znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 122/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. K., D., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   1   a čl.   3   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   7 So/139/2007   z 21.   augusta 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a   pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2008 doručená sťažnosť Ing. R. K., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 1 a čl. 3 ods. 1 listiny rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/139/2007 z 21. augusta 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«Narodil som   sa...   V období   od   01.   septembra   1958   do   31.   mája 1962 som   bol študentom Strednej všeobecno-vzdelávacej školy I.

Potom od 02. júna 1962 do 30. novembra 1992 som bol zamestnaný v Z., štátny podnik   D.,   ďalej   K.,   štátny   podnik   T.,   a S.,   štátny   podnik   M.   Od   01.   decembra   1992 do 31. januára 1993 som bol zamestnaný v Č., a. s., generálne riaditeľstvo B., expozitúra T. Od 01. februára 1993 doteraz som zamestnancom M., B.

Počas celej doby som mal trvalé bydlisko na území Slovenskej republiky a bol som a som občanom Slovenskej republiky....

Po dovŕšení dôchodkového veku podľa platnej právnej úpravy Slovenskej republiky (60   rokov   +   9   mesiacov)   som   dňa   13.   júna   2005   podal   žiadosť   o   starobný   dôchodok s účinnosťou od 07. mája 2005 v Sociálnej poisťovni, pobočka P....

Až   po   telefonickej   urgencii   mi   Sociálna   poisťovňa,   ústredie   B.   listom   číslo: 4408071620-118 zo dňa 04. novembra 2005 oznámila, že Sociálnou poisťovňou mi bude poukazovaný starobný dôchodok vo výške 4.651,- Sk mesačne, ktorý bol vypočítaný podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne číslo: 4408071620 zo dňa 24. októbra 2005.

Vo výrokovej časti rozhodnutia sa uvádza, že starobný dôchodok mi bol priznaný podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a zvýšený mi bol podľa § 293e zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 244/2005 Z. z. Zároveň vo výrokovej časti rozhodnutia je uvedené, že starobný dôchodok mi je priznávaný podľa   článku   46   ods.   1   nariadenia   Rady   (EHS)   č.   1408/71   o   uplatňovaní   systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci Spoločenstva (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“). V prílohe rozhodnutia bol osobný list dôchodkového poistenia, podľa ktorého mi bol vypočítaný starobný dôchodok za obdobie 12 rokov, 98 dní (12,2685 roka). V odôvodnení rozhodnutia,   ani   v   samotnom   rozhodnutí   nebol   uvedený   dôvod,   prečo   ďalšie   poistné obdobie od roku 1958, resp. od roku 1962 mi nebolo zohľadnené pri výpočte starobného dôchodku....

Až po osobnej návšteve Sociálnej poisťovne v novembri 2005 som sa dozvedel, že za dobu,   ktorú   mi   Sociálna   poisťovňa   nevypočítala   starobný   dôchodok,   budem   dostávať starobný dôchodok z Českej republiky, nakoľko jediný mesiac, a to december 1992, som pracoval v slovenskej pobočke zamestnávateľa, ktorý mal sídlo v Českej republike.... Sociálna   poisťovňa   po   podaní   mojej   žiadosti   o   starobný   dôchodok   neurčila teoretickú výšku dôchodku za celú dobu poistenia bez ohľadu na dĺžku poistenia v Českej republike a v Slovenskej republike.

V súlade s článkom 46 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 Sociálna poisťovňa bola povinná na jednej strane vypočítať výšku starobného dôchodku, ktorá by mi náležala iba podľa ustanovení právnych predpisov Slovenskej republiky, a na strane druhej mala vypočítať   výšku   dávky   starobného   dôchodku,   ktorá   by   mi   prináležala   podľa   pravidiel uvedených v článku 46 ods. 2 nariadenia č. 1408/71.

Keby   bola   Sociálna   poisťovňa   postupovala   v   zmysle   vyššie   uvedeného,   bola   by zistila, že ku dňu podania mojej žiadosti mi v Českej republike nemohol vzniknúť nárok na starobný dôchodok.

Nakoľko Sociálna poisťovňa takto nepostupovala, podal som dňa 08. decembra 2005 opravný   prostriedok,   ktorým   som   napadol   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   číslo 4408071620 zo dňa 24. októbra 2005. Sociálna poisťovňa listom až zo dňa 24. augusta 2006, t. j. po viac ako deviatich mesiacoch od podania opravného prostriedku, mi oznámila, že   môj   opravný   prostriedok   zasiela   spolu   s   jej   písomným   vyjadrením   Krajskému   súdu v Trenčíne.

