znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 120/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. Ž., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 30/2012 a jeho uznesením z 25. apríla 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom sp. zn. 6 Tpo 21/2012 a jeho uznesením z 10. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2012 doručená   sťažnosť   A.   Ž.,   nar...,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 0 Tp 30/2012 a jeho uznesením z 25. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“),   ako   aj postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom sp. zn. 6 Tpo 21/2012 a jeho uznesením z 10. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b) a d) a ods. 2 písm. c) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona, ako aj za zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   66/2010 z 27. decembra 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 23. decembra 2010.

Väzba   sťažovateľa   bola opakovane predlžovaná,   a   to   uznesením   okresného   súdu sp. zn.   Tp   50/2011   z   20.   júna   2011   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Tpo 19/2011 zo 7. júla 2011 (do 23. februára 2012) a uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 2/2012 z 2. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 5/2012 zo 14. februára 2012 (do 23. mája 2012).

Návrhom   zo   17.   apríla   2012   sa   prokurátor   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky, odboru osobitného určenia, domáhal predĺženia lehoty väzby do 23. júla 2012 (ďalej len „návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby“).

Sťažovateľ sa k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby vyjadril písomným podaním   z   25.   apríla   2012,   pričom   toto   podanie   bolo   sudcovi   pre   prípravné   konanie predložené dňa 25. apríla 2012 pred výsluchom sťažovateľa.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   30/2012   z   25.   apríla   2012   bola   väzba sťažovateľa predĺžená do 30. júna 2012. V odôvodnení označeného uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza: „Pokiaľ sa týka dôvodov podaného návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch obvinených, sudca pre prípravné konanie po oboznámení sa s obsahom výsledkov doteraz vykonaného vyšetrovania a argumentov, ktoré predniesol v písomnom vyhotovení podaného návrhu zástupca GP SR a tiež v priebehu výsluchu dňa 25. 04. 2012, sudca pre prípravné konanie po zvážení prednesených skutočností vyhovel podanému návrhu na predĺženie trvania lehoty väzby u oboch obvinených do 23. 07. 2012, pretože   dôvody   väzby   u   oboch   obvinených   jednoznačne   trvajú,   nakoľko   sa   jedná o cudzincov, ktorí na území SR nemajú trvalý ani prechodný pobyt, v prípade uznania viny im hrozí vysoký trest, v prípade nepredĺženia lehoty trvania väzby by bola dôvodná obava, že   by   títo   obvinení   mohli   pôsobiť   na   ďalších   spoluobvinených,   prípadne   aj   svedkov, resp. tiež   pokračovať   v   páchaní   trestnej   činnosti.   Všetky   argumenty,   ktoré   v   návrhu na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   uviedol   zástupca   GP   SR,   odôvodňujú   objektívne skutočnosti   z   pohľadu   náročnosti   vykonávaného   vyšetrovania,   pričom   vyšetrovanie v predmetnej   veci   je   v záverečnej   fáze,   keď   prebieha   oboznamovanie   sa   obvinených s výsledkami vyšetrovania a následne bude potrebné zo strany vyšetrovateľa vykonať vo veci   záverečný   návrh   a Generálna   prokuratúra   SR   tiež   bude   potrebovať   určité   časové obdobie na konečné spracovanie predmetnej veci.

Nemožno tiež nevziať do úvahy, že sa jedná o náročnú skupinovú vec, kde už boli realizované   výsluchy   viacerých   svedkov   a   boli   vybavené   dožiadania   zo   zahraničia, na druhej strane je však nutné zdôrazniť, že sa očakáva vybavenie viacerých európskych zatýkacích rozkazov, čo nepochybne zvyšuje náročnosť vyšetrovanej trestnej veci, v ktorej je potrebné   zabezpečiť   rozsiahle   dôkazy   a   je   potrebné   dbať   aj   o   to,   aby   nedošlo k ich ovplyvneniu. Za tejto situácie preto predĺženie lehoty trvania väzby do 30. 06. 2012 je plne opodstatnené.“

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   podrobne odôvodnil podaním z 26. apríla 2012, doručeným okresnému súdu 27. apríla 2012. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tpo 21/2012 z 10. mája 2012 sťažnosť sťažovateľa zamietol.V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   sa   okrem   iného   uvádza: „Obvinený   A.   Ž.   svoju   sťažnosť   až   do   rozhodnutia   krajského   súdu   bližšie   písomne nezdôvodnil,   z   obsahu   spisového   materiálu   je   však   zrejmé,   že   sa   obsiahlo   vyjadril prostredníctvom svojho obhajcu k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty jeho väzby.... Plniac   prieskumnú   povinnosť   krajský   súd   v   prvom   rade   zistil,   že   sudca pre prípravné   konanie   po   obdržaní   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby obvinených   postupoval   striktne   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku, obvineným predmetný návrh doručil a umožnil im v prítomnosti ich obhajcov k dôvodom obsiahnutým v návrhu, sa vyjadriť. Následne po oboznámení sa so všetkými relevantnými skutočnosťami sudca pre prípravné konanie zhodnotil všetky relevantné skutočnosti viažuce sa k požadovaným podmienkam predĺženia lehoty väzby obvinených a dospel k správnemu názoru o potrebe predĺžiť lehotu väzby obvinených do 30. 06. 2012.

Následne v dôvodoch napadnutého uznesenia sudca pre prípravné konanie poukázal na rozhodné a hlavné skutočnosti, jednak vo vzťahu k doterajšiemu priebehu vyšetrovania, jednak vo vzťahu k samotným dôvodom väzby obvinených.

Krajský súd sa v konečnom dôsledku s rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie.

