znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 121/08-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti MVDr. J. V., T., a Mgr. Ľ. M., R., zastúpených advokátom Mgr. R. H., N.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 150/1992 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MVDr. J. V. a Mgr. Ľ. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 150/1992 p o r u š e n é   b o l o.

2. MVDr. J. V. a Mgr. Ľ. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Martin p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   MVDr.   J.   V.   a Mgr.   Ľ.   M.   p   r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume 12 850,40   Sk   (slovom   dvanásťtisícosemstopäťdesiat   slovenských   korún   a štyridsať halierov), ktoré im je Okresný súd Martin p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta Mgr. R. H. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2008 faxom doručená sťažnosť MVDr. J. V., T., a Mgr. Ľ. M., R. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených   advokátom   Mgr.   R.   H.,   N.,   ktorú   doplnili   písomným   podaním   doručeným 25. marca 2008. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 150/1992.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   predmetom   súdneho   konania   je   rozhodovanie   o žalobe o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam,   ktorú   podala 12. augusta 1992 E. Š. (ďalej len „navrhovateľka“) proti A. V., matke sťažovateľov, (ďalej len   „odporkyňa“).   Po   smrti   odporkyne   (30.   augusta   2006)   sa   stali   účastníkmi   konania sťažovatelia. Napriek tomu, že konanie trvá už viac ako 15 rokov, okresný súd do podania sťažnosti o žalobe meritórne nerozhodol.  

Sťažovatelia poukázali na to, že okresný súd vykonával úkony v ich veci s prieťahmi, niektoré úkony bolo treba pre plynutie času opakovať (trikrát bol ustanovený znalec na vypracovanie znaleckého posudku týkajúceho sa hodnoty nehnuteľností), a dopúšťal sa aj procesných chýb pri rozhodovaní, ktoré viedli k zrušeniu jeho rozhodnutí druhostupňovým súdom a vráteniu veci na nové rozhodnutie.

Sťažovatelia preto žiadajú, aby ústavný súd o ich veci takto rozhodol: „1) Základné právo MVDr. J. V. a Mgr. Ľ. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Okresným súdom v Martine v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 150/1992 porušené bolo.  

2)   Okresnému súdu Martin prikazuje, aby v konaní sp. zn. 10 C 150/1992 konal bez zbytočných prieťahov.

3)   MVDr.   J.   V.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo výške   200 000,-   Sk   (slovom dvestotisíc korún slovenských), ktoré mu je Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4)   Mgr.   Ľ.   M.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200 000,- Sk   (slovom dvestotisíc korún slovenských), ktoré jej je Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

5) Okresný súd Martin je povinný nahradiť MVDr. J. V. a Mgr. Ľ. M. trovy právneho zastúpenia vo výške 12.850,40 Sk (2 úkony á 2.540,- Sk x 2 (za každého sťažovateľa) = 10.160,- Sk + 19 % DPH (1.930,40 Sk) = 12.090,40 Sk + 2 x 2 x paušálna náhrada á 190,- Sk) na účet právneho zástupcu Mgr. R. H., Tatra banka č. ú. 2626806005/1100.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 121/08-14 z 10. apríla 2008 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   vec   na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovatelia podaním doručeným 27. mája 2008, ako aj okresný súd vo vyjadrení doručenom 5. júna 2008 vyslovili súhlas s upustením od ústneho pojednávania   a   vzhľadom   na   predmet   konania   nemohlo   ústne   pojednávanie   prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Okresný súd vo svojom stanovisku k sťažnosti sp. zn. Spr 472/08 z 28. mája 2008 odkázal na svoje vyjadrenie, ktoré podal vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 1974/07,   a v nadväznosti   naň   uviedol   prehľad   úkonov   v konaní   nasledujúcich   od 20. novembra 2007 až do vyhlásenia rozsudku 25. marca 2008, resp. do 30. mája 2008, dokedy   bola   opatrením   predsedníčky   okresného   súdu   predĺžená   lehota   na   vypracovanie a odoslanie písomného vyhotovenia rozhodnutia. K meritu sťažnosti okresný súd uviedol: „Ústavnú   sťažnosť   nepovažujeme   za   dôvodnú,   vo   veci   sa   plynule   konalo,   súd vykonával   úkony   smerujúce   k   vydaniu   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci.   Do   úvahy   je potrebné   podľa   nášho   názoru   vziať   najmä   určitú   skutkovú   zložitosť   (nutnosť   nariadiť znalecké dokazovanie, napäté príbuzenské vzťahy medzi účastníkmi a ich vplyv na priebeh konania),   ako   aj   určitý   stupeň   právnej   zložitosti   posudzovanej   veci   vyplývajúcej   z   jej predmetu.“

