znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 122/08-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., S., ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a ods. 5 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresnej   prokuratúry   Žilina v konaní vedenom   pod sp. zn. 2 Pv 65/2004, postupom Okresného súdu   Žilina v konaní vedenom   pod   sp. zn.   3 T 96/2004   a jeho   uznesením   z 13. septembra   2006   a   uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 29 Tos 42/2006 z 24. októbra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2006 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 1, 2, 3 a ods. 5 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresnej   prokuratúry   Žilina   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 65/2004, ako aj postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 T 96/2004   a jeho   uznesením z 13. septembra 2006 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 29 Tos 42/2006 z 24. októbra 2006 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľ   je trestne stíhaný pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa   § 215   ods. 1   písm. a)   zákona   č. 140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších predpisov   platného   a účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“) a trestného   činu   znásilnenia   podľa   § 241   ods. 1   a   ods. 2   písm. c)   Trestného   zákona (vo viacčinnom súbehu).

K obmedzeniu   osobnej   slobody   sťažovateľa   v súvislosti   s označeným   trestným stíhaním došlo 16. januára 2004 o 5.00 h, keď bol sťažovateľ podľa § 17 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 171/1993   Z. z.   o   Policajnom   zbore   v znení neskorších predpisov predvedený orgánmi Policajného zboru na útvar Policajného zboru za účelom   podania   vysvetlenia   v uvedenej   veci.   Po   vypočutí   a vznesení   obvinenia   bol sťažovateľ zadržaný podľa § 75 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Prokurátor okresnej prokuratúry (ďalej len „okresný prokurátor“) podal 17. januára 2004 okresnému súdu návrh na vzatie sťažovateľa do väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dôvodiac, že: „J. M. sa už v minulosti dopustil obdobného konania voči svojej manželke A. M. Dňa 21. 5. 2002 bola na J. M. Okresnému súdu v Žiline pod sp. zn. 1 Pv 232/02 podaná obžaloba pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona. Hlavné pojednávanie v uvedenej trestnej veci vedené na Okresnom súde v Žiline pod   sp. zn.   1 T 185/02   nebolo   doposiaľ   skončené.   V tejto   veci   Okresný   súd   v Žiline uznesením č. 1 T 185/02 z 18. 9. 2003 podľa § 72 ods. 2 Tr. por. prepustil J. M. z väzby na slobodu a podľa § 73 ods. 1 písm. b) Tr. por. nahradil väzbu prijatím písomného sľubu, v ktorom J. M. prehlásil, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu bude bývať u svojej matky (...). Krajský súd v Žiline uznesením č. 2 To 499/03 zo 17. 12. 2003 zamietol sťažnosť okresného prokurátora proti vyššie uvedenému uzneseniu a napadnuté uznesenie potvrdil. Vzhľadom na konanie, ktorého sa J. M. dopustil voči svojej manželke dňa 18. 12. 2003 je zrejmé, že prehlásenie dané v písomnom sľube nedodržal.

Obvinený   J. M.   sa   krátko   po   prepustení   z   väzby   na   slobodu   opätovne   dňa 18. 12. 2003   dopustil   voči   svojej   manželke   konania   vysoko   spoločensky   nebezpečného, pre ktoré je toho času stíhaný vyšetrovateľom OR PZ ÚJKP Žilina. Pre trestnú činnosť obdobného charakteru už bola na neho dňa 21. 5. 2002 podaná obžaloba, o ktorej Okresný súd   v Žiline   doposiaľ   nerozhodol.   Jeho   ponechaním   na   slobode   hrozí   reálna   obava, že v páchaní trestnej činnosti bude naďalej pokračovať.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   navrhujem   súdu,   aby   podľa   § 68   ods. 1   Tr. por. z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. rozhodol o vzatí obv. J. M. do väzby. Dňa 16. 1. 2004 bol obvinenému súdom ustanovený obhajca (...).“

Na strane 2 citovaného návrhu okresného prokurátora sa taktiež uvádza: „Obvinený J. M.   sa t. č.   nachádza   v cele policajného zaistenia   na   Obvodnom   oddelení   PZ   Žilina - východ. Zadržaný ako obvinený bol dňa 16. 1. 2004 o 22.00 hod. Zadržaniu predchádzalo obmedzenie   jeho   osobnej   slobody   predvedením   príslušníkmi   PZ,   ku   ktorému   došlo 16. 1. 2004 o 5.00 hod.“

Dňa 19. januára 2004 bol sťažovateľ odovzdaný sudcovi okresného súdu, ktorý ho uvedeného dňa v čase medzi 13.00 h a 13.45 h vypočul a následne rozhodol o jeho vzatí do väzby [z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku] s tým, že lehota väzby   sa   počíta   od okamihu   zadržania   sťažovateľa,   t. j.   od 16. januára   2004   o 5.00 h. Po poučení   o opravnom   prostriedku   sťažovateľ,   ako   aj   okresný   prokurátor   vyhlásili, že sa vzdávajú   práva   podať   proti   uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   (uznesenie sp. zn. 1 Tp 7/2004 z 19. januára 2004) sťažnosť.

