje relevantná príčinná súvislosť, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Navyše, ústavný súd uvádza, že túto námietku podrobil ústavnému prieskumu z hľadiska možného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti II.1 tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013