Ústavný súd zaslal stanovisko okresného súdu právnemu zástupcovi sťažovateľov, ktorý naň reagoval vyjadrením doručeným 30. júna 2008, v ktorom poukázal, že vec nie je právne   ani   fakticky   mimoriadne   zložitá,   sťažovatelia   svojím   správaním   nespôsobili zbytočné prieťahy a k porušeniu ich základného práva došlo výlučne postupom okresného súdu,   a to   v dôsledku   jeho   nečinnosti   ako   aj   nesprávneho   postupu,   ktorý   neviedol k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov, a preto je sťažnosť dôvodná.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 10 C 150/1992 ústavný súd zistil tento priebeh konania:

Dňa   12.   augusta   1992   podala   navrhovateľka   okresnému   súdu   žalobu   o   zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam proti odporkyni A. V. Na pojednávaní   konanom   16.   novembra   1992   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie   na ocenenie predmetných nehnuteľností a posúdenie možnosti ich reálnej deľby znalcom Ing. J. B.

Ustanovený   znalec   odmietol   vypracovať   znalecký   posudok   z dôvodu   pracovnej zaneprázdnenosti,   a preto   okresný   súd   3.   februára   1994   zrušil   svoje   rozhodnutie zo 16. novembra 1992 a za znalca ustanovil Ing. M. V., ktorý predložil znalecký posudok 17. marca 1994 (nehnuteľnosti ocenil sumou 173 246 Sk a vzhľadom na nemožnosť reálnej deľby rodinného domu č. 42 v Dubovom reálne delenie nehnuteľnosti neodporučil, reálna deľba pozemku – ornej pôdy o výmere 1533 m2 je podľa znalca možná). Na pojednávaní 25. apríla 1994 sa účastníci vyjadrili k znaleckému posudku a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom vypracovania znaleckého posudku znalcom z odboru geodézie na vyhotovenie geometrického plánu podľa návrhov účastníkov. Uznesením z 27. apríla 1994 okresný súd ustanovil za znalca Ing. J. M. a 30. mája 1994 mu zaslal spis.

Okresný   súd   26.   februára   1996   žiadal   znalca   o podanie   informácie   o stave znaleckého dokazovania. Znalec 1. marca 1996 okresnému súdu oznámil, že po zadovážení potrebných podkladov od Správy katastra v Martine dvakrát navštívil navrhovateľku, ktorá mu však nedovolila vykonať potrebné zamerania, preto vrátil súdny spis späť okresnému súdu   bez   podania   znaleckého   posudku.   Okresný   súd   5.   marca   1996   žiadal   právneho zástupcu   navrhovateľky   o oznámenie,   či   nedošlo   k dohode   a či   navrhovateľka   trvá   na podanom   návrhu. Podanie   informácie okresný   súd   urgoval   22.   marca   1996   a 16.   apríla 1996. Navrhovateľka 16. apríla 1996 oznámila okresnému súdu, že trvá na podanom návrhu a k mimosúdnej dohode nedošlo. Okresný súd 8. mája 1996 ustanovil za znalca Ing. P. S.. Navrhovateľka   22.   mája   1996   namietala   ustanovenie   nového   znalca.   Okresný   súd   ju 29. mája 1996 vyzval na oznámenie dôvodov. Uznesením z 3. septembra 1996 okresný súd nevyhovel námietkam navrhovateľky. Súdny spis bol zaslaný 20. novembra 1996 znalcovi, ktorý   ho   25.   novembra   1996   vrátil   späť,   lebo   znalecký   posudok   nemohol   vyhotoviť z dôvodu nevyhovujúceho zdravotného stavu (vykonáva už len kancelárske práce). Okresný súd uznesením z 29. novembra 1996 ustanovil za znalca Z. H. a súdny spis mu zaslal 18. decembra 1996. Znalec vrátil súdny spis 31. decembra 1996 späť, pretože kvôli ochoreniu nemohol vypracovať predmetný znalecký posudok.

