znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 121/2011-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 24. augusta 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. J. K., P., zastúpeného advokátom JUDr. V. M., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 691/1991, za účasti Okresného súdu Bardejov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 691/1991   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bardejov   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 691/1991 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. J. K.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Bardejov   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bardejov   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. J. K. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. M., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 121/2011   z 31.   marca   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 691/1991 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ešte 11. novembra 1991 spolu s ďalšími dvoma žalobcami podal okresnému súdu návrh na „vydanie veci – nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 87/91 Zb.“.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v označenej právnej veci v časti týkajúcej sa uplatneného nároku na vydanie pozemkov právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   zároveň   žiadal   priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr. 646/11 z 20. mája 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetom sporu je vydanie nehnuteľnosti podľa § 5 ods. 4 zák. č. 87/1991 Zb. a tak už samotný charakter sporu napovedá, že ide o spor zložitý nielen čo do skutkových okolností, ale aj okolností právnych. Zložitosť sporu bola umocnená aj tým, že predmet žiadanej reštitúcie prešiel zásadnou prestavbou, čo vyvolalo potrebu posúdenia či nedošlo k zániku objektu reštitúcie...

Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho zákonníka; Uznesením Okresného súdu Bardejov zo dňa 15. 8. 2002 č. k. 8 C 691/91-449 bolo konanie vo veci z dôvodov podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. prerušené do právoplatného skončenia   veci   Okresného   súdu   Bardejov   sp. zn.   4 C 407/99.   Na   odvolanie   sťažovateľa a žalobkyne   M.   K.   Krajský   súd   v   Prešove   svojim   uznesením   zo   dňa   30. 12. 2004   č. k. 4 Co 284/2004-471 napadnuté uznesenie potvrdil a uznesenie sa dňom 17. 3. 2005 stalo právoplatným.   Keďže   podľa   § 111   O. s. p.   ak   je   konanie   prerušené,   nevykonávajú   sa pojednávania   a   neplynú   lehoty,   počnúc   odo   dňa   právoplatnosti   uznesenia   o   prerušení konania súd úkony vo veci nevykonáva. Dodávam, že vec Okresného súdu Bardejov vedená pod sp. zn. 4 C 407/99 nie je doposiaľ právoplatne skončená, v dôsledku čoho neodpadla prekážka brániaca súdu postupu v konaní.

Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ: Sťažovateľ sám prieťahy v konaní nespôsobil. Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom: Súdom   prieťahy   spôsobené   neboli.   Ak   aj   v   priebehu   konania   došlo   k   uplynutiu dlhšieho   času   medzi   jednotlivými   úkonmi   súdu,   stalo   sa   tak   z   dôvodov   vyvolaných okolnosťami   prípadu   a   zmenami   v   osobe   zákonného   sudcu   vyvolanými   objektívnymi okolnosťami (odchody   a príchody   sudcov).   Pri posudzovaní   dĺžky doby,   ktorá   uplynula v týchto prípadoch medzi jednotlivými úkonmi, nemožno neprihliadať na objektívnu potrebu naštudovania   veci.   Chcem   dodať,   že o   nároku   sťažovateľa   a   ďalších   žalobcov   bolo   už súdom meritórne rozhodnuté a to rozsudkom Okresného súdu Bardejov zo dňa 29. 3. 2001 č. k. 8 C 691/91-398 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 2. 2002 sp. zn. 4 Co 441/01 v spojení s opravným uznesením z 22. 1. 2003 sp. zn. 4 Co 441/01, čím bol vyriešený stav právnej neistoty na strane sťažovateľa. Na tomto konštatovaní nič nemení skutočnosť, že Krajský súd v Prešove zrušil citovaným rozhodnutím rozsudok Okresného súdu   Bardejov   zo   dňa   29. 3. 2001   č. k.   8 C 691/91-398   vo   výroku,   ktorým   bola   žaloba žalobcov včítane sťažovateľa zamietnutá v časti o vydanie pozemkov, lebo nárok žalobcov v tejto ich časti sa javí ako prinajmenšom sporný.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   z 20.   mája 2011   bol   aj   prehľad procesných   úkonov   doterajšieho   priebehu   napadnutého   konania,   z ktorého   vo   vzťahu k hodnoteniu postupu okresného súdu poukazuje ústavný súd na to, že od podania žaloby (t. j. od 11. novembra 1991) bolo po prvýkrát vo veci meritórne rozhodnuté rozsudkom č. k. 8 C 691/91-48 z 28. júla 1992, ktorým okresný súd návrh žalobcov zamietol. Tento rozsudok   bol   v odvolacom   konaní   v celom   rozsahu   zrušený   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd 1“) č. k. 12 Co 368/92-56 z 2. decembra 1992 a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd po druhýkrát vo veci meritórne rozhodol   rozsudkom   č. k.   8 C 691/91-200   z 30.   októbra   1995,   ktorým   opätovne   žalobu v celom   rozsahu   zamietol.   Na   základe   odvolania   žalobcov   krajský   súd   1   napadnutý prvostupňový   rozsudok   uznesením   č. k.   16 Co 154/96-236   z 25.   septembra   1996   znovu zrušil rozsudok súdu I. stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V poradí tretím rozsudkom č. k. 8 C 691/91-398 z 29. marca 2001 okresný súd rozhodol, že žalovaný 1... je povinný vydať žalobcom dom č... na parcele..., zapísaný v pozemnoknižnej vložke č..., katastrálne územie B. V časti uplatneného nároku na vydanie pozemkov okresný súd žalobu zamietol. Na základe odvolania účastníkov konania Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd 2“) rozsudkom č. k. 34 Co 441/01-439 z 11. februára 2002 potvrdil napadnutý prvostupňový rozsudok v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené. V prevyšujúcej časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, krajský súd 2 zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Následne bolo uznesením okresného súdu č. k. 8 C 691/91-449 z 15. augusta 2002 napadnuté   konanie   do   právoplatného   skončenia   konania   sp. zn.   4 C 407/99   prerušené. Krajský   súd   2   rozhodol   o odvolaní   žalobcov   o prerušení   konania   tak,   že   uznesením č. k. 4 Co 284/04-471 z 30. decembra 2004 napadnuté prvostupňové uznesenie o prerušení konania   potvrdil.   Tento   stav   pretrváva   aj   v čase   meritórneho   prerokovania   sťažnosti sťažovateľa.

K   vyjadreniu   okresného   súdu   zaujal   sťažovateľ   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 14. júna 2011, v ktorom okrem iného uviedol, že trvá na uskutočnení verejného ústneho pojednávania, pričom ďalej ozrejmil, že „na verejnom pojednávaní sa chcem   bližšie   vyjadriť   k jednotlivým   dôvodom,   pre   ktoré   som   sťažnosť   podal,   a najmä k dôsledkom, ktoré pre mňa malo porušenie môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR podľa môjho názoru, postupom Okresného   súdu   Bardejov   v konaní   v právnej   veci   vedenej   týmto   súdom   pod   sp. zn. 8 C 691/1991“.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 20. mája 2011, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Pretože s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci súhlasil len jeden z účastníkov (okresný súd) a sťažovateľ na jeho konaní trval, ústavný súd ho nariadil bez ohľadu   na   to,   či   so   zreteľom   na   okolnosti   danej   veci,   predmet   konania   a   stanoviská účastníkov k nemu možno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústne pojednávanie pôvodne nariadené na 28. júl 2011 bolo na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa odročené na 24. august 2011 a konalo sa len za účasti sťažovateľa a jeho   právneho   zástupcu,   keďže   predseda   okresného   súdu   svoju   neúčasť   ospravedlnil prípisom z 8. augusta 2011.

