znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 121/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Š. P., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   rešpektovanie   súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. KST-49/2003 v súvislosti s vydaním   príkazov   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačných   činností   z 19.   marca 2003 a zo 16. mája 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2008 doručená sťažnosť Š. P., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) príkazmi   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačných   činností   z 19.   marca   2003 a zo 16. mája 2003, ktoré vydal Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. KST-49/2003.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ-14/HCP-OV-2005 z 28. júna 2006 bolo začaté trestné   stíhanie   a súčasne   proti   nemu   vznesené   obvinenie   za   trestný   čin   nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva podľa § 171a ods. 1 písm. a) a ods. 5 Trestného zákona   účinného   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)   a za   trestný   čin založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   a teroristickej   skupiny   podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona. Pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu 17. októbra 2008 mu bolo   umožnené   nahliadnuť   do   príkazov   krajského   súdu   na   odpočúvania   a záznam telekomunikačných činností z 19. marca 2003 a zo 16. mája 2003, na základe ktorých boli vykonávané odposluchy jeho telefónnych hovorov, a takto získané informácie boli použité proti nemu v trestnom konaní.

Obidva príkazy boli vydané na návrh okresného prokurátora v Č. (ďalej len „okresný prokurátor“) podľa § 88 ods. 1, 2 a 3 v tom čase účinného Trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok“) na osobu sťažovateľa, prvý na obdobie od 20. marca 2003 do 22. mája 2003 a druhý na obdobie od 22. mája 2003 do 22. augusta 2003.

Sťažovateľ uviedol, že v odôvodnení príkazu z 19. marca 2003 je uvedené, že „je možné   zistiť   informácie,   nakoľko   komunikujú   prostredníctvom   mobilných   telefónov“ a dôvodom   na vydanie   príkazu   zo   16.   mája   2003 „mala   byť   skutočnosť,   že   z doposiaľ zistených ITP, zisťovanie iným spôsobom by bolo náročné“.

Podľa   sťažovateľa   sú   obidva   príkazy   nepreskúmateľné,   nie   je   z nich   jasné,   aké konkrétne skutočnosti odôvodňovali ich vydanie, čoho sa mali týkať ich realizáciou získané informácie,   ani   prečo   bolo   vydanie   týchto   príkazov   nevyhnutné,   a preto   nemožno preskúmať,   či   boli   splnené   podmienky   na   ich   vydanie   ustanovené   zákonom,   ústavou a medzinárodnými dohovormi.

Vydaním označených príkazov došlo podľa sťažovateľa k nezákonnému zásahu do jeho základných práv, proti ktorému nemá možnosť sa inak brániť, či už využitím riadnych alebo   mimoriadnych   opravných   prostriedkov,   aby   tak   dosiahol   ochranu   nielen   proti negatívnym dôsledkom vykonaného odpočúvania a záznamu jeho telefónnych hovorov, ale najmä proti samotnému zásahu do jeho základných práv. Sťažovateľ argumentuje tým, že opodstatnenosť   a oprávnenosť   vydania   príkazov   ako   právoplatných   rozhodnutí   nemôže všeobecný súd preskúmavať ani ich zrušiť v prebiehajúcom trestnom konaní, pretože tieto sú pre neho záväzné.