Navrhovateľka   2.   januára   1997   okresnému   súdu   oznámila,   že   sa   s odporkyňou „osobne medzi sebou v uvedenej veci dohodli“. Okresný súd uznesením z 10. januára 1997 konanie   zastavil.   Odporkyňa   napadla   20.   januára   1997   uznesenie   o zastavení   konania odvolaním a tvrdila, že žiadnu dohodu s navrhovateľkou neuzavrela, okresný súd nemal bez jej vyjadrenia k informácii navrhovateľky rozhodovať, a so späťvzatím návrhu nesúhlasila. Súdny spis bol 10. februára 1997 doručený Krajskému súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na odvolacie konanie. Dňa 30. júla 1997 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu z 27. februára 1997, ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Okresný súd 31. júla 1997 vyzval navrhovateľku, aby oznámila, či svoj návrh na začatie konania berie späť a v akom rozsahu. Odporkyňa 12. septembra 1997 oznámila, že so späťvzatím návrhu nesúhlasí. Okresný súd 8. októbra 1997 ustanovil za znalca Ing. J. L. a 28. októbra 1997 mu zaslal súdny spis. Okresnému súdu bol 26. mája 1998 doručený znalecký posudok, v ktorom znalec reálne vyčlenil 1/3 spoluvlastníckeho podielu odporkyne.

Okresný súd 17. júla 1998 zaslal znalecký posudok právnym zástupcom účastníkov konania   na   vyjadrenie.   Odporkyňa   10.   augusta   1998   oznámila,   že   nemá   pripomienky k znaleckému   posudku.   Okresný   súd   14.   augusta   1998   určil   termín   pojednávania   na 11. september 1998. Navrhovateľka 21. augusta 1998 žiadala termín pojednávania odročiť chcela si určiť nového právneho zástupcu a v stanovený deň mala kardiologické vyšetrenie). Okresný   súd   27. augusta   1998   zrušil   určený   termín   pojednávania.   Navrhovateľka 27. augusta 1998 vrátila okresnému súdu znalecký posudok, s ktorým nesúhlasila, lebo „... obmedzuje   ľudské   práva   a vážne   narušil   zákon,   tak   ako   aj   súd,   ktorý   protiprávnym rozhodnutím porušil zákon“, citované závery však bližšie nekonkretizovala.

Okresný súd 17. februára 1999 žiadal navrhovateľku, aby oznámila, kto ju bude v spore zastupovať. Navrhovateľka zásielku neprevzala, a preto okresný súd 19. apríla 1999 požiadal   Mestskú   políciu   v Turčianskych   Tepliciach   o doručenie   prípisu.   Okresný   súd 16. septembra 1999 požiadal navrhovateľku o oznámenie, či trvá na návrhu, alebo ho berie späť, keď nereaguje na opakované prípisy. Právna zástupkyňa odporkyne 15. novembra 1999 navrhla súdu vychádzať z vypracovaných znaleckých posudkov a rozhodnúť v merite veci.

Okresný   súd   23. marca 2000 vyzval právnu   zástupkyňu, aby svoje podanie z 15. novembra 1999 bližšie špecifikovala. Výzvu zopakoval 17. mája 2000 a 7. júla 2000 už pod hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty.   Na   uvedené   výzvy   reagovala   právna   zástupkyňa odporkyne návrhom na rozhodnutie 18. júla 2000. Navrhovateľka 2. októbra 2000 žiadala zaslať znalecký posudok a geometrický plán vypracovaný znalcom Ing. L. a 3. októbra 2000 navrhla zmenu petitu pôvodného návrhu. Znalecký posudok bol navrhovateľke doručený 13. októbra   2000.   Odporkyňa   24.   októbra   2000   so   zmenou   návrhu   navrhovateľky nesúhlasila.   Okresný   súd   26.   októbra   2000   predložil   krajskému   súdu   na   rozhodnutie námietku   zaujatosti   zákonnej   sudkyne   a všetkých   sudcov   okresného   súdu   podanú navrhovateľkou   27.   septembra   2000.   Keďže   v súdnom   spise   sa   predmetná   námietka nenachádzala, krajský súd vrátil 23. januára 2001 súdny spis bez meritórneho rozhodnutia okresnému súdu späť.

