znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 120/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. J., Ž., zastúpeného Advokátskou kanceláriou E..., s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   V.   K.,   vo   veci namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 35   ods. 1   a čl. 47   ods. 3   Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 6 Sžo 84/2007 zo 6. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 84/2007 zo 6. februára 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou 24. marca 2005   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhal   preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   č. p.   KM-2/PK-2005 z 2. februára 2005, ktorým bol zamietnutý jeho rozklad a zároveň potvrdený personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 475/2004 z 11. novembra 2004, ktorým bol sťažovateľ prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Krajský súd potom, ako dospel k záveru, že žaloba sťažovateľa nie je dôvodná, ju podľa § 250k ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   rozsudkom   č. k.   1 S 383/2005-34 z 29. marca 2007 zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti uvedenému rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžo 84/2007 zo 6. februára 2008 tak, že ho podľa § 219 OSP s poukazom na § 250ja ods. 4 druhú vetu OSP potvrdil.

Sťažovateľ zastáva názor, že namietaným rozsudkom boli porušené jeho v sťažnosti označené základné práva zaručené ústavou (sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie čl. 47 ods. 1 ústavy, avšak z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že má ísť o čl. 47 ods. 3 ústavy,   pozn.),   a to   z dôvodu,   že „Najvyšší   súd   SR   aplikoval   zákonné   normy   a posúdil skutkový a právny stav veci v rozpore s ústavou...“.

V sťažnosti sťažovateľ poukazuje na § 14 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 73/1998   Z. z.“)   a   argumentuje   okrem   iného   tým,   že „s ohľadom na uvedené rozhodnutie nie je možné, aby bol kedykoľvek v budúcnosti prijatý do služobného pomeru príslušníka Policajného zboru“.

Namietaným rozsudkom mala byť sťažovateľovi podľa jeho názoru „znemožnená možnosť slobodnej voľby povolania. Dôvody ukončenia služobného pomeru navrhovateľa (sťažovateľa,   pozn.) predstavujú   zákonnú   prekážku   pri   pokuse   o opätovné   prijatie do služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998   Z. z.   môže   byť   policajtom   iba   štátny   občan   Slovenskej   republiky   starší   ako 18 rokov, ktorý o prijatie písomne požiada a je spoľahlivý. Podľa § 14 ods. 3 písm. d) bod 2 toho istého zákona sa za spoľahlivého nepovažuje občan, ktorý bol z predchádzajúceho služobného   pomeru   prepustený   z   dôvodu,   že   porušil   služobnú   prísahu   alebo   služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Najvyšší súd SR vo svetle tejto skutočnosti nesprávne skutkovo a právne posúdil skutočnosti rozhodné pre prijatie svojho rozhodnutia. V danom prípade ide o to, že Najvyšší súd SR sa svojím rozhodnutím dostal do konfliktu s ústavou SR, a to konkrétne s právom na slobodnú voľbu povolania podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Zároveň sa Najvyšší súd SR pri svojom rozhodovaní stotožnil s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, ktorý nedostatočne posúdil právny stav veci a námietkami navrhovateľa sa zaoberal len povrchovo. Tým bolo porušené ústavné právo navrhovateľa v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého si všetci účastníci, v tomto prípade v konaní pred súdom, majú byť rovní.“.

Sťažovateľ podrobne   rozoberá   dôvody,   pre   ktoré   namieta   porušenie   svojich v sťažnosti označených základných práv, a uvádza konkrétne výhrady proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu, ktorý sa podľa neho rovnako, ako pred ním krajský súd, opieral „primárne o argumentáciu predloženú Ministerstvom vnútra SR ako žalovaným, a námietky sťažovateľa   neboli   preskúmané   s rovnakou   odbornou   starostlivosťou   v rámci   rovného postavenia účastníkov konania“.

Sťažovateľ napokon   poukazuje   na   to, „že   obmedzenia   opätovného   prijatia do pracovného pomeru, ktoré zakotvuje zákon č. 73/1998 Z. z., neprimerane a bez vážneho dôvodu   obmedzujú   ústavné   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania   v zmysle   čl. 35   Ústavy Slovenskej republiky“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné práva JUDr. J. J... na slobodnú voľbu povolania podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   rovnosti   účastníkov   konania   podľa   čl. 47 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 84/2007 porušené boli.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 84/2007 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Ustanovenia   § 14   ods. 3   zákona   č. 73/1998   Z. z.   o   štátnej   službe   príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície neprimerane obmedzujú a zasahujú do ústavného práva navrhovateľa na slobodnú voľbu povolania.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Predmetom   sťažnosti   je   predovšetkým   namietané   porušenie základných   práv sťažovateľa garantovaných   v čl. 35 ods. 1 a čl. 47 ods. 1 ústavy   rozsudkom   najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 84/2007 zo 6. februára 2008.