Okresný prokurátor podal 12. júla 2004 na okresnom súde v súvislosti s predmetným trestným stíhaním na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1   a   ods.   2   písm. c)   Trestného   zákona.   Okresný   súd   nariadil   termín   hlavného pojednávania na 28. október 2004.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   dvojročná   lehota   trvania   väzby,   ktorá,   ako   už   bolo uvedené,   začala v jeho   prípade   plynúť   16. januára   2004   a „uplynula dňa   16. 1. 2006 s poukazom na ustanovenia § 71 ods. 2 Tr. por. s odkazom na ustanovenia § 564 ods. 3 a 5 zák. č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zák. č. 650/2005 Z. z.

Na   základe   ustanovení   § 564   ods. 3   a 5   zák.   č. 301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok v znení zák. č. 650/2005 Z. z. s poukazom na ustanovenie § 71 ods. 2 zák. č. 141/1961 Zb. o trestnom   stíhaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   bola u sťažovateľa predlžovaná lehota trvania väzby Najvyšším súdom Slovenskej republiky a to uzneseniami zo dňa 12. januára 2006, sp. zn. 4 Ntv 46/2005 do 16. apríla 2006, uznesením zo dňa 12. apríla 2006, sp. zn. 1 Ntv 16/2006 do 31. augusta 2006 a uznesením zo dňa 23. augusta 2006, sp. zn. 3 Ntv 31/2006 do 16. januára 2007.

Dňa   25. augusta   2006   podal   sťažovateľ   na   Okresný   súd   v Žiline   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku, v ktorej žiadal súd, aby preskúmal porušenie jeho základných ľudských práv a slobôd Okresnou prokuratúrou v Žiline pri jeho vzatí do väzby dňa 19. januára 2004 a Okresným súdom v Žiline. Sťažovateľ J. M. porušenie svojich základných ľudských práv a slobôd videl v tom, že nebol v rámci lehoty 48 hodín od zadržania, fyzicky odovzdaný súdu podľa článku 17 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   § 75   Trestného   poriadku,   pričom   podľa   uvedených ustanovení sa vždy vyžaduje fyzické odovzdanie osoby v rámci zákonnej a ústavnej lehoty, čo sťažovateľ považuje za diskrimináciu svojej osoby z takzvaného iného postavenia a tým porušenie článku 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresný súd v Žiline uznesením 3 T 96/04-1180, dňa 13. septembra 2006, zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú podal na súd dňa 25. augusta 2006.“

Reagujúc na námietky sťažovateľa o nezákonnosti jeho väzby od jej počiatku okresný súd v uznesení sp. zn. 3 T 96/2004 z 13. septembra 2006 uviedol, že väzba sťažovateľa, ako aj jeho vzatie do väzby boli zákonné, pričom odovzdanie osoby súdu v rámci prokurátorskej lehoty   treba   vykladať   rozširujúco   tak,   že   sa   nevyžaduje   fyzické   odovzdanie   obvineného sudcovi. S týmto právnym názorom však sťažovateľ nesúhlasí, pretože podľa neho nemá oporu v Trestnom poriadku a je vytvorený len z „fikcie zákonnosti“ odovzdania osoby súdu. Sťažovateľ na rozdiel od okresného súdu zastáva názor, „že v týchto situáciách je nutné a potrebné   využiť   a na   jeho   základe   aj   aplikovať   len   postup   v zmysle   výkladu   prísne reštriktívneho   a   striktného,   respektívne   doslovného   a gramatického“. Na podporu   tohto názoru sa sťažovateľ odvoláva na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorých cituje.

