znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 120/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., S., zastúpenej advokátom Mgr. T. A., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci verejne   v jej   prítomnosti   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie jej záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/189/2010 a jeho rozsudkom z 12. januára 2011, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/92/2011 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Cdo 115/2011   a jeho   uznesením   z 28.   septembra   2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci verejne v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/189/2010 a jeho   rozsudkom   z 12.   januára 2011   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn.   16 Co/92/2011   a jeho   rozsudkom   zo   14.   apríla   2011   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Cdo 115/2011   a jeho   uznesením z 28. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«V   právnej   veci   žalobcu,   P.   Č...,   proti   žalovanému,   obchodnej   spoločnosti   K., s. r. o..., o zaplatenie 155,56 € s príslušenstvom, rozhodol Okresný súd v Banskej Bystrici, ako   súd   prvého   stupňa,   Rozsudkom   zo   dňa   12. 01. 2011   tak,   že   určil   sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 155,56 € s 9 % úrokom z omeškania ročne počnúc dňom 18. 06. 2010 do zaplatenia, ako aj trovy konania vo výške 16,50 €, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Proti   vyššie   citovanému   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   podal   sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu Odvolanie zo dňa 21. februára 2011.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   ako   odvolací   súd   rozhodol   rozsudkom   zo   dňa 14. 04. 2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom žalobcovi – P. Č. – náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Proti Rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14. apríla 2011, spisová značka   16 Co/92/2011-56,   identifikačné   číslo   spisu   6110222168,   ktorý   právny   zástupca sťažovateľa prevzal dňa 21. júna 2011, podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote dovolanie zo dňa 21. júla 2011 v zmysle ust. § 237 písm. f/ zákona číslo 99/1963 Zb.   Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 31.   decembra 2011 /ďalej len „Občiansky súdny poriadok“/ a napadol výrok rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil.

Právny zástupca sťažovateľa dovolanie odôvodnil v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku, pretože v konaní došlo k závažnej procesnej vade podľa ust. § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, vzhľadom na to, že sťažovateľovi – ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo dňa   28.   septembra   2011,   sp. zn. 1 Cdo/115/2011-79, dovolanie odmietol a zároveň rozhodol, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva...

Právny zástupca sťažovateľa považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodnutie dovolacieho súdu za absolútne protizákonné, pretože je v závažnom rozpore s ústavným zákonom číslo 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v platnom znení /ďalej len „Ústava SR“/, taktiež s Občianskym súdnym poriadkom, ako aj s článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol v predmetnej právnej veci bez toho, že by umožnil žalovanému, respektíve jeho právnemu zástupcovi konať pred súdom a uplatňovať tak v celom rozsahu práva a oprávnené záujmy.

Z   neprítomnosti   na   pojednávaní,   ktoré   súd   prvého   stupňa   nariadil   na   deň   12. januára 2011, sa právny zástupca sťažovateľa riadne a včas ospravedlnil, ospravedlnil aj neprítomnosť samotného sťažovateľa, pričom zároveň požiadal o odročenie predmetného pojednávania z dôvodu kolízie s iným termínom pojednávania, ktoré nariadil Okresný súd v Spišskej Novej Vsi taktiež na deň 12. januára 2011, v trestnej veci vedenej na tomto súde pod spisovou značkou 4 T/205/2010, o ktorom sa právny zástupca sťažovateľa dozvedel počas   verejného   zasadnutia   dňa   23. 11. 2010,   na   ktorom   sa   predbežne   prejednávala obžaloba,   teda   oveľa   skôr,   ako   sa   právny   zástupca   sťažovateľa   oboznámil   s   termínom pojednávania, nariadenom súdom prvého stupňa.

Právny zástupca sťažovateľa listinný dôkaz o kolízii s iným termínom pojednávania nepredložil, pretože v tom čase žiadne zákonné ustanovenie všeobecne záväzného predpisu takúto povinnosť v takýchto prípadoch neukladalo.