Táto informácia však nebola pravdivá, nakoľko listom zo dňa 29. septembra 2006 mi Sociálna poisťovňa oznámila, že podrobnejší výklad vo veci obsahuje vyjadrenie Sociálnej poisťovne, ktoré mi bude doručené prostredníctvom Krajského súdu Trenčín. Na základe mojej žiadostí zo dňa 10. októbra 2006 mi Sociálna poisťovňa listom zo dňa 29. novembra 2006   oznámila,   že   opravný   prostriedok   zaslala   súdu   bez   jej   vyjadrenia   a   že sa ospravedlňuje za neúplné oznámenie zo dňa 29. septembra 2006, ktorým ma uviedla do omylu,   a že   po   dodatočnom spracovaní   vyjadrenia   pre   súd   mi   dajú   toto   vyjadrenie na vedomie.

Na   nepravdivé   oznámenie   a   nesprávny   postup   Sociálnej   poisťovne,   ako   aj   na prieťahy vo vybavovaní mojej veci som písomne listom z 28. novembra 2006 upozornil Sociálnu poisťovňu, ústredie, predsedu rady riaditeľov. Ako reakciu na tento list mi bolo poštou doručené doplňujúce vyjadrenie Sociálnej poisťovne zo dňa 15. decembra 2006. S obsahom tohto vyjadrenia Sociálnej poisťovne som sa nestotožnil a opätovne som svoje stanovisko   k   tomuto   vyjadreniu   zaslal   Sociálnej   poisťovni,   ústrediu,   predsedovi   rady riaditeľov a Krajskému súdu v Trenčíne, a to listom zo dňa 27. decembra 2006.

Krajský   súd   v   Trenčíne   rozsudkom   číslo   12Sd/314/2006-72,   3006200850   zo   dňa 05. apríla   2007   potvrdil   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   číslo   4408071620   zo   dňa 24. októbra 2005, ktorý mi bol doručený 24. mája 2007. Vo výroku, ale ani v odôvodnení rozhodnutia   sa   Krajský   súd   v   Trenčíne   nezaoberal   otázkou,   prečo   som   bol   ukrátený na svojich právach, a to tým, že podľa platných právnych predpisov Českej republiky mi nárok   na   dôchodok   vznikol   o   deväť   mesiacov   neskôr,   ako   podľa   platných   právnych predpisov Slovenskej republiky. Proti tomuto rozsudku som podal odvolanie zo dňa 07. júna 2007. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   číslo   7Sd/139/2007   zo   dňa 21. augusta 2008,   ktorý   mi   bol   doručený   16.   októbra   2008   rozsudok   Krajského   súdu v Trenčíne číslo 12Sd/314/2006-72 zo dňa 05. apríla 2007 potvrdil.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svoj   rozsudok   okrem   iného   odôvodnil   aj   tým, že podľa   článku   11   ods.   1   Zmluvy   medzi   Slovenskou   republikou   a   Českou   republikou o sociálnom zabezpečení zo dňa 29. októbra 1992 uverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky   pod   číslom   318/1994   Z.   z.   (ďalej   len   „Zmluva   medzi   SR   a   ČR   o   sociálnom zabezpečení“)   rozsah   a   spôsob   hodnotenia   dôb   zabezpečenia   sa   spravujú   právnymi predpismi toho zmluvného štátu, v ktorého dôchodkovom zabezpečení sa tieto doby získali. Pri tomto tvrdení Najvyšší súd Slovenskej republiky prehliadol, že podľa prílohy č. III časť A bod 44 nariadenia č. 1408/71 platnej a účinnej od 01. mája 2004 článok 11 ods. 1 Zmluvy medzi   SR   a   ČR   o   sociálnom   zabezpečení   nemožno   uplatniť.   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   sa   tiež   nezaoberal   otázkou   rozdielneho   vzniku   nároku   na   starobný   dôchodok podľa právnej úpravy Slovenskej republiky a právnej úpravy Českej republiky.»

