znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 122/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. mája 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti V. H., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 C 260/1995, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 260/1995   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trnava   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 9 C 260/1995 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 500   €   (slovom tritisícpäťsto   eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť   V.   H.   trovy   konania   v   sume 314,18   €   (slovom   tristoštrnásť   eur   a osemnásť centov)   na   účet   jeho právneho   zástupcu JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 122/2011   z 31.   marca   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   V.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 260/1995 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v procesnom   postavení   žalovaného   je účastníkom preskúmavného konania o náhradu škody, ktoré začalo 11. decembra 1995.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo uvedené konanie právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr V/221/2011 doručeným ústavnému súdu 26. apríla 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Skutkovo a právne ide o zložitý spor, nakoľko sa jedná o žalobu o náhradu škody z dopravnej nehody. Vo veci bolo vykonané znalecké dokazovanie a vo veci bolo už štyrikrát rozhodnuté v merite veci, avšak po odvolaní účastníkov konania Krajský súd v Trnave vec vždy vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo veci bolo vypočutých mnoho svedkov, doložené   spisy   Okresného   úradu   vyšetrovania   PZ.   V   súčasnosti   vo   veci   bol   opätovne vyhlásený rozsudok a vec bude zaslaná na Krajský súd v Trnave na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov...

Vo   veci   nenastali   prekážky   postupu   konania   podľa   § 107   a   nasl.   O. s. p.,   avšak navrhovatelia počas konania rozširovali okruh účastníkov konania o vedľajšieho účastníka –   S.,   a. s.,   ktorý   po   zmene   právnej   úpravy   bol   zmenený   na   Slovenskú   kanceláriu poisťovateľov.   Taktiež   rozšírili   žalobu   proti   ďalšiemu   odporcovi   a   o   všetkých   týchto návrhoch súd musel rozhodovať uznesením.

Sťažovateľ   niekoľkokrát   zapríčinil   odročenie   pojednávania   tým,   že   sa na pojednávanie   bez   ospravedlnenia   nedostavil,   alebo   sa   nezdržiaval   v   mieste   trvalého pobytu   a   súd   musel   vykonávať   zisťovanie   jeho   pobytu.   Taktiež   neoznámil,   že   nastúpil do výkonu väzby a neskôr do výkonu trestu, preto súd opätovne musel zisťovať jeho pobyt. Ďalej neodpovedal na výzvy súdu, preto bol opätovne vyzývaný a bola mu uložená dvakrát poriadková pokuta.

Ďalej   boli   spôsobené   prieťahy   zo   strany   ustanoveného   znalca   v   konaní,   ktorý neposkytol   súčinnosť   súdu,   nevypracoval   znalecký   posudok   v   stanovenej   lehote a neodpovedal na mnohopočetné výzvy a urgencie súdu.

Z prehľadu úkonov súdu vyplýva, že vec prejednávajúci sudcovia vykonávali úkony v spise priebežne, preto som nezistila, že by prieťahy v konaní boli spôsobené súdom.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj tento   prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:

„Dňa   11. 12. 1995   navrhovatelia   J.   M.   a T.   M.   podali   návrh   na náhradu   škody z dôvodu,   že   sťažovateľ   –   odporca   viedol   osobné   auto   neopatrne   a neprimeranou rýchlosťou   a   na   prechode pre chodcov zrazil dcéru navrhovateľov   a spôsobil   jej   ťažké vnútorné zranenia, ktorým dňa 8. 9. 1994 podľahla. Domáhali sa náhrady škody vo výške 34.290,30 Sk s príslušenstvom.

Dňa 23. 1. 1996 vytýčil vec prejednávajúci sudca JUDr. M. G. termín pojednávania na deň 11. 3. 1996.

Pojednávanie dňa 11. 3. 1996 bolo odročené po výsluchu účastníkov na neurčito za účelom vykonania dotazov na krajskú prokuratúru vo veci sťažnosti účastníkov konania. Po odchode JUDr. G. z tunajšieho súdu bola vec dňa 1. 4. 1996 pridelená sudkyni Z. Z., ktorá dňa 9. 4. 1996 vytýčila pojednávanie na deň 9. 5. 1996, na ktoré sa nedostavil právny zástupca odporcu, preto bolo pojednávanie odročené na deň 30. 5. 1996, kedy sa opätovne   nedostavil   odporca   na   pojednávanie   a   pojednávanie   bolo   odročené na 24. 6. 1996.

