znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 121/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja, Štefánikova trieda 69, Nitra,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   JUDr.   J.   M.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   J.   M.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 18 CoE 133/2011 z 30. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2012 doručená sťažnosť Nitrianskeho samosprávneho kraja, Štefánikova trieda 69, Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. J. M., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. M., ktorou namieta porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 CoE 133/2011 z 30. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného S., N. [ako právneho predchodcu sťažovateľa (ďalej len „oprávnený“)], proti povinnému D., a. s., B. (ďalej len „povinná“), o vymoženie peňažnej sumy 127 621,35 € s príslušenstvom vedenej súdnym exekútorom JUDr. L. S., K., pod sp. zn. EX 329/2008 Okresný súd Bratislava II (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   sp.   zn.   55   Er   823/2008   z   13.   decembra   2010 predmetnú exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zastavil. Na základe odvolania oprávneného krajský súd napadnutým uznesením označené uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   konštatuje,   že «krajský   súd   (v   spojitosti   s   uznesením Okresného   súdu   Bratislava   II.)   exekúciu   uznesením   zastavil   s   odôvodnením,   že   po preskúmaní exekučného titulu, t. j. Rozsudku Okresného súdu Košice II č. k. 17 C 1352/00- 72 zo dňa 10. 12. 2001 dospel k zisteniu, že exekučný titul je formálne nevykonateľný, nakoľko „nie je možné jednoznačne posúdiť subjekt, ktorý je označený ako povinný a či povinný v označenom návrhu je právnym nástupcom žalovaného označeného v rozsudku, nakoľko v ňom nie sú riadne označení účastníci konania ich identifikačným číslom (IČO) a presnou adresou ich sídla zapísanou v obchodnom registri.“...».

V nadväznosti na už uvedené sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti uvádza, že „v čase podania žalobného návrhu o zaplatenie v súčasnosti exekučne vymáhanej pohľadávky, t. j dňa 20. 12. 2000, existovala povinná pod názvom S., so sídlom K. Pod týmto názvom a s uvedeným sídlom bola zapísaná v obchodnom registri OS Košice I., vl. č. 265/V. V tom čase v obchodnom   registri   nemala   zapísané   identifikačné   číslo.   Po   skončení   konania   o zaplatenie v súlade s § 74 ods. 2 zák. č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach došlo k jej transformácií na S., a. s., K... s účinnosťou od 24. 08. 2006, ktorý je zároveň aj dňom výmazu S. z Obchodného registra. Následne, s účinnosťou od 14. 11. 2006 došlo k zmene sídla právneho nástupcu povinnej na nové sídlo zapísané v obchodnom registri:..., B. (bez zmeny jej obchodného mena + prideleného IČO). Na základe Zmluvy o zlúčení vo forme notárskej zápisnice č. N 162/2006, Nz 38844/2006, NCRIs 38675/2006 zo dňa 05. 10. 2006, sa   obch.   spoločnosť   D.,   a.   s.   B...   stáva   právnym   nástupcom   zanikajúcej   obchodnej spoločnosti S., a. s., K... a to ku dňu 01. 01. 2007, ktorý je zároveň dňom jej výmazu z obchodného registra. Následne s účinnosťou od 01. 08. 2007, došlo u povinnej opätovne k zmene jej sídla na... B., ďalej dňom 1. 10. 2009 povinná zmenila svoje sídlo z... B. na... ako aj nastala skutočnosť, na základe ktorej došlo k prechodu povinností uložených povinnému v   tomto   exekučnom   konaní   vyplývajúcich   z   exekučného   titulu,   ktorým   je   vykonateľný rozsudok č. 17 C 1352/00-72 zo dňa 10. 12. 2001 vydaný Okresným súdom Košice II., nakoľko povinná ako predávajúca a D., a. s. so sídlom... B... ako kupujúci uzatvorili dňa 16. 12.   2009   zmluvu   o   predaji   podniku   povinnej   kupujúcemu.   Táto   zmluva   nadobudla účinnosť dňom 31. 12. 2009. V čase podpisu tejto zmluvy bol povinný označený ešte ako D., a. s., B... a kupujúci bol v čase uzavretia tejto zmluvy označený ešte ako A., a. s., B... Nadobudnutím účinnosti predmetnej zmluvy o predaji podniku došlo k univerzálnej sukcesii zo   strany   nového   subjektu   do   práv   a   povinností   povinného   a   to   bez   straty   procesnej subjektivity na strane povinného.