Krajský   súd   uznesením   sp. zn. 29 Tos 42/2006   z   24. októbra 2006   sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Podstata argumentácie sťažovateľa obsiahnutá v jeho vyjadrení zaslanom krajskému súdu   je   založená   na   tom,   že   okresná   prokuratúra   nedodržala   48-hodinovú   lehotu ustanovenú   v čl. 17   ods. 3   ústavy   a neodovzdala   ho «súdu   fyzickým   predvedením   pred príslušný súd v 48 hodinovej ústavnej a zákonnej lehote (§ 75 Trestného poriadku), čím bol sťažovateľ diskriminovaný podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky z tak zvaného „iného postavenia“. Tieto dôvody sú zrejmé i z toho, že osoby obvinené, ktorým je osobná sloboda obmedzená zatknutím sú vždy v každom prípade pred príslušný súd predvedené fyzicky, keď si ich súd prevezme pod svoju jurisdikciu v zmysle ústavnej lehoty 24 hodín podľa   článku 17   ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   resp.   § 69   Trestného   poriadku. Právnym základom vyjadrenia sťažovateľa a tejto sťažnosti je to, že ako osoba obvinená je v tom   istom   postavení   ako   osoby   obvinené   a   zatknuté   by   mali   mať   poskytnuté   tie   isté procesné záruky, keď sťažovateľ bol členom (prenesene) tej istej skupiny (osoby obvinené a zatknuté),   preto   bol   diskriminovaný   z   „iného   dôvodu“,   keď   sa   nepostupovalo   tak,   že v uvedených lehotách mal byť odovzdaný súdu, ktorý mal vo veci ústavnej lehoty 24 hodín podľa čl. 17 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnúť.»

Na základe uvedenej argumentácie a skutkových okolností sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil, že: «A1. Základné práva sťažovateľa J. M. uvedené v článku 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky boli porušené v príčinnej súvislosti s porušením základných práv J. M. uvedených   v článku   12   ods. 1,   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   keď   bol   diskriminovaný z „iného   postavenia“   v súvislosti   s nezákonným   pozbavením   jeho   osobnej   slobody   pri nesprávnom výklade a následnej... aplikácii namietaných právnych noriem.

Tieto   jeho   práva   porušil   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   v Žiline,   ktorý   ho diskriminoval tým, že mu neposkytol tie isté právne záruky,   ktoré sú ústavným právom sťažovateľa   ako   osobám   obvineným   a zatknutým,   čím   došlo   k nezákonnému   pozbaveniu osobnej slobody podnecovateľa, keď bol diskriminovaný. Jeho práva tu namietané porušili v ďalšom konaní aj všeobecné súdy, a to Okresný súd v Žiline a Krajský súd v Žiline, keď dôsledne   nepreskúmali   stav   veci   sťažovateľa   a ponechali   ho   aj   naďalej   vo   väzbe znamenajúcej pozbavenie osobnej slobody.

A2. Základné   práva   sťažovateľa   J. M.   uvedené   v článku   17   ods. 2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky porušil Krajský súd v Žiline vo svojom uznesení 29 Tos/42/2006-1224 z 24. októbra 2006, keď vôbec nepreskúmal námietky sťažovateľa o nezákonnosti jeho väzby deklarované v jeho podaní z 18. septembra 2006, k týmto sa vôbec nevyjadril.

Základné   práva   sťažovateľa   J. M.   s odkazom   na   bod   A1   návrhu   na rozhodnutie vo veci samej bolo porušené odporcami, Okresnou prokuratúrou v Žiline, Okresným súdom v Žiline a Krajským súdom v Žiline ekvivalentne v článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, keď bol diskriminovaný v súvislosti s jeho pozbavením osobnej slobody a nezákonným postupom pri ňom.

Právo sťažovateľa J. M. uvedené ekvivalentne v čl. 5 ods. 4 Dohovoru bolo porušené odporcom   a to   Krajským   súdom   v Žiline   uznesením   29 Tos/42/2006-1224   z 24.   októbra 2006, keď tento nepreskúmal námietky jeho nezákonnosti väzby k týmto sa nevyjadril. B. Ako sťažovateľ navrhuje Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby vo svojom náleze rozhodol o týchto procesných otázkach:

B1. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č. k. 29 Tos/42/2006- 1224 z 24. októbra 2006, nakoľko s poukazom na bod A1 návrhu na rozhodnutie vo veci samej je toto nezákonné z dôvodov v bode A2 tohto návrhu na rozhodnutie vo veci samej a vracia vec   do stavu pred   porušením,   keď   ukladá   Krajskému   súdu   v Žiline   preskúmať sťažnosť sťažovateľa zo dňa 18. septembra 2006. Ústavný súd SR prikazuje Krajskému súdu v Žiline vo veci nanovo rozhodnúť.

B2. Ústavný   súd   v zmysle   § 56   ods. 4   a 5   zákona   č. 38/1993   v znení   neskorších zákonov   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   za   jemu   spôsobenú   ujmu   v bode   A1   návrhu na rozhodnutie vo veci samej v sume 10.000.000,- Sk (slovom desať miliónov slovenských korún), ktoré sú povinní spoločne a nerozdielnym spôsobom zaplatiť odporcovia: Okresná prokuratúra   v Žiline,   Okresný   súd   v Žiline   a Krajský   súd   v Žiline   do   dvoch   mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.»

V prílohe svojej sťažnosti z 20. decembra 2006 sťažovateľ doručil ústavnému súdu aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrili sťažovateľom označení porušovatelia jeho práv.

Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   28.   januára   2008 označil sťažnosť ako nedôvodnú bez akéhokoľvek ďalšieho ozrejmenia tohto stanoviska.

Okresná prokuratúra vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 4. februára 2008 odmietla závery sťažovateľa o porušení jeho práv, čo sa týka lehôt obmedzenia jeho osobnej   slobody,   ako   neopodstatnené.   Zároveň   vyslovila   názor,   že «Nie je povinnosťou prokurátora   v lehote   do   48   hodín   fyzicky   predviesť   obvineného   pred   službukonajúceho sudcu. Návrh prokurátora bol podaný v zákonnej 48-hodinovej lehote a v tejto lehote bol odovzdaný   i súdu.   Zo   žiadneho   právneho   predpisu   nevyplýva,   že   sudca   musí   zadržanú osobu fyzicky prevziať od prokurátora. Pokiaľ by existoval takýto výklad pojmov uvedených v Trestnom   poriadku,   bolo   by   potrebné   i prakticky   toto   „odovzdávanie“   obvinených zabezpečiť, či už priestorom alebo osobami, ktoré by obvinených v čase obmedzenia ich slobody, či už na prokuratúre alebo na súde strážili».

Vyjadrenie   okresného   súdu   k sťažnosti   z   11.   februára   2008   neobsahuje   žiadne relevantné   skutočnosti   vzťahujúce   sa   na   meritum   veci.   Podrobne   sa   v ňom   uvádza   iba chronologický prehľad všetkých úkonov v konaní pred súdom v trestnej veci sťažovateľa, čo je z hľadiska podstaty sťažnosti bezvýznamné.

Sťažovateľ v reakcii na uvedené vyjadrenia vo svojom podaní z 20. marca 2008 s nimi   vyjadril   nesúhlas   a k   stanovisku   okresnej   prokuratúry   uviedol: „Okresná prokuratúra v Žiline, po tom ako mi dňa 16. januára 2004 o 5:00 hod bola obmedzená osobná sloboda nepodala v lehote 48 hodín príslušnému súdu návrh na vzatie do väzby. Už len na podklade tohto konania som mal byť prepustený na slobodu. Ako dôkaz predkladám kópiu návrhu na vzatie do väzby, kde absentuje pečiatka, podpis, dátum a čas doručenia   súdu - sudcovi.   Uvedená   kópia   bola   vyhotovená   z príslušného   vyšetrovacieho a trestného spisu č. l. 78.

Po   opakovaných   sťažnostiach   a žiadostiach   o prepustenie   z väzby   poukazujúc na uvedenú skutočnosť okresná prokuratúra dodatočne vyhotovila falzifikát spomínaného návrhu   na   vzatie   do   väzby   ale   už   s dátumom,   podpisom   a časom   prevzatia.   Uvedený falzifikát však nie je totožný s originálom z vyšetrovacieho - trestného spisu.

Každá písomnosť doručená súdu je opečiatkovaná úradnou pečiatkou, kde sa vyznačí dátum, čas, podpis a počet príloh.

Originál návrhu na vzatie do väzby takéto skutočnosti postráda a mám za to, že nebol doručený súdu v zákonnej lehote.

Čo sa týka falzifikátu dodatočne vyhotoveného Okresnou prokuratúrou v Žiline, tak tento nemožno brať vôbec do úvahy nakoľko nie je totožný s návrhom nachádzajúcim sa vo vyšetrovacom - trestnom spise.

Ku skutočnosti odovzdania obvinenej osoby súdu uvádzam nasledovné: Zákon   aj   Ústava   Slovenskej   republiky   hovoria   jasnou   rečou,   že   po   zadržaní obvineného - podozrivého, pokiaľ tento nebol prepustený na slobodu, musí byť v zákonnej lehote odovzdaný súdu, s návrhom na vzatie do väzby. K návrhu sa pripojí doposiaľ získaný spisový materiál.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Týmto   zákonom   je   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody   inak,   ako   z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý ustanoví   zákon   (čl. 17   ods. 2 prvá veta ústavy).

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená   s   dôvodmi   zadržania,   vypočutá   a   najneskôr   do   48   hodín   prepustená   na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl. 5   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

(...)

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

2.1 K namietanému   porušeniu   základných   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 17 ods. 1 až 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru okresnou prokuratúrou v súvislosti s podaním návrhu na jeho vzatie do väzby

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd zaručených v čl. 17 ods. 1 až a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru   došlo   zo strany   okresnej   prokuratúry   tým,   že «bol   diskriminovaný   „z iného postavenia“   v súvislosti   s nezákonným   pozbavením   osobnej   slobody   pri   nesprávnom výklade a následnej... aplikácii namietaných právnych noriem».