Na tomto pojednávaní bolí vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené na 25. 7. 1996 za účelom výsluchu svedka a dotazu na OÚNZ T.

Na pojednávaní dňa 25. 7. 1996 bol vypočutý svedok a pojednávanie bolo odročené na 12. 9. 1996 za účelom výsluchu svedkov.

Pojednávanie   12. 9. 1996   bolo   odročené   na   17. 10. 1996   z   dôvodu   nedoručenia predvolaniek svedkov.

Na   pojednávaní   17. 10. 1996   boli   vypočutí   traja   svedkovia   a   pojednávanie   bolo odročené na 14. 11. 1996 za účelom výsluchu ďalšieho svedka.

Pojednávanie dňa 14. 11. 1996 bolo odročené na neurčito z dôvodu pribratia znalca z odboru dopravy.

Dňa 19. 11. 1996 bol do veci pribratý znalec z odboru cestnej dopravy Ing. M. A. a spis bol znalcovi doručený 27. 2. 1997.

Dňa 22. 4. 1997 bol znalec vyzvaný na doloženie znaleckého posudku a opätovne bol urgovaný 22. 5. 1997 a 18. 7. 1997 a 29. 9. 1997 a opätovne 10. 10. 1997, 30. 10. 1997, 12. 1. 1998,   19. 3. 1998,   13. 5. 1998,   21. 7. 1998,   9. 9. 1998,   9. 11. 1998,   12. 1. 1999, 10. 3. 1999, 24. 5. 1999, 31. 8. 1999.

Znalec   bol   predvolaný   na   výsluch   na   deň   14. 12. 1999,   18. 1. 2000,   18. 2. 2000. Znalec vypracoval znalecký posudok 11. 2. 2000.

Sudkyňa   dňa   18. 2. 2000   dala   doručiť   znalecký   posudok   účastníkom   konania na písomné vyjadrenie a dňa 18. 4. 2000 vytýčila pojednávanie na deň 21. 6. 2000, na ktoré sa   nedostavil   odporca   a   jeho   právny   zástupca,   preto   bolo   pojednávanie   odročené na 18. 9. 2000, na ktoré bol volaný znalec, ktorý neprevzal predvolanie na pojednávanie, preto   bolo   pojednávanie   18. 9. 2000   odročené   na   20. 11. 2000,   ktoré   bolo   odročené na 19. 2. 2001.

Dňa 11. 1. 2001 bolo vytýčené pojednávanie na 4. 4. 2001, kde bol vypočutý znalec a pojednávanie bolo odročené na 6. 4. 2001, kedy bol vynesený rozsudok, ktorým súd návrh zamietol.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovatelia dňa 30. 5. 2001, ktoré bolo doručené 1. 6. 2001 zástupcovi odporcu na vyjadrenie a 30. 7. 2001 bol právny zástupca urgovaný   na   zaslanie   písomného   vyjadrenia,   ktoré   zaslal   23. 8. 2001   a   spis   bol   dňa 7. 9. 2001 predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní. Odvolací súd na pojednávaní dňa 29. 1. 2002 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol doručený na Okresný súd Trnava 1. 3. 2002.

Dňa 5. 3. 2002 sudkyňa doručila uznesenie krajského súdu zástupcom účastníkov konania a 19. 3. 2002 vyzvala navrhovateľov, aby oznámili, či navrhujú do konania vstup vedľajšieho účastníka – S. a. s.

Dňa   13. 5. 2002   právny   zástupca   navrhovateľov   oznámil,   že   súhlasia,   aby   do konania vstúpil vedľajší účastník a súd uznesením zo dňa 27. 5. 2002 pribral do konania vedľajšieho účastníka S., a. s., ktoré uznesenie nadobudlo právoplatnosť 17. 6. 2002. Dňa

4. 7. 2002   sudkyňa   doručila   návrh   vedľajšiemu   účastníkovi   na   písomné   vyjadrenie a vedľajší účastník zaslal súdu vyjadrenie 9. 9. 2002.

Dňa 22. 10. 2002 sudkyňa vyzvala zástupcu navrhovateľov na predloženie dokladov o výške uplatňovanej škody v zmysle uznesenia Krajského súdu v Trnave.

Dňa 9. 1. 2003   právny zástupca   navrhovateľov   predložil súdu upresnenie nároku na náhradu škody a žiadal, aby súd pripustil zmenu návrhu.