Dôsledkom je teda univerzálne právne nástupníctvo, kde právnym predchodcom je povinný a právnym nástupcom je po zmene svojho obchodného mena z A., a. s. na D., a. s. a súčasne   zmene   svojho   sídla   z...   B.   na...   B.   (obe   zmeny   s účinnosťou   k   31.   12.   2009) spoločnosť   D.,   a.   s.   so   sídlom...   B...,   zapísaná   v   Obchodnom   registri   Okresného   súdu Bratislava I, Oddiel: Sa, Vložka číslo: 3627/B, pričom v rámci tejto univerzálnej sukcesie z pôvodného povinného prešli na novú spoločnosť aj povinnosti vyplývajúce z exekučného titulu, na základe ktorého sa vedie toto exekučné konanie.

Z   uvedeného   bezpochyby   vyplýva   fakt,   že   D.,   a.   s.   so sídlom...   B...,   je   právnym nástupcom povinnej uvedenej v exekučnom titule: S., K.“.

Sťažovateľ   na   základe   už   uvedeného   tvrdí,   že   v   jeho   veci   je   exekučný   titul „vykonateľný   tak   po   materiálnej   ako   aj   formálnej   stránke.   Označenia   obsiahnuté v obchodnom mene žalovaného resp. jeho právneho nástupcu, ďalej právne nástupníctvo preukázateľné údajmi z obchodného registra ako aj skutočnosti známe súdu z obsahu spisu, najmä   evidentná   totožnosť   účastníka   konania   od   počiatku   konania   až   po   vydanie exekučného   titulu   umožňujú   bezpečne   identifikovať   žalovaného   ako   aj   jeho   právneho nástupcu, t. j. povinného v exekučnom konaní č. 329/2008 a len kvôli neuvedeniu názvu obce pod správnym označením ulice ako aj správne označenie obchodného mena právneho predchodcu povinného v záhlaví exekučného titulu, nie je dôvod považovať exekučný titul za nulitný akt, takáto nesprávnosť nemôže byť na takú ujmu sťažovateľa, ktorým sa mu odoprie spravodlivosť.“.

Na   podporu   svojich   tvrdení   sťažovateľ   poukazuje aj na   rozhodnutia   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   [(ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   Cdo   90/2004,   sp.   zn. 5 Cdo 61/2003] a krajského súdu (sp. zn. 17 CoE 25/2011 z 31. mája 2011) v obdobných veciach   a   na   ďalšiu   na   tento   prípad   aplikovateľnú   judikatúru   [R25/2002   (ČR), RNs C 1707/2003].

Sťažovateľ   hodnotí   postup   krajského   súdu   spočívajúci   v   zastavení   exekúcie   bez existencie dôvodu predpokladaného v § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku nielen ako protizákonný, ale aj taký, ktorý porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľa „uvedenie neúplného sídla v exekučnom titule...   nebráni   bezpečnej   identifikácii   subjektu,   komu   bola   v exekučnom   titule   uložená povinnosť. Právny predchodca povinného mal spôsobilosť byť účastníkom konania a táto v čase vydania exekučného titulu nezanikla.“.

Podľa sťažovateľa popísaným postupom krajského súdu, ktorý vyústil do potvrdenia prvostupňového   súdu   o   zastavení   exekúcie   napadnutým   uznesením „bez   existencie právnych prekážok brániacich vykonaniu exekúcie na majetok povinnej... zároveň... došlo aj k zásahu do majetkovej sféry sťažovateľa, nakoľko krajský súd neposkytol ochranu majetku (pohľadávkam), ktoré mu patria a ktoré mu boli právoplatne priznané súdom“, malo dôjsť aj k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE/133/2011-171 zo dňa 30. 03. 2012 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa vlastniť a právo užívať majetok (vlastnícke právo) v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a   slobôd   a   článku   1   ods.   1   Prvého   dodatkového   protokolu   k   Európskemu   dohovoru o ľudských právach, Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE/133/2011-171 zo dňa 30. 03. 2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE/133/2011-171 zo dňa 30. 03. 2012 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 18 CoE 133/2011 z 30. marca 2012. Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu oznámil, že súčasne s podaním sťažnosti v predmetnej veci podal tiež dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol (okresný súd dovolanie sťažovateľa najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu predložil 31. januára 2013, pozn.).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako   podal   sťažnosť   ústavnému súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako   dovolací   súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno   považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu z ostatného obdobia sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej (už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. marca 2013