Doplnený súdny spis bol 14. februára 2001 predložený krajskému súdu. Uznesenie krajského súdu z 29. marca 2001, ktorým nebola zákonná sudkyňa vylúčená z rokovania a rozhodovania predmetnej veci, bolo doručené okresnému súdu 6. júla 2001. Odporkyňa v roku 2001 a 2002 (27. februára 2001, 28. marca 2001, 25. apríla 2001, 24. septembra 2001, 9. mája 2002, 24. júla 2002) urgovala pokračovanie v konaní.

Okresný   súd   25.   júla   2002   určil   termín   pojednávania   na   11.   september   2002. Pojednávanie konané 11. septembra 2002 bolo odročené na 23. október 2002 s tým, že znalec Ing. M. V. bude požiadaný, aby upravil znalecký posudok č. 5/94 týkajúci sa určenia všeobecnej   ceny   nehnuteľností   podľa   metodického   pokynu   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   zo   6.   apríla   1998   v lehote   do   2. októbra   2002.   Znalec   predložil okresnému   súdu   30.   septembra   2002   nový   znalecký   posudok   (č. 64/2002),   ktorý   bol účastníkom konania zaslaný 4. októbra 2002. Navrhovateľka 8. októbra 2002 nahliadla do súdneho spisu a požiadala o odročenie termínu pojednávania. Okresný súd 10. októbra 2002 určil   nový   termín   pojednávania   na   27.   november   2002.   Odporkyňa   21.   októbra   2002 oznámila, že nemá námietky k znaleckému posudku. Okresnému súdu bolo 6. novembra 2002 doručené podanie navrhovateľky zo 4. novembra 2002 adresované Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorého   obsahom   boli   pripomienky k opätovnému nariadeniu znaleckého dokazovania, znaleckému posudku č. 65/94 a návrh na prikázanie   veci   inému   súdu.   Súdny   spis   sp.   zn.   10 C   150/92   bol   18.   novembra   2002 doručený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o návrhu   na   prikázanie   veci   inému   súdu. Navrhovateľka 21. novembra 2002 uhradila v kolkoch súdny poplatok za návrh (doručený súdu 28. novembra 2002). Okresnému súdu bol 28. novembra 2002 späť vrátený súdny spis s návrhom   ako   predčasne   predložený,   lebo   k návrhu   nebol   predložený   dôkaz   o úhrade súdneho   poplatku,   v spise   sa   nenachádzalo   vyjadrenie   odporkyne   k návrhu   a nebolo uvedené, ktorému súdu(om) navrhovateľka žiada vec prikázať.

Navrhovateľka   21.   februára   2003   okresnému   súdu   oznámila,   že   navrhuje   vec prikázať súdom mimo Žilinského kraja. Súdny spis bol opäť predložený najvyššiemu súdu 11. marca 2003. Okresnému súdu bolo 7. mája 2003 doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ndc 132/03 z 27. marca 2003, ktorým nebolo návrhu navrhovateľky na prikázanie veci inému súdu vyhovené. Okresný súd 31. júla 2003 nariadil pojednávanie na 2. október 2003.   Navrhovateľka   30.   septembra   2003   predložila   okresnému   súdu „zmenu   k návrhu zo dňa 12. augusta 1992“. Žiadala zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo (v 2/3) jej syna Mgr. P. Š. s odporkyňou a súčasne navrhla pristúpenie menovaného ako ďalšieho účastníka do konania. Pojednávanie konané 2. októbra 2003 za prítomnosti účastníkov bolo po prednesení návrhu navrhovateľkou, aby okresný súd pripustil pristúpenie jej syna ako ďalšieho   účastníka   do   konania,   a súhlasnom   prednese   odporkyne   odročené.   Uznesením zo 6.   októbra   2003   okresný   súd   pripustil   pristúpenie   Mgr.   P.   Š.   do   konania   ako navrhovateľa v druhom rade. Okresnému súdu bolo 24. októbra 2003 doručené na vedomie podanie navrhovateľky z 20. októbra 2003 adresované krajskému súdu, obsahom ktorého je nesúhlas   s postupom   zákonnej   sudkyne   v predmetnom   konaní   a opätovná   žiadosť o postúpenie veci inému súdu v rámci Žilinského kraja. Okresný súd 27. októbra 2003 zrušil termín pojednávania stanovený na 25. november 2003. Navrhovateľka 27. októbra 2003 uhradila súdny poplatok za návrh na prikázanie veci inému súdu. Okresný súd 7. novembra 2003 doručil krajskému súdu súdny spis s návrhom navrhovateľky na prikázanie veci.