Dňa   22. 1. 2003   sudkyňa   zaslala   kópiu   rozšíreného   návrhu   zástupcovi   odporcu a vedľajšiemu účastníkovi na písomné vyjadrenie.

Uznesením zo dňa 27. 2. 2003 bola znalcovi priznaná odmena. Dňa   11. 4. 2003   sudkyňa   zaslala   vyjadrenie   vedľajšieho   účastníka   zástupcovi navrhovateľov   a   zástupcovi   odporcu   na   písomné   vyjadrenie,   ktoré   právny   zástupca navrhovateľov doručil 15. 5. 2003.

Dňa   18. 6. 2003   sudkyňa   vytýčila   pojednávanie   na   13. 10. 2003,   na   ktoré   sa nedostavil   odporca   a   jeho   právny   zástupca,   preto   bolo   pojednávanie   odročené na 2. 2. 2004,   toto   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   do   konania   bude pribratý vedľajší účastník v zmysle upresnenia právneho zástupcu navrhovateľov.

Dňa 12. 2. 2004 sudkyňa vyzvala právneho zástupcu navrhovateľov na upresnenie podania zo dňa 13. 10. 2003, ktorý upresnil svoje podanie podaním zo dňa 25. 3. 2004. Uznesením   zo   dňa   18. 5. 2004,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   23. 6. 2004,   bol pribratý do konania vedľajší účastník na strane odporcu – S.

Dňa 18. 8. 2004 sudkyňa doručila vedľajšiemu účastníkovi kópiu návrhu na písomné vyjadrenie, ktoré vedľajší účastník zaslal 13. 9. 2004.

Dňa 29. 9. 2004 sudkyňa vytýčila pojednávanie na 29. 11. 2004, kde bol vyhlásený rozsudok, v ktorom súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľom sumu 34.767,20 Sk. Proti tomuto rozsudku podal 18. 1. 2005 odvolanie sťažovateľ – odporca a sudkyňa 25. 1. 2005 zaslala kópie odvolania zástupcovi navrhovateľov na vyjadrenie.

Právny   zástupca   navrhovateľov   a   vedľajší   účastník   sa   vyjadril   k   odvolaniu 17. 2. 2005   a   odvolanie   vedľajšieho   účastníka   bolo   zaslané   právnemu   zástupcovi navrhovateľov a odporcu na vyjadrenie 21. 2. 2005. Odporcovi sa nepodarilo doručiť výzvu na zaplatenie súdneho poplatku, preto boli vykonané dopyty na CEPO Banská Bystrica a na evidenciu väzníc dňa 31. 8. 2005 a spis bol predložený krajskému súdu 9. 11. 2005. Krajský súd v Trnave dňa 4. 4. 2006 vrátil vec bez rozhodnutia, nakoľko rozsudok nebol doručený vedľajšiemu účastníkovi do vlastných rúk.

Dňa 5. 4. 2006 sudkyňa doručila vedľajšiemu účastníkovi rozsudok do vlastných rúk. Dňa 28. 4. 2006 odporca oznámil, že sa nachádza v Ústave na výkon väzby... a preto nemôže zaplatiť súdny poplatok.

Dňa 10. 5. 2006 sudkyňa vyzvala odporcu na oznámenie, čoho sa domáha svojim podaním.   Odporca   zásielku   neprevzal,   preto   mu   bola   doručovaná   na   adresu   trvalého bydliska,   kde   prevzal   26. 6. 2006,   a   dňa   25. 7. 2006   bol   urgovaný   na   vyjadrenie, a 7. 11. 2006 opätovne, preto mu bola dňa 9. 1. 2007 uložená poriadková pokuta 5.000,- Sk. Uznesenie bolo doručované odporcovi prostredníctvom polície a nadobudlo právoplatnosť 20. 3. 2007 a dňa 2. 5. 2007 bol odporca opätovne vyzvaný, aby uviedol, čoho sa podaním domáha.   Dňa   13. 8. 2007   bol   opätovne   urgovaný   a   dňa   20. 11. 2007   mu   bola   uložená poriadková   pokuta   vo   výške   5.000,-   Sk,   ktoré   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 15. 2. 2008.

Spis bol predložený na Krajský súd v Trnave 29. 5. 2008 a krajský súd uznesením zo dňa 11. 6. 2008 zrušil rozsudok prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.