Sťažovateľ považuje «rozhodnutia Sociálnej poisťovne, Krajského súdu v Trenčíne a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... za nespravodlivé a podľa môjho názoru nimi boli porušené moje základné práva a slobody zaručené Listinou základných práv a slobôd (uvedenej ústavným zákonom č. 23/1991 Z. z.) a garantované Ústavou Slovenskej republiky. Listina základných práv a slobôd ustanovuje vo svojom článku 30, ods. 1, že občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. Primeranosť   dávok   dôchodkového   zabezpečenia   znamená,   že   dôchodok   má   byť primeraný zárobkom daného občana pred vznikom jeho nároku na dôchodok.   Bol som občanom   a   stále   som   občanom   Slovenskej   republiky.   Mám   trvalé   bydlisko   na   území Slovenskej republiky a bol mi priznaný dielčí starobný dôchodok vo vyššie špecifikovanej výške, čo je podľa môjho názoru oveľa menej, ako by mi malo byť vymerané ako bežnému občanovi   Slovenskej   republiky,   a   ako   by   mi   patrilo   ako   občanovi   Slovenskej   republiky v súlade so systémom dôchodkového poistenia. Sociálna poisťovňa ako i všeobecné súdy vypočítali výšku môjho starobného dôchodku s   prihliadnutím   k   zneniu   Zmluvy   medzi   SR   a   ČR   o   sociálnom   zabezpečení   zo   dňa 29. septembra 1992, ktorá upravuje ako kritérium pre výpočet výšky dôchodku miesto sídla zamestnávateľa. Vzhľadom   k   tomu,   že   som   bol   zamestnaný   u   zamestnávateľa   so   sídlom   v   Českej republike, citovaná zmluva odkazuje na právo Českej republiky. Právo Českej republiky však upravuje nárok na starobný dôchodok inak. Podľa práva Českej republiky mi nárok na starobný   dôchodok   vznikol   až   o   deväť   mesiacov   neskôr   ako   občanovi   Slovenskej republiky, na ktorého sa táto zmluva nevzťahuje. Interpretácia   a   aplikácia   príslušných   zákonných   ustanovení   zo   strany   Sociálnej poisťovne   a   všeobecných   súdov,   t.   j.   Krajského   súdu   v   Trenčíne   a   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, predstavuje z môjho pohľadu diskrimináciu, ktorú zakazuje článok 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Diskriminácia v mojom prípade je založená na tom, že som ako občan Slovenskej republiky v čase existencie Českej a slovenskej federatívnej republiky (ďalej len „ČSFR“) bol   zamestnávaný   zamestnávateľom   so   sídlom   v   Českej   republike.   Pritom   Slovenská republika a Česká republika vznikli rozdelením spoločného česko-slovenského štátu. Tento spoločný   štát   mal   jednotný   systém   dôchodkového   poistenia,   a   preto   bolo   právne   bez významu, v ktorej časti bol občan zamestnaný, resp. v ktorej časti mal jeho zamestnávateľ sídlo. Pokiaľ   som   bol   ako občan Slovenskej   republiky s trvalým   pobytom   v Slovenskej republike   zamestnaný   u   zamestnávateľa   so   sídlom   v   Českej   republike,   považuje   sa   to z hľadiska dôchodkového poistenia za zamestnanie v cudzine. Toto má pre mňa negatívne dôsledky   z   hľadiska   starobného   dôchodku   v   rámci   slovenského   systému   dôchodkového poistenia.

Podľa článku 152 Ústavy Slovenskej republiky ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy ČSFR platné v deň zániku ČSFR na území Slovenskej republiky   zostávajú   naďalej   v   platnosti,   ak   neodporujú   Ústave   Slovenskej   republiky. Slovenská   republika   tak   v   ústavnej   rovine   akceptovala   princíp   kontinuity   právneho poriadku.

Z tohto pohľadu zastávam názor, že dobu zamestnania pre zamestnávateľa so sídlom v českej časti česko-slovenského štátu preto nemožno hodnotiť ako zamestnanie v cudzine. Takéto rozlišovanie medzi občanmi Slovenskej republiky je založené na fikcii, podľa ktorej bolo zamestnanie v Českej republike vtedajšieho spoločného československého štátu, resp. sídlo zamestnávateľa, zamestnaním v cudzine. Preto z tohto pohľadu takéto hodnotenie považujem   za   diskriminujúce,   a   to   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   založené   na   žiadnych objektívnych dôvodoch.

