znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 122/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Špeciálneho   súdu   Pezinok   sp. zn.   PK-2/Tš 9/2005 z 3. mája 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bola 2.   februára 2012 doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Špeciálneho   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „bývalý   špeciálny   súd“)   sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 3. mája 2006 (ďalej aj „napadnutý rozsudok bývalého špeciálneho súdu“) a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „Rozsudkom   bývalého   Špeciálneho   súdu   v Pezinku z 3. mája 2006 sp. zn. PK-2/TŠ 9/2005... bol uznaný vinným v bode I. a v bode II, tak, ako je tam uvedené. Voči tomu Rozsudku som podal odvolanie, kde Najvyšší súd SR Uznesením sp. zn. 2 Toš 33/2006 toto zamietol.

Rovnako   som   podal   dovolanie,   kde   Najvyšší   súd   SR   Uznesením   1 TdoV-4/2010 zo dňa 12. 5. 2011 moje podanie odmietol.“.

Ďalej sťažovateľ v sťažnosti   poukázal na to,   že „po   celý   čas...   namietal,   že   súd prvého stupňa, bývalý Špeciálny súd v Pezinku, ktorý vo veci rozhodoval, je nepríslušným, čo potvrdil svojím nálezom Ústavný súd SR z 20. 5. 2009 sp. zn. PL. ÚS 17/08, keď vyslovil, že zriadenie Špeciálneho súdu v Pezinku nebolo v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Tým pádom mám zato, že tento súd nie je nestranný a nezávislý, a takto vytvorený charakter Špeciálneho súdu a jeho nejednoznačné zaradenie do systému súdov Slovenskej republiky nie je v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľ   tiež   namietal,   že   záver   o jeho   vine „nebol   jednoznačne   preukázaný dôkazmi.   Namietal   som   a   namietam   zistenia   súdu,   ktoré   sú   podľa   mňa   v   rozpore s výpoveďou P. L. a zároveň som poukazoval, že jeho výpoveď je jediným a to nepriamym dôkazom. Som toho názoru, že je nepreskúmateľný záver o motíve trestnej činnosti, pričom v tomto   smere   nebolo   vykonané   žiadne   dokazovanie.   Poukázal   som   tiež   na rozpory vo výpovediach   P.   L.   a znalca...   MUDr.   N.   Tvrdím,   že   P.   L.   sa   priznal   pod   nátlakom zo strany vyšetrovateľa, pričom mu bolo sľúbená výhoda v trestnoprávnom konania osobný prospech, čím sa jeho výpoveď stala nevieryhodná.“.

Ďalej sťažovateľ poukázal na relevantné články ústavy (čl. l ods. 1, čl. 17 ods. l a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. l), listiny (čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 5 ods. 4) a dohovoru (čl. 6 ods. 1), na ktoré sa vo svojej sťažnosti odvolával.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   v   závere   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo R. Š. podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, že nikoho nemožno odňať zákonnému sudcovi a čl. 38 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (správne má byť listiny, pozn.) bolo porušené.

2. Základné   právo   R.   Š.   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a slobôd na spravodlivé konanie bolo porušené.

3. Rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK-2/Tš 9/2005 z 3. 5. 2006 spojený s Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Toš 33/2006   sa   zrušuje, a prikazuje sa, aby R. Š. bol prepustený na slobodu.“

Ústavný   súd   zo   spisu   sp. zn.   III. ÚS 153/08   zistil,   že   sťažovateľ   sťažnosťou zo 4. januára 2007 namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny okrem iného aj touto sťažnosťou napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006, avšak z iných dôvodov (spôsob kreovania senátov   najvyššieho   súdu,   rozhodujúcich   o odvolaniach   podaných   proti   rozhodnutiam bývalého špeciálneho súdu) ako v sťažnosti, ktorá je predmetom tohto konania. Sťažnosť však   bola   uznesením   sp. zn.   III. ÚS 153/08   zo   14.   mája   2008   odmietnutá   ako   zjavne neopodstatnená.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z petitu   sťažnosti   (návrhu na rozhodnutie   vo veci   samej) vyplýva, že   sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako   aj práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   z tých   dôvodov,   že je presvedčený, že   v jeho trestnej   veci   nerozhodovali   nezávislé   a nestranné   súdy,   spochybňuje   aj   objektivitu vykonaného dokazovania a jeho komplexné vyhodnotenie, a namieta aj to, že dôkazy boli v jeho prípade nezákonne získané.

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   a čl. 38   ods. 1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku bývalého špeciálneho súdu, ústavný súd uvádza, že nie je daná právomoc vo veci konať a rozhodnúť.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti rozsudku špeciálneho súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok (ktoré sťažovateľ aj podal a o ktorom bolo rozhodnuté), právomoc poskytnúť ochranu označeným základným   právam   sťažovateľa   mal   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací.   Tým   je   zároveň vylúčená v tejto časti právomoc ústavného súdu.

Situácia je odlišná vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich v petite sťažnosti označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 33/2006 zo 7. decembra 2006, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie proti odsudzujúcemu rozsudku bývalého špeciálneho súdu.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   pri   právoplatnom   rozhodnutí   podľa   Trestného poriadku,   ktoré   sa   sťažovateľovi   v   odpise   doručuje   a   ktorým   mali   byť   porušené   jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodujúce   v   záujme   ochrany   sťažovateľa,   kedy   bol doručený   opis   tohto   rozhodnutia   sťažovateľovi   (napr.   III. ÚS 90/03,   III. ÚS 188/03, III. ÚS 332/04, II. ÚS 0246/06, II. ÚS 288/06).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   toto   uznesenie   najvyššieho   súdu   doručené sťažovateľovi 21. júna 2007 a jeho obhajcovi 22. júna 2007. Sťažnosť sťažovateľa bola podaná   do   podateľne   ústavného   súdu   2.   februára   2012,   teda   zjavne   po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   nedovoľuje   (napr.   I. ÚS 235/03,   I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04,   IV. ÚS 35/04).   Nedodržanie   lehoty   na   podanie   sťažnosti   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože oneskorené podanie sťažnosti je neodstrániteľným nedostatkom procesnej podmienky v konaní pred ústavným súdom (IV. ÚS 36/03), ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími   procesnými   návrhmi   sťažovateľa   uplatnenými   v   petite   jeho   sťažnosti   (napr. zrušenie   napadnutých   rozhodnutí).   Ústavný   súd   z toho   dôvodu   taktiež   nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa ani   na odstránenie   nedostatkov   jeho   podania,   keďže sťažnosť nespĺňala náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (najmä k nej nebolo pripojené splnomocnenie pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom vyžadované podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde ani kópie napadnutých rozhodnutí).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012