Sudkyňa dňa 14. 7. 2008 dala doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania a dňa 18. 9. 2008 predložila spis vyššej súdnej úradníčke na pripustenie zmeny návrhu. Vyššia   súdna   úradníčka   uznesením   zo   dňa   17. 10. 2008   pripustila   zmenu   návrhu,   toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. 11. 2008.

Sudkyňa 17. 12. 2008 vytýčila pojednávanie na 18. 2. 2009, ktoré žiadal navrhovateľ odročiť   pre   neprítomnosť   jeho   právneho   zástupcu   a   pojednávanie   bolo   odročené na 23. 3. 2009, kde boli vypočutí účastníci konania a súd vyhlásil rozsudok, ktorým návrh zamietol.

Dňa   20. 4. 2009   podali   navrhovatelia   odvolanie   proti   rozsudku,   ktoré   dňa 21. 4. 2009   doručila   sudkyňa   ostatným   účastníkom   konania   a   vyzvala   navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 28. 4. 2009 navrhovatelia podali odvolanie proti uzneseniu zo dňa 21. 4. 2009, ktorým súd vyzval navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku z odvolania.

Dňa   30. 4. 2009   sudkyňa   zrušila   uznesenie   z   21. 4. 2009,   ktorým   vyzvala navrhovateľov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku.   Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 17. 6. 2009.

Dňa   15. 5. 2009   podali   vyjadrenie   k   odvolaniu   vedľajší   účastník   a   15. 6. 2009 sudkyňa predložila spis Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní.

Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 30. 9. 2009 zrušil rozsudok prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Toto uznesenie bolo doručené okresnému súdu 30. 10. 2009. Dňa 3. 11. 2009 sudkyňa dala doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania a dňa 27. 1. 2010 vyzvala účastníkov konania, aby písomne oznámili návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa 2. 2. 2010 právny zástupca1 navrhovateľov oznámil, že nemá návrhy na ďalšie dokazovanie.   Odporcovi   zásielka   nebola   doručená,   preto   1. 3. 2010   sudkyňa   dala doručovať zásielku odporcovi cestou súdneho doručovateľa, a bolo zistené, že odporca sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody v NVÚ...

Dňa 4. 3. 2010 sudkyňa vytýčila pojednávanie na 26. 4. 2010 a zároveň dala vypočuť odporcu v ÚVTOS..., ktorý výsluch bol vykonaný 13. 4. 2010.

Na pojednávaní dňa 26. 4. 2010 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené na 2. 6. 2010 za účelom výsluchu znalca. Znalec sa na pojednávanie nedostavil a pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   zisťovania   vlastníka   motorového vozidla v čase nehody. Odpovede na výzvy boli doručené súdu 15. 6. 2010, 29. 6. 2010 a 12. 7. 2010.

Dňa 13. 7. 2010 sudkyňa oznámila obsah správ právnemu zástupcovi navrhovateľov, ktorý dňa 23. 7. 2010 navrhol pripustenie vstupu ďalšieho účastníka na strane odporcu a zároveň žiadal o súhlas so zmenou návrhu.

Uznesením   zo   dňa   23. 8. 2010   vyššia   súdna   úradníčka   pripustila   vstup   ďalšieho účastníka na strane odporcu, ako aj zmenu návrhu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. 11. 2010.

Dňa   22. 11. 2010   sudkyňa   vytýčila   pojednávanie   na   deň   2. 2. 2011,   na   ktorom vypočula   účastníkov   konania   a   odročila   pojednávanie   na   deň   23. 2. 2011   za   účelom vyhlásenia rozsudku.

Dňa 23. 2. 2011 bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrh zamietol a odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal.

Proti   tomuto   rozsudku   podali   odvolanie   navrhovatelia   dňa   8. 3. 2011   a   dňa 10. 3. 2011   sudkyňa   zaslala   kópiu   odvolania   navrhovateľom   odporcom   a   vedľajšiemu účastníkovi na písomné vyjadrenie, ktorí vyjadrenie zaslali 24. 3. 2011 a 7. 4. 2011.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 9. mája 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„Názor predsedkyne súdu prezentovaný v písomnom vyjadrení k sťažnosti, v zmysle ktorého   prieťahy   v   konaní   neboli   spôsobené   súdom   a   to   s   poukazom   na   priebežné vykonávanie jednotlivých úkonov zo strany zákonných sudcov je nesprávny.