Vzhľadom na obhajobné námietky vznesené, jednak už vo vyjadreniach obvinených k návrhu   na   predĺženie   lehoty   väzby,   a   jednak   v   sťažnosti   obvineného   S.   M.,   považuje za potrebné len dodať, že aj podľa jeho názoru z hľadiska procesného, naďalej pretrváva podozrenie,   že   obvinení   sa   predmetnej   trestnej   činnosti   dopustili,   rovnako   tak   je toho názoru, že z hľadiska procesného postupu orgány činné v prípravnom konaní postupujú v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.

Pokiaľ   ide   o   samotné   dôvody   väzby   obvinených   s   prihliadnutím   na   charakter a povahu obhajobných námietok, považuje krajský súd za potrebné zdôrazniť, že dôvody väzby,   ktorejkoľvek   osoby   sú   spravidla   úzko   späté   s   osobou   páchateľa   a   charakterom trestnej činnosti, čo do istej miery určuje aj ich stálosť. Na druhej strane však intenzita dôvodov väzby obvinenej osoby závisí od významu, resp. preukázanej hodnoty konkrétnych okolností prípadu, ktorými sú tieto dôvody podopreté. Nie je potrebné, aby v každom štádiu trestného konania museli súdy rozhodujúce o väzbe svoje rozhodnutie podložiť vždy novými okolnosťami,   pokiaľ   preukázaná   hodnota   okolností   zrejmých   už   v   počiatočných, resp. predchádzajúcich štádiách trestného konania je dostatočná na to,   aby odôvodnila záver   o aktuálnosti,   resp.   pretrvávaní   dôvodov   väzby   obvinenej   osoby   v určitom   štádiu trestného konania.

V nadväznosti na tieto úvahy krajského súdu treba podotknúť, že pokiaľ ide o dôvod väzby oboch obvinených v zmysle § 71 odsek 1 písm. a) Trestného poriadku je na mieste konštatovanie,   že   obvineným   nesporne   hrozí   vysoký   trest   v   zmysle   tohto   ustanovenia, pretože za predmetný obzvlášť závažný zločin, za ktorý sú trestne stíhaní, im hrozí trest odňatia slobody vo výmere od 20 do 25 rokov, prípadne trest na doživotie. Je tu teda plne na mieste konštatácia o hrozbe vysokého trestu, ktorú doteraz orgány prípravného konania ustálili.   Treba   podotknúť,   že   k   tejto   samotnej   skutočnosti   pristupuje   aj   ďalšia   dôležitá skutočnosť   podporujúca   tento   väzobný   dôvod   a   to,   že   obvinení   podľa   výsledkov dokazovania   sa   pohybovali   po   celej   Európe,   premiestňovali   sa   z V.   do   R.   a   po   iných miestach Európy. Takto sa pohybovali v podstate po území Maďarska, Rakúska, Holandska, Anglicka   a ďalších   štátoch   Európskej   únie,   pričom   charakteristickou   skutočnosťou je, že obvinení A. Ž. aj S. M., boli zadržaní zásahovou jednotkou policajného zboru dňa 23. 12. 2010 o 14.40 hod. v byte, v T. na... ulici... spolu s utajeným svedkom č. 1 práve na jeho žiadosť   z   dôvodov   obavy   o   vlastnú   bezpečnosť   s prihliadnutím   na   doterajší   charakter správania sa obvinených vo vzťahu k jeho osobe.

Okrem toho treba podotknúť, že obvinení podľa výsledkov dokazovania obsiahnutých v   spise   používali   tiež   konšpiratívny   spôsob   ubytovávania   sa   v   jednotlivých   hoteloch pri pohybovaní sa po spomínaných štátoch Európy.

Pokiaľ ide o väzobný dôvod uvedený v § 72 odsek 1 písm. b) Trestného poriadku, tento zakladá tá skutočnosť, že obvinení sú podozriví, že páchali trestnú činnosť s celým radom ďalších osôb a to veľmi sofistikovaným spôsobom, používali veľmi konšpiratívne metódy vzájomného stretávania sa a dohadovania schôdzok, používali dokonca aj ťažko vystopovateľné adresy prostredníctvom internetu z internetových kaviarní a pod., prísne kontrolovali utajeného svedka č. 1, pri vzájomnej spolupráci používali šifrované správy, zakódované   adresy   aj   v   elektronickej   pošte   a   pod.   Rovnako   tak   pravidelne   vymieňali telefóny a dovtedy používané telefóny likvidovali.

Pri takomto charaktere spolupráce potom niet najmenších pochybností, že osoba, ktorá   takýmto   spôsobom   maskuje   svoje   prípadné   odhalenie   pri   pripravovanej   trestnej činnosti,   nemá   zábrany   v   prípade   pobytu   na   slobode   aj   iným   spôsobom   mariť už dokazovanie existujúceho trestného činu.

Pokiaľ ide o preventívny dôvod väzby obvinených v zmysle § 71 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku aj tu treba podotknúť, že obvinení majú sklony dopúšťať sa rôznej trestnej   činnosti,   ako   to   vyplýva   z   obsahu   spisového   materiálu,   a   dokonca   obaja   boli viackrát trestne stíhaní. Zo spisového materiálu vyplýva tiež, že tento skutok, pre ktorý sú obvinení stíhaní, páchali po dlhší čas, pokúšali sa ho úspešne zrealizovať, čo vyplýva aj z jednotlivých   dôkazov.   V   pokračovaní   páchania   ich   trestnej   činnosti   v   podstate im zabránilo to, že boli obmedzení na osobnej slobode policajnými zložkami Slovenskej republiky.“

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   bolo   písomne vyhotovené   už   pred   uskutočnením   jeho   výsluchu,   keďže   mu   bolo   doručené   približne 15 minút po skončení jeho výsluchu a výsluchu spoluobvineného M. Navyše, je podľa jeho tvrdenia v jeho odôvodnení nesprávne uvedený dátum predĺženia lehoty väzby do 23. júla 2012, aj keď prokurátor pred začatím výsluchov svoj návrh modifikoval tak, že žiada lehotu trvania väzby predĺžiť do 30. júna 2012.

Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu nereaguje   na   jeho   argumenty,   ktoré   uviedol   jednak   vo   svojom   písomnom   stanovisku k návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   a   jednak   ústne   pri   výsluchu. Sťažovateľ sa taktiež domnieva, že „návrh na predĺženie lehoty väzby je z hľadiska tvrdenej nemožnosti   skončiť   vyšetrovanie   v   lehote   doposiaľ   predĺženej   lehoty   väzby   odôvodnený rovnakými okolnosťami ako bol odôvodnený predchádzajúci návrh na predĺženie lehoty väzby, t. j. potrebou oboznámiť obvinených s výsledkami vyšetrovania a rozhodnúť“.

Vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľ   poukazuje na skutočnosť, že krajský súd z neznámeho dôvodu nemal k dispozícii sťažnostné námietky uvedené v odôvodnení jeho sťažnosti, ktorá bola doručená okresnému súdu ešte 27. apríla 2012   o   8.40   h.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   nereagoval v napadnutom   uznesení   na   jeho   protiargumenty   uvedené   v   odôvodnení   jeho   sťažnosti, čím došlo   k odopretiu   jeho   práva „dostať   odpoveď   na   moje   argumenty   proti   väzbe a to už tvrdením,   že   som   sťažnosť   do   rozhodovania   neodôvodnil,   hoci   toto   tvrdenie sa nezakladá na pravde.

... Keďže sa súd rozhodujúci o sťažnosti proti uzneseniu o predĺžení lehoty trvania väzby   nevysporiadal   s   mojou   právne   relevantnou   argumentáciou   adekvátne a preskúmateľne, porušil moje základné právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd rozhodol o zákonnosti väzby, vyplývajúce z čl. 17 ods. 2 ústavy.“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 5 ods. 3 a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní sp. zn. 6 Tpo/21/2012 a jeho rozhodnutím zo dňa 10. 5. 2012, č. k. 6 Tpo/21/2012-45 porušené bolo.

2. Právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 5 ods. 3 a podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní sp. zn. 0 Tp/30/2012 a jeho rozhodnutím zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn. 0 Tp/30/2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 5. 2012, č. k. 6 Tpo/21/2012-45 a uznesenie Okresného súdu Trnava zo dňa 25. 4. 2012, sp. zn. 0 Tp/30/2012 sa zrušujú.

4. Sťažovateľ sa bezodkladne prepúšťa z väzby.

5. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 4.000,- € (slovom štyritisíc Euro), ktoré sú Krajský súd v Trnave v sume 2.000,- € a Okresný súd Trnava v sume 2.000,- € povinní zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Trnave a Okresný súd Trnava sú povinní nahradiť sťažovateľovi spoločne   a   nerozdielne   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   263,53   €   (slovom dvestošesťdesiattri eur a päťdesiattri centov, za 2 úkony právnej služby 2 x 127,16 € – prevzatie a príprava zastúpenia, ústavná sťažnosť, 2 x 7,63 € režijný paušál) na účet jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 0 Tp 30/2012 a jeho uzneseniu z 25. apríla 2012

Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol, že lehota trvania väzby sťažovateľa a spoluobvineného S. M. sa z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b), a c) Trestného poriadku predlžuje do 30. júna 2012.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   bol   oprávnený   podať   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu sťažnosť   (čo   aj   urobil),   o ktorej   bol   oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o tejto sťažnosti vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 21/2012 a jeho uzneseniu z 10. mája 2012

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti napadnutému uzneseniu okresného súdu. Sťažovateľ zahlásil svoju sťažnosť do zápisnice ihneď po vyhlásení uznesenia okresného súdu z 25. apríla 2012 o predĺžení lehoty trvania jeho väzby do 30. júna 2012.

Sťažovateľ   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   namieta,   že   krajský   súd nedisponoval   pri   svojom   rozhodovaní   jeho   sťažnostnými   námietkami,   a teda   na   nich ani nereagoval, a to napriek tomu, že sťažovateľ svoju sťažnosť zahlásenú do zápisnice okresného súdu 25. apríla 2012 odôvodnil v písomnom podaní z 26. apríla 2012, ktoré bolo doručené do podateľne okresného súdu 27. apríla 2012.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „Bez ohľadu na to, či sa porušenia mojich práv   dopustil   Okresný   súd   Trnava   tým,   že   písomné   odôvodnenie   sťažnosti   doručenej v značnom časovom predstihu pred rozhodovaním Krajského súdu v Trnave nepredložil tomuto súdu, alebo či sa porušenia mojich práv dopustil Krajský súd v Trnave, je isté, že následok tohto porušenia sa prejavil v uznesení Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 5. 2012, č. k. 6 Tpo/21/2012-45, ktoré na moje protiargumenty nereaguje, nezaujíma k nim žiadny postoj.“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiam všeobecných   súdov,   opakovane   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V súvislosti   s rozhodovaním   o sťažnostiach,   v ktorých   sťažovatelia   namietajú rozhodnutia   všeobecných   súdov   o väzbe, resp.   predĺžení   lehoty   jej   trvania,   ústavný súd vychádza   z právneho   názoru,   podľa   ktorého   v   ustanoveniach   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy garantujúcich   základné   právo   na   osobnú   slobodu   je   obsiahnuté   aj   právo   obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch podmieniť zárukou. Obsah označených ustanovení ústavy korešponduje   právam   vyplývajúcim   z   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru   (napr.   III. ÚS   7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   jeho   kvalitu.   To   isté   platí   aj   v prípade,   ak   je   predmetom   súdneho   konania preskúmanie žiadosti   obvineného o   prepustenie   z väzby na slobodu,   resp.   rozhodovanie o predĺžení lehoty trvania väzby.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že okresný súd prípisom z 27. apríla 2012 predložil   krajskému   súdu „v   jednom   vyhotovení odôvodnenie   sťažností   obhajcov oboch obvinených“.   Z odtlačku   pečiatky   okresného   súdu   vyplýva,   že   označený   prípis   bol expedovaný   27. apríla   2012.   Zo   spisu   okresného   súdu,   ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania, nemožno zistiť, či a kedy boli odvolania sťažovateľa a spoluobvineného M. doručené krajskému súdu.

Návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a spoluobvineného M. zo 17. apríla 2012 je odôvodnený najmä takto:

„...   Preskúmaním   spisového   materiálu   som   dospel   k   záveru,   že   doposiaľ   zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie, bol spáchaný, má všetky znaky trestného činu a sú zrejmé dôvody na podozrenie, že obvinení A. Ž. a S. M. (spoločne   s   ďalšími   spoluobvinenými)   spáchali   obzvlášť   závažný   zločin...   podľa   §   172 odsek 1 písmeno b), písmeno d), odsek 2 písmeno c), odsek 4 písmeno c) Trestného zákona s poukazom   na   §   138   písmeno   b),   písmeno   i)   Trestného   zákona.   Trestná   činnosť   mala spočívať v podstate v neoprávnenom zadovážení a následnej preprave predmetnej látky v množstve   zodpovedajúcom   veľkému   rozsahu,   a   to   za   účelom   jej konečného   použitia na výrobu heroínu, obvinení takto konali po dlhší čas a v zoskupení, ktoré vykazuje znaky (medzinárodne) organizovanej skupiny. Ako bolo vyššie uvedené, obvinený A. Ž. je dôvodne podozrivý aj z inej trestnej činnosti.

Dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   uvedenej   trestnej   činnosti   vyplýva   z   dôkazov zadovážených   v   priebehu   vyšetrovania,   a   to   predovšetkým   z   výpovedí   utajeného (chráneného) svedka č. 1, kontrolovanej dodávky anhydridu kyseliny octovej (drogového prekurzora), obhliadky miesta činu, prehliadky motorových vozidiel, domovej prehliadky, prehliadky iných priestorov a pozemkov, rekognície osoby podľa fotoalbumu a rekognície veci, kriminalisticko-technických expertíz, znaleckého dokazovania z príslušných odborov, písomného   vyjadrenia   o   vyčíslení   hodnoty   prekurzora   Národnej   protidrogovej   jednotky ÚBOK PPZ, záznamu telekomunikačnej prevádzky, súvisiacich listinných dôkazov, výpovedí ďalších svedkov, doručených výsledkov právnej pomoci v cudzine a ostatného dôkazového materiálu obsiahnutého vo vyšetrovacom spise.

Vyšetrovateľ PZ vo veci doposiaľ plynule konal za účelom zabezpečenia a vykonania všetkých dôkazov potrebných pre objasnenie stíhanej trestnej činnosti. Charakter a rozsah trestnej činnosti vyžadoval od počiatku vykonať veľký počet procesných a vyšetrovacích úkonov   podľa   plánu   vyšetrovania,   a   to   aj   prostredníctvom   právnej   pomoci   cudzími orgánmi.

Predmetná trestná vec je pred ukončením. V súčasnosti prebieha preštudovanie tohto rozsiahleho   vyšetrovacieho   spisu   v   zmysle   §   208   ods.   1   Tr.   por.   obvinenými   Ž.   a M., za prítomnosti   obhajcov   a   tlmočníka   z   jazyka   slovinského...   Časový   priebeh   úkonu je potrebné prispôsobiť požiadavkám obvinených i kapacitným možnostiam prekladateľa, pretože   každá   z   prekladateliek   trávi   pracovný   čas   aj   v   zahraničí...   Aby nedochádzalo k bezdôvodnému   predlžovaniu,   v   ďalšom   bude   preštudovanie   vyšetrovacieho   spisu prebiehať tak, že vyšetrovateľ PZ určí lehotu, počas ktorej budú mať obvinení k dispozícii spisy, za prítomnosti obhajcov a prekladateľa, pričom sa bude postupovať striktne v zmysle judikatúry   NS   SR   a   ÚS   SR.   Po   ukončení   oboznamovania   so spisom   bude   potom   ešte potrebné vyporiadať sa s príp. návrhmi na doplnenie dokazovania, následne vyšetrovateľ PZ   urýchlene   predloží   vyšetrovací   spis   s   návrhom   prokurátorovi.   Po preskúmaní   spisu prokurátor   Generálnej   prokuratúry   SR   o   vecí   rozhodne   podaním   obžaloby   alebo   iným spôsobom a doručí spis príslušnému súdu.

Od rozhodnutia o vzatí obvinených A. Ž. a S. M. do väzby som nezistil podstatnú zmenu skutkových alebo právnych okolností, odôvodňujúcich záver o pominutí alebo zmene dôvodov väzby tak, ako boli ustálené pri všetkých predchádzajúcich rozhodnutiach sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava o väzbe. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava z 2. 2. 2012, sp. zn. 0 Tp 2/2012 v spojení s uznesením Krajského súdu Trnava zo 14. 2. 2012, sp. zn. 3 Tpo/5/2012 bola podľa § 76 ods. 3 Tr. por. z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. naposledy predĺžená lehota trvania väzby u obvinených A. Ž. a S. M. do 23. 5. 2012, v ktorej sa vec nepodarilo ukončiť.

Existencia dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. vyplýva zo skutočnosti, že obvinení A. Ž. a S. M. sú trestne stíhaní pre obzvlášť závažný zločin... podľa § 172 odsek 1 písmeno b), d), odsek 2 písmeno c), odsek 4 písmeno c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písmeno b), i) Trestného zákona, na ktorý zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody 20 až 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie, teda obvineným hrozí   mimoriadne   vysoký   trest.   Okrem   toho,   obvinení   sú cudzími   štátnymi   príslušníkmi, nemajú pobyt na území Slovenskej republiky a v prípade prepustenia z väzby by sa mohli vyhýbať trestnému stíhaniu.

Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. vyplýva zo skutočnosti vedeného trestného stíhania pre rozsiahlu trestnú činnosť, ktorá mala byť páchaná organizovaným spôsobom na území viacerých európskych krajín, štátnymi občanmi týchto štátov.

Z   priebehu   doterajšieho   vyšetrovania   vyplýva,   že   predmetného   skutku   sa   mali dopustiť   aj   ďalšie   osoby   v   rôznom   vzťahu   k   obvinenému   A.   Ž.   a   obvinenému   S.   M., čo zakladá obavu, že sa budú obvinení kontaktovať s týmito osobami, resp. naopak tieto osoby sa budú kontaktovať na nich. Z výpovede chráneného svedka vyplýva, že obvinení majú kontakty aj na ozbrojené zložky v rôznych krajinách či orgány štátnej správy, vrátane Slovenskej   republiky   a   disponujú   značnou   finančnou   hotovosťou,   ktorú   sú   schopní pri páchaní trestnej činnosti použiť. V priebehu páchania trestnej činnosti konali vysoko sofistikovane, nebezpečným spôsobom, aby znemožnili odhalenie svojej činnosti. Z toho vyplýva, že je daná dôvodná obava, že obvinení budú pôsobiť na ďalších spolupáchateľov (najmä   spoluobvinených   A.   A.   a D.   R...   Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   obsiahnutej aj v rozhodnutiach   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3   Tošs   5/2007   z 28.   marca   2007 a 1 Tos 31/2007 z 22. júna 2007 a podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 68/08 z 18. marca 2008, existencia zákonného dôvodu kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nie je determinovaná na rozdiel od dôvodu opätovnej väzby podľa § 71 ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku   preukázaním   dokonaného   kolúzneho   konania obvineného, ale postačuje preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť dôvodnú obavu, že obvinený by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohol v prípade ponechania na slobode kolúzneho konania dopustiť.

Pokiaľ sa týka dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., zo spisového materiálu vyplýva, že vyššie uvedené obvinené osoby sa už v minulosti viackrát pokúsili prepraviť rôzne omamné a psychotropné látky a prekurzory do rôznych štátov Európy, pričom v niektorých prípadoch sa im to podarilo a v niektorých prípadoch im kontraband zadržali ozbrojené zložky rôznych štátov. Z dôkazov zadovážených vo vyšetrovacom spise vyplýva, že tento skutok obvinení páchali po dlhší čas (minimálne od júna 2010), pričom sa ho pokúšali úspešne zrealizovať... Uznesením vyšetrovateľa PZ zo dňa 2. júna 2011, sp. zn.   ČVS: PPZ-228/BOK-CA-2010   bolo   podľa   §   206   odsek   4   trestného   poriadku rozšírené   obvinenie   A.   Ž.   aj   pre   zločin   nedovoleného   ozbrojovania   a obchodovania so zbraňami podľa § 294 odsek 1, 2 Trestného zákona. Vzhľadom na dlhší čas páchania trestnej činností, pre ktorú sú obaja obvinení trestne stíhaní, ich postavenie v organizovanej skupine, osobné a majetkové pomery a skutočnosť, že zásahom príslušných zložiek PZ bolo zabránené v dokončení trestnej činnosti, je daná dôvodná obava, že v prípade prepustenia z väzby   budú   pokračovať   v   páchaní   obdobnej   trestnej   činnosti,   aby   si   tak   zabezpečili prostriedky na svoju existenciu.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   som   toho   názoru,   že   u   oboch   obvinených   existujú zákonné väzobné dôvody. Nakoľko nebolo možné prípravné konanie ani v predĺženej lehote väzby doposiaľ ukončiť je zrejmé, že v prípade prepustenia obvinených na slobodu hrozí zmarenie alebo podstatné sťaženie dosiahnutia účelu trestného konania v zmysle ust. § 76 ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku. V tejto súvislosti poukazujem aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 70/08 z 18. septembra 2008, podľa ktorého charakter a závažnosť trestnej činnosti   (v   posudzovanom   aj   predmetnom   prípade   rovnako   obvinenie   z   trestného   činu nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov, ich držanie   a   obchodovanie   s   nimi   podľa   §   172   Trestného   zákona)   má   na   posúdenie zákonnosti väzby v jednotlivých štádiách trestného konania zásadný význam. Je potrebné poukázať aj na právoplatné uznesenia sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava o predĺžení lehoty trvania väzby aj u obvinených B. K. a A. G., v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-316/BOK-CA-2011, a to do 5. 6. 2012 a u obvinených V. L. a N. S. v trestnej veci vedenej   pod   ČVS:   PPZ-177/BOK-CA-2011,   a to   do   15.   8.   2012,   resp.   do   14.   9.   2012. Ako bolo   uvedené   vyššie,   menovaní   sú   samostatne   trestne   stíhaní   pre   rovnakú   trestnú činnosť. Návrh na predĺženie väzby preto považujem za plne opodstatnený a navrhovanú lehotu   (ktorá   je   v   súlade   s   celkovou   lehotou   väzby   v zmysle   §   76   ods.   6,   7   Tr.   por.) za primeranú na skončenie prípravného konania.

