znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 121/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu JánaLubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej

, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa

, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranuzaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomKrajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co 391/2013-138 z 25. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“)č. k. 4 Co 391/2013-138 z 25. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalovanejbola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k.6 C 215/2012-90 z 21. mája 2013 zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 6 010,20 €s príslušenstvom z titulu plnenia zo zmluvy o poskytovaní plnenia z Podpornéhodôchodkového fondu sťažovateľky. Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku podalasťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého ho krajský súd napadnutýmrozsudkom vo veci samej vrátane príslušenstva pohľadávky a trov konania ako vecnesprávny potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku v rozpore so zákonomnevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá mala podľa nej pre vec podstatný význam.Konkrétne ide najmä o argumentáciu odôvodňujúcu„to, že súčasťou platných právnych predpisov je aj hmotno-právne ustanovenie § 27 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré sa vzťahuje na všetky právne vzťahy uzatvárané bankou, a nie je žiadnym právnym predpisom vylúčené použitie tohto ustanovenia na právne vzťahy banky, a pretože toto ustanovenie zakazuje banke určité typy zmlúv uzatvárať, tak s použitím § 119 ods. 3 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, veta za bodkočiarkou, nemôže banka pokračovať v plneniach skôr uzavretých zmlúv tohto typu (výslovne je táto nepravá retroaktivita zákona stanovená v § 116 Zákona č. 483/2001 Z. z. zákona o bankách)“.

Poukazujúc na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z. z.“ alebo„zákon o bankách“), ktorý ustanovuje bankám zákaz uzatvárať také zmluvy, z ktorýchnemajú primerané protiplnenie (napr. zmluva o dôchodku), dostalo sa podľa sťažovateľkyplnenie z takýchto skoršie uzatvorených zmlúv do rozporu so zákonom č. 483/2001 Z. z.s tým, že takáto činnosť je zakázaná priamo § 119 ods. 3 zákona o bankách. Sťažovateľkauvádza, že to nespôsobuje spätnú neplatnosť uvedených zmlúv, ale dodatočnú nemožnosťplnenia, čo sa vzťahuje podľa platnej právnej úpravy aj na skôr vzniknuté právne vzťahy(§ 116 zákona č. 483/2001 Z. z.).

Ďalej sťažovateľka namieta nevysporiadanie sa odvolacieho súdu s tou jejargumentáciu, podľa ktorej sa na vec„má použiť Zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, pretože zákon o bankách upravuje okrem bankových činností aj iné činnosti banky, upravuje celé postavenie banky, podľa § 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému. Skutočnosť, že aj v tejto veci ide o vzťahy súvisiace s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky so sídlom na území Slovenskej republiky (teda vzťahy vymenované v ustanovení § 1 zákona o bankách), je preukázaná v konaní vykonaným dôkazom, a to Štatútom Podporného dôchodkového fondu

, ktorý bol účinný od 1. 7. 1993, v ktorého čl. I sa uvádza, že Podporný dôchodkový fond ⬛⬛⬛⬛ slúži... na podporu stabilizácie pracovníkov. Teda ide pri tejto zmluve o dôchodku o úpravu vzťahu súvisiaceho s organizáciou, riadením, resp. podnikaním žalovaného – banky.“.

Podľanázorusťažovateľkyv danejveci„ide o zjavnú arbitrárnosť a neodôvodnenosť“napadnutého rozsudku krajského súdu, dodávajúc, že„ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2 O. s. p., dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru...“.

Za postup nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania považuje sťažovateľkataký postup odvolacieho súdu, keď sa jeho rozhodnutie nezaoberá„odvolaním brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa“. K porušeniu v petitesťažnosti uvedených práv došlo podľa sťažovateľky neodôvodnením napadnutého rozsudkuv súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd meritórne rozhodolo porušení jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a jejpráva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmrozsudkom krajského súdu, aby ho zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.Zároveň sa domáha, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť jej trovykonania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 391/2013-138 z 25. septembra 2013.

Hoci sťažovateľka v sťažnosti deklarovala, že vzhľadom na vyčerpanie všetkýchriadnych i mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré bola v tomto konaní oprávnenáuplatniť, je jej sťažnosť prípustná, pretože proti napadnutému rozsudku nie je prípustnédovolanie, ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že ochrany svojich práv sasťažovateľka okrem podania sťažnosti ústavnému súdu domáhala aj podaním dovolaniaproti napadnutému rozsudku, ktoré bolo doručené okresnému súdu 23. decembra 2013.O tejto skutočnosti sa však sťažovateľka vo svojej sťažnosti nezmienila. Ústavný súd taktiežzistil, že príslušný súdny spis nebol okresným súdom ku dňu prerokovania tejto sťažnostizaslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutieo sťažovateľkou uplatnenom mimoriadnom opravnom prostriedku.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, žeprávomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná ibavtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa priuplatnení svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárnaa nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práva slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byťvýlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci imzverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexteinštitucionálny mechanizmus, ktorého uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnostivšetkých ostatných orgánov verejnej moci podieľajúcich sa na ochrane ústavnosti. Opačnýzáver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásaduvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 498/2013).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochranezákladných práv a slobôd akceptovala tým, že podala v predmetnej veci dovolanie súčasnes podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejtosúvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorejvyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákonsťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitiektorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť užsamotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňompríslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania, akoaj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej vecimali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súda ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnejistoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomocidovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolaciehosúdu za predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu preľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktoréhov prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanejsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnúaž po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej(už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutío dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemuprávoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavnevylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveňaj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súddospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudsképráva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, aleborozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súduo podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzaťpotenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolila v okolnostiach daného prípadusťažovateľka, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podanímdovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľky uplatnením zásadyratio temporisodmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľkyna ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014