znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 122/04-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., bytom D. n. C., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., H., vo veci porušenia jeho práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v spojení   s čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 1312/2004-41 z 27. januára 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   M.   B. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. marca 2004 doručené podanie JUDr. M. B., bytom D. n. C. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako sťažnosť „proti   rozhodnutiu   ministra   spravodlivosti   SR   č. 1312/2004-41   zo   dňa   27.   1. 2004“.   Prílohou   sťažnosti   bolo   podanie   označené   ako   „Doplnok   k sťažnosti   zo   dňa

1. 3. 2004“.   Sťažovateľ   sťažnosť   ďalej   doplnil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 29. marca 2004.

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozhodnutím   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 5122/1995-30/7 z 28. novembra 1995 s účinnosťou od   4.   decembra   1995   vymenovaný   za   súdneho   exekútora   so   sídlom   v Humennom. Rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 1312/2004-41 z 27. januára 2004,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené   12.   februára   2004,   bol   sťažovateľ   odvolaný z funkcie súdneho exekútora Exekútorského úradu so sídlom v Humennom. V odôvodnení rozhodnutia   č. 1312/2004-41   minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   uviedol,   že: „V zmysle ustanovenia § 237 ods. 3 Exekučného poriadku Slovenská komora exekútorov podala ministrovi spravodlivosti návrh na odvolanie exekútora, ktorý nespĺňa podmienku bezúhonnosti podľa § 10 ods. 4 tohto zákona. Minister takéhoto exekútora bez zbytočného odkladu odvolá. Za bezúhonného sa na účely Exekučného poriadku okrem iného nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa aj napriek tomu, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol odsúdený.“

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Po viac než 8 rokoch mojej exekútorskej činnosti bol   prijatý   resp.   novelizovaný   exekučný   poriadok,   podľa   ktorého   v zmysle   §   10   ods.   1 písm. c a ods.   4 za použitia § 237 ods. 3 som zrazu prestal byť občanom oprávneným vykonávať povolanie, ktoré som si slobodne zvolil využijúc svoje už spomínané ústavné právo   zaručené   mi   čl.   35   Ústavy   SR.   (...)   Ak   teda   zákon   dal   možnosť   ministrovi spravodlivosti   odvolávať   občana   SR   z funkcie,   do   ktorej   bol   predtým   riadne   menovaný v zmysle zákona a ktorú k spokojnosti vykonával niekoľko rokov len preto, že bol v minulosti tento občan odsúdený pre určitý trestný čin, je takýto zákon a teda i rozhodnutie ministra protiústavné, keď pre nič iné, tak určite preto, že Ústava SR v čl. 50 ods. 1 hovorí, že len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. (...)

Do   rozhodnutia   Ústavného   súdu,   žiadam   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého právoplatného rozhodnutia komorou exekútorov podľa § 16 zákona 233/95 a jeho noviel.“Sťažovateľ   v doplnení   sťažnosti   uviedol,   že   napadnutým   rozhodnutím   došlo k porušeniu:„a) môjho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy, b) môjho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 a 2, v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 ústavy, c) môjho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru. (...)

Napriek uvedenému som podal žalobu na Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby preskúmal napadnuté rozhodnutie (jeho kópiu prikladám v prílohe).“

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a po   jej prerokovaní vydal tento nález:

1. Základné práva JUDr. M. B. podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 1312/2004-41 zo dňa 27. januára 2004 boli porušené.

2. Rozhodnutie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 1312/2004-41 zo dňa 27. januára 2004 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. JUDr. M. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 Sk (slovom jedna slovenská koruna), ktorú je ministerstvo spravodlivosti povinné uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   JUDr.   M.   B.   sa   priznáva   náhrada   trov   jeho   právneho   zastúpenia,   ktorú   je ministerstvo spravodlivosti povinné uhradiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu JUDr. J. S.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v právomoci ústavného súdu o podanej sťažnosti meritórne rozhodnúť.

Treba konštatovať, že právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je iba subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv, ktorých porušenie sa namieta, nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   však   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa   ods.   1,   ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   § 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   v znení   účinnom   od   1.   septembra   2003   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   §   247   ods.   1   OSP   podľa   ustanovení   tejto   (druhej)   hlavy   sa   postupuje v prípadoch,   v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí,   že bola na svojich   právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného   v správnom   konaní   je   predpokladom   postupu   podľa   tejto   hlavy,   aby   išlo o rozhodnutie,   ktoré   po   vyčerpaní   riadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sa   preň pripúšťajú,   nadobudlo   právoplatnosť.   Napokon   podľa   §   247   ods. 3   OSP   predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z citovaných právnych noriem, najmä z čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že vo veci sťažovateľa   je   daná   právomoc   všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve   rozhodovať o napadnutom   rozhodnutí,   najmä   so   zreteľom   na   to,   že   podľa   tvrdení   sťažovateľa   toto rozhodnutie porušuje jeho základné práva. Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Ako ústavný súd zistil, v danom prípade sťažovateľ 23. marca 2004 podal žalobu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorou sa domáha voči Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej   republiky   zrušenia   toho   istého   rozhodnutia,   ktoré   napáda   aj   v konaní   pred ústavným súdom.

Ústavný súd konštatuje, že aplikácia ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako o to sťažovateľ žiada, neprichádza do úvahy v prípade, ak v čase podania sťažnosti ústavnému súdu mu ešte beží lehota na podanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Napokon   treba   uviesť,   že   za   situácie,   keď   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu rozhodnúť o merite veci, nie je ani v jeho právomoci vydať dočasné opatrenie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2004