Namietaná diskriminácia spočíva podľa sťažovateľa v tom, že mu neboli poskytnuté „tie isté právne záruky, ktoré sú ústavným právom sťažovateľa ako osobám obvineným a zatknutým, čím došlo k nezákonnému pozbaveniu osobnej slobody podnecovateľa“.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu 27. decembra 2006, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že návrh na vzatie sťažovateľa do väzby, v súvislosti s ktorým sa malo dôjsť k   namietanému   diskriminačnému   postupu,   podala   okresná   prokuratúra   okresnému   súdu 17. januára 2004.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   časovo   obmedzený právny prostriedok nápravy ochrany ústavnosti, s prihliadnutím na deň, keď malo dôjsť k namietanému postupu okresnej prokuratúry (17. január 2004), ktorým mali byť porušené označené   práva   sťažovateľa,   a deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (27. december 2006), možno konštatovať, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom   sťažovateľovi   bez   akýchkoľvek   pochybností   uplynula   skôr,   než   podal   sťažnosť ústavnému súdu.

Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k okresnej prokuratúre odmietol ako podanú oneskorene.

2.2 K namietanému   porušeniu   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   podľa čl. 17   ods. 1   až   3   v   spojení   s čl. 12   ods. 1   ústavy v súvislosti   s pozbavením   osobnej slobody a podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/2004 a jeho uznesením z 13. septembra 2006

Porušenie označených práv a slobôd okresným súdom vidí sťažovateľ jednak v tom, že   bol   okresným   súdom   diskriminovaný   v súvislosti   s pozbavením   osobnej   slobody a nezákonným   postupom   pri   ňom,   ako   aj   v tom,   že   okresný   súd   uznesením   sp. zn. 3 T 96/2004 z 13. septembra 2006 zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu z 24. augusta 2006, pričom dôsledne nepreskúmal stav jeho veci a ponechal ho naďalej vo väzbe.

2.2.1 Pokiaľ ide o namietanú diskrimináciu zo strany okresného súdu týkajúcu sa pozbavenia osobnej slobody sťažovateľa a nezákonného postupu pri rozhodovaní o ňom, ústavný súd vychádzal z toho, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn.   1 Tp 7/2004   z 19. januára   2004.   Preto   možno   sťažnosť   vzhľadom   na dátum   jej doručenia   ústavnému   súdu   v tejto   časti   bez   akýchkoľvek   pochybností   odmietnuť   ako podanú   oneskorene,   odvolávajúc   sa   v celom   rozsahu   na   závery   vzťahujúce   sa na odmietnutie   sťažnosti   uvedené   v bode   2.1   tohto   uznesenia   vo   vzťahu   k okresnej prokuratúre.

Ústavný   súd   súčasne   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   vo   vzťahu   k námietke   jeho diskriminácie okresným súdom pri vzatí do väzby aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci (§ 25   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde),   a to   preto,   že   uznesenie okresného   súdu   sp. zn. 1 Tp 7/2004 z 19. januára 2004, ktorým bolo rozhodnuté o jeho vzatí do väzby, mohlo byť preskúmané pred nadriadeným väzobným súdom, k čomu však nedošlo, keďže sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti tomuto uzneseniu prípustný opravný prostriedok - sťažnosť (§ 74 ods. 1 Trestného poriadku).

2.2.2   Sťažnosť   smeruje   aj   proti   postupu okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 T 96/2004 a jeho uzneseniu z 13. septembra 2006, ktorým bola zamietnutá žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 24. augusta   2006,   pričom   sťažovateľ v spojitosti   s tým   okresnému   súdu   vytýka,   že   dôsledne   nepreskúmal   stav   jeho   veci a ponechal ho naďalej vo väzbe.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva,   že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú   ochranu (mutatis mutandis   I. ÚS 78/99).   Podstatou   účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   proti   namietanému   porušeniu   základných   práv a slobôd   napadnutým   postupom   a rozhodnutím   okresného   súdu   sa   sťažovateľ   mohol domôcť   ochrany   využitím   jemu   dostupného   a   aj   účinného   prostriedku   nápravy   pred nadriadeným väzobným súdom (mutatis mutandis I. ÚS 104/02), ktoré sťažovateľ aj využil podaním   sťažnosti   z 18.   septembra   2006   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu. Právomoc krajského súdu preskúmať sťažovateľom namietaný postup a označené uznesenie okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k okresnému súdu v tejto veci.   Vzhľadom   na   právomoc   ústavného   súdu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   (odhliadnuc od ostatných   okolností   daného   prípadu)   do   úvahy   prichádza   len   preskúmanie uznesenia krajského súdu, nie však preskúmavanie postupu a napadnutého uznesenia okresného súdu, ako   sa   toho   sťažovateľ   okrem   iného   domáhal   (mutatis   mutandis   III. ÚS 211/03, II. ÚS 223/02).   S poukazom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z citovaného   čl. 127 ods. 1   ústavy,   ústavný   súd   teda   nemá   právomoc   preskúmavať   napadnuté   uznesenie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie v danom prípade preskúmal krajský súd a rozhodol o ňom uznesením sp. zn. 29 Tos 42/2006 z 24. októbra 2006.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.3 K namietanému porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa podľa