Podľa   ust.   § 119   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   sa   pojednávanie   mohlo odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa museli oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Keďže   podľa   vyššie   uvedeného   zákonného   ustanovenia   sa   pojednávanie   mohlo odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom v tomto prípade bola dôležitým dôvodom kolízia s iným   pojednávaním   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   právny   zástupca   sťažovateľa   túto skutočnosť súdu prvého stupňa riadne a včas oznámil, a to bez toho, že by mal povinnosť o tom predložiť listinný dôkaz, a to na základe písomného podania zo dňa 3. januára 2011. Súd prvého stupňa aj napriek žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa predmetnú právnu vec prejednal a v tejto veci rozhodol v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu.

Súd   prvého   stupňa   takýmto   konaním   a   postupom   odňal   sťažovateľovi   –   ako účastníkovi   konania   možnosť   konať   pred   súdom,   a   to   podľa   ust.   § 221   ods. 1   písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.»

Sťažovateľka   ďalej   argumentovala   tým,   že „Taktiež   postupom   a   rozhodnutím odvolacieho   súdu,   teda   tým,   že   odvolací   súd   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa a vôbec nevzal do úvahy odvolacie dôvody, uvedené v písomnom vyhotovení odvolania – bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom a opätovne boli takýmto konaním odvolacieho súdu porušené vyššie citované práva a oprávnené záujmy sťažovateľa, pričom aj samotným postupom a rozhodnutím Najvyššieho súd Slovenskej republiky boli porušené práva sťažovateľa, garantované v zmysle uvedených právnych noriem.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné   právo   sťažovateľa,   obchodnej   spoločnosti   K.,   s. r. o.,   na   verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé a verejné prejednanie záležitosti v   primeranej   lehote,   zaručené   v   článku   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Banskej Bystrici,   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Sťažovateľovi,   obchodnej   spoločnosti   K.,   s. r. o.,   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- € /slovom: desaťtisíc eur/, ktoré sú Okresný súd v Banskej Bystrici,   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

3. Okresný súd v Banskej Bystrici, Krajský súd v Banskej Bystrici a Najvyšší súd Slovenskej   republiky   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   sťažovateľovi   trovy právneho zastúpenia, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Aj keď sťažovateľka v petite sťažnosti neuviedla spisové značky napadnutých konaní a ani presne   nešpecifikovala napadnuté rozsudky   okresného súdu   a krajského súdu,   ako aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti a z pripojených   príloh   nepochybne   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich označených práv tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že uznesením sp. zn. III. ÚS 470/2011 z 26. októbra 2011 už odmietol   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   namietala   porušenie   v prerokúvanej   sťažnosti označených práv smerujúce proti postupu okresného súdu a jeho napadnutému rozsudku a proti   postupu   krajského   súdu   a jeho   napadnutému   rozsudku,   s tým,   že   poukázal na možnosť   podať   ústavnému   súdu   novú   sťažnosť   po   rozhodnutí   najvyššieho   súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 115/2011 v súvislosti s týmto rozhodnutím, ako aj v súvislosti s rozsudkom krajského súdu zo 14. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/92/2011.

Zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu 16. januára 2012 a z jej príloh vyplýva, že základným a súčasne jediným argumentom, ktorým sťažovateľka zdôvodňuje porušenie ňou označených   práv   zo   strany   okresného   súdu,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   je skutočnosť, že okresný súd napriek žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky z 3. januára 2011, ktorou ospravedlňoval svoju a sťažovateľkinu neúčasť na pojednávaní nariadenom na 12. január   2011,   túto   žiadosť   neakceptoval   a   v ich   neprítomnosti   vec   prerokoval a meritórne rozhodol. Takýmto postupom došlo podľa názoru sťažovateľky k tomu, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 221 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], čím mali byť porušené aj jej v sťažnosti označené práva.

1. Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/189/2010 a jeho rozsudkom z 12. januára 2011, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   sťažovateľka   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   na   pojednávaní uskutočnenom 12. januára 2011 vo veci rozhodol bez účasti sťažovateľky a jej právneho zástupcu, keď ospravedlnenie ich neúčasti a žiadosť o odročenie pojednávania na iný termín neakceptoval.

Proti   uvedenému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie argumentujúc výlučne poukazom na to, že okresný súd podľa jej názoru nezákonne vo veci meritórne   rozhodol   napriek   jej   ospravedlneniu   neúčasti   na   pojednávaní   a žiadosti o odročenie   pojednávania.   V   nadväznosti   na   to   navrhovala, aby   krajský   súd   napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil.

Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   označených   práv   sťažovateľky vo forme   odvolania   smerujúca   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   už   bola predmetom rozhodovania krajským súdom. V rámci tohto inštančného postupu krajský súd ako   odvolací   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   preskúmal   a svoj   právny   názor   vyjadril v potvrdzujúcom napadnutom rozsudku zo 14. apríla 2011.

Ústavný   súd   konštatuje, že vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   postupu   okresného   súdu   a jeho napadnutého   rozsudku,   lebo   jeho   preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania   patrilo do právomoci krajského súdu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu okresného súdu a jeho napadnutému rozsudku odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   poznamenáva,   že   vzhľadom   na   uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 470/2011 z 26. októbra 2011 (res iudicata) mohol sťažnosť v tejto   časti   odmietnuť   podľa   § 24   ods. 1   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde   aj   pre   jej neprípustnosť.

2. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie označených práv aj vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co/92/2011 a k jeho rozsudku zo 14. apríla 2011   a vo   vzťahu   k postupu   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Cdo 115/2011 a jeho uzneseniu z 28. septembra 2011.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry taktiež vyslovil právny názor, že kolízia dvoch pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade právny   zástupca   vedel   v   dostatočnom   časovom   predstihu,   nie   je   akceptovateľným predpokladom   uznania   existencie   „dôležitého   dôvodu“   nevyhnutne   potrebného   na   účel odročenia riadne a včas nariadeného pojednávania. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania (obdobne platí aj pre obsah práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru)   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   akejkoľvek   jeho   žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 OSP)   v každom   konkrétnom   prípade   patrí   výlučne   do právomoci   konajúceho   súdu (I. ÚS 68/98).

Krajský   súd   po   podaní   odvolania   proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu rozsudkom sp. zn. 16 Co/92/2011 zo 14. apríla 2011 namietaný rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom v odôvodnení v podstatnom okrem iného uviedol:

„Jedinou odvolacou námietkou žalovaného v jeho odvolaní má byť skutočnosť, že súd prvého stupňa postupom, keď vec prejednal a rozhodol bez jeho prítomnosti, odňal mu ako účastníkovi konania možnosť pred súdom konať.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožní účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom   uplatniť,   a   z   ktorých   bol   v   dôsledku   nesprávneho   postupu   súdu   vylúčený. Pod postupom súdu treba rozumieť nielen postup sudcu, ale aj súhrnnú faktickú činnosť iných zamestnancov súdu, ktorí vykonávajú určité úkony v rámci ich pracovnej náplne, ak táto   činnosť   mala   za   následok,   že   účastník   nemohol   uplatniť   pred   súdom   procesné oprávnenia priznané mu zákonom. Odňatím možnosti konať pred súdom je nielen procesný postup súdu, ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť svoje práva napr. preto, že jeho podanie bolo súdom nesprávne odmietnuté. O odňatie možnosti konať pred súdom ide vtedy, ak súd účastníka na pojednávanie riadne nepredvolá, ak súd vo veci rozhodol bez toho, že by bola dodržaná zákonom stanovená lehota na prípravu pojednávania atď. O odňatie možnosti konať pred súdom nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu   účastníka,   ale   postupuje   v   súlade   s   Občianskym   súdnym   poriadkom.   Ide   napr. o prípady, keď rozhodne vo veci bez prítomnosti riadne predvolaného účastníka, ktorý sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil, resp. sa ospravedlnil, ale nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov, keď účastníkovi neumožní konať vo svojej materčine, alebo v úradnom jazyku toho štátu, ktorému rozumie a pod.