Pretože podľa sťažovateľa došlo označenými príkazmi k neprípustnému zásahu do jeho ústavou a dohovorom chránených práv, žiada, aby ústavný súd rozhodol, že krajský súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   KST-49/2003   vydanými   príkazmi   na   odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností z 19. marca 2003 a zo 16. mája 2003 porušil jeho základné práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby tieto príkazy zrušil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa ustálenej praxe ústavného súdu vtedy, ak   by   namietaným   postupom   orgánu   štátu,   v posudzovanom   prípade   krajského   súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenia ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa   zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Sťažovateľ   namieta,   že   k neprípustnému   zásahu   do   jeho   základných   práv   došlo odpočúvaním   a zaznamenávaním   telekomunikačnej   prevádzky   mobilného   telefónu vedeného na jeho meno na základe príkazov krajského súdu, ktoré sú nepreskúmateľné, pretože neobsahujú dostatok dôvodov, ktoré viedli k ich vydaniu. V čase podania sťažnosti, ako   aj   jej   predbežného   prerokovania   sa   trestná   vec   sťažovateľa   nachádzala   v štádiu prípravného   konania,   vyšetrovanie   bolo   skončené   a   spis   bol   predložený   dozorujúcemu prokurátorovi, o trestnom obvinení sťažovateľa nebolo právoplatne rozhodnuté.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia základných práv alebo slobôd v prebiehajúcom   trestnom   konaní   vo   svojej   judikatúre   vychádza   z právneho   názoru,   že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania   jednotlivých   úkonov   a realizácie   garancií   pre   ochranu   základných   práv a slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   uplatňujúcich   svoje   kompetencie   v trestnom   konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv   a slobôd   označených v čl. 127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v jeho   priebehu (napr.   III.   ÚS   3/02, III. ÚS 18/04,   III.   ÚS   75/05). Právomoc   ústavného   súdu   zasahovať   do   rozhodovania v štádiu prípravného konania je daná len výnimočne, a to vtedy, ak rozhodnutie orgánu verejnej moci, jeho opatrenie alebo iný zásah znamená porušenie základného práva alebo slobody, ktoré už nepodlieha prieskumu iným orgánom verejnej moci alebo ho nemožno napraviť v ďalšom konaní pred všeobecným súdom (napr. rozhodnutie o väzbe).

Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva vo svojej argumentácii, konštatoval, že vzhľadom na to, že opravný prostriedok voči   príkazu   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačných   činností   nie   je   prípustný, dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom,   že jej   rozhovor   bol   odpočúvaný. Oprávnenosť vydania   právoplatného príkazu všeobecný   súd   nemôže   preskúmavať,   a to   práve   preto,   že príkaz   je   právoplatným rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, resp. z ktorého musí súd vychádzať. Proti samotnému faktu odpočúvania telefonického rozhovoru sa preto osoba, ktorej rozhovor bol odpočúvaný, nemá možnosť brániť v konaní pred iným súdom, čím je daná právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.

Lehotu na podanie sťažnosti ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 274/05 posudzoval od okamihu, keď sa sťažovateľ o príkazoch súdu dozvedel. V posudzovanej veci mal sťažovateľ možnosť nahliadnuť do obidvoch príkazov 17. októbra 2008 a sťažnosť bola   doručená   ústavnému   súdu   8.   decembra   2008,   z čoho   vyplýva,   že   bola   podaná v zákonnej lehote podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry ústavného súdu právo   na   ochranu   tajomstva   správ   podávaných   prostredníctvom   telefónu   je   súčasťou ústavou   a dohovorom   zaručeného   práva   na   ochranu   súkromia,   zásahy   do   ktorého   sú prípustné len výnimočne v prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy, ak sú nevyhnutné v záujme zabezpečenia právnym poriadkom chránených hodnôt (rozhodnutie vo veci   Klass   a ostatní   c.   Spolková   republika   Nemecko   zo   6.   septembra   1978, I. ÚS 274/05).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pri poskytovaní ochrany základným právam   obsiahnutým   v ústave   postupuje   v intenciách   judikatúry   Európskeho   súdu   pre ľudské práva. V zmysle tejto judikatúry sa posudzujú zásahy do práva na súkromie z troch hľadísk,   a to   z hľadiska   legality,   legitimity   a proporcionality.   Legalita   znamená,   že   štát môže zasiahnuť do práva na súkromie len vtedy, ak takýto zásah pripúšťa zákon a právna norma   ho   upravuje   dostatočne   jasne   na   to,   aby   bol   za   ustanovených   podmienok predvídateľný. Legitímnosť zásahu do práva na súkromie je spojená s jeho účelom, ktorý je definovaný v čl. 8 ods. 2 dohovoru, teda zásah do práva na súkromie je prípustný len vtedy, ak   je   to   v záujme   štátu   z dôvodu   ochrany   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti, predchádzania   nepokojom   a zločinnosti,   v záujme   spoločnosti   z dôvodu zabezpečenia hospodárskeho blahobytu krajiny, ochrany zdravia alebo morálky a v záujme jednotlivcov z dôvodu ochrany práv a slobôd iných. Proporcionalita znamená, že štát môže zasiahnuť do práva na súkromie len v tom prípade, keď je to nevyhnutné (za daných okolností nie je možné   legitímny   cieľ   dosiahnuť   inak)   a pri   dodržaní   zásad   a princípov   vlastných demokratickej spoločnosti (I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08).