Z uvedených dôvodov navrhujem, aby sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava   rozhodol   podľa   §   76   odsek   3   Trestného   poriadku   o   predĺžení   lehoty   väzby u obvinených A. Ž. a S. M. o ďalšie 2 mesiace, t. j. do 23. 7. 2012.“

Prokurátor svoj písomný návrh pred výsluchom obvinených 25. apríla 2012 upravil tak, že lehotu trvania ich väzby žiadal predĺžiť do 30. júna 2012.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom zápisnice okresného súdu z 25. apríla 2012 o výsluchu sťažovateľa, s vyjadrením sťažovateľa z 25. apríla 2012 k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, ako aj s odôvodnením jeho sťažnosti z 26. apríla 2012 smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a v tejto súvislosti zistil toto:

V písomnom odôvodnení sťažnosti   z 26. apríla 2012 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu uviedol:

«Pred vydaním napadnutého rozhodnutia som sa v písomnom podaní zo dňa 25. 4. 2012   a   ústne   na   výsluchu   pred   sudcom   pre   prípravné   konanie   vyjadril   k   návrhu prokurátora... na predĺženie lehoty väzby... Týchto vyjadrení sa aj naďalej pridržiavam.... Poukazujem   na   skutočnosť,   že   prokurátor   v   predchádzajúcom   návrhu na predĺženie lehoty väzby žiadal predĺženie lehoty väzby do 23. 6. 2012. Na rozhodovaní o tomto predchádzajúcom návrhu na predĺženie lehoty väzby dňa 2. 2. 2012 prokurátor modifikoval tento návrh tak, že žiadal lehotu väzby predĺžiť do 23. 5. 2012. Z uvedeného vyplýva,   že   pre   prokurátora   bola   lehota   predĺženej   väzby   do   23.   5.   2012   postačujúca na skončenie vyšetrovania a na jeho rozhodnutie v prípravnom konaní. Napriek tomuto jednoznačnému stanovisku prokurátora vyslovenému pri predchádzajúcom predĺžení lehoty väzby, je v súčasnosti nedôvodné opätovne žiadať o predĺženie lehoty väzby z rovnakých dôvodov, ako tomu bolo v predchádzajúcom konaní o predĺženie lehoty väzby. Odôvodnenie neskončenia vyšetrovania poukazovaním na údajné „obštrukcie“ obvinených, považujem za popretie môjho práva na tlmočenie do môjho materinského jazyka – jazyka slovinského. Opätovne   uvádzam,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   majú   od   vznesenia   obvinenia vedomosť o tom, ktorý jazyk je môj materinský jazyk. Napriek tejto vedomosti v priebehu vyšetrovania   bolo   viac   krát   porušené   moje   právo   na   tlmočníka   z   jazyka   slovenského do jazyka   slovinského,   v   dôsledku   čoho   došlo   k   nedorozumeniam   spočívajúcim   v   tom, že som dostatočne nerozumel prekladaniu do jazyka srbského alebo chorvátskeho. Vyslovene žiadam sťažnostný súd, aby opätovne preskúmal dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku aj s poukazom na moje vyjadrenia v ktorých vyvraciam tvrdenia uvedené v návrhu na predĺženie lehoty väzby. Vo väzbe som nepretržite od 27. 12. 2010 doposiaľ, pričom hlavne v tomto štádiu trestného konania keď vyšetrovanie je   skončené   (oboznámenie   s   výsledkami   vyšetrovania   bolo   skončené   26.   4.   2012 vyjadreniami a návrhmi obhajcov), a keď sudca pre prípravné konanie uvádza irelevantné argumenty,   že   ide   o   náročnú   vec   a   že   je   potrebné   vypočuť   viacerých   svedkov   (ktoré argumenty sú uvedené na strane 4 posledný odsek napadnutého uznesenia), mám právo dostať primeranú odpoveď na to, v čom konkrétne u mojej osoby spočívajú dôvody väzby. Namietam   odôvodnenie   aj   z   tej   stránky,   že   opätovne   ide   o   abstraktné   zovšeobecnenie, vzťahujúce sa akoby na iných doposiaľ neexistujúcich obvinených. Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že tvrdenie o dôvodnosti môjho trestného stíhania nie je založené na správnom hodnotení skutkového stavu a na správnom hodnotení zákonnosti získaných dôkazov. Pri skúmaní dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sa súd nevysporiadal s mojou argumentáciou, že na konštatovanie existencie tohto dôvodu nestačí iba to, že som cudzinec a že trvalý pobyt mám v Slovinsku. Hroziaci vysoký trest je založený iba na nesprávnom vyhodnotení dôvodnosti môjho trestného stíhania a na účelovo uvedenej právnej kvalifikácii skutku v uznesení o vznesení obvinenia.

Pri dôvode väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, sa napadnuté rozhodnutie nevysporiadalo s mojím tvrdením, že jednoznačne popieram že mám kontakty na   ozbrojené   zložky   v   rôznych   krajinách   a   orgány   štátnej   správy.   Taktiež   popieram, že disponujem   značnou   finančnou   hotovosťou.   Tieto   okolnosti   vo   vzťahu   k mojej   osobe sú nepravdivé a vykonaným dokazovaním, ktoré už bolo skončené nebolo preukázané. Pri   dôvode   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   žiadam od sťažnostného   súdu   odpoveď   na   môj   argument   o   neexistencii   tohto   dôvodu   väzby. V návrhu   na   predĺženie   lehoty   väzby   sa   opätovne   uvádza   nepravdivé   tvrdenie, že už v minulosti som sa mal pokúšať prepraviť rôzne omamné látky. V spise sa nenachádza žiadny dôkaz o takomto mojom konaní a ja som takéto konanie viac krát poprel a popieram znovu. Nikdy som si na živobytie nezarábal trestnou činnosťou a preto neexistuje dôvod tvrdiť, že v nej budem pokračovať.»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd zistil, že v písomnom odôvodnení sťažnosti sťažovateľa z 26. apríla 2012 sú v zásade obsiahnuté totožné argumenty, aké uviedol jeho obhajca   pred   rozhodovaním   okresného   súdu   o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty trvania väzby. Toto zistenie potvrdzuje jednak obsah zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa z 25. apríla 2012 (obhajca sťažovateľa do nej okrem iného uviedol: „... Pokiaľ obvinený   žiadal   pri   oboznamovaní   s   výsledkami   vyšetrovania   tlmočníka,   nejedná sa o obštrukciu,   pretože   ide   o   jeho   zákonné   právo.   Preto   navrhuje,   aby   väzba   nebola predĺžená.“),   ako   aj obsah   písomného   vyjadrenia   obvineného   z 25.   apríla   2012 (podpísaného   jeho   obhajcom)   k návrhu   na   predĺženie   jeho   väzby,   na ktoré   obhajca sťažovateľa   výslovne   poukázal   (vyplýva   to   zo   zápisnice,   pozn.),   pričom   je   zjavné, že okresný súd ho v čase rozhodovania mal k dispozícii a stal sa súčasťou spisu.