Za   zbytočné   prieťahy   je   totiž   treba   považovať   i   neefektívnu   činnosť   súdu,   zlú organizáciu   jeho   práce,   nevyužitie   zákonných   možností   k   urýchleniu   priebehu   konania, nepripravenosť sudcu na jednotlivé úkony a podobne, na čo viackrát už vo svojich nálezoch poukazoval i Ústavný súd SR.

Neefektívnosť   práce   súdu   v   predmetnej   veci   (ktorá   sa   podľa   názoru   sťažovateľa podieľa na skutočnosti, že súd nedokázal o návrhu rozhodnúť v primeranej lehote) veľmi názorne   ilustruje   práve   spomínaný   prehľad   úkonov   uvedený   v   spomenutom   vyjadrení. Vyplýva z neho napríklad, že súd vo vzťahu k súdnemu znalcovi Ing. M. A., ktorý mal vo veci vypracovať znalecký posudok, čakal takmer 4 roky a počas uvedenej doby mu iba priebežne a formálne zasielal písomné urgencie. Uvedená doba 4 rokov, po ktorú súd nebol schopný zabezpečiť vypracovanie znaleckého posudku (ktorý mal byť vypracovaný v lehote 60 dní) nejde (ako sa to mylne domnieva predsedníčka súdu) na vrub samotného znalca, ale Okresného súdu Trnava, ktorý má k dispozícii zákonom mu dané nástroje na to, aby znalcov (a iné osoby zúčastnené na konaní prinútil) k účinnej a rýchlej spolupráci.

Dôkazom   neefektívnej   činnosti   súdu   je   i   samotná   skutočnosť,   že   hoci   tento   už viackrát vo veci rozhodol, jeho rozhodnutia boli vždy odvolacím súdom zrušené a vec mu bola tak opakovane vrátená na nové konanie a rozhodnutie...

Najviditeľnejším dôkazom neefektívnej činnosti súdu je však fakt, že stav právnej a faktickej   neistoty,   v   ktorom   sa   účastníci   konania   stále   nachádzajú   a   ktorý   sa   ukončí až právoplatným rozhodnutím vo veci samej, trvá už viac ako 15 rokov. Takáto dlhá doba rozhodovania   o   návrhu,   ktorého   predmetom   je   uplatňovaný   nárok   žalobcu   na   náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka je absolútne neprimeraný. V tomto smere nemožno vôbec   súhlasiť   s   názorom   prezentovaným   v   písomnom   vyjadrení   k   sťažnosti,   v   zmysle ktorého vraj ide o vec skutkovo a právne zložitú. Otázky súvisiace s problematikou náhrady škody sú totiž v občianskom zákonníku dlhodobo nemenené, k týmto ustanoveniam existuje ustálená   právna   teória   a   judikatúra,   takže   v   žiadnom   prípade   nie   je   možné   považovať súdom prejednávanú vec za právne zložitú, t. j. takú, ktorá by mohla nejakým spôsobom zdôvodniť   viac   ako   15   rokov   trvajúci   súdny   spor.   Rovnako   nie   je   možné   považovať prejednávanú   vec   ani   za   vec   skutkovo   zložitú   natoľko,   že   by   sa   údajnou   skutkovou zložitosťou dalo zdôvodniť trvanie predmetného súdneho sporu.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 19. apríla 2011, ktoré považuje ústavný súd za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory, predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade škody vzniknutej v súvislosti s dopravnou nehodou, patria do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov. Keďže v okolnostiach danej veci bolo pre rozhodnutie potrebné vypočuť viacerých svedkov a nariadiť znalecké dokazovanie, ústavný súd v zhode s názorom vysloveným predsedníčkou okresného súdu pripúšťa určitú mieru faktickej zložitosti napadnutého konania, čo však nemôže okresný súd zbaviť zodpovednosti za stav, v akom sa napadnuté konanie po viac ako 15 rokoch od jeho začatia nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

