znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 121/03-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   S.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   MEZ SERVIS, spoločnosť s ručením obmedzeným, M., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., K., vo veci porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn. 2 S 141/02 zo 16. decembra 2002, za účasti Krajského súdu v Košiciach, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S., správcu konkurznej podstaty úpadcu MEZ SERVIS, spoločnosť s ručením obmedzeným, M.,   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2003 doručená   sťažnosť   Ing.   J.   S.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   MEZ   SERVIS, spoločnosť s ručením obmedzeným, M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. P., K., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 141/02 zo 16. decembra 2002.

II.

Sťažovateľ uviedol, že 31. júla 2002 podal krajskému súdu žalobu proti rozhodnutiu a postupu   Katastrálneho   úradu   v Košiciach   (ďalej   len   „katastrálny   úrad“)   sp.   zn. Xo 10/2002/B z 15. júla 2002, ktorým bolo v odvolacom konaní potvrdené rozhodnutie Správy katastra v Michalovciach sp. zn. X 86/2001 zo 16. apríla 2002 a jeho odvolanie bolo zamietnuté.

Napadnutým   uznesením   krajský   súd   konanie   zastavil.   Toto   uznesenie   odôvodnil poukazom na ustanovenie § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v znení   účinnom   do   31.   decembra   2002   argumentujúc   tým,   že   žaloba   smerovala   proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom súdneho preskúmavania. Krajský súd zároveň vyslovil   názor,   že   pri   zápise   práv   k nehnuteľnostiam   záznamom   [§   4   ods.   1   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych   a iných   práv   k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších predpisov] sa nerozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   krajský   súd   pochybil   pri   rozhodovaní   v danej   veci, a pripomína, že žalobou proti rozhodnutiu katastrálneho úradu „...nenapadali záznam ako osobitný   druh   katastrálneho   postupu,   ale   opravu   chyby   postupom   (rozhodnutím)   podľa správneho poriadku“. Takýmto postupom bolo sťažovateľovi podľa jeho názoru odňaté právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a zároveň   mu   bolo   znemožnené   konať   na   súde v súlade s čl. 46 ods. 2 ústavy. Ďalej sťažovateľ poukazuje na to, že „Jednak príloha A Občianskeho   súdneho   poriadku   (OSP)   nepozná   takýto   prípad   vylúčenia   možnosti   sa domáhať súdneho preskúmavania a jednak proti rozhodnutiu o zastavení konania nie je možný riadny, ale ani mimoriadny opravný prostriedok [243f, ods. 2, písm. b) v spojitosti s § 250j, ods. 4 OSP].

Odvolávajúc sa na uvedené sťažovateľ poukazuje na rozhodnutia všeobecných súdov (v obdobných veciach sťažovateľa vzťahujúcich sa na totožný nehnuteľný majetok), o ktoré opiera svoj vyššie citovaný právny názor. Preto sa nemôže stotožniť s postupom krajského súdu   v označenej   veci, „ak   zastavenie   konania   zdôvodňoval   ustanoveniami   OSP, že   rozhodnutím   Katastrálneho   úradu   v   Košiciach   sa   nerozhodovalo   o   právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb“.

Sťažovateľ   napokon   uzaviera   svoju   argumentáciu   tým,   že „V prípade   sporného vlastníckeho   práva   môže   rozhodnúť   o tom,   kto   je   vlastníkom   nehnuteľnosti   výlučne všeobecný súd, teda nie orgán správy katastra nehnuteľností opravou chyby, nakoľko zápis vlastníckeho práva na liste vlastníctva je hodnoverný, kým sa nepreukáže opak“.

Sťažovateľ   upozorňuje   na   skutočnosť,   že „Dňa   27.   3.   t.   r. ústavný   súd,   č.   k. IV. ÚS 57/03-9 svojim uznesením odmietol našu sťažnosť. Svoje uznesenie zdôvodnil tým, že sťažovateľ mal právo riadneho odvolacieho prostriedku proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach   (porušovateľa)   a to   v zmysle   zákona   č.   424/2002   Z.   z.,   ktorý   nadobudol účinnosť 1. 1. 2003.

Ústavný súd však vychádzal z nesprávnych zistení, ktoré mohli byť spôsobené práve chybou porušovateľa. Preto ani rozhodnutie nemohlo byť v súlade so zákonom.

Uznesenie   porušovateľa   (2   S 141/02-14)   bolo   vydané   16.   12.   2002   a jeho právoplatnosť nastala 31. 12. 2002!“.