Slovenská republika uzatvorila s Českou republikou Zmluvu o sociálnom zabezpečení ako   novovzniknutý   subjekt   medzinárodného   práva.   Týmto   Slovenská   republika   využila možnosť   realizovať   svoju   zvrchovanosť   a   upravila   svoje   vzájomné   vzťahy   s   Českou republikou.

Táto   dvojstranná   zmluva   o   sociálnom   zabezpečení   však   zasahuje   do   právnych vzťahov, ktoré vznikli a trvali v čase spoločného česko-slovenského štátu a v čase platnosti jednotného česko-slovenského práva, ktoré bolo následne prevzaté do práva slovenského. To znamená, že záväzky, ktoré boli touto zmluvou o sociálnom zabezpečení upravené, smerujú svojimi účinkami aj do minulosti a do právnych pomerov občanov, a to do tých právnych pomerov občanov, ktoré vznikali a vyvíjali sa v spoločnom československom štáte. Tieto záväzky musia však rešpektovať určité ústavné hranice.

Keby nebola uzatvorená táto zmluva o sociálnom zabezpečení, vznikol by mi nárok na   starobný   dôchodok   v   zmysle   právnych   predpisov   Slovenskej   republiky   ku   dňu dosiahnutia 60 rokov a 9 mesiacov. Táto zmluva o sociálnom zabezpečení je na škodu vo vzťahu k môjmu nároku z dôchodkového zabezpečenia a to tým, že ma kráti v mojich zákonných právach podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.

Argumentáciu Sociálnej poisťovne odkazom na nariadenie č. 1408/71 možno označiť ako   argumentáciu   nesúvisiacu   s   vecou.   Podľa   článku   7   ods.   2   písm.   c)   nariadenia č. 1408/71 majú naďalej platiť určité ustanovenia zmlúv o sociálnom zabezpečení prijaté pred vstupom do Európskej únie za predpokladu, že sú pre prijímateľa dávok priaznivejšie. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na problematiku posúdenia nárokov občanov Slovenskej republiky vyplývajúcich zo sociálneho zabezpečenia, ktorých zamestnávateľ mal pred 31. decembrom 1992 sídlo na území Českej republiky ako súčasti ČSFR, relevantné európske právo sa neuplatňuje, ak je to pre prijímateľa dávok priaznivejšie. Uvedený záver bez ďalšieho vyplýva aj z ustanovenia čl. 2 nariadenia č. 1408/71, ktoré vymedzuje okruh osôb, ktorých sa predmetné nariadenie týka.

To   znamená,   že   ak   občan   Slovenskej   republiky spĺňa všetky   zákonné   podmienky na nárok   na starobný dôchodok aj   bez   existencie Zmluvy medzi SR   a   ČR o   sociálnom zabezpečení   a tento   jeho   nárok   by   bol vyšší ako   nárok podľa   Zmluvy medzi   SR   a ČR o sociálnom   zabezpečení,   je   vecou   Sociálnej   poisťovne,   aby   zabezpečila   poberanie starobného dôchodku v takej výške, ktorá zodpovedá vyššiemu nároku podľa vnútroštátnych predpisov.

Opakovane chcem poukázať na nerovné postavenie medzi starobnými dôchodcami trvalo žijúcimi v Slovenskej republike, ktorým je starobný dôchodok priznávaný a vyplácaný Sociálnou poisťovňou len z toho dôvodu, že v rozhodnej dobe pracovali u zamestnávateľa so sídlom v Slovenskej republike a iní zase u zamestnávateľa so sídlom v Českej republike. Aplikáciou   Zmluvy   medzi   SR   a   ČR   o   sociálnom   zabezpečení   dochádza   k nerovnakému postaveniu týchto dôchodcov a jej dôsledkom je, že ako sociálna zmluva ma poškodzuje v porovnaní so stavom bez tejto zmluvy. Som toho názoru, že ak táto zmluva trpí týmto   nedostatkom   a   táto   zmluva   neobsahuje   žiadny   inštitút,   ktorý   by   tento   nedostatok odstránil, potom je povinnosťou orgánu, ktorý rozhoduje o dávke starobného dôchodku, pri jej aplikácii   postupovať   tak,   aby   nedošlo   k   porušeniu   zákazu   diskriminácie   a   zároveň aby tiež nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

Tento princíp nestratil platnosť ani vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie a   aj   v   rámci   Európskej   únie   ide   o   zásadu   medzinárodne   uznávanú,   ktorá   je   súčasne obsiahnutá aj v nariadení č. 1408/71, a to v článku 3, či článku 7 tohto nariadenia. Aplikáciou   článku   11   ods.   1   v   spojení   s   článkom   20   Zmluvy   medzi   SR   a   ČR o sociálnom zabezpečení, ktorá bola vykonaná v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, došlo k zásahu do ústavným poriadkom Slovenskej republiky chránených práv, a to porušeniu:

a) článku 1, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

b) článku 12, ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,

c) článku 1 Listiny základných práv a slobôd (rovnosť v právach),

d) článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (zákaz diskriminácie), a

e) článku 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe).