a) čl. 17 ods. 1 až 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru krajským súdom nepreskúmaním námietok sťažovateľa uvedených   v jeho   sťažnosti   z   18.   septembra   2006   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn.   3 T 96/2004   z 13.   septembra   2006   a nevysporiadaním   sa   s nimi   v uznesení krajského súdu sp. zn. 29 Tos 42/2006 z 24. októbra 2006

b) čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru diskrimináciou sťažovateľa krajským súdom v súvislosti s pozbavením osobnej slobody a nezákonným postupom pri ňom

2.3.1   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   označených   základných   práv   a slobôd sťažovateľa nepreskúmaním   námietok   o nezákonnosti   jeho   väzby   uvedených   v jeho sťažnosti z 18. septembra 2006, ústavný súd osobitne pripomína svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02).

Ústavný súd v súvislosti s námietkami sťažovateľa predovšetkým musí brať zreteľ na uznesenie   sp. zn.   III. ÚS 13/05   z   19.   januára   2005,   ktorým   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   sťažovateľa   pre   porušenie   jeho   základných   práv   a   slobôd zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 z 9. septembra   2004   v spojení   s   postupom   a   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 1 Tos 74/2004 z 2. novembra 2004.

Argumentácia sťažovateľa v konaní o jeho sťažnosti vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 13/05 sa v nie nepodstatnej časti zhoduje s dôvodmi, na ktorých je založená jeho terajšia sťažnosť, keďže sťažovateľ tvrdil, že napadnuté rozhodnutia a im predchádzajúci   postup   označených   súdov   nezohľadňujú   nezákonnosť   pozbavenia   jeho osobnej slobody spočívajúcu v nerešpektovaní zákonnej a ústavnej lehoty podľa § 77 ods. 1 Trestného   poriadku   a   čl. 17   ods. 3   ústavy   tým,   že   nebol   do   48   hodín   od   okamihu obmedzenia jeho osobnej slobody fyzicky odovzdaný súdu oprávnenému rozhodnúť o väzbe ani prepustený na slobodu.

Sťažovateľ ďalej vo veci jeho sťažnosti prerokovanej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 13/05 dôvodil,   že   podľa   označených   ustanovení   zákona   (Trestného   poriadku) a ústavy   musí   byť   zadržaná   osoba   v lehote   48   hodín fyzicky   odovzdaná   súdu   spolu s návrhom   na   vzatie   do   väzby   a príslušným   spisovým   materiálom   alebo   prepustená na slobodu. V danom prípade okresný prokurátor síce doručil návrh na vzatie sťažovateľa do väzby   spolu   so   spisom   v 48-hodinovej   lehote,   fyzicky   bol   však   sťažovateľ   sudcom vypočutý až o 32 hodín neskôr.

Rovnako ako v terajšej sťažnosti sťažovateľ už vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 13/05 argumentoval aj tým, že všeobecné súdy v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z   3.   septembra   2004   na   tieto skutočnosti   neprihliadli,   rutinným   spôsobom   uvedenú   žiadosť   zamietli,   čím   porušili sťažovateľom označené práva podľa ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. III. ÚS 13/05 dospel   k záveru,   že z rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu, ktoré sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal, s prihliadnutím na obsah jeho podaní a ostatných rozhodnutí v predmetnej veci (najmä uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 7/2004 z 19. januára 2004) je zjavné, že okresný súd a krajský súd na základe návrhu sťažovateľa preskúmali zákonnosť pozbavenia jeho osobnej slobody. Krajský súd preskúmal existenciu zákonných dôvodov sťažovateľovej väzby ku dňu svojho rozhodnutia a zaoberal sa aj sťažovateľom namietanou nezákonnosťou a neústavnosťou postupu orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska nedodržania lehôt, v rámci ktorých mal byť po svojom zadržaní postavený pred súd. Krajský súd sa stotožnil s právnym   názorom   okresného   súdu,   ktorý   v súlade   s judikatúrou   ústavného   súdu (napr. III. ÚS 79/02)   skúmal   okolnosti   pozbavenia   osobnej   slobody   sťažovateľa   nielen z hľadiska relevantných zákonných ustanovení, ale aj z hľadiska rešpektovania základných práv   a slobôd   sťažovateľa   garantovaných   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Podľa odôvodnenia uznesenia ústavného súdu sp. zn.   III. ÚS 13/05   z 19.   januára   2005 nevyplýva   zo záverov   označených   súdov jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Ústavný   súd   vzhľadom na konkrétne okolnosti uvedeného prípadu nezistil, že by závery okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené či arbitrárne, alebo nezlučiteľné so sťažovateľom označenými ustanoveniami ústavy, resp. dohovoru, a to aj pokiaľ ide o právny názor oboch súdov, že odovzdaním zadržanej osoby súdu v lehote 48 hodín   podľa   čl. 17   ods. 3   ústavy   je   potrebné   rozumieť   odovzdanie   zadržanej   osoby jurisdikcii súdu oprávneného rozhodnúť o jej väzbe a nemožno ho stotožňovať so samotným fyzickým   vypočutím   takejto   osoby   súdom,   o ktorom   rozhoduje   sudca   v nadväzujúcej osobitnej lehote 48 hodín (resp. 72 hodín) podľa čl. 17 ods. 3 tretej vety ústavy.