Ústavný   súd   najskôr   preskúmal   sťažnosť   z   hľadiska   existencie   dôvodov   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to predovšetkým z toho hľadiska, či   mu   sťažnosť   bola   doručená   v zákonom   ustanovenej   lehote   (§ 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde).

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení alebo inom   zásahu dozvedieť   (§ 53 ods. 3   zákona o ústavnom   súde).   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (IV. ÚS 14/03,   I. ÚS 64/03, IV. ÚS 338/08).

Ústavný   súd   v súčinnosti   s krajským   súdom   zistil,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn.   6 Sžo 84/2007   zo   6.   februára   2008   nadobudol   právoplatnosť   14.   marca   2008. Od uvedeného   dátumu   sťažovateľovi   začala   plynúť   dvojmesačná   lehota   na   podanie sťažnosti pre porušenie základných práv ústavnému súdu. Jeho sťažnosť však bola doručená ústavnému súdu až 17. marca 2011 (na poštovú prepravu bola podaná 16. marca 2011).

Vzhľadom   na   dátum   právoplatnosti   namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu (14. marca 2008) a dátum doručenia sťažnosti (17. marca 2011) ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   potrebné   sťažnosť   smerujúcu   proti   rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 84/2007 zo 6. februára 2008 pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. Pokiaľ sa sťažovateľ taktiež v petite svojej sťažnosti domáha, aby ústavný súd v náleze   vyslovil,   že „Ustanovenia   § 14   ods. 3   zákona   73/1998   Z. z.   o   štátnej   službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže   Slovenskej   republiky   a   Železničnej   polície   neprimerane   obmedzujú   a zasahujú do ústavného práva navrhovateľ na slobodnú voľbu povolania“, ústavný súd považoval za potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   v   obdobných   veciach,   v ktorej zdôrazňuje že „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní   pred   ústavným   súdom   ich   preto   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže   ústavný   súd   uplatniť   právomoc,   ktorou   disponuje   v   konaní   o   súlade   právnych predpisov   podľa   čl. 125   ústavy.   Záver   vyplývajúci   z   citovaného   právneho   názoru   má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle   čl. 131   ods. 2   ústavy   do   pôsobnosti   senátu   ústavného   súdu,   mala   uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu   nemôže   v   rozpore   s ústavnou   úpravou   atrahovať   právomoc   pléna   ústavného   súdu (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane uvádza, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi, a preto v konaní o takejto sťažnosti nemožno vysloviť, že k porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   došlo   priamo   ustanovením   normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou (IV. ÚS 306/08, m. m. III. ÚS 18/02). Ústavný súd ďalej dodáva, že je v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. Na posúdenie ich ústavnosti slúži   iný   typ   konania   (konanie   o   súlade   právnych   predpisov).   Z   tohto   dôvodu   takéto sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, keďže ich zjavná neopodstatnenosť spočíva v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý sťažovateľ zvolil, a obsahom sťažnosti (m. m. IV. ÚS 253/08, tiež II. ÚS 40/00, II. ÚS 19/01).

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že pokiaľ jeho námietky smerujú k napadnutému ustanoveniu zákona č. 73/1998 Z. z., t. j. proti všeobecne záväznému právnemu predpisu, jeho ústavnosť (súlad s ústavou) možno preskúmať iba   v   konaní podľa   čl. 125   ods. 1   ústavy,   teda   v   konaní o   súlade   právnych predpisov.   Z   toho   vyplýva,   že   na   vec   sťažovateľa   sú   v   plnom   rozsahu   aplikovateľné uvedené právne názory, ktoré tvoria súčasť stabilizovanej judikatúry ústavného súdu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti konštatoval, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou v tejto časti podanou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   domáha   vo   svojej   podstate   konania   o   súlade   právnych   predpisov   podľa   čl. 125 ústavy,   a   preto   jeho   sťažnosť   vo   vzťahu   k bodu   3   jej   petitu   v   súlade   so   svojou stabilizovanou judikatúrou odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011