V tejto súvislosti chcem poukázať tiež na to, že Zmluva medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení nie je zmluvou, ktorú by bolo možné považovať za súčasť ústavného poriadku Slovenskej republiky.

Zároveň chcem poukázať tiež na to, že táto zmluva nie je zmluvou podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, a to z toho dôvodu, ktorý vyplýva aj z preambuly tejto zmluvy, že účelom uzavretia tejto zmluvy nebolo zaistiť základné práva a slobody občanov. Zmluvné strany pri uzatváraní tejto zmluvy boli vedené „želaním upraviť vzájomné vzťahy v oblasti sociálneho zabezpečenia“.

Preto zastávam názor, že nemožno akceptovať ako v súlade s Ústavou Slovenskej republiky takú aplikáciu niektorých ustanovení tejto zmluvy, ktoré majú za následok stav, ktorý nie je v súlade s Listinou základných práv a slobôd, či Ústavou Slovenskej republiky ako súčasti ústavného poriadku Slovenskej republiky.

Tým, že napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aplikovalo príslušné ustanovenia bez ohľadu na požiadavky kladené ústavným poriadkom Slovenskej republiky,   zasiahlo   do mojich   práv na   súdnu   ochranu   garantovanú   článkom 36   ods.   1 Listiny základných práv a slobôd a porušilo aj článok 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd o zákaze diskriminácie v spojení s článkom 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

S poukazom na vyššie uvedené zdôrazňujem, že som bol dôchodkovo zabezpečený v rokoch 1958 - 1992 podľa zákonov, ktoré spadali do kompetencie ČSFR, a nie na základe národných zákonov Českej republiky, či Slovenskej republiky. V Slovenskej republike som získal   len   dvanásť   rokov   poistenia.   Neplatil   som   dávky   do   žiadneho   českého   fondu dôchodkového   poistenia   na   svoje   budúce   zabezpečenie,   ale   platil   som   do   rozpočtu unitárneho a následne federatívneho štátu.

Ak by nebolo Zmluvy medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení dosiahol by som nárok na starobný dôchodok v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky ku dňu 07. mája 2005,   kedy   som   dosiahol   dôchodkový   vek   v   súlade   so   zákonom   č.   461/2003   Z.   z.   o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

Zmluva medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení je mi takto na ujmu vo vzťahoch k dôchodkovým   nárokom   a   v   porovnaní   s   občanmi   Slovenskej   republiky,   ktorých zamestnávateľ nemal sídlo v Českej republike, kráti moje dôchodkové nároky, ktoré mi vyplývajú z právnych predpisov Slovenskej republiky. Kritérium, ktoré prijala Zmluva medzi SR a ČR o sociálnom zabezpečení v článku 20 považujem za absurdné.

V tejto súvislosti tiež konštatujem, že Najvyšší súd Slovenskej republiky mi svojim rozhodnutím   odoprel   právo   na   zabezpečenie   v   starobe,   ktoré   mi   zaručujú   vnútroštátne predpisy   Slovenskej   republiky   vo   vzťahu   k   získaným   dobám   poistenia   a   skutočne dosiahnutým príjmom, nakoľko k zníženiu tohto práva nemôže dôjsť z dôvodu, že Slovenská republika uzatvorila s iným štátom zmluvu.

Mám za to, že postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky došlo k porušeniu zásad   právnej   istoty   a   došlo   tiež   k   mojej   diskriminácii,   ako   aj   k   nerovnakému zaobchádzaniu v porovnaní s ostatnými občanmi Slovenskej republiky, nakoľko som bol preukázateľne zamestnaný v ČSFR a podľa jeho zákonov som preto oprávnene očakával, že nároky, ktoré mi vyplývajú z tejto skutočnosti pre zabezpečenie v starobe mi zaručí štát, v ktorom trvalé žijem a ktorý je nástupcom ČSFR.

