znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 122/05-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť mal. T. T., zastúpenej zákonnou zástupkyňou Z. T., obidve bytom B., právne zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 23/93 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. T. T. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2005   doručená   sťažnosť   mal.   T.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   zastúpenej   zákonnou zástupkyňou   Z.   T.,   obidve   bytom   B.,   ktorou   namieta   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 23/93.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vo veci úpravy práv a povinností k sťažovateľke rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   8 C 23/93   z   31. januára 1997   tak,   že   konanie o určenie   otcovstva   zastavil,   sťažovateľku   zveril   do   výchovy   a   opatery   matky   a   otca sťažovateľky zaviazal prispievať na jej výživu mesačne sumou 500 Sk a spolu s bežným výživným   mu   okresný   súd   uložil   splácať   aj   dlžné   výživné.   Sťažovateľka   v   sťažnosti uviedla, že okresný súd vyznačil na tomto rozsudku právoplatnosť dňom 17. apríla 1997, avšak po tom, ako matka sťažovateľky požiadala listom z 27. septembra 2000 okresný súd „(...) o pomoc   pri   vymáhaní   výživného   z   cudziny   (...)   na   základe   rozsudku   (...)   zo   dňa 31. 1. 1997“,   okresný   súd   jej prípisom   z   10. októbra 2000   oznámil,   že „(...) rozsudok tunajšieho súdu, sp. zn. 8 C 23/93 zo dňa 31. 1. 1997 doposiaľ nie je z dôvodu nedoručenia odporcovi právoplatný“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Matka navrhovateľky listom zo dňa 13. 08. 2003   požiadala   Okresný   súd   Bratislava   II   o   oznámenie,   v   akom   štádiu   sa   spis nachádza. Po tomto nebol do dnešného dňa vykonaný v predmetnej právnej veci zo strany Okresného súdu Bratislava II žiadny úkon, čiže v predmetnej veci Okresný súd Bratislava II nekoná takmer štyri roky (...).

Pochybením Okresného súdu Bratislava II pri doručovaní predmetného rozsudku, pri chybnom   vyznačení   právoplatnosti   a   následnou   nečinnosťou   tohto   súdu   bolo zapríčinené, že navrhovateľke nebolo do podania tejto sťažnosti na výživnom nič zaplatené (...). Matka   ako   zákonný   zástupca   navrhovateľky   je   neustále   vystavená   neistote spočívajúcej v nemožnosti zabezpečiť od odporcu povinné výživné.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd jej sťažnosti vyhovel a vydal tento nález:„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod spis. zn. 8 C 23/93 porušil svojou nečinnosťou právo maloletej T. T. priznané čl. 48 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva navrhovateľke maloletej T. T., zastúpenej v   tomto   konaní   zákonným   zástupcom   T.   T.   z   dôvodu   pretrvávajúcej   právnej   neistoty spôsobenej nečinnosťou Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom na tomto súde pod spis.   zn.   8 C 23/93,   finančné   zadosťučinenie   vo výške:   = 120 000,- Sk   ako   náhradu nemajetkovej   ujmy,   ktorú   je   odporca   povinný   zaplatiť   do 2 mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky k rukám zákonného zástupcu.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke náhradu trov jej právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom, ktoré bude zaviazaný uhradiť odporca na účet právnej zástupkyne sťažovateľky vo výške stanovenej v § 10 Z. č. 655/2004 Zb. o odmenách a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   podľa   počtu   vykonaných právnych úkonov.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľky). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (m. m. I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02,   III. ÚS 108/02,   IV. ÚS 236/03,   IV. ÚS 158/04)   a   jednou   zo   zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľky a   nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona   o ústavnom   súde).   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť (m. m. IV. ÚS 237/04).

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 23/93 z 31. januára 1997 nadobudol   právoplatnosť   3. mája 2004.   Sťažnosť   sťažovateľky   z   8. februára 2005   bola ústavnému súdu doručená 10. februára 2005.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že lehota stanovená pre tento druh konania   pred   ústavným   súdom   nebola   zachovaná,   sťažovateľke   bez   akýchkoľvek pochybností   uplynula   skôr,   než   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   (§ 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde), a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť ako oneskorene podanú odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. apríla 2005