2. Čo sa týka správania sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania v procesnom postavení   žalovaného,   ústavný   súd   zistil,   že   v určitej   miere   prispel   k predĺženiu   jeho priebehu. V uvedenej súvislosti je potrebné poukázať na to, že sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca sa nedostavili na nariadené pojednávanie (9. mája 1996, 30. mája 1996, 21. júna 2000   a 13.   októbra   2003),   no predovšetkým   na to,   že z dôvodu   neuposlúchnutia   výzvy okresného súdu na zaujatie stanoviska k vlastnému podaniu z 24. apríla 2006 okresný súd uznesením   z 9.   januára   2007   a opakovane   z 20.   novembra   2007   sťažovateľovi   uložil poriadkové   pokuty   po   5 000 Sk.   Tieto   skutočnosti   je   potrebné   pripísať   na   ťarchu sťažovateľa,   keďže   podľa   názoru   ústavného   súdu   prispeli   k predĺženiu   namietaného konania. Zároveň ich ústavný súd zobral do úvahy aj pri ustálení priznanej sumy finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom konaní, v súvislosti s čím poukazuje najskôr na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   zaručeného dohovorom,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ak   keď   podľa   zistení   ústavného   súdu   bol   postup   okresného   súdu   v namietanom konaní v zásade plynulý, na druhej strane však je potrebné konštatovať, že bol poznačený veľkou neefektívnosťou, čo možno vyvodiť z toho, že meritórne rozhodnutia okresného súdu museli byť až trikrát v odvolacom konaní zrušené a vec bola zakaždým okresnému súdu   vrátená   na   ďalšie   konanie.   V prvom   prípade   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 9 C 260/95-112   zo   6.   apríla   2001   bol   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp. zn.   8 Co 337/01   z 31.   januára   2002   zrušený,   a v jeho odôvodnení   sa k dôvodom zrušenia prvostupňového rozsudku okrem iného uvádza:

„Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade súd prvého stupňa pochybil, keď vec neposúdil podľa vyššie citovaných ustanovení, ale vec posúdil podľa ustanovenia § 420 Obč. zák., ktoré upravuje všeobecnú zodpovednosť za spôsobenú škodu.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   možno   dať   za   pravdu   súdu   prvého   stupňa,   že doposiaľ   vykonané   dokazovanie   nenasvedčuje   tomu,   že   by   odporca   dopravnú   nehodu na následky   ktorej   zomrela   dcéra   navrhovateľov   zavinil   a   nič   nenasvedčuje   tomu,   že šetrenie dopravnej nehody by bolo políciou vykonané nedôsledne alebo, že by bolo nejakým spôsobom zmanipulované v prospech odporcu. Keďže však ku škode došlo pri prevádzke dopravného prostriedku, ide o objektívnu zodpovednosť, bez ohľadu na zavinenie.

Pre   takéto   prípady   slúži   však   zákonné   poistenie   motorového   vozidla,   a   preto odvolaciemu súdu nie je jasné, prečo súd prvého stupňa hneď po podaní návrhu nepri bral do   konania   S.,   a. s.,   ako   vedľajšieho   účastníka.   Napokon   takýto   návrh   mohol   podať ktorýkoľvek právny zástupca či navrhovateľov alebo odporcu.

V ďalšom konaní bude preto úlohou súdu prvého stupňa pribrať do konania S., a. s., ako   vedľajšieho   účastníka,   keďže   predmetnú   škodu   je   možné   uhradiť   zo   zákonného poistenia motorového vozidla Škoda 120 ŠPZ TT 07-52.

V   neposlednom   rade   bude   povinnosťou   súdu   prvého   stupňa   skúmať   aj   zavinenie poškodenej, resp. jej výlučné zavinenie, ktoré môže mať dopad na rozsah zodpovednosti odporcu   ako   prevádzateľa   motorového   vozidla,   alebo   aj   na   jeho   prípadné   zbavenie   sa zodpovednosti za škodu, keďže možnosť použitia ustanovenia § 441 Obč. zák. vyplýva z jeho systematického   začlenenia   do   spoločných   ustanovení   o   náhrade   škody,   to   znamená,   že úprava   dôsledkov   zavinenia   poškodeného   za   vzťahuje   nielen   na   prípady   všeobecnej zodpovednosti   za   škodu   /§ 420   Obč. zák./,   ale   vzťahuje   sa   aj   na   prípady,   keď   ide o objektívnu zodpovednosť /§ 427 a § 428 Obč. zák./.

Napokon bude úlohou súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie týkajúce sa výšky škody,   keď   doposiaľ   navrhovatelia   súdu   žiadne   dôkazy   preukazujúce   výšku   škody nepredložili.“

V ďalšom   priebehu   konania   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   č. k. 9 C/260/95-182 z 29. novembra 2004 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie uznesením č. k. 23 Co/134/08-265 z 11. júna 2008, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:„Aj napriek tomu, že nebolo rozhodnuté o zmene návrhu v zmysle ust. § 95 ods. 1 O. s. p., prvostupňový súd vydal rozsudok v ktorom prevzal práve petit, ktorý bol navrhnutý zmenou teda nie ktorý bol v pôvodnom návrhu žalobcov. Rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľom v 1. a v 2. rade 34.767,20 Sk s 3 % ročným úrokom z omeškania od 4. 9. 1994   do   30. 4. 1995   a   s   22   %   ročným   úrokom   z   omeškania   od   1. 5. 1995 až do zaplatenia.