V tomto vyjadrení sa okrem iného uvádza:

«Poukazujem na znenie § 76 ods. 3 druhá veta Trestného poriadku, „Predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podlo odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.“

Od   predchádzajúceho   rozhodnutia   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu Trnava o predĺžení   lehoty väzby,   zo dňa 2.   2.   2012,   sp.   zn.   0 Tp/2/2012,   ktorým bola v spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa 14. 2. 2012, sp. zn. 3 Tpo/5/2012 predĺžená lehota väzby do 23. 5. 2012, nebol vykonaný žiadny procesný úkon s výnimkou oboznamovania s výsledkami vyšetrovania oboch obvinených. Už v čase predchádzajúceho rozhodovania sudcu pre prípravné konanie boli doručené výsledky právnej pomoci, pričom potrebou   ich   prekladu   do   štátneho   jazyka   bol   odôvodnený   predchádzajúci   návrh na predĺženie lehoty väzby.

Pôvodne naplánované oboznámenie s výsledkami vyšetrovania (na dni 28. 3. – 29. 3. 2012) sa neuskutočnilo z dôvodu, že pri tomto úkone nebol prítomný tlmočník z jazyka slovenského   do   jazyka   slovinského.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   od   počiatku vyšetrovania majú vedomosť o tom, že môj materinský jazyk je jazyk slovinský. Nemôžem akceptovať   tvrdenie,   že   moju   žiadosť   o   zabezpečenie   tlmočníka   z   jazyka   slovenského do jazyka   slovinského   pri   procesnom   úkone   –   oboznámení   s   výsledkami   vyšetrovania považuje prokurátor za „obštrukciu“. Podľa § 2 ods. 20 Trestného poriadku a ďalších nadväzujúcich   ustanovení,   ide   o   moje   právo   na   tlmočníka   a   prekladateľa   do   môjho materinského jazyka, teda o výkon mojich práv priznaných Trestným poriadkom, Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ ide o čas trvania úkonu – oboznámenia s výsledkami vyšetrovania, k tomuto uvádzam, že vyšetrovací spis má 7366 listov, z uvedeného dôvodu bolo potrebné naplánovať uvedený úkon na viac dní. Nie   je   pravdou,   že   som   trval   na   preklade   každého   listu   vyšetrovacieho   spisu,   ani   to, že ide o bezdôvodné predlžovanie preštudovania vyšetrovacieho spisu.

Namietam, že v danom prípade nie je splnená zákonná podmienka, že pre obtiažnosť veci   alebo   z   iných   závažných   dôvodov   nebolo   možné   vyšetrovanie   skončiť.   Dôvody uvádzané v návrhu na predĺženie lehoty väzby – oboznámenie s výsledkami vyšetrovania a rozhodnutie prokurátora, sú totožné s dôvodmi uvádzanými už v predchádzajúcom návrhu na predĺženie lehoty väzby.

Na rozdiel od argumentácie v návrhu na predĺženie lehoty väzby opätovne uvádzam, že nie je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že právna kvalifikácia skutku, za ktorý mi bolo vznesené obvinenie, ako obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), d), ods. 2 písm. c), ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), i) Trestného zákona, nie je preukázaná žiadnym relevantným dôkazom. Vo vyšetrovacom spise sa nachádzajú výpovede svedkov a listinné dôkazy, ktoré vyvracajú uvedenú právnu kvalifikáciu   skutku   a   tým   aj   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   skutku   takto   právne kvalifikovaného. Samotná skutočnosť, že som cudzí štátny príslušník a nemám na území Slovenskej   republiky   pobyt   nepostačuje   na   konštatovanie   existencie   dôvodnej   obavy, že v prípade prepustenia z väzby by som sa mohol vyhýbať trestnému stíhaniu. Opačné stanovisko   by   znamenalo,   že   u   každého   obvineného   cudzinca   bez   prihlásenia   k   pobytu na území SR je daný dôvod väzby, čo považujem za neprijateľné a odporujúce ustanoveniu § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Nie je daný ani väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Počas vyšetrovania bolo vykonaných množstvo výsluchov svedkov, boli vypočutí všetci obvinení, do   spisu   boli   zadovážené   listinné   dôkazy.   Na   rozdiel   od   počiatočného   štádia   trestného stíhania,   odôvodnenie   obavy,   že   obvinení   budú   pôsobiť   na   ďalších   spolupáchateľov a svedkov a mariť tak priebeh vyšetrovania nemá v tomto štádiu trestného stíhania žiadne opodstatnenie. Takáto obava nemôže mať reálny základ v situácií, keď všetci svedkovia a obvinení boli už vypočutí a zápisnice o ich výsluchoch sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise.   K   uvádzanému   dôvodu   opätovne   uvádzam,   že v tomto   trestnom   konaní   vedenom pod ČVS: PPZ-228/BOK-CA-2010,   sú   obvinené   iba   dve   osoby   –   ja   a S.   M.   Preto nepovažujem za zákonné   odôvodňovať   moju väzbu s poukazom   na iné   trestné   konanie, resp. konania   v   ktorých   ja   sám   nemám   procesné   postavenie   obvineného.   Nie   som zodpovedný za nezrealizovanie európskych zatýkacích rozkazov vydaných na D. R. a A. A. a odôvodnenie kolúznej väzby s poukazom na takéto konštatovanie považujem za nezákonné. D. R. a A. A. nemajú procesné postavenie obvinených v tejto trestnej veci, nakoľko proti nim sa   vedie   samostatné   konanie.   Opätovne   namietam   tvrdenie,   že by   som   mal   disponovať značnými finančnými prostriedkami. Nie je pravdou, že mám kontakty na ozbrojené zložky v rôznych krajinách alebo na iné štátne orgány. Tieto uvádzané dôvody neboli žiadnym dôkazom   preukázané.   Tieto   dva   argumenty   (o   disponovaní   značnými   finančnými prostriedkami a kontaktami) sú v návrhu na predĺženie lehoty väzby uvádzané v množnom čísle   a   nie   je   zrejmé,   komu   z obvinených,   resp.   svedkov   majú   byť   tieto   skutočnosti pripisované.   Odmietam   všeobecné   a nekonkrétne   konštatovania,   z   ktorých   nie   je   možné určiť, ktoré konkrétne okolnosti sa majú týkať práve mojej osoby, ktoré S. M., resp. iných osôb,   ktoré   nie sú v tomto   trestnom   konaní   obvinené.   Okolnosti   uvedené   v   návrhu na predĺženie lehoty väzby nemajú povahu konkrétnych skutočností, ktoré by boli spôsobilé založiť dôvodnú obavu, že práve ja sa dopustím kolúzneho konania.