Okresnému   súdu   bolo   2.   februára   2004   doručené   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 8 NcC 60/03   z 25.   novembra   2003,   ktorým   návrhu   navrhovateľky   a jej   syna nevyhovel. Zákonná sudkyňa 3. februára 2004 požiadala predsedníčku okresného súdu, aby bola   vylúčená   z prerokúvania   a rozhodovania   vo   veci   z dôvodu   útokov   navrhovateľky. Predsedníčka   okresného   súdu   opatrením   z 3.   februára   2004   vylúčila   JUDr.   A.   K. z prerokúvania a rozhodovania vo veci sp. zn. 10 C 150/1992, pričom ďalší sudca mal byť určený výberom cez podateľňu súdu. Okresný súd 4. februára 2004 nariadil pojednávanie na 15. marec 2004. Na pojednávaní žiadala navrhovateľka vypracovanie nového znaleckého posudku a rozhodnutie súdu o vlastníctve k spoločnému dvoru. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že súd vykoná obhliadku na mieste samom 26. marca 2004 o 10.00 h. Okresný súd 27. apríla 2004 vyzval znalca Ing. M. V. na prepracovanie znaleckého posudku č.   5/94   (doplneného   posudkom   č.   64/02)   v súvislosti   so   zmenou   vyhlášky   o stanovení všeobecnej hodnoty majetku (nová vyhláška č. 576/2003 Z. z.) v termíne do 31. mája 2004. Znalec 17. mája 2004 oznámil, že je možné vykonať len nové znalecké dokazovanie, a to za predpokladu   okresným   súdom   zvolaného   miestneho   šetrenia   (vzhľadom   na   obvinenia navrhovateľky).   Okresný   súd   uznesením   zo 4. júna   2004   rozhodol   o znalečnom   pre Ing. M. V.,   proti   ktorému   navrhovateľka   27.   júna   2004   podala   odvolanie.   Súdny   spis s opravným prostriedkom bol doručený 15. júla 2004 krajskému súdu na odvolacie konanie. Okresnému súdu bolo 4. októbra 2004 doručené uznesenie krajského súdu z 30. augusta 2004,   ktorým   odvolanie   odmietol.   Okresný   súd   7.   októbra   2004   požiadal   znalca   o dopracovanie znaleckého posudku. Znalec podaním zo 14. októbra 2004 opätovne žiadal zvolanie miestneho šetrenia. Uznesením z 21. decembra 2004 okresný súd ustanovil za znalca Ing. M. V., účastníkom konania uložil zložiť preddavok na trovy a znalcovi uložil určiť všeobecnú hodnotu nehnuteľností v lehote do 31. januára 2005.

Navrhovateľka 3. januára 2005 vzniesla námietku proti ustanoveniu znalca z dôvodu pochybností o jeho nezaujatosti. Okresný súd uznesením z 11. januára 2005 rozhodol, že znalec nie je vylúčený. Odporkyňa 27. januára 2005 podala odvolanie proti uzneseniu z 21. decembra 2004 (proti povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania). Súdny   spis   bol   9.   februára   2005   doručený   krajskému   súdu   na   odvolacie   konanie. Okresnému súdu bolo 23. júna 2005 doručené uznesenie krajského súdu z 23. mája 2005, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie z 21. decembra 2005. Odporkyňa 12. júla 2005   a navrhovateľka   21.   júla   2005   požiadali   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Okresnému   súdu   bolo   29.   júla   2005   doručené   na   vedomie   podanie   navrhovateľky adresované znalcovi Ing. M. V., ktorým žiadala preložiť miestnu obhliadku nehnuteľností a vytýkala   mu   postup   pri   vypracovaní   predchádzajúcich   znaleckých   posudkov.   Znalec z dôvodu útokov navrhovateľov požiadal o vylúčenie. Okresný súd uznesením z 23. augusta 2005 rozhodol, že znalec Ing. M. V. nie je vylúčený z vykonávania znaleckých úkonov. Proti uzneseniu sa znalec odvolal a spis bol 21. septembra 2005 predložený krajskému súdu.