Uvedené skutočnosti neumožnili ústavnému súdu vysloviť, že by účinky napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu mohli byť v rozpore s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný súd na svojich záveroch prijatých vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 13/05 v celom rozsahu zotrváva aj v konaní o terajšej sťažnosti sťažovateľa z 20. decembra 2006.

Na   základe   uvedeného   nebolo   už   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné,   aby sa krajský   súd   v   uznesení   sp. zn.   29 Tos 42/2006   z 24.   októbra   2006,   ktoré   sťažovateľ namieta v terajšej sťažnosti, opätovne zaoberal a vysporiadaval s otázkami, na ktoré už bola daná odpoveď v súvislosti s predchádzajúcimi rozhodnutiami o väzbe sťažovateľa.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   to   uvádza,   že   súčasťou   procesných   záruk spravodlivého súdneho konania je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Vyjadruje   to aj   znenie   § 134   ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého v odôvodnení uznesenia treba, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré   sa skutkové   zistenia   opierajú,   úvahy,   ktorými   sa   rozhodujúci   orgán   riadil pri hodnotení   vykonaných   dôkazov,   ako   aj   právne   úvahy,   na   základe   ktorých   podľa príslušných   ustanovení   zákona   posudzoval   dokázané   skutočnosti.   Už zo samotnej   dikcie ustanovenia § 134 ods. 2 Trestného poriadku vyplýva, že len ako príklad uvádza obsah odôvodnenia zdôrazňujúc pritom povahu veci. Zásadný význam má teda to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   veci   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces.

To   platí   aj   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľa,   že   okresná   prokuratúra   nepodala v lehote   48   hodín   príslušnému   súdu   návrh   na   jeho   vzatie   do   väzby.   Podľa   tvrdenia sťažovateľa mala okresná prokuratúra až po jeho opakovaných sťažnostiach a žiadostiach o prepustenie   z väzby   vyhotoviť   falzifikát   návrhu   na   jeho   vzatie   do   väzby   s dátumom, podpisom a časom jeho prevzatia. Na preukázanie uvedeného tvrdenia sťažovateľ predložil ústavnému súdu písomnosť, ktorú označuje za fotokópiu originálu návrhu na jeho vzatie do väzby, na ktorej nie je uvedený dátum a čas jeho prevzatia okresným súdom ani podpis osoby, ktorá ho mala prevziať, a zároveň fotokópiu údajného falzifikátu, na ktorom už tieto údaje sú uvedené. Nemožno opomenúť, že uvedený argument sťažovateľ prvýkrát použil až viac ako po jeden a pol roku trvania jeho väzby a dovtedy zákonnosť a ústavnosť postupu okresnej   prokuratúry   nijako   nespochybňoval.   Na   tomto   mieste   považuje   ústavný   súd za vhodné zmieniť sa znovu aj o tom, že sťažovateľ nevyužil ani možnosť podania sťažnosti proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   1 Tp 7/2004   z 19.   januára   2004,   ktorým   bolo rozhodnuté   o jeho   vzatí   do   väzby,   na   základe   čoho   mohlo   byť   preskúmané   pred nadriadeným väzobným súdom.

Navyše, na základe dôkazov, ktoré sú súčasťou spisového materiálu, najmä návrhu na vzatie sťažovateľa na väzby na č. l. 1 spisu okresného súdu sp. zn. 1 Tp 7/2004, podľa ktorého   zákonná   sudkyňa   uvedený   návrh   prevzala   osobne   17.   januára   2004   o 15.45 h, ústavný súd nezistil nesprávny (nezákonný) postup orgánov činných v trestnom prípravnom konaní (prokurátora) alebo zákonného sudcu.

