znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 120/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca) predbežne   prerokoval   sťažnosť   N.   P.,   zastúpenej advokátom Mgr. Ing. Petrom Holéczym, Vojenská 1333/5, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Ro 298/2010 a jeho uznesením z 2. novembra 2010 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 16/2011 a jeho uznesením z 30. marca 2011, ako aj porušenie jej základného práva podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojitosti s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 Cdo 111/2013 a jeho uznesením zo 17. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2013 doručená sťažnosť N. P. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   20 Ro 298/2010   a jeho   uznesením   z 2.   novembra   2010   (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Co 16/2011   a jeho   uznesením z 30. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojitosti s čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 111/2013 a jeho uznesením zo 17. júla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených listín vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní pred všeobecnými súdmi podala návrh na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd napadnutým uznesením oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka napriek výzve riadne nezdokladovala svoje majetkové   pomery.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, ku ktorému priložila aj listiny preukazujúce poberanie čiastočného invalidného dôchodku vo výške 122,90 €.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 20 Ro 298/2010 z 2. novembra 2010, konštatujúc, že prvostupňový súd postupoval v súlade   so   zásadami   súdnej   praxe,   keď   dospel   k záveru,   že   pomery   žalobkyne neodôvodňujú,   aby   jej   bolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Ďalej   súd konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala, že nemá možnosť získať finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku z iných zdrojov, napr. pôžičkou od svojho syna, a poukázal aj na skutočnosť, že žalobkyňa si neuplatňuje svoju pôvodnú pohľadávku, ale pohľadávku, ktorá bola na ňu postúpená, a prostriedky by tak mohla získať aj od postupcu, ktorý tiež postúpením pohľadávky získal bližšie nešpecifikované výhody, prípadne ktorý mohol konať pri postúpení pohľadávky účelovo so snahou vyhnúť sa povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Proti   napadnutému   uzneseniu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   v ktorom   spochybňovala výklad krajského súdu a tvrdila, že postupom okresného súdu, ako aj krajského súdu jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   odmietol   dovolanie   sťažovateľky   ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Svoje rozhodnutie odôvodnil   aj   tým,   že   z   napadnutého   rozhodnutia   nevyplýva   jednostrannosť   ani   taká aplikácia príslušného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím   jeho   účelu,   podstaty   a zmyslu,   dospejúc   k záveru,   že   sťažovateľke   nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa sťažovateľky súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci pri svojom rozhodovaní nesprávne posúdili splnenie podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov   v zmysle   § 138   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“). Sťažovateľka sa pritom odvoláva na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo svojej judikatúre uviedol, že súdny poplatok nesmie predstavovať bariéru prístupu k spravodlivosti, čo znamená, že nikomu nemôže byť uprené domáhať sa svojho práva na súde len v dôsledku majetkovej neschopnosti zaplatiť súdny poplatok.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   uvádza,   že   jej   príjem   jej   neumožňuje   zaplatenie súdneho   poplatku   a súdy   konajúce   vo   veci   vôbec   nezisťovali,   či   môže „z čiastočného invalidného dôchodku uspokojiť základné životné potreby“. Najvyšší súd sa navyše podľa sťažovateľky odklonil od svojej rozhodovacej činnosti (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 171/2007),   podľa   ktorej   nemožno   od   účastníka   konania   vždy   vyžadovať,   aby   si v prípade   nedostatku   finančných   prostriedkov   na   splnenie   poplatkovej   povinnosti   tieto prostriedky sám zabezpečil. Odlišným postupom vo veci sťažovateľky malo podľa nej dôjsť k diskriminačnému postupu, a tým aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru.Z týchto dôvodov podala sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   a   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd prijal nález, ktorým vysloví,   že   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   a napadnutým   uznesením   krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a napadnutým   uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   v spojitosti   s čl. 12   ods. 1   ústavy   a čl. 14   dohovoru.   Zároveň   sa domáha zrušenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Podaním doručeným ústavnému súdu 30. septembra 2013 sťažovateľka doplnila petit sťažnosti s tým, že sa domáha aj priznania úhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu a tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   v spojitosti   s namietaným   porušením   čl. 12 ods. 1   ústavy   a čl. 14   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu.   Zo   sťažnosti možno   vyvodiť,   že   jej   podstatou   je   námietka   sťažovateľky,   podľa   ktorej   napadnutými uzneseniami   konajúcich   súdov   došlo   k   neprípustnému   zásahu   do   jej   základného   práva na súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   súdny   proces,   a   to   konkrétne   do   jej   práva na prístup   k   súdu,   poukazujúc na   § 138   ods. 1   prvú   vetu   OSP,   podľa   ktorej   môže   súd na návrh   môže   súd   priznať   účastníkovi   celkom   alebo   sčasti   oslobodenie   od   súdnych poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Podľa sťažovateľky má nárok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a vytýka súdom, že nedostatočne skúmali jej majetkové pomery.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   doterajšej   judikatúry   vyslovil,   že   z princípu subsidiarity jeho právomoci vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Ústavný   súd   sa   pridržiava   svojej   rozhodovacej   činnosti   (I. ÚS 182/2013, III. ÚS 478/2013,   m. m. aj   I. ÚS 420/2013,   II. ÚS 129/2012,   III. ÚS 440/2013, IV. ÚS 625/2012), podľa ktorej napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým tento súd nepriznal   sťažovateľke   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   rovnako   tak   aj   napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým v inštančnom postupe potvrdil prvostupňové uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, a napokon aj uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,   nemohlo   dôjsť   k   neprípustnému   zásahu   do   označených   práv.   Samotné   vydanie napadnutých uznesení, ale ani nadobudnutie ich právoplatnosti nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu pre sťažovateľku. K takému dôsledku by v skutočnosti mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania podľa § 10 ods. 1 zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov v spojitosti s § 104 ods. 2 OSP z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľkou.