Kolízia pojednávaní toho istého zástupcu účastníka na rozdielnych súdoch nie je bez ďalšieho   dôležitým   dôvodom   na   odročenie   pojednávania   v   zmysle   § 101   ods. 2   O. s. p. Ak v takom prípade súd vo veci konal a rozhodol v neprítomnosti účastníka a jeho zástupcu, a to napriek žiadosti o odročenie pojednávania, neodňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. (ZSP č. 6/2003).

Obsahom   základného   práva   zaručujúceho   právo   každého,   aby   sa   jeho   vec prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek jeho žiadosti na odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. v každom konkrétnom prípade, patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu. V danej veci súd prvého stupňa nevyhovel žiadosti právneho zástupcu žalovaného o odročenie   nariadeného   pojednávania   vo   veci   na   deň   12. 01. 2011,   pretože   právny zástupca nepripojil doklad o kolízii pojednávaní, kde zastupuje v inej veci na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi. Právny zástupca neuviedol v žiadosti o odročenie pojednávania ani číslo konania a ani čas, kedy by mal v inej veci na tomto okresnom súde zastupovať. Okresný súd preto správne v súlade s hore uvedeným právnym názorom podľa § 101 ods. 2 O. s. p., veta druhá, vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu. Žalovaný vo svojom vyjadrení nenavrhol vykonať žiadne také dôkazy, v dôsledku ktorých by bolo nevyhnutné odročiť pojednávanie. Preto postup súdu prvého stupňa bol súladný s ust. § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.“

Ďalej krajský súd v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku uviedol:«Krajský   súd   záverom   uvádza,   že   dôkaz,   ktorý   žalovaný   predložil   v   rámci odvolacieho   konania   o   kolízii   pojednávaní,   je   irelevantný.   Zápisnica   o   hlavnom pojednávaní vo veci 4 T 205/10 Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dna 11. 01. 2011 obsahuje uznesenie, podľa ktorého „súd prerušuje hlavné pojednávanie o 11. 10 hod. s tým, že sa bude pokračovať v hlavnom pojednávaní dňa 12. 01. 2011 o 08. 30 hod.“. Žalovaný však   požiadal   o   odročenie   pojednávania   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   už podaním zo dňa 03. 01. 2011, ktoré došlo krajskému súdu 05. 01. 2011, teda v čase, keď právny   zástupca   žalovaného   nemohol   ešte   vedieť,   že   hlavné   pojednávanie   vo   veci 4 T/205/10 na Okresnom súde Spišská Nová Ves bude prerušené na deň 12. 01. 2011. Z uvedeného vyplýva, že kolíziu pojednávaní a najmä dôležitého dôvodu, pre ktoré by mal súd prvého   stupňa   odročiť   pojednávanie,   žalovaný   nepreukázal.   Okresný   súd   teda   neodňal žalovanému možnosť pred súdom konať, iné odvolacie námietky žalovaný neuviedol. Preto, vychádzajúc z hore uvedeného krajský súd neuznal odvolací návrh dôvodným a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.»