Okresnému   súdu   bolo   16.   januára   2006   doručené   uznesenie   krajského   súdu   z 31. októbra 2005, ktorým zrušil prvostupňové rozhodnutie o nevylúčení znalca a vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný súd uznesením z 26. januára 2006 rozhodol, že znalec Ing. M. V.   je   vylúčený   z vypracovania   znaleckého   posudku   a ustanovil   znalkyňu   Ing.   D.   K.. Uznesením z 27. januára 2006 priznal Ing. M. V. znaleckú odmenu. Okresnému súdu bolo 21.   februára   2006   doručené   odvolanie   odporkyne   proti   rozhodnutiu   o vylúčení   znalca Ing. M.   V.   Súdny   spis   bol   1.   marca   2006   zaslaný   krajskému   súdu,   ktorý   uznesením   z 28. apríla 2006 zrušil prvostupňové rozhodnutie o vylúčení znalca z vykonávania úkonov a vrátil vec na ďalšie konanie. Okresný súd opäť rozhodol 14. júna 2006 tak, že znalec Ing. M.   V.   nie   je   vylúčený   z vykonávania   úkonov.   Navrhovatelia   napadli   rozhodnutie odvolaním,   ktoré   bolo   27.   júla   2006   so   súdnym   spisom   predložené   krajskému   súdu. Okresnému súdu bolo 30. októbra 2006 doručené uznesenie krajského súdu z 29. septembra 2006, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o nevylúčení znalca. Okresný súd 2. novembra 2006 vyzval znalca, aby vypracoval znalecký posudok, a 27. novembra 2006 mu oznámil, aby pri   vypracovaní   znaleckého   posudku   pokračoval   s dedičmi   odporkyne (sťažovateľmi).

Okresný súd 31. januára 2007 urgoval u znalca vypracovanie znaleckého posudku. Urgenciu   opakoval   15.   marca   2007,   16.   apríla   2007   a 14.   mája   2007   už   pod   hrozbou využitia   poriadkového   opatrenia.   Znalec   Ing.   V.   okresnému   súdu   oznámil   u,   že   zvolal miestne šetrenie na 5. máj 2007 a opakovane na 8. september 2007. Znalecký posudok predložil   26.   októbra   2007   (všeobecnú   hodnotu   nehnuteľností   určil   na   540   000   Sk). Zákonný sudca dal 30. októbra 2007 pokyn na doručenie znaleckého posudku účastníkom konania na vyjadrenie v lehote do 16. novembra 2007. Vyjadrenia sťažovateľky Mgr. Ľ. M. a navrhovateľky   v 1.   rade   boli   okresnému   súdu   doručené   19. novembra   2007.   Mgr. M. uviedla, že nemá k znaleckému posudku námietky, navrhovateľka v 1. rade oznámila, že so znaleckým   posudkom   nesúhlasí.   Okresný   súd   zaslal   20.   novembra   2007   nesúhlasné stanovisko   navrhovateľky   v 1.   rade   na   vyjadrenie   znalcovi   a 4.   decembra   2007   zaslal znalecký posudok sťažovateľovi MVDr. J. V., ktorý 4. januára 2008 oznámil, že súhlasí s jeho závermi v plnom rozsahu.