Právny zástupca sťažovateľa, resp. sťažovateľ na pojednávaní neuviedli žiadne nové skutočnosti,   ktoré   by   neboli   ústavnému   súdu   známe   z obsahu   spisu.   Právny   zástupca sťažovateľa navrhol, aby ústavný súd nálezom okrem iného zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 691/91-449 z 15. augusta 2002 o prerušení konania, a zároveň požiadal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania za tri úkony právnej služby v celkovej sume 432,36 €, z toho dva úkony uskutočnené v roku 2010 (príprava a prevzatie veci a podanie sťažnosti) a jeden úkon uskutočnený v roku 2011 (účasť na verejnom ústnom pojednávaní).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Čo sa týka právnej a faktickej zložitosti veci, ústavný súd v danom prípade vzal do úvahy   skutkový   stav   a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   na   rozhodovanie,   ako aj charakter   veci,   pričom   na   základe   týchto   hľadísk,   pokiaľ   ide   o   napadnuté   konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o reštitučnom nároku na vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, dospel k záveru, že sa možno stotožniť s názorom vyjadreným predsedom okresného súdu, že ide o vec fakticky zložitú, a to najmä vzhľadom na nutnosť vykonania pomerne rozsiahleho dokazovania.

Navyše, právne spory súvisiace s uplatnením obdobných reštitučných nárokov, ako je to   vo   veci   sťažovateľa,   treba   v   zásade   považovať   za   skutkovo   zložité   aj   vzhľadom na potrebu   zisťovať   vlastnícke   vzťahy   ich   rekonštruovaním   do   minulosti (IV. ÚS 230/2010).

Ústavný súd vzal napokon do úvahy, že v čase doručenia návrhu na začatie konania okresnému   súdu   ešte   nemali   všeobecné   súdy   dostatok   skúseností   s   interpretáciou a aplikáciou reštitučných zákonov, v dôsledku čoho bolo možné takéto spory považovať aj za právne zložitejšie, keďže v tom čase ešte neexistoval jednoznačný, resp. jednotiaci prístup k výkladu a aplikácii príslušných právnych noriem.

Na   druhej   strane   však   ústavný   súd   musí   konštatovať,   že   aj   napriek   zohľadneniu skutkovej a právnej zložitosti veci nemožno v žiadnom prípade akceptovať doterajšiu dĺžku preskúmavaného   konania,   ktoré   do   meritórneho   prerokovania   sťažnosti   trvá   takmer 20 rokov. Tento záver považuje ústavný súd za jednoznačný bez ohľadu na to, že o časti nároku   sťažovateľa   bolo   medzičasom   právoplatne   rozhodnuté   (rozsudkom   okresného č. k. 8 C 691/91-398   z 29.   marca   2001,   potvrdeným   rozsudkom   krajského   súdu 2 č. k. 34 Co 441/01-439 z 11. februára 2002). Ústavný súd napokon dodáva, že ani zložitosť sporu nezbavuje všeobecný súd ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou   organizáciou   práce,   nečinnosťou   bez   relevantného   právneho   dôvodu   alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (m. m. I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka posudzovaného konania je druhým kritériom pri zisťovaní, či v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho v sťažnosti   označeného   základného   práva.   Ústavný   súd   v   správaní   sťažovateľa   nezistil žiadnu takú skutočnosť, ktorá by podstatnou mierou prispela k predĺženiu konania a ktorú by bolo treba pripísať na jeho ťarchu. V uvedenej súvislosti aj predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti uviedol, že „sťažovateľ sám prieťahy v konaní nespôsobil“.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Jurisdikcia   ústavného   súdu   („rationae   temporis“)   sa   vzťahuje   na   obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd už konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15.   februára   1993, teda   do   nadobudnutia   účinnosti   zákona   o ústavnom   súde (m. m. IV. ÚS 47/03).

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre stabilne zdôrazňuje potrebu prioritného posudzovania uplatnených reštitučných nárokov zo strany všeobecných súdov (porovnaj napr. IV. ÚS 56/07, III. ÚS 377/09), a to najmä vzhľadom na účel sledovaný reštitučnými zákonmi.

