znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 121/04-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15. decembra 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo sudcov   Juraja Horvátha a Jána Auxta prerokoval prijatú sťažnosť Mgr. I. F., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 2640/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. I. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 2640/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bardejov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 C 2640/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. I.   F. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bardejov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 121/04-26 z 31. augusta 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť Mgr.   I.   F.,   bytom B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), doručenú   ústavnému   súdu   27. novembra 2003,   ktorou   namietal   porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 2640/97.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo   14. januára 2004   sa   k   sťažnosti   písomne vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr. 23/04 zo 17. februára 2004, v ktorom uviedol, že „(...) v konaní Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7 C 2640/97 nedošlo k takým prieťahom, ktorých   základom   by   bola   nečinnosť   súdu.   Jednotlivé   úkony   súdu   totiž   boli   vzhľadom na vysokú   pracovnú   zaťaženosť   sudcov   tohto   súdu,   včítane   vec   vybavujúcej   sudkyne, v primeraných   časových   lehotách   (...)   Nemožno   preto   súhlasiť   s tvrdením   sťažovateľa, že v konaní došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (...) Aj keď je totiž treba pripustiť, že dobu šiestich rokov, ktorá od podania žaloby uplynula nemožno považovať za primeranú (...)“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 2640/97 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 17. december 1997 – sťažovateľ si žalobným návrhom na okresnom súde uplatnil nárok na zaplatenie   37 645,92 Sk   s   príslušenstvom,   ktorý   mu   vznikol   v dôsledku   nedodržania dojednaní v zmluve o dielo zo strany žalovaného;

- 17. marec 1998 – okresný súd rozhodol platobným rozkazom;

- 6. apríl 1998 – žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor;

- 6. máj 1998 – sťažovateľ sa na základe výzvy okresného súdu z 9. apríla 1998 vyjadril k odporu;

- 14. august 1998 – okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   17. september 1998,   ktoré 24. augusta 1998 odročil na 25. september 1998;

- 25. september 1998 – pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov konania a po predložení listinných dôkazov (zmluva o dielo, záznam o prevzatí stavby, faktúry, reklamácia faktúry) z dôvodu vypočutia ďalších svedkov a ďalšieho dokazovania odročené na neurčito;

- 13. marec 1999 – okresný súd nariadil pojednávanie na 23. apríl 1999, ktoré bolo z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti žalovaného odročené na neurčito;

- 17. máj 1999 – okresný súd nariadil pojednávanie na 15. jún 1999 a následne 21. júla 1999 na   9. september 1999,   ktoré   bolo   kvôli   ospravedlnenej   neúčasti   právnej   zástupkyne žalovaného odročené na neurčito;

- 21. október 1999 – právna   zástupkyňa   sťažovateľa   zaslala   okresnému   súdu   návrh na uzavretie „mimosúdnej dohody“ so žalovaným;

- 1. december 1999 – okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   25. január 2000,   ktoré   bolo po zistení, že medzi účastníkmi nedošlo k „mimosúdnej dohode“, odročené na neurčito, z dôvodu ďalšieho doplnenia dokazovania;

- 2. február 2000 – právna   zástupkyňa   sťažovateľa   zaslala   okresnému   súdu   na   vedomie návrh na uzavretie novej „mimosúdnej dohody“, ktorú žalovaný 3. marca 2000 písomným oznámením súdu „odmietol“;

- 15. november 2000 – okresný   súd   uznesením   ustanovil   znalca   a účastníkom   uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania;

- 4. december 2000 – sťažovateľ zaplatil preddavok na trovy znaleckého dokazovania;

- 5. december 2000 – žalovaný sa odvolal proti výroku uznesenia okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania;

- 14. december 2000 – znalec   oznámil   súdu,   že   z dôvodu   jeho   priateľského   vzťahu ku konateľovi žalovaného „sa cíti byť vo veci zaujatý“;

- 16. február 2001 – okresný   súd   predložil   spis   Krajskému   súdu   v   Prešove   (ďalej len „odvolací súd“) na rozhodnutie o odvolaní žalovaného;

- 31. august 2001 – odvolací   súd   zmenil   uznesenie   okresného   súdu   z   15. novembra 2000 tak, že žalovaný nie je povinný zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania (spis bol vrátený okresnému súdu 16. októbra 2001);

- 15. november 2001 – uznesením   ustanovil   nového   znalca   z odboru   pozemných   stavieb a oceňovania stavebných prác;

- 18. január 2002 – okresný súd urgoval znalca, aby predložil znalecký posudok;