Okresný   súd   4.   februára   2008   uskutočnil   pojednávanie   v neprítomnosti navrhovateľov,   na   ktorom   sa   sťažovatelia   vyjadrili   k záverom   znaleckého   posudku.   Na pojednávaní 20. marca 2008 okresný súd ukončil dokazovanie a pojednávanie odročil za účelom vyhlásenia rozsudku. Dňa 25. marca 2008 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam, prikázal ich do výlučného vlastníctva tomu navrhovateľovi, ktorý mal k tej-ktorej nehnuteľnosti spoluvlastnícky podiel vo výške dvoch   tretín,   a prikázal   navrhovateľom   vyplatiť   sťažovateľom   z titulu   vyporiadania finančnú náhradu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 25. júna 2008.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 59/03), pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím, nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (I. ÚS 76/03, II. ÚS 157/02). K vytvoreniu stavu právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu (napr. III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (I.   ÚS   41/02,   III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Posudzovaná vec tvorí podľa názoru ústavného súdu, súčasť bežnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov, a nie je právne zložitá. Vzhľadom na nutnosť znaleckého dokazovania možno konštatovať určitú skutkovú zložitosť veci, avšak nie do tej miery, aby odôvodnila   doterajšiu   dĺžku   sporu.   Ústavný   súd   v náleze   č.   k.   I.   ÚS   62/05-18 z 28. septembra   2005   vo   veci   sťažnosti   navrhovateľky   pri   posudzovaní   zložitosti   veci konštatoval,   že   na   dĺžku   konania   majú   vplyv   aj   napäté   príbuzenské   vzťahy   medzi účastníkmi.   Na   tomto   názore   ústavný   súd   zotrváva.   Zároveň   ale   považuje   za   potrebné uviesť,   že   konanie   v trvaní   viac   ako   pätnásť   rokov   na   jednom   stupni   súdnictva   je z ústavného hľadiska neprimerané akémukoľvek právne a skutkovo zložitému sporu.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v súdnom konaní, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania. Sťažovatelia   vstúpili   do   konania   ako   právni   nástupcovia   po   úmrtí   ich   matky   A.   V. (30. augusta 2006).   Ústavný súd v súvislosti so zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej   sukcesie   vychádza   so   svojej   judikatúry   (napr.   I.   ÚS   197/05),   podľa   ktorej sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania,   ktoré   tejto   zmene   predchádzalo.   Preto   ústavný   súd   v rámci   druhého   kritéria posudzoval   aj   správanie   právnej   predchodkyne   sťažovateľov,   ktorá   bola   účastníčkou podstatnej časti konania.

Ústavný súd z prehľadu spisu okresného súdu zistil, že matka sťažovateľov čiastočne prispela k dĺžke konania tým, že jej právna zástupkyňa nereagovala na výzvu okresného súdu z 23. marca 2000 a 17. mája 2000, aby špecifikovala svoj návrh na rozhodovanie o veci.

Naproti tomu využitie procesných úkonov, a to podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení   konania   z 10. januára   1997,   pretože   nesúhlasila   so   späťvzatím   návrhu navrhovateľkou, podanie odvolania proti uzneseniu o povinnosti zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania z 21. decembra 2004, ako aj podanie odvolania proti uzneseniu o vylúčení   znalca   Ing.   V.   z 26.   januára   2006   nemožno   považovať   za   bezdôvodné predlžovanie konania zo strany matky sťažovateľov. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že využitie procesných úkonov, ktoré zákon poskytuje účastníkom na ochranu   ich   práv,   nemôže   ísť   ani   na   vrub   súdu,   ani   na   vrub   účastníkom   konania (napr. II. ÚS 41/97,   I. ÚS   51/01, I.   ÚS   15/02, III.   ÚS   91/02).   Zodpovednosť   v takomto prípade však nemožno spravidla pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (napr. II. ÚS 52/99, III. ÚS 127/03).

Vzhľadom na zanedbateľný vplyv predĺženia konania spôsobeného oneskorenými reakciami   právnej   zástupkyne   matky   sťažovateľov   k celkovej   dĺžke   konania a s prihliadnutím na aktívny prístup matky sťažovateľov, keď urgovala postup okresného súdu, ústavný súd konštatoval, že správanie sťažovateľov ani ich právnej predchodkyne nemalo negatívny vplyv na dĺžku konania.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil postup okresného súdu v napadnutom konaní. Vychádzal pritom so svojej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou príslušného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04).