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie, v ktorom žiadala tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd okrem   iného   skúmal   v súvislosti   s podaným   dovolaním   existenciu   dovolacieho   dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, na ktorý poukazovala sťažovateľka, a vo vzťahu k jej žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s iným pojednávaním sa v súlade s § 101 ods. 2 OSP   zaoberal   aj   posúdením   opodstatnenosti „dôležitého   dôvodu“ s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:«Otázka kolízie pojednávaní účastníka konania, resp. jeho právneho zástupcu ako „dôležitého dôvodu“ na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. bola už opakovane riešená v judikatúre dovolacieho súdu ako aj v rozhodovacej praxi Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/98 z 13. januára 1999   [uverejneného   pod   poradovým   (publikačným)   číslom:   11/1999   v   Zbierke   nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky] obsahom základného práva zaručujúceho právo každého, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, nie je povinnosť súdu   vyhovieť   akejkoľvek   jeho   žiadosti   na   odročenie   pojednávania.   Kolízia   dvoch pojednávaní   toho   istého   účastníka   v tom   istom   termíne   na   rozdielnych   súdoch   nie   je akceptovateľným   predpokladom   uznania   existencie   „dôležitého   dôvodu“   na   odročenie riadne a včas vytýčeného pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu.

V   zmysle   judikátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   uverejneného   pod R 41/2002 dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania pred súdom môže byť aj kolízia s iným   pojednávaním   právneho   zástupcu   účastníka   konania,   ak   od   účastníka   nemožno spravodlivo   požadovať,   aby   si   zvolil   iného   zástupcu.   Ak   v   takom   prípade   súd,   napriek žiadosti o odročenie pojednávania, prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti účastníka a jeho právneho zástupcu, odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že samotná kolízia pojednávaní právneho zástupcu účastníka nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2   O. s. p.   (porovnaj   tiež   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Cdo 77/2002).»

K hodnoteniu okolností danej veci najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia ďalej uviedol:

«Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva pravidlo, podľa ktorého   by   len   v   závislosti   od   predmetu   konania,   jeho   účastníkov,   dátumu   vytýčenia pojednávania alebo iných skutočností malo v prípade kolízie určité pojednávanie prednosť pred iným (neplatí žiadne pravidlo tzv. „predstihu“ v prípade kolízie pojednávaní na dvoch rôznych   súdoch).   Právnym   zástupcom   odporcu   uvádzaná   skutočnosť,   že   predmetom kolidujúceho pojednávania, ktoré nariadil Okresný súd v Spišskej Novej Vsi taktiež na deň 12. januára 2011, je trestná vec vedená na tomto súde pod spisovou značkou 4 T 205/2010 (túto   skutočnosť   v   takomto   znení   však   uviedol   až   v   odvolacom   konaní,   v   konaní   pred okresným   súdom   len   uviedol   v   žiadosti   kolíziu   pojednávaní)   ako   dôvod   odročenia pojednávania odvolacieho súdu vytýčeného na 12. januára 2011, nebola preto podstatná. Rozhodujúce pri posudzovaní žiadosti o odročenie pojednávania však bolo, že od odporcu bolo možno spravodlivo požadovať, aby si zvolil na toto pojednávanie iného zástupcu, resp. prinajmenej vysvetlil (oznámil) dôvod, ktorý mu v tom bránil, keďže len samotná kolízia dvoch   pojednávaní   u   toho   istého   zástupcu   v tom   istom   termíne   na   rozdielnych   súdoch, o ktorej kolízii tento zástupca (advokát) vedel v dostatočnom časovom predstihu (porovnaj m. m.   R 10/1994),   nie   je   akceptovateľným   predpokladom   uznania   existencie   dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania.