Týmto   svojím   postupom   prvostupňový   súd   vydal   rozhodnutie,   ktoré   je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a odňal tým účastníkom možnosť konať pred súdom. Rozhodol evidentne o návrhu, ktorý vôbec nepripustil zmenou v zmysle ust. § 95 ods. 1 O. s. p., preto muselo byť jeho rozhodnutie zrušené podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a vec podľa ods. 3 vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

Takéto zdôvodnenie rozhodnutia je však nedostačujúce, pretože mal prvostupňový súd   jasne   a   stručne   vysvetliť,   ktoré   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Rozhodnutie sa tým stalo tak isto preskúmateľným pre nedostatok dôvodov, čo je zase dôvodom na zrušenie rozhodnutia pre odňatie možnosti konať pred súdom účastníkom...

Prvostupňový   súd   sa   mal   zaoberať   aj   zavinením   poškodenej,   resp.   jej   výlučným zavinením, ktoré mohlo mať dopad na rozsah zodpovednosti odporcu ako prevádzateľa motorového vozidla alebo aj na jeho prípade zbavenie sa zodpovednosti za škodu, keďže možnosť použitia ust. § 441 OZ vyplýva z jeho systematického začlenenia do spoločných ustanovení o náhrady škody, tzn. úprava dôsledkov zavinenia poškodenej sa vzťahuje nielen na   prípady   všeobecnej zodpovednosti za škodu ale sa vzťahuje aj   na prípady,   keď   ide o objektívnu zodpovednosť.

Prvostupňový súd sa vôbec týmito okolnosťami nezaoberal a jeho rozhodnutie sa stáva teda nepreskúmateľným aj z tohto pohľadu, a tým sa odníma účastníkom možnosť konať pred súdom. Prvostupňový súd vychádzajúc z výpovede odporcu z 24. 6. 1996, že videl chodkyňu, až keď vstúpila do cesty mimo prechodu pre chodcov a vtedy začal brzdiť a pri vynaložení všetkého úsilia už nemohol zabrániť tejto dopravnej nehode, mal považovať zrejme za vyvinenie sa v zmysle ust. § 428 OZ. Prvostupňový súd musí hodnotiť aj túto skutočnosť, ktorou sa vôbec vo svojom rozhodnutí ani odôvodnení nezaoberal.“

Napokon krajský súd rozsudok okresného súdu č. k. 9 C/260/1995-284 z 23. marca 2009   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   aj   uznesením   č. k. 23 Co/251/2009-311   z 30.   septembra   2009,   v ktorom   odôvodnil   toto   svoje   zrušovacie uznesenie najmä tým:

„Odvolací súd poukazuje už na predtým vydané uznesenie Krajského súdu v Trnave 23 Co/134/08-265 zo dňa 11. 06. 2008, kedy bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa takisto nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, nebolo zdôvodnené v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p., pretože prvostupňový súd mal jasne a stručne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Prvostupňový súd na základe predmetného uznesenia mal doplniť dokazovanie po pripustení zmeny návrhu v zmysle ust. § 95 ods. 1, tá zmena bola v podaní právneho zástupcu žalobcov z 02. 01. 2003, vykonať dokazovanie posúdením zodpovednosti v zmysle ust. § 427 ods. 1 O. z. i s poukazom na ust. § 428 O. z. veta druhá pri zhodnotení všetkých dôkazov hlavne znaleckých posudkov, či odporca nepreukázal, že sa škode nemohlo zabrániť aj pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré je možno od neho požadovať, či nejde o možnosť zbavenia sa objektívnej zodpovednosti za vzniknutú škodu, čiže možnosť špeciálnej liberalizácie. V opačnom prípade je poukázané tiež,   že   sa   majú   vykonať   dôkazy   na   zistenie   rozsahu   škody,   posúdenia   či   sa   odporca s platením tejto náhrady dostal do omeškania, od kedy a či priznať úroky z omeškania. V zmysle   ust.   § 226   O. s. p.   bol   pre   prvostupňový   súd   právny   názor   odvolacieho   súdu záväzný...