Zo sťažnosti a zapožičaného súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu vyplynulo, že   napadnuté   konanie   začalo   11.   novembra   1991   podaním   návrhu   na „vydanie   veci   – nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 87/91 Zb.“ a bolo prerušené uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C 691/91 z 15. augusta 2002 „do právoplatného skončenia konania vo veci sp. zn. 4 C 407/99 vedeného na Okresnom súde Bardejov“, pričom k právoplatnému skončeniu konania v súvisiacej veci dosiaľ nedošlo. Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 407/99 bolo dosiaľ ostatným úkonom pojednávanie uskutočnené 26. mája 2011 a spis je v súčasnosti na lehote do 16. septembra 2011. Krajský súd 2 uznesením sp. zn. 4 Co 284/04 z 30. decembra 2004, ktoré 17. marca 2005   nadobudlo   právoplatnosť,   označené   prvostupňové   uznesenie   o prerušení   konania potvrdil.   Od   právoplatného   prerušenia   napadnutého   konania   až dosiaľ   neboli   vykonané žiadne procesné úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Ústavný súd nepovažoval za relevantný ani dôvod, na ktorý vo vyjadrení k sťažnosti poukázal okresný súd, a to, že vo veci rozhodovalo viacero zákonných sudcov, pričom každý nový sudca potreboval určitý časový priestor na preštudovanie obsahu súdneho spisu. Ani touto skutočnosťou však nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania a stav, v akom sa nachádzalo v čase prijatia tohto nálezu.

Sťažovateľ okrem iného poukázal na to,   že „dôvodom podania tejto sťažnosti je skutočnosť, že doba trvania samotného konania v právnej veci vedenej Okresným súdom v Bardejove pod sp. zn. 8 C 691/1991 prebiehajúceho od roku 1991 a zároveň aj doba prerušenia konania v tejto právnej veci je v oboch prípadoch neprimerane dlhá“.

S touto   argumentáciou   sťažovateľa   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   sa stotožniť.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že napadnuté konanie bolo právoplatne prerušené, ústavný súd   poznamenáva,   že   okresný   súd   v súvislosti   s tým   vykonal   voľbu   medzi   viacerými do úvahy   prichádzajúcimi   procesnými   postupmi,   a preto   nie   je   dôvod   na   jeho spochybňovanie. Keďže ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený (§ 109 ods. 2 OSP)   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   vyjadrovať   sa   ku vhodnosti   a účelnosti okresným súdom zvoleného procesného postupu, pretože na posúdenie relevancie dôvodov na prerušenie konania majú v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd.

To   však   ešte   neznamená,   že   voľná   úvaha   všeobecného   súdu   nemusí   podliehať žiadnym   obmedzeniam   alebo že   by bola   ústavným   súdom   nekontrolovateľná.   Aj   § 109 ods. 2 písm. c) OSP, tak ako napokon každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou   (čl. 152   ods. 4   ústavy).   Keďže   zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy, všeobecný súd sa musí pri uplatňovaní procesného postupu o prerušení konania riadiť i požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku ústavy a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutej veci bez zbytočných prieťahov, a tým aj vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote, a to aj keď prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, ešte nepominula   (m. m.   I. ÚS 21/00,   IV. ÚS 205/03,   IV. ÚS 221/03, III. ÚS 369/09, IV. ÚS 221/2010).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že najmä   s prihliadnutím na celkovú doterajšiu dĺžku posudzovaného konania (ktoré trvá od 11. novembra 1991), ako aj so zreteľom na obsah základného práva ustanoveného v čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno považovať postup okresného súdu za konanie bez zbytočných prieťahov.

Za uvedeného stavu ústavný súd bez toho, aby bližšie analyzoval doterajší priebeh napadnutého   konania,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09,   IV. ÚS 82/2010)   dospel   k záveru,   že   je   z ústavnoprávneho   hľadiska neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola odstránená ani po takmer   20   rokoch   od jeho   začatia,   a   preto   vychádzajúc   predovšetkým   zo   samotnej doterajšej   dĺžky   napadnutého   konania,   ale   aj   z   jeho   doterajšieho   priebehu   uzavrel,   že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 691/1991 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