V súlade právnym názorom vysloveným v náleze sp. zn. I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní skúmal opodstatnenosť   sťažnosti,   teda   či krajským   súdom   použitý   výklad   a aplikácia   ustanovenia   §   88   Trestného   poriadku   pri rozhodovaní   o nariadení   odpočúvania   a záznamu   telekomunikačných   činností   by   mohli signalizovať sťažovateľom namietané porušenie práv.

Z príkazu krajského súdu z 19. marca 2003 vyplýva, že bol vydaný podľa § 88 ods. 1,   2   a 3   Trestného   poriadku   na   základe   návrhu   okresného   prokurátora   na   odpočúvanie a záznam   telekomunikačných   činností   uskutočňovaných   účastníckou   telefónnou   stanicou mobilného operátora č..., ktorú používa sťažovateľ, a bol vydaný na obdobie od 20. marca 2003 do 22. mája 2003. V odôvodnení tohto príkazu sa uvádza:

„Z predloženého návrhu i z predloženého kriminálneho zväzku vyplýva, že Š. P. je podozrivý zo spáchania trestného činu podľa § 171a ods. 1, 2 písm. a, ods. 3 Tr. zák., keď sa   s najväčšou   pravdepodobnosťou   ako   člen   organizovanej   skupiny   podieľa   na nedovolenom   prevádzaní   nelegálnych   migrantov   mimo   hraničných   prechodov   medzi Slovenskou republikou a Českou republikou a Slovenskou republikou a Poľskou republikou. Pri   tejto   činnosti   sa   podozrivé   osoby   kontaktujú   aj   prostredníctvom   mobilných telefónov.

Odposluchom   telefonických   hovorov   na   t.   č...   je   možné   získať   informácie   – skutočnosti   významné   pre   trestné   konanie   vedúce   k odhaleniu   a prípadne   usvedčeniu páchateľov.“

Príkazom   zo   16.   mája   2003   sudkyňa   krajského   súdu   podľa   §   88   ods.   1,   2   a 3 Trestného   poriadku   na   návrh   okresného   prokurátora   predĺžila   príkaz   na   odpočúvanie a záznam   telekomunikačných   činností   uskutočňovaných   účastníckou   stanicou   mobilného operátora č..., ktorú užíva sťažovateľ, a to na obdobie od 22. mája 2003 do 22. augusta 2003. V odôvodnení tohto príkazu sa uvádza:

„Z príkazu vydaného sudcom Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. marca 2003 bolo zistené,   že   bol   vydaný   príkaz   na   odpočúvanie   a záznam   telekomunikačných   činností   na horeuvedenej mobilnej účastníckej telefónnej stanici u užívateľa Š. P. na dobu od 20. marca 2003 do 22. mája 2003.

Z predloženého   návrhu   okresným   prokurátorom,   ako   i z kriminálneho   zväzku a z doposiaľ získaných informácií z ITP boli zistené skutočnosti, ktoré boli využité v rámci operatívno-pátracej činnosti, pričom zisťovanie týchto iným spôsobom, by bolo obzvlášť náročné.