Týmto namietam porušenie mojich ústavných práv vyplývajúcich z článku 1, ods. 1 a z článku 12, ods. 1 a 2   Ústavy Slovenskej republiky, článku 1 Listiny základných práv a slobôd (rovnosť v právach), článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (zákaz diskriminácie), článku 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe) a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (právo na súdnu ochranu).»

Na základe uvedených právnych a skutkových okolností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„- právoplatným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 7 Sd/139/2007 (správne má byť sp. zn. 7 So 139/2007, pozn.) zo dňa 21. augusta 2008 boli porušené ústavné práva Ing. R. K., nar..., trvale bytom D. vyplývajúce z čl. 1, ods. 1 a článku 12, ods. 1 a 2 Ústavy slovenskej republiky, článku 1 Listiny základných práv a slobôd (rovnosť v právach), článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (zákaz diskriminácie), článku 30   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (právo   na   primerané   hmotné   zabezpečenie v starobe) a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (právo na súdnu ochranu),

- rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky číslo 7 Sd/139/2007 (správne má byť sp. zn. 7 So 139/2007, pozn.) zo dňa 21. augusta 2008 zrušuje,

- vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,

- sťažovateľovi   priznáva   trovy   konania   a právneho   zastúpenia   v konaní   pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenom návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný   súd   v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípade medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania, resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprávne   princípy   alebo   základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).

1. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 7 So 139/2007 z 21. augusta 2008.

Ústavný súd preto preskúmal napadnutý rozsudok. Z jeho odôvodnenia vyplynulo toto:«Podľa   čl.   20   Zmluvy   medzi   Slovenskou   a   Českou   republikou   o   sociálnom zabezpečení,   uvedeného   v   bode   III.   nariadenia   Rady   (EHS)   č.   1408/71,   sa   doby zabezpečenia (poistenia) získané pred dňom rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky   považujú   za doby zabezpečenia   (poistenia)   toho zmluvného štátu,   na ktorého území   mal   zamestnávateľ   sídlo   ku   dňu   rozdelenia   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej republiky alebo naposledy pred týmto dňom, t. j. k 31. decembru 1992.

Podľa čl. 11 ods. 1 uvedenej zmluvy, rozsah a spôsob hodnotenia dôb zabezpečenia sa spravujú predpismi toho zmluvného štátu, v ktorého dôchodkovom zabezpečení sa tieto doby získali.

Z obsahu súdneho ale aj administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ žiadosťou z 13. júna 2006 požiadal o priznanie starobného dôchodku s účinnosťou od 7. mája 2005. Preskúmavaným rozhodnutím z 24. októbra 2005 číslo 440 807 1620 odporkyňa priznala navrhovateľovi   od   7.   mája   2005   požadovaný   starobný   dôchodok   vo   výške   4   272   Sk mesačne, zvýšený podľa § 293e zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 244/2005 Z. z. od výplatného termínu v júli 2005 na sumu 4 651 Sk mesačne, pričom zhodnotila dobu zabezpečenia   (poistenia)   získanú   v   Slovenskej   republike   po   1.   januári   1993,   resp. od 1. februára 1993 do 6. mája 2005, t. j. ku dňu uplatnenia nároku a výplaty starobného dôchodku   od   7.   mája   2005   podľa   §   65   zákona   o   sociálnom   poistení   a   č.   46   ods.   1 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71.

V   žiadosti   z   13.   júna   2005   a   vôbec   v   konaní   navrhovateľ   preukázal,   že   v   dobe od 1. decembra 1992 do 31. januára 1993 bol v pracovnom pomere v Č., a. s. B., t. j. u zamestnávateľa,   ktorý   mal   sídlo   ku   dňu   rozdelenia   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej republiky dňom 31. decembra 1992 na území Českej republiky. Preto doba zabezpečenia (poistenia),   získaná   od   1.   septembra   1958   do   31.   januára   1993   je   považovaná   u navrhovateľa za dobu zabezpečenia (poistenia) získanú v Českej republike za ktorú dobu získal na základe rozhodnutia Českej správy sociálneho zabezpečenia v Prahe z 27. júna 2006 č. 440 807 162/428 od 7. februára 2006 starobný dôchodok v sume 7 958 Sk mesačne v súlade s platnými predpismi sociálneho zabezpečenia Českej republiky.