V nadväznosti na výrok, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené, a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde napriek tomu, že sa toho sťažovateľ nedomáhal, konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 3 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Reštitúcie mali smerovať k napraveniu krivdy, čo v mojom prípade trvá 19 rokov. Trvanie konania o vydaní nášho majetku, trvajúce 19 rokov dôvodne pociťujem ako ďalšiu krivdu.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 8 C 691/1991 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval   priznanie   sumy   3 000   €   požadovanej   sťažovateľom   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd napadnuté konanie prikázal inému okresnému súdu, ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na to, že podľa § 12 ods. 3 OSP rozhoduje o prikázaní veci v prípade tzv. nutnej delegácie [ak príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení, a preto musí byť prikázaná inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1 OSP)], ako aj v prípade tzv. vhodnej delegácie [vhodnosťou sa   rozumie   procesná   situácia,   v   ktorej   sa   na inom   než   pôvodne   príslušnom   súde efektívnejšie dosiahne účel konania (§ 12 ods. 2 OSP)] súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa má vec prikázať. Takým súdom môže byť niektorý z krajských súdov a v prípade, keď sa rozhoduje o delegácii vo veci, v ktorej koná okresný súd a vec má byť delegovaná okresnému súdu z iného krajského súdneho obvodu, alebo ak ide o delegáciu medzi dvoma krajskými súdmi, ako nadriadený súd rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   nemôže   ústavný   súd   rozhodovať   namiesto všeobecných   súdov   v občianskoprávnych   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných súdov (I. ÚS 15/94) a nemá právomoc konať a rozhodovať vo veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 36/96).

Keďže   z   uvedeného   vyplýva,   že   na   rozhodovanie   o   prikázaní   veci   nie   je   daná právomoc   ústavného   súdu   a   rozhodovať   o   tom   prislúcha   v   mimoinštančnom   postupe výlučne uvedeným všeobecným súdom, ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ vo   vzťahu   k   ústavnému súdu   domáhal,   aby   prikázal   vec   vedenú   okresným   súdom   pod sp. zn.   8 C 691/1991   inému   okresnému   súdu,   nevyhovel.   Takýto   postup   je   v súlade s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   (m. m.   IV. ÚS 72/02   uznesenie   o predbežnom prerokovaní sťažnosti).

Pokiaľ sa právny zástupca sťažovateľa v záverečnom návrhu na rozhodnutie domáhal okrem iného aj zrušenia uznesenia okresného súdu č. k. 8 C 691/91-449 z 15. augusta 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 284/04 z 30. decembra 2004, ktorým   bolo   prerušené   konanie   v právnej   veci   sťažovateľa   do   právoplatného   skončenia konania vo   veci   sp. zn.   4 Co 407/99,   ústavný   súd   sa   týmto   návrhom   nemohol   osobitne zaoberať,   a to   vzhľadom   na   osobitosť   konania   pred   ústavným   súdom,   ktorá   vylučuje možnosť navrhovateľa meniť predmet konania vymedzeného v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (pozri napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 6/02).

Navyše je potrebné uviesť, že pokiaľ by aj bol takýto návrh obsiahnutý v pôvodnom petite sťažnosti, ústavný súd by ho musel v tejto časti pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde so zreteľom na lehotu ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako návrh podaný oneskorene.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom JUDr. V. M. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Odmenu za účasť právneho zástupcu sťažovateľa na ústnom pojednávaní konanom 24. augusta   2011   vrátane   náhrady   hotových   výdavkov   ústavný   súd   nepriznal,   pretože na ňom   neboli   prednesené   žiadne   nové   skutočnosti   (doteraz   ústavnému súdu   neznáme), ktoré   by   prispeli   k ďalšiemu   objasneniu   veci,   a ústavný   súd   rozhodol   len   na   základe predložených   mu   (písomných)   listinných   dôkazov,   t. j.   sťažnosti   a k nej   pripojených písomností,   vyjadrení   účastníkov   konania   a obsahu   súvisiacich   súdnych   spisov (m. m. I. ÚS 41/03, I. ÚS 104/03).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru, podľa   ktorej   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetného posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutý procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   na   meritórne   rozhodnutie   vo   veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 41/03, IV. ÚS 233/03, IV. ÚS 88/05).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011