Nie   je   daný   ani   dôvod   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku. Konštatovanie,   že,,vyššie uvedené obvinené osoby sa už v minulosti viac krát pokúsili prepraviť rôzne omamné a psychotropné látky a prekurzory do rôznych štátov Európy“ sa vo vzťahu ku mne nezakladá na pravde. Nikdy v minulosti som nebol uznaný vinným zo spáchania trestného činu na takomto skutkovom základe.»

Z dokumentácie,   ktorú   mal   ústavný   súd   k dispozícii   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti,   teda   vyplýva,   že   obhajca   sťažovateľa   svoju   argumentáciu   v   sťažnosti proti uzneseniu   okresného   súdu   z   26.   apríla   2012   založil   predovšetkým   na   tom, že u sťažovateľa neboli naplnené materiálne podmienky väzby, resp. neexistujú skutočnosti odôvodňujúce   jednotlivé   väzobné   dôvody,   pričom   ide   o totožnú   argumentáciu, aká je uvedená v písomnom vyjadrení sťažovateľa (podpísanom jeho obhajcom) k návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby z 25. apríla 2012.

Ústavný súd preto preskúmal uznesenie krajského súdu z 10. mája 2012, ktorým tento súd sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 25. apríla 2012 zamietol, ako   aj   dôvody,   na   ktorých   je   toto   rozhodnutie   okresného   súdu   založené   a s   ktorými sa krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia stotožnil.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti bez toho, aby vzal do úvahy dôvody obsiahnuté v písomnom odôvodnení sťažnosti z 26. apríla 2012 podanom jeho   obhajcom   sťažovateľa   v   rámci   plynutia   zákonnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti. Sťažovateľ v ňom predovšetkým žiadal, aby zaujal stanovisko ku konkrétnym dôvodom trvania jeho väzby podľa   ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd sa, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia (citovaného v časti I tohto uznesenia), jasne a zrozumiteľne vyjadril k   existencii   jednotlivých   väzobných   dôvodov,   pričom   závery   krajského   súdu   vyjadrené v tomto   uznesení   ústavný   súd   považuje   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné.

Bez   ohľadu   na   uvedený   záver   ústavný   súd   konštatuje,   že   námietka   sťažovateľa týkajúca sa procesného pochybenia krajského súdu spočívajúceho v tom, že krajský súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa bez toho, že by mal k dispozícii jej písomné odôvodnenie z 26. apríla 2012, je opodstatnená. Zároveň ale ústavný súd zdôrazňuje, že toto procesné pochybenie   krajského   súdu   nemá   takú   intenzitu,   na   základe   ktorej   by   ústavný   súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o porušení základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. jeho práv podľa čl. 5 ods. 3   a 4   dohovoru.   Ústavný   súd   tento   svoj   záver   odôvodňuje   predovšetkým   tým, že z materiálneho hľadiska k reálnemu zásahu do jeho práva na osobnú slobodu v dôsledku tohto pochybenia krajského súdu dôjsť nemohlo. Všeobecné súdy rozhodujúce v predmetnej veci totiž dostatočne popísali i vyhodnotili skutočnosti odôvodňujúce trvanie väzobných dôvodov,   ako   aj   dôvodnosť   predĺženia   lehoty   trvania   väzby   (najmä   poukazom na argumentáciu   prokurátora   v   návrhu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby),   pričom   ich závery nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd navyše   zistil,   že   30.   mája   2012   bola   okresnému   súdu   doručená   obžaloba   prokurátora v trestnej veci sťažovateľa a spoluobvineného S. M.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej písomné vyhotovenie napadnutého uznesenia   okresného   súdu   bolo   vypracované   vyhotovené   ešte   pred   uskutočnením   jeho výsluchu, ústavný súd považoval za potrebné uviesť,   že táto námietka nebola súčasťou námietok sťažovateľa uvedených v písomnom odôvodnení jeho sťažnosti z 26. apríla 2012 smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu. Z uvedeného dôvodu by krajský súd   k nej   nemohol   zaujať   stanovisko   ani   v prípade,   ak   by   pred   svojím   rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa mal k dispozícii jej písomné odôvodnenie.

Ústavný   súd   sumarizujúc   svoje   závery   poukázal   na   právny   názor   (uplatnený už viackrát   v jeho   doterajšej   judikatúre),   podľa   ktorého   k   iným   dôvodom,   ktoré   môžu zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). Podľa názoru ústavného súdu je uvedený právny názor aplikovateľný aj na vec sťažovateľa.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013