Ústavný súd v náleze č. k. I. ÚS 62/05-18 z 28. septembra 2005 konštatoval, že okresný súd bol v konaní sp. zn. 10 C 150/1992 bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, resp. nevykonal vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov v období: „- od 30. mája 1994 (zaslanie súdneho spisu znalcovi) do 26. februára 1996 (výzva znalcovi), t. j. v trvaní 21 mesiacov;

- od 10. januára 1997 (uznesenie o zastavení konania) do 18. augusta 1997 (doručenie druhostupňového rozhodnutia účastníkom konania), t. j. v trvaní vyše 7 mesiacov (keď sa konalo   o odvolaní   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   vydanom   v rozpore   s existujúcim skutkovým stavom;

- od 27. augusta 1998 (zrušenie stanoveného termínu pojednávania) do 16. septembra 1999 (výzva okresného súdu sťažovateľke), t. j. v trvaní 12 mesiacov a 3 týždňov (keď počas tejto doby okresný súd dopytom zo 17. februára 1999 najprv zisťoval, kto bude sťažovateľku v spore zastupovať, a zo 16. septembra 1999, či sťažovateľka trvá na podanom návrhu);

- od 6. júla 2001 (doručenie druhostupňového rozhodnutia okresnému súdu) do 25. júla 2002 (stanovenie termínu pojednávania), t. j. v trvaní 12 mesiacov a 3 týždňov (keď okresný súd doručoval druhostupňové rozhodnutie účastníkom); t. j. spolu viac ako 53 mesiacov (viac ako 4 roky).“

Uvedené   obdobia   nečinnosti   nemožno   kvalifikovať inak ako   zbytočné   prieťahy, ktoré boli spôsobené postupom okresného súdu.

Aj keď postup okresného súdu v nasledujúcom období nebol poznačený nečinnosťou, jeho procesné úkony neboli efektívne, pretože nesmerovali k čo najskoršiemu skončeniu sporu meritórnym rozhodnutím. Okresný súd 27. apríla 2004 vyzval znalca, aby prepracoval znalecký posudok vzhľadom na zmenu právnej úpravy ustanovenia všeobecnej hodnoty majetku   (predošlý   posudok   bol   predložený   30.   septembra   2002,   prvý   posudok   ešte 17. marca 1994). Znalec 17. mája 2004 oznámil, že možno vykonať len nové znalecké skúmanie. Okresný súd ho ešte raz 7. októbra 2004 požiadal o dopracovanie znaleckého posudku, až ho napokon ustanovil do konania uznesením z 21. decembra 2004. Znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 26. októbra 2007, teda takmer po troch rokoch od ustanovenia   znalca.   Aj   keď   sa   v   roku   2005   a 2006   rozhodovalo   opakovane   na   dvoch stupňoch   konania   o návrhu   znalca   na   jeho   vylúčenie,   ústavný   súd   nepovažuje   postup okresného súdu za efektívny, pretože po konečnom rozhodnutí o nevylúčení znalca trvalo znalecké skúmanie   takmer celý rok (2. novembra 2006 okresný súd vyzval znalca, aby vypracoval posudok a znalec predložil posudok 26. októbra 2007).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   150/1992   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 10 C 150/1992 bolo právoplatne skončené ešte pred vydaním tohto nálezu ústavného súdu, neprichádzalo už do úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   odseku   5   citovaného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovatelia   si   ho   uplatnili   každý v sume po 200 000 Sk vzhľadom na dlhodobú právnu neistotu, nemožnosť užívať svoj majetok, negatívny dopad na súkromné vzťahy účastníkov konania a poukázali aj na to, že ich matka ako pôvodná účastníčka konania sa nedožila skončenia sporu.

Vzhľadom   na   dĺžku   konania,   zistené   obdobia   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   so zreteľom na skutočnosť, že okresný súd už o veci rozhodol a jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť,   považoval ústavný súd za spravodlivé a primerané všetkým okolnostiam prípadu priznať sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému po 80 000 Sk.

Pretože sťažovatelia boli v konaní pred ústavným súdom úspešní, rozhodol ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti   s   právnym   zastúpením   advokátom   Mgr.   R.   H.,   N.   Ústavný   súd   priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci s režijným paušálom   po   zvýšení   o daň   z pridanej   hodnoty,   ktorej   platiteľom   je   právny   zástupca sťažovateľov, podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov v sume uplatnenej v sťažnosti, t. j. 12 850,40 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. júla 2008