Vo veci treba ešte zistiť ďalšie skutočnosti, pretože je podozrenie, že Š. P. sa dopúšťa trestnej činnosti podľa § 171a ods. 1, 2 písm. a, ods. 3 Tr. zák. buď ako člen organizovanej skupiny, resp. ako organizátor a získanie týchto iným spôsobom, by bolo obzvlášť náročné.“

Z § 88 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku (účinného v relevantnom čase) vyplýva, že bez súhlasu účastníka telefónnej stanice môže sudca vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností len v trestnom konaní vedenom pre obzvlášť závažný trestný čin, korupciu, trestný čin podľa § 158 Trestného zákona alebo pre iný úmyselný trestný čin, na ktorého konanie zaväzuje vyhlásená medzinárodná zmluva, ak je dôvodný predpoklad, že zistené skutočnosti budú významné pre trestné konanie. Príkaz sa musí vydať písomne a odôvodniť, a to osobitne na každú účastnícku stanicu.

Uvedená právna úprava vyžaduje súdnu kontrolu zásahov do ústavou chráneného základného   práva   na   súkromie.   Požiadavke   efektívnej   súdnej   ochrany   základných   práv nemôže vyhovovať príkaz, ktorý by len formálne spĺňal náležitosti vyžadované zákonom a neobsahoval   by   posúdenie   materiálnych   podmienok   na   jeho   vydanie.   Nevyhnutnou podmienkou preskúmateľnosti   opodstatnenosti zásahu do   práva na súkromie na základe príkazu   podľa   §   88   Trestného   poriadku   je   jeho   odôvodnenie,   ktoré   musí   obsahovať relevantnú   argumentáciu,   akými   skutočnosťami   boli   naplnené   zákonom   ustanovené podmienky   na   nariadenie   odpočúvania   a záznamu   telekomunikačných   činností.   Rozsah odôvodnenia príkazu je však potrebné posudzovať aj z hľadiska účelu jeho vydania, ktorým je   získanie   informácií   významných   pre   trestné   konanie,   pričom   stačí   „dôvodne predpokladať“, že týmto spôsobom budú získané skutočnosti významné pre trestné konanie, čím je tiež determinovaná obsahová stránka rozhodnutia.

Posúdenie konkrétnych skutkových okolností jednotlivého prípadu a ich hodnotenie z hľadiska subsumovania pod § 88 Trestného poriadku je úlohou všeobecného súdu, do ktorej ústavnému súdu v zásade neprislúcha zasahovať. Ústavný súd je však oprávnený a aj povinný preskúmať, či sa všeobecný súd výkladom a aplikáciou daného trestnoprocesného ustanovenia nedopustil neprípustného zásahu do právneho postavenia sťažovateľa, ktorý by mal   za   následok   porušenie   jeho   základných   práv   a bol   výrazom   zjavnej   svojvôle   pri uplatnení právomoci všeobecného súdu.

Po   preskúmaní   príkazov   krajského   súdu   z hľadiska   sťažovateľom   namietaných nedostatkov ústavný súd dospel k záveru, že obidva príkazy sú dostatočne konkrétne na to, aby   bolo   možné   konštatovať,   že   sú   z hľadiska   splnenia   podmienok   na   ich   vydanie preskúmateľné. Obsahujú vymedzenie trestného činu, pre ktorý je vedené trestné konanie, definovaného   z hľadiska   štádia   trestného   konania   (pred   začatím   trestného   stíhania) dostupnými   skutkovými   okolnosťami   určujúcimi   spôsob   jeho   spáchania   (organizované formy prevádzania nelegálnych migrantov mimo hraničných prechodov medzi Slovenskou republikou   a Českou   republikou   a medzi   Slovenskou   republikou   a Poľskou   republikou), pričom dôvodnosť nariadenia odpočúvania telefónnych hovorov vyplýva zo zistenia, že sa podozrivé osoby kontaktujú pri uvedenej činnosti aj prostredníctvom mobilných telefónov. Z charakteru   takto   vymedzenej   činnosti   podozrivého   (sťažovateľa)   vyplýva   aj   povaha a rozsah   informácií,   ktoré   sa   majú   zistiť   odpočúvaním   a záznamom   telekomunikačných činností   v trestnom   konaní,   ktoré   sú   potrebné   na   naplnenie   účelu   trestného   konania. Uvedený záver sa vzťahuje aj na predĺženie príkazu z 19. marca 2003 príkazom zo 16. mája 2003, z ktorého vyplýva, že na základe informácií získaných odpočúvaním telefonických hovorov sťažovateľa z označenej telefónnej účastníckej stanice sa potvrdzuje podozrenie z organizovanej formy páchania uvedenej trestnej činnosti sťažovateľom.