Proti   uzneseniu   o   zastavení   konania   je   prípustné   odvolanie   a   vo   vzťahu   proti prípadnému   nepriaznivému   potvrdzujúcemu   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu. Všeobecné súdy preto budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania z dôvodu nezaplatenia   súdneho   poplatku   v   konaní,   v   ktorom   sťažovateľke   nebolo   na   základe   jej žiadosti priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, je v danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľka namieta.

Pokiaľ sťažovateľka vo vzťahu k postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   7 Cdo 111/2013   a jeho   uzneseniu   zo 17.   júla   2013   namieta,   že „najvyšší   súd na určitú   právne   relevantnú   otázku   pri   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dal v predmetnej   veci   rôznu   odpoveď“, tvrdiac,   že „v danom   prípade   došlo   k porušeniu princípu   predvídateľnosti   súdneho   rozhodnutia“, ústavný   súd   poukazuje   na   rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian   v.   Rumunsko   (č. 1) zo 6. 12. 2007,   v ktorom   sa   okrem   iného   uvádza,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípu právneho štátu, je, prirodzene, rozdielnosť judikatúry všeobecných súdov v skutkovo rovnakých, resp. porovnateľných   veciach   nežiaduca, k jej odstraňovaniu v právnom   poriadku   Slovenskej republiky   slúži   mechanizmus   zabezpečujúci   koherentnosť   judikatúry   v   § 22   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“).   Tento   mechanizmus   spočíva   v   inštitúte zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu. Z označeného ustanovenia zákona o súdoch vyplýva, že úloha zabezpečovať koherentnosť judikatúry všeobecných súdov je zverená najvyššiemu súdu, a nie ústavnému súdu. V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštantne   zdôrazňuje,   že   nie   je   jeho   úlohou   zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch   [§ 8   ods. 3,   § 20   ods. 1   písm. b),   § 21,   § 22   a   § 23   ods. 1   písm. b)]   patrí najvyššiemu   súdu   (m. m.   I. ÚS 17/01,   I. ÚS 199/07,   I. ÚS 18/08,   II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 585/2012).

Takto ani rozdielna judikatúra najvyššej súdnej inštancie v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach nemôže viesť k automatickému záveru o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   predbežnom prerokovaní podľa   § 25   ods. 2   v spojení s   § 53 ods. 1 zákona o   ústavnom   súde   v časti smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   a napadnutému   uzneseniu najvyššieho   súdu   odmietol   ako   neprípustnú   a   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu okresného   súdu   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie,   pretože sťažovateľka v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku využila svoje právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní sťažovateľky   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   v   danom   prípade   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   o   sťažnosti   sťažovateľky   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené vo   výroku   tohto   uznesenia. Pretože sťažnosť   bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014