Právny   zástupca   dovolateľa   –   ako   z   obsahu   spisu   vyplýva   –   predvolanie na predmetné   pojednávanie   odvolacieho   súdu   vytýčené   na   12.   januára   2011   prevzal 14. decembra 2011. Právny zástupca mal dostatok času na to, aby informoval zastúpeného odporcu o vzniknutej kolízii, ako aj o tom, že preferuje iné pojednávanie, a od dovolateľa, ktorý   podľa   vyjadrenia   právneho   zástupcu   nesúhlasil   so   substitúciou,   bolo   vzhľadom na časový   odstup   takmer   jedného   mesiaca   spravodlivé   požadovať,   aby   si   na   odvolacie pojednávanie   zvolili   iného   zástupcu.   Zároveň   je   potrebné   uviesť,   že   odporca   udelil právnemu zástupcovi plnomocenstvo (č. l. 23 spisu), v ktorom súhlasil, aby splnomocnený advokát ustanovil za seba zástupcu a ak ich advokát ustanoví viac, súhlasí, aby každý z nich konal   samostatne   a   toto   plnomocenstvo   je   platné   a účinné   až   do   dňa   jeho   odvolania klientom,   prípadne   až   do   dňa   jeho   výpovede   advokátom.   Odporca   však   v   čase   pred pojednávaním nevyjadril   zmenu vôle udelenú týmto plnomocenstvom.   Odvolací súd tiež správne poukázal v odôvodnení svojho rozsudku, že dôkaz, ktorý odporca predložil v rámci odvolacieho   konania   o   kolízii   pojednávaní,   je   irelevantný.   Zápisnica   o   hlavnom pojednávaní vo veci 4 T/205/10 Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 11. januára 2011 obsahuje uznesenie, podľa ktorého „súd prerušuje hlavné pojednávanie o 11.10 hod. s tým, že   sa   bude   pokračovať   v   hlavnom   pojednávaní   dňa   12.   januára   2011   o   08.30   hod.“. Odporca   však   požiadal   o odročenie   pojednávania   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu už podaním zo dňa 3. januára 2011, ktoré došlo krajskému súdu 5. januára 2011, teda v čase, keď právny zástupca žalovaného nemohol ešte vedieť, že hlavné pojednávanie vo veci 4 T/205/10 na Okresnom súde Spišská Nová Ves bude prerušené na deň 12. januára 2011. Preto z uvedeného vyplýva, že kolízia pojednávaní v čase kedy došlo k žiadosti tu nebola. Ak by k nej i napriek tomu bolo došlo, odporca bol v situácii, kedy od neho bolo možno spravodlivo požadovať, aby si zvolil iného zástupcu. Bolo výlučne na odporcovi, aby prostredníctvom svojho zástupcu odvolaciemu súdu podal dôvody, ktoré mu – hoci mal dostatok času – v takomto riešení zabránili, aby ich mohol posúdiť (čo však – a to ani v odvolaní resp. dovolaní – neučinil). Keďže v danom prípade podmienky v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., za ktorých môže súd vec prejednať v neprítomnosti účastníkov konania (ich právneho   zástupcu),   splnené   boli,   postup   prvostupňového   ako   i   odvolacieho   súdu   bol v súlade s týmto ustanovením, a preto nemohol mať za následok odňatie možnosti odporcu konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolateľ teda vytýkal odňatie možnosti konať pred súdom pojednávaním 12. januára 2011 v neprítomnosti jeho zástupcu nedôvodne.»

Na   základe   uvedených   skutočností   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľky   v súlade s § 243b ods. 2 v spojení s § 218 ods. 1 OSP odmietol.

Z napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   je   podľa   názoru ústavného   súdu   nepochybne   zrejmé,   že   obidva   súdy   sa   dôsledne   zaoberali   námietkami a argumentáciou   sťažovateľky   a svoje   rozhodnutia   aj   náležite   odôvodnili.   Vo   svojich rozhodnutiach   uviedli   skutkové   okolnosti   danej   veci,   ustanovenia   príslušných   právnych predpisov, ktoré bolo potrebné aplikovať, a uviedli aj právne úvahy, podľa ktorých zistený skutkový stav posudzovali.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd aj najvyšší súd aplikovali príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súvislosti s posudzovaním žiadosti právneho zástupcu sťažovateľky o odročenie pojednávania pre kolíziu s iným pojednávaním ústavne konformným   spôsobom   v súlade   s účelom,   podstatou   a zmyslom   týchto   ustanovení. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názormi krajského súdu a najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   v súlade   s   § 25   ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012