Ústavný súd považuje označené príkazy a na ich základe vykonaný zásah do práva sťažovateľa   na   súkromie   za   legálny   vzhľadom   na   účel   použitia   príkazov,   ktorým   bolo zabezpečenie účinného vyšetrenia trestnej činnosti, a teda v záujme verejnej bezpečnosti a predchádzania   zločinnosti   považuje   tento   zásah   za   legitímny   a na   dosiahnutie   daného účelu   vzhľadom   na   utajovaný   charakter   trestnej   činnosti,   pre   podozrenie   z ktorej   boli príkazy použité, považuje zásah aj za proporcionálny.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovali možnosť vysloviť porušenie základných práv   sťažovateľa   v súvislosti   s vydaním   označených   príkazov   na odpočúvanie   a záznam telekomunikačných   činností,   a preto   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v časti namietaného porušenia práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 a 2   dohovoru   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s použitím informácií získaných odpočúvaním a záznamom jeho telefonických hovorov v prebiehajúcom trestnom konaní.

Ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie, pretože v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo trestné konanie právoplatne skončené. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva,   že   sa   týmto   spôsobom   snaží   dosiahnuť   vylúčenie   informácií   získaných odpočúvaním ako dôkazu v trestnom konaní. V prebiehajúcom trestnom konaní má však sťažovateľ   možnosť   brániť   sa   proti   obvineniu,   resp.   obžalobe   využitím   dostupných prostriedkov obhajoby vrátane práva namietať zákonnosť získaného dôkazného materiálu. Obdobný názor vyslovil ústavný súd už v uznesení o prijatí sťažnosti v konaní vedenom pod sp.   zn. I.   ÚS 274/05, keď uviedol, že nepriaznivé dôsledky   protiprávneho odpočúvania z hľadiska   výsledku   trestného   konania   môže   napraviť   všeobecný   súd,   keď   po   podaní obžaloby bude konať a rozhodovať o vine a treste sťažovateľa, a to tým, že na protiprávne vykonané odpočúvanie neprihliadne, a takto získané dôkazy nevykoná.

Všeobecný súd skúma zákonnosť dôkazného materiálu už na predbežnom prejednaní obžaloby (§ 243 ods. 2 Trestného poriadku), na ktorom obvinený môže namietať, že dôkazy proti   nemu boli   získané v rozpore   so   zákonom.   Námietky   proti   zákonnosti   vykonaného odpočúvania telefónnych hovorov môže sťažovateľ predniesť v rámci trestného konania, zvlášť   pred   príslušným   všeobecným   súdom   v rámci   svojej   obhajoby.   Bude   vecou všeobecného   súdu,   aby   posúdil   takúto   argumentáciu   a vyvodil   z nej   závery.   Sťažovateľ môže namietať porušenie svojich základných práv následne aj na hlavnom pojednávaní, prípadne iným zákonom dovoleným spôsobom vrátane využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní.

Subsidiarita   právomoci   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a slobôd   sa prejavuje aj v tom, že ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc len v tom prípade, ak sťažovateľ využije možnosť namietať porušenie svojich práv v priebehu konania pred tými orgánmi verejnej moci, ktoré sú príslušné konať v jeho veci.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   na   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009