2.3.2 Napokon sa výhrady sťažovateľa týkajú aj toho, že krajský súd sa v odôvodnení namietaného   uznesenia   nevenoval   ani   ním   predloženej   argumentácie   o jeho   údajnej diskriminácii   z „iného   postavenia“. K takejto   diskriminácii   došlo   podľa «sťažovateľa „osobitným“   právnym   režimom   pri   postupe   s osobami,   ktoré   boli   zadržané   a obvinené v zmysle článku 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 75 Trestného poriadku, keď tieto osoby nie sú v zmysle týchto právnych noriem odovzdané súdom v lehote 48 hodín fyzickým predvedením pred príslušný súd, ktorý by si ich pod svoju jurisdikciu (ešte v ústavnej lehote 48 hodín) prevzal napríklad úradným záznamom. Pri porovnaní postupov s osobami tej istej „skupiny“   s osobami   obvinenými   jednoznačne   možno   prijať   názor   o diskriminácii,   keď osoby obvinené a zatknuté v zmysle článku 17 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sú pred vždy   a v každom   prípade   predvedené   v ústavnej   lehote   24   hodín,   nie   v   lehote   uvedenej v § 69 Trestného poriadku, naproti tomu osoby zadržané a obvinené z trestného činu podľa článku 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, respektíve podľa §§ 75, 76 a 77 Trestného poriadku pred príslušný súd nie sú fyzicky predvedené v lehote 48 hodín, namiesto toho sú „odovzdané   súdu“   inštitucionálne   a to   formou   písomného   návrhu   na   vzatie   do   väzby podaným príslušným prokurátorom».

Pokiaľ sa krajský súd nevysporiadal s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa jeho diskriminácie z tzv. iného postavenia, ústavný súd zastáva názor, že tieto námietky boli v okolnostiach   daného   prípadu   vzhľadom   na   princíp   prezumpcie   ústavnosti   právnych predpisov   zjavne   irelevantné   a   ako   také   neboli   podstatné   pre   rozhodnutie   vo   veci. Sťažovateľ v podstate vytýka krajskému súdu, že nepreskúmal, či relevantné ustanovenia Trestného poriadku, na základe ktorých sa rozhodovalo o jeho vzatí do väzby, sú v súlade s ústavou.

Na posudzovanie súladu zákonov s ústavou však nebol oprávnený krajský súd a ani ústavný   súd,   ktorý   taktiež   vychádzajúc   z   prezumpcie   ústavnosti   všetkých   ustanovení Trestného   poriadku   nemôže   v   rámci   konania   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   skúmať ústavnosť zákonov Slovenskej republiky ani ich častí.

Navyše   sťažovateľ   ako   fyzická   osoba   nepatrí   k subjektom,   ktoré   sú   aktívne legitimované na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou. Taxatívny   výpočet   týchto   subjektov   je   uvedený   v čl. 130   ods. 1   písm. a)   až   f)   ústavy. Z uvedeného   dôvodu   neprichádzalo   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   skúmal   argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa aplikácie označených ustanovení Trestného poriadku všeobecnými súdmi z aspektu zákonnosti jeho väzby.

S poukazom na uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi tvrdeniami sťažovateľa o porušení jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a tým, že krajský   súd   sa   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   nevenoval   ním   predloženej argumentácii o jeho údajnej diskriminácii z „iného postavenia“.

Vychádzajúc z týchto úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu   a tvrdeným   porušením označených práv a slobôd sťažovateľa.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu   sp. zn.   29 Tos 42/2006 z 24. októbra 2006 obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   jeho   výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až 50 ústavy, tiež nezistil, že by záver krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle   a v   nesúlade   s   platnou právnou   úpravou.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie na prehodnocovanie jeho záverov.

Krajský   súd   sa   vysporiadal   v   rámci   konania   o   väzbe   s   relevantnými   tvrdeniami sťažovateľa   vzťahujúcimi   sa   na   toto   konanie,   najmä   odôvodnil   pretrvávanie   väzby, t. j. existenciu dôvodov väzby sťažovateľa podľa ustanovení § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Obsah odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zákonný a ústavne konformný, je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny a neosvedčuje okolnosti majúce za následok sťažovateľom namietané porušenie jeho práv.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   (v   danom   prípade   krajského   súdu   ako   väzobného   súdu rozhodujúceho   v trestnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie   konanie (napr.   I. ÚS 122/02,   IV. ÚS 66/02),   a tiež   absencia   priamej   súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že konanie krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 29 Tos 42/2006 a najmä jeho rozhodnutie z 24. októbra 2006 z právneho hľadiska nemá účinky takého konania a aj rozhodnutia, ktoré by boli spôsobilé porušiť označené   základné   práva   a slobody   sťažovateľa,   a   preto   bola   sťažnosť   v tejto   časti odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu ústavným súdom) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008