znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 120/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. mája 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Jána Lubyho a sudcu Ladislava Orosza   v konaní o sťažnosti   K. Š.,   D.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   C.,   T.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 C 232/1998 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 12 C 232/1998 konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € [slovom tritisíc eur (90 378 Sk)], ktoré jej j e   Okresný súd Trnava p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   K.   Š.   trovy   konania   v sume 434,61 € [slovom štyristotridsaťštyri eur a šesťdesiatjeden centov (13 093,06 Sk)] na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2009 doručená sťažnosť K. Š., D. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. C., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 17. novembra 1998 proti žalovanému P., š. p., B. (ďalej len „žalovaný 1“), okresnému súdu žalobu o určenie, že nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   právnych   predkoch   žalobkyne.   Vec   je   okresným súdom vedená pod sp. zn. 12 C 232/1998.

Sťažovateľka uvádza, že v jej právnej veci okresný súd vykonal tieto úkony:„- prvé pojednávanie dňa 27. 4. 1999,

- v dňoch 4. 4. 2000 a 7. 9. 2000 uskutočnil súd vo veci ďalšie pojednávania,

- 22. 9. 2000 sa konalo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrh zamietol,

- odvolaním zo dňa 4. 12. 2000 som uvedený rozsudok napadla odvolaním,

- dňa 20. 11. 2001 uskutočnil Krajský súd Trnava pojednávanie,

- 23. 11. 2001 Krajský súd Trnava napadnutý rozsudok súdu I. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 18. 6. 2002 okresný súd vo veci uskutočnil ďalšie pojednávanie,

- uznesením zo dňa 5. 2. 2003 súd pribral do konania ďalších navrhovateľov v 2. až 18. rade,

- dňa 20. 10. 2004 a 2. 9. 2005 sa vo veci uskutočnili ďalšie pojednávania,

- dňa 5. 5. 2006 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,

- dňa 23. 5. 2006 sme podali návrh na pripustenie ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu,

- uznesením zo dňa 7. 11. 2006 súd pripustil do konania odporcu v 2. rade,

- dňa 2. 10. 2007 súd vydal uznesenie o prerušení konania,

- 22. 10. 2007 sme predmetné uznesenie napadli odvolaním,

-   dňa   29.   11.   2007   sme   podali   návrh   na   zámenu   účastníka   konania   a zmenu žalobného návrhu,

- dňa 30. 1. 2009 Krajský súd Trnava napadnuté uznesenie v časti voči odporcovi v 2. rade zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie.

Predmetné konanie teda od jeho začatia - novembra 1998 (t. j. po dobu viac ako desať rokov) stále nie je právoplatne skončené, pričom v poslednej dobe súd vo veci vôbec nekonal s ohľadom na jeho rozhodnutie o prerušení konania...

Skutočnosť, že súd v konaní previedol viacero dielčích úkonov a vyhlásil rozsudok nič nemení na tom, že môj zámer - odstrániť rozsudkom stav právnej a faktickej neistoty, v ktorom sa ako navrhovateľka nachádzam - nebol naplnený. Pritom niektoré z prevedených úkonov neboli vôbec efektívne, neviedli k naplneniu cieľu občianskeho súdneho konania, dôsledkom   čoho   je   skutočnosť,   že   ani   po   vyše   desiatich   rokoch   konania   vec   nie   je právoplatne   skončená,   pričom   v dohľadnej   dobe   nie   je   reálna   nádej   na   jej   včasné ukončenie.“

Podľa sťažovateľky jej právna vec nie je natoľko skutkovo ani právne zložitá, aby ospravedlňovala   doterajšiu   dĺžku   konania,   ktoré   trvá   viac   ako   10   rokov,   pričom   sama nijakým   spôsobom   neprispela   ku   vzniku   prieťahov.   Naopak,   podľa   svojich   tvrdení   sa sťažovateľka v priebehu konania snažila urýchliť priebeh konania opakovanými žiadosťami o nariadenie   termínu   pojednávania   a využila   tiež   možnosť   podať   sťažnosť   predsedovi okresného súdu proti porušovaniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo K. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava sa v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. K. Š. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- EUR (slovom štyritisíc eur), ktoré sumy je povinný vyplatiť jej Okresný súd Trnava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava je povinný nahradiť K. Š. trovy jej právneho zastúpenia vo výške, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení tohto nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. R. C... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   120/09-8 z 9. apríla 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení č. 1 SprV 241/2009 z 23. apríla 2009, ktoré bolo ústavnému súdu   doručené 30.   apríla 2009, uviedol   chronologický   prehľad úkonov okresného súdu a účastníkov konania a poukázal na opakovanú zmenu osoby zákonného sudcu   v priebehu   konania,   ako   aj   na   problémy   s   doručovaním   písomností   jednotlivým účastníkom   konania,   avšak   nijaké   meritórne   stanovisko   k   sťažnosti   nezaujal   a ani nenamietal žiadnu zo skutočností uvedených v sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v stanovisku   zo 7.   mája 2009,   ktorým   reagoval   na vyjadrenie predsedu okresného súdu z 23. apríla 2009, uviedol:

„Vo svojom vyjadrení Okresný súd Trnava iba rekapituluje priebeh súdneho konania so zameraním na úkony uskutočnené súdom v poslednom období. Z obsahu tohto vyjadrenia však   nevyplýva,   že   by   okresný   súd   spochybňoval   moje   tvrdenia   o   existencii   prieťahov v konaní a nevyvracia argumenty uvedené v mojej sťažnosti. Zdôraznením ťažkostí súdu s doručovaním   písomností   zrejme   chce   ospravedlniť   zdĺhavosť   konania   od   posledného pojednávania.   I   keď   je   pravda,   že   neúspešným   doručovaním   súdnych   písomností