- 7. február 2002 – znalec   oznámil   okresnému   súdu,   že   nie   je   kvalifikovaný   podávať znalecké posudky podľa požiadavky okresného súdu;

- 4. marec 2002 – okresný súd uznesením ustanovil nového znalca z odboru stavebníctva, odvetvia poruchy stavieb;

- 18. marec 2002 – sťažovateľ   sa   odvolal   proti   výroku   uznesenia   okresného   súdu zo 4. marca 2002, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť ďalší preddavok na trovy znaleckého dokazovania;

- 21. marec 2002 – okresný súd predložil spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa;

- 30. august 2002 – odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľa zaplatiť ďalší preddavok na trovy znaleckého dokazovania (spis bol vrátený okresnému súdu 18. októbra 2002);

- 13. november 2002 – znalec oznámil okresnému   súdu,   že nemôže vypracovať znalecký posudok pre dlhodobú nemoc;

- 1. apríl 2003 – okresný   súd   uznesením   ustanovil   nového   znalca   z odboru   stavebníctva, odvetvia poruchy stavieb a uložil mu vypracovať znalecký posudok do 20. mája 2003;

- 26. máj 2003 – znalec   oznámil   okresnému   súdu,   že   nemôže   dodržať   lehotu na vypracovanie znaleckého posudku, pretože mu nebol doručený súdny spis;

- 2. jún 2003 – okresný   súd   zaslal   znalcovi   súdny   spis   a určil   mu   novú   lehotu na vypracovanie znaleckého posudku do 30. júna 2003;

- 13. jún 2003 – znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok, ktorý bol okresným súdom zaslaný na vyjadrenie účastníkom;

- 18. jún 2003 – právna zástupkyňa sťažovateľa sa vyjadrila k znaleckému posudku;

- 11. september 2003 – znalec sa odvolal proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté o jeho odmene;

- 19. september 2003 – spis   bol predložený odvolaciemu   súdu   na rozhodnutie o odvolaní znalca (spis doručený odvolaciemu súdu 1. októbra 2003);

- 30. apríl 2004 – odvolací   súd   potvrdil   odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu o odmene znalca (spis bol vrátený okresnému súdu 3. júna 2004);

- 17. jún 2004 – okresný súd nariadil pojednávanie na 21. október 2004;

- 21. október 2004 – pojednávanie bolo z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti žalovaného a z dôvodu,   že právna zástupkyňa sťažovateľa   sa   nevedela vyjadriť   k ďalšiemu   postupu vo veci, odročené na neurčito.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   Preto   na   splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne   nerozhodli (IV. ÚS 232/03).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľa na zaplatenie 37 645,92 Sk s príslušenstvom uplatnený voči žalovanému z dôvodu nedodržania podmienok zmluvy o dielo. Zo skutočností uvedených sťažovateľom   a okresným   súdom   ani   z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci.   Ústavný   súd   však   pripúšťa   určitú   možnosť   faktickej   zložitosti   veci   súvisiacu s potrebou   nariadenia   znaleckého   dokazovania.   Zároveň   však   poukazuje   na   to,   že   pri účinnejšom   a   najmä   dôraznejšom   postupe   okresného   súdu   by   aj   zabezpečenie   takého dôkazu, akým je znalecký posudok, konanie nepochybne urýchlilo a ani táto skutočnosť by v konečnom dôsledku nemala prispieť k doterajšej dĺžke trvania konania (od podania žaloby 17. decembra 1997 do podania sťažnosti ústavnému súdu 27. novembra 2003, t. j. viac ako 5 rokov a 11 mesiacov), ktoré nemožno podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť.

2) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pri hodnotení postupu podľa tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že podiel   na   zdĺhavosti   konania   má   aj   sťažovateľ,   a to   tým,   že   do   zatiaľ   posledného pojednávania vo veci 21. októbra 2004 sa nevyjadril k znaleckému posudku, ktorý mu bol zaslaný   na   vyjadrenie   jeho   právnou   zástupkyňou   18. júna   2003   (t.   j.   viac   ako   1   rok a 4 mesiace). K znaleckému posudku sa bez konzultácie so sťažovateľom (z dôvodu jeho pobytu v zahraničí) vyjadrila 18. júna 2003 len jeho právna zástupkyňa tak, že „z pozície AK k znaleckému posudku nemáme pripomienky“, avšak na pojednávaní 21. októbra 2004 sa   nevedela   vyjadriť   k ďalšiemu   postupu   vo   veci,   ani   ku skutočnosti   trvania jej splnomocnenia   na   zastupovanie   sťažovateľa   v konaní   z dôvodu   pobytu   sťažovateľa v zahraničí, ktorý sa k tejto otázke nevyjadril, a kvôli čomu bolo pojednávanie odročené na neurčito,   čo   je   tiež   potrebné   pričítať   na   ťarchu   sťažovateľa.   Ústavný   súd   sa   však nestotožňuje   s tvrdením   okresného   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľ   prispel   k predĺženiu konania   tým,   že „všetky   na   vec   sa   vzťahujúce   dôkazy   neoznačil   už   v samotnej   žalobe, čo vyvolalo potrebu žalobcu opakovane vyzývať na označenie dôkazov“, pretože okresný súd nevyzýval sťažovateľa na predloženie listinných dôkazov osvedčujúcich oprávnenosť ním   uplatňovaného   nároku.   Okrem   toho   správanie   sťažovateľa   podstatnou   mierou neprispelo   k predĺženiu   konania,   pretože   sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   listinné dôkazy   už   na   prvom   pojednávaní   25.   septembra   1998.   Ústavný   súd   konštatuje, že sťažovateľ sa 18. marca 2002 odvolal proti výroku uznesenia okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť doplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania o navýšenú finančnú čiastku, v dôsledku čoho sa súdny spis viac ako pol roka nachádzal na odvolacom súde   (od   21. marca   2002   do   18. októbra   2002),   čo   však   podľa   názoru   ústavného   súdu neprispelo   k prieťahom   v konaní,   pretože   rozhodovanie   o otázke   platenia   preddavkov na trovy znaleckého dokazovania nebránilo okresnému súdu, aby pokračoval v dokazovaní zadovážením znaleckého posudku (pozri bod 3). Zo zápisníc o pojednávaniach ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa pravidelne zúčastňoval nariadených pojednávaní buď sám, alebo prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, navrhoval dôkazy (vypočutie ďalších svedkov) na   preukázanie   svojich   tvrdení, nahliadal   do   spisu,   reagoval   na   výzvy   okresného   súdu v primeranej lehote a sťažnosťou podanou orgánu štátnej správy súdu (zo 7. októbra 2003) sa domáhal urýchlenia konania v jeho veci.

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku   zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   zistil   v postupe okresného súdu nasledovné obdobia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti, ktoré mali vplyv na doterajšiu dĺžku konania a ktoré je potrebné považovať za zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy:

- od   25. septembra 1998   (pojednávanie)   do   13. marca 1999   (okresný   súd   nariadil pojednávanie), t. j. v trvaní viac ako 5 mesiacov;

- od   25. januára 2000   (pojednávanie)   do   15. novembra 2000   (okresný   súd   uznesením ustanovil znalca), t. j. v trvaní viac ako 9 mesiacov;

- od 14. decembra 2000 (znalec oznámil okresnému súdu, že z dôvodu priateľského vzťahu s konateľom žalovaného sa cíti byť vo veci zaujatý) do 15. novembra 2001 (okresný súd uznesením ustanovil nového znalca), t. j. v trvaní viac ako 11 mesiacov. Je síce pravdou, že v tomto období sa spis viac ako 7 mesiacov (od 16. februára 2001 do 16. októbra 2001) nachádzal   na odvolacom   súde.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   skutočnosť   nijako nebránila okresnému súdu pokračovať v dokazovaní vo veci samej ustanovením nového znalca   a zabezpečením   znaleckého   posudku   s možnosťou   zaslania   kópie   súdneho   spisu ustanovenému znalcovi. Ústavný súd poukazuje na to, že odoslanie originálu spisu alebo jeho kópie patrí medzi otázky vhodnosti, a nie správnosti postupu súdu (m. m. I. ÚS 16/02);

- od   13. júna 2003   (okresnému   súdu   bol   znalcom   predložený   znalecký   posudok) do 17. júna 2004 (okresný súd nariadil pojednávanie), t. j. v trvaní viac ako 1 roka, pričom aj v tomto období sa spis viac ako 8 mesiacov (od 19. septembra 2003 do 3. júna 2004) nachádzal   na   odvolacom   súde   z dôvodu   odvolania   znalca   z   11. septembra 2003   proti uzneseniu okresného súdu zo 4. septembra 2003 o jeho odmene. Aj v tomto prípade mal okresný súd možnosť zaslať odvolaciemu súdu kópiu súdneho spisu a pokračovať v konaní vo veci samej.