Odvolací súd upozorňuje, že rozhodnutie súdu prvého stupňa znovu nezodpovedá zákonnému zdôvodneniu ako to ukladá ust. § 157 ods. 2 O. s. p., pretože prvostupňový súd vo   svojom   rozhodnutí   síce   stručne   uviedol   čoho   sa   domáhal   žalobca,   ako   sa   vyjadril odporca ale nevysvetlil jasne, výstižne, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, tzn. že prvostupňový súd vôbec nevyhodnocoval dôkazy v zmysle ust. § 132 O. s. p., čiže podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom má starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Na túto skutočnosť   samozrejme   upozornil   vo   svojom   odvolaní   právny   zástupca   žalobcov. Prvostupňový súd jednoducho uviedol záver, že odporca nemohol škode, dopravnej nehode a stretu s poškodenou zabrániť, ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať, a teda odporca sa v tomto prípade zbavil objektívnej zodpovednosti. Pre tento záver nemal prvostupňový súd dostatočne vykonané dokazovanie, pretože dôkazné bremeno v danom prípade zaťažovalo práve odporcu, ktorý preukázal, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať, tzn. čo mohol a mal spraviť   prevádzateľ   motorového   vozidla,   aby   za   súčasného   stavu   rozvoja   techniky   sa zabránilo škode, dopravnej nehode. Správna je pripomienka právneho zástupcu žalobcu, že je po právnej stránke rozhodnutie súdu prvého stupňa nesprávne, pretože prvostupňový súd si neuvedomil, že ust. § 428 O. z. sa nevzťahuje na odporcu, ako na fyzickú osobu ale na odporcu ako prevádzateľa motorového vozidla.

Pre nedostatok dôvodov, pretože rozhodnutie nezodpovedá ust. § 157 ods. 2, pretože prvostupňový súd nezhodnotil dôkazy jednotlivo i v ich súhrne, iba ich vymenoval, ktoré vykonal ale ich nehodnotil. Neprihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Neuviedol, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy.   Jeho   rozhodnutie   sa   stáva   nepreskúmateľným   pre nezrozumiteľnosť a nad tým sa odňala účastníkom možnosť konať pred súdom a navyše súd prvého   stupňa   nesprávne   vec   právne   posúdil   tým,   že   nepoužil   správne   ustanovenie právneho   predpisu   a   nedostatočne   zistil   skutkový   stav.   Preto   musel   odvolací   súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p. a vec vrátiť podľa ods. 3 súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v dôsledku   uvedených   krajským   súdom   zistených pochybení okresného súdu a nutnosti ich následnej korekcie rozhodnutiami krajského súdu v odvolacom konaní došlo k značnému predĺženiu priebehu napadnutého konania.

Na ťarchu okresnému súdu je potrebné pripísať aj neefektívny postup v súvislosti so znaleckým   dokazovaním.   Okresný   súd   napriek   ním   určenej   60-dňovej   lehote na vypracovanie znaleckého posudku ani po takmer 4-ročnej nečinnosti znalca nevyužil proti nemu poriadkové opatrenia podľa § 53 OSP. Na uvedené pochybenie okresného súdu poukázal aj sťažovateľ vo svojom stanovisku z 2. mája 2011 k vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila fyzická alebo právnická osoba so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP) aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Uvedené sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na účastníka napadnutého konania v procesnom   postavení žalovaného. Všeobecný súd v rozsahu svojej   právomoci nesie   zodpovednosť   aj   za   zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   pri   vypracovaní znaleckého posudku (napr. III. ÚS 110/01, III. ÚS 56/02).

Ústavný súd napokon hodnotiac postup okresného súdu tak, ako už vyslovil vo svojej predchádzajúcej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 173/05),   konštatuje,   že   z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 15 rokoch od jeho začatia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším neefektívnym postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 260/1995 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal   mu   vzhľadom   na   to,   že   namietané   konanie   nebolo   ku   dňu   meritórneho prerokovania sťažnosti právoplatne skončené, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa v napadnutom konaní nachádza sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že stav právnej neistoty, v ktorom sa ako účastník konania nachádza, trvá už viac ako 15 rokov.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 9 C 260/1995 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   R.   C.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu 247 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3   vyhlášky   a   podľa   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a   režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 314,18 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. mája 2011