K dodržaniu   zákonnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   sťažovateľ uviedol: „Vo veci dodržania zákonnej 2-mesačnej lehoty na podanie sťažnosti na ústavný súd (§ 53, ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z.) máme za to, že je dodržaná aj týmto podaním, nakoľko   v čase   od   24.   1.   2003   (deň   podania   sťažnosti)   do   14.   4.   2003   (deň   prevzatia uznesenia ústavného súdu) táto nebežala z dôvodu konania na ústavnom súde.“

Z týchto dôvodov sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené jeho vyššie označené základné   právo,   a nadväzne   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   uvedené   uznesenie   zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

III.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde „návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   už   ústavný   súd   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené“.

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a spisu sp. zn. IV. ÚS 57/03 zistil, že z hľadiska účastníkov konania a namietaného porušenia základného práva podľa označeného článku ústavy a napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako aj návrhu na rozhodnutie je sťažnosť podaná 7. mája 2003 obsahovo zásadne rovnaká ako sťažnosť z 20. januára 2003. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 57/03 tak, že ju odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   vychádzajúc   z doložky   právoplatnosti na   napadnutom   uznesení   krajského   súdu,   ktorá   obsahovala   dátum   3.   január   2003. Toto uznesenie bolo predložené sťažovateľom a jeho obsah bol potvrdený pred rozhodnutím ústavného súdu aj príslušným krajským súdom.

Významnou skutkovou zmenou v obsahu terajšej sťažnosti je však tvrdenie o tom, že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   30.   decembra   2002, a nie 3. januára 2003. Túto skutkovú zmenu sťažovateľ preukázal tak, že okrem sťažnosti podanej 7.   mája 2003 bolo 26. júna 2003 ústavnému súdu   doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľa, v prílohe ktorého predložil kópiu napadnutého uznesenia krajského súdu   s opraveným   dátumom   na   doložke   právoplatnosti,   podľa   ktorej   toto   rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť už 30. decembra 2002.

Ďalšou prílohou podania je kópia listu krajského súdu č. k. 2 S 141/02-24 zo 17. júna 2003,   ktorým   oznamuje   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   že   jeho „žiadosti   o opravu doložky právoplatnosti uvedeného uznesenia Krajského súdu v Košiciach formou uznesenia nie je možné vyhovieť, lebo sudca 31. 1. 2003 vyznačil na tejto doložke správny dátum právoplatnosti uznesenia dňom 30. 12. 2002. Z fotokópie Vami predloženého uznesenia súd zistil, že dátum nadobudnutia právoplatnosti bol vyznačený 20. 1. 2003 vedúcou kancelárie ešte predtým, ako právoplatnosť vyznačil sudca“.

Ústavný súd vychádzajúc z novej skutočnosti, za ktorú považoval opravu doložky právoplatnosti   na   napadnutom   rozhodnutí,   nepovažoval   sťažnosť   za   neprípustnú a nepostupoval podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde. Z nového dátumu právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že   nárok   na   ochranu základného práva nebol uplatnený za rovnakých skutkových (nový dátum právoplatnosti) a právnych (pôvodné znenie § 250d OSP účinné do 31. decembra 2002) predpokladov. Preto   nemôže   ísť o tú   istú   vec   podľa   §   24   ods.   1   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde a posudzovaná sťažnosť nebola odmietnutá pre neprípustnosť podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd musel preskúmať, že sťažnosť podaná v tomto konaní bola podaná včas, t.   j.   v súlade   s § 53 ods.   3 zákona   o ústavnom   súde,   pretože dôvodom   na odmietnutie sťažnosti   je aj to,   že bola podaná   po uplynutí lehoty   ustanovenej   na jej podanie.   Pred rozhodnutím o tejto procesnej podmienke bolo potrebné sa vyrovnať s tvrdením sťažovateľa o tom, že zákonnú lehotu na podanie sťažnosti zachoval aj pri podaní novej sťažnosti.

Sťažovateľ tvrdí, že lehotu na podanie sťažnosti v danom prípade dodržal, „nakoľko v čase od 24. 1. 2003 (deň podania sťažnosti) do 14. 4. 2003 (deň prevzatia uznesenia ústavného súdu) táto nebežala z dôvodu konania na ústavnom súde“.

Zákon o ústavnom súde neobsahuje ustanovenie upravujúce neplynutie (prerušenie plynutia) lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu počas konania a rozhodovania o inej sťažnosti sťažovateľa, v ktorej uplatnil rovnaký nárok na ochranu základného práva ako v posudzovanej veci. Ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde síce pripúšťa, aby sa na   konanie pred   ústavným   súdom   primerane   použili   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku, ale taká úprava nie je obsiahnutá ani v Občianskom súdnom poriadku.

Ústavný   súd   sa   preto   nestotožňuje   s názorom   sťažovateľa   o neplynutí   lehoty na podanie sťažnosti počas konania v jeho predchádzajúcej veci a s prihliadnutím na deň nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu (30. december 2002) a deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (7. mája 2003) uzaviera, že sťažnosť bola podaná v čase,   keď   už   uplynula   lehota   ustanovená   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde. Na základe toho ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003