Okresný súd tak spôsobil v dôsledku svojej nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti prieťahy v konaní v celkovej dĺžke viac ako 3 roky.

Zo spisu okresného súdu ďalej vyplýva, že okresný súd vo veci vykonával aj ďalšie procesné   úkony,   ktoré   boli   neefektívne,   v dôsledku   čoho   sa   konanie   tiež   neúmerne predlžovalo.   Za   takýto   neefektívny   postup   je   možné   považovať   napríklad   uznesenie z 15. novembra 2001,   ktorým   okresný   súd   ustanovil   znalca,   ktorý   nebol   kvalifikovaný podať okresným súdom požadovaný znalecký posudok, ako aj postup okresného súdu pri zaslaní súdneho spisu   znalcovi (ustanovený 1. apríla 2003) až na základe viacnásobnej urgencie znalca (spis zaslaný znalcovi 2. júna 2003).

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že k neúmernému predĺženiu konania   došlo   aj „v   dôsledku   neochoty   podať   znalecký   posudok   a   iných,   prevažne objektívnych dôvodov na strane znalcov (nepriaznivý zdravotný stav, pracovná zaťaženosť), teda bez jeho zavinenia, bol nútený opakovane ustanovovať nových znalcov na podanie znaleckého posudku (...)“. Ústavný súd už v tejto súvislosti konštatoval, že všeobecný súd vzhľadom   na   jeho   povinnosť   organizovať   procesný   postup   v   súdnom   konaní   tak, aby sa čo najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila so žiadosťou   o   rozhodnutie,   zodpovedá   za   adekvátne   a   účelné   využitie   procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Podľa   názoru ústavného súdu tolerovanie pasivity znalca okresným súdom nemožno spájať s prieťahmi v konaní   (znalec,   ktorý   bol   okresným   súdom   ustanovený   uznesením   zo   4. marca 2002 a ktoré mu bolo doručené 15. marca 2002, až 13. novembra 2002 okresnému súdu oznámil, že   pre   dlhodobú   nemoc   nemôže   vypracovať   znalecký   posudok).   Všeobecný   súd v rozsahu svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť   aj   za   zabezpečenie   efektívneho postupu znalca   vrátane   správneho,   vecného   a   zrozumiteľného   vymedzenia   jeho   úlohy (m. m. III. ÚS 111/01).

Ústavný súd   pripomína, že nielen   nečinnosť,   ale aj neefektívna   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu   právnej   neistoty   ohľadom   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa sťažovateľ   obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 23/04 zo 17. februára 2004 odôvodnil   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   aj   vysokou   pracovnou   zaťaženosťou   sudcov okresného súdu, vrátane vec vybavujúcej sudkyne.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   ho   nezbavuje   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v súdnom konaní. Námietka   nedostatočného   personálneho   obsadenia   súdu   a   v   nadväznosti   na   to neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nepredstavuje   dôvody,   ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy, ktoré však nemôžu ísť   na   ťarchu   účastníka,   ktorý   od   súdu   právom   očakáva   ochranu   svojich   práv   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. IV. ÚS 58/02).

Ústavný   súd,   vychádzajúc   z   analýzy postupu   okresného   súdu   podľa   uvedených troch kritérií   dospel   k záveru,   že postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 2640/97 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa ústavný súd prikázal v zmysle § 56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 7 C 2640/97 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk ako náhrady spôsobenej škody a nemajetkovej ujmy ktorá mu bola spôsobená tým, že v dôsledku nečinnosti a odborných pochybení okresného súdu bol nútený predať rodinný dom, ktorým chcel s manželkou riešiť ich bytovú situáciu, a teraz žijú oddelene, každý u svojich rodičov.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadnil všetky skutočnosti prebiehajúceho konania, ako aj všetky okolnosti zakladajúce porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Dobu viac ako šiestich rokov bez jediného rozhodnutia vo veci samej sťažovateľ musí vnímať ako krivdu. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby občan čakal na výsledok súdneho sporu takú   dlhú   dobu   a   aby   stav   konania   bol   taký,   ako   bol   zistený   v prípade   sťažovateľa. Zohľadniac podiel okresného súdu, ako aj podiel sťažovateľa na dĺžke konania ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné sťažovateľovi priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške   30 000 Sk,   ktoré   mu   je   okresný   súd   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   si   neuplatnil   úhradu   trov   právneho   zastúpenia, ústavný súd mu úhradu trov právneho zastúpenia nepriznal.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2004