Dobu,   získanú   po   1.   januári   1992,   resp.   od   1.   februára   1993   do   6.mája   2005 má navrhovateľ   zhodnotenú   ako   dobu   zabezpečenia   (poistenia)   získanú   v   Slovenskej republike a na základe žiadosti mu bol priznaný starobný dôchodok počnúc od 7. mája 2005 preskúmavaným rozhodnutím z 24. októbra 2005 číslo 440 807 1620 vo výške 4 272 Sk mesačne. Požiadavke navrhovateľa o vypustenie doby zamestnania od 1. decembra 1992 do 31.   januára   1993   v   Českej   republike   a   priznať   mu   starobný   dôchodok   len   podľa predpisov platných   v   Slovenskej   republike,   nebolo   možné vyhovieť.   V   samotnom   čl.   10 ods. 1   zmluvy   medzi   Slovenskou   a   Českou   republikou   o   sociálnom   zabezpečení   účinnej od 1. januára   1993   sa   presne   hovorí,   že   „Na   spoločnú   žiadosť   zamestnanca   a   jeho zamestnávateľa môžu príslušné úrady zmluvných štátov po dohode určiť výnimky z čl. 7 až 9.“   Samotný   navrhovateľ   nepredložil   žiadnu   takúto   žiadosť   a   orgány   sociálneho zabezpečenia, resp. poistenia jednotlivých štátov na také konanie nemajú právomoc. Slovenská   republika   je   od   1. mája 2004   členským   Štátom   Európskej   únie a posudzovanie   nárokov   žiadateľov   o   priznanie   dôchodkových   dávok   je   preto   potrebné vykonávať v súlade s nariadením Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich   sa   v   rámci   spoločenstva.   Prílohy   III   nariadenia   Rady   (EHS)   č. 1408/71 sa naďalej uplatňujú čl. 12, čl. 20 a čl. 33 zmluvy. Ostatné ustanovenia zmluvy, vrátane čl. 7 a 41. 10, ktorých aplikovania sa navrhovateľ domáha, sa od l. mája 2004 v súlade s čl. 6 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 už neuplatňujú.

Vzhľadom na uvedené, prvostupňový súd postupoval správne pri svojom rozhodovaní v súlade s platnými právnymi predpismi. Vec posúdil správne, keď rozhodnutie z 24.októbra 2005   č.   440   807   1620   o   priznaní   starobného   dôchodku   navrhovateľovi   napadnutým rozsudkom potvrdil. Preto odvolací súd jeho rozsudok podľa § 219 OSP ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd po preskúmaní rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ namietal, dospel k záveru, že rozhodnutie je primeraným spôsobom odôvodnené; najvyšší súd uviedol konkrétne dôvody pre postup, ktorý zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, pričom právne   názory,   na   ktorých   je   rozhodnutie   založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil svoje rozhodnutie založené na uplatňovaní zmluvy medzi Slovenskou republiky a Českou republikou o sociálnom zabezpečení so zohľadnením súbežnej viazanosti obidvoch republík nariadením Rady (EHS) 1408/71 a spôsobu ich uplatňovania. Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí jednoznačne vyjadril, prečo dobu zamestnania sťažovateľa od 1. decembra 1992 do 31. júna 1993 nebolo možné zhodnotiť ako dobu zamestnania v Slovenskej republike.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o ich   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). V danom prípade to tak nebolo.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   časť   sťažnosti,   v ktorej sťažovateľ   požadoval   vyslovenie   porušenia   čl.   36   ods.   1   listiny,   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   upraveného v čl. 30 ods. 1 listiny, ústavný súd uvádza, že v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS   326/07)   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj označené právo,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce tak z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 36 až čl. 38 listiny. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, čl. 36 až čl. 38 listiny, resp. v spojení s ich porušením.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom prípade konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu nenaznačujú, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie práva hmotného charakteru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu upraveného v čl. 30 ods. 1 listiny, a preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 a čl. 3 listiny. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 1 a čl. 3 listiny majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní   ústavy   a   listiny.   Tieto   ustanovenia   ústavy   a   listiny   sú   vždy   implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou a listinou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli   porušené   základné   práva   a slobody   sťažovateľa,   nie   je   potrebné   deklarovať   ani porušenie týchto ustanovení ústavy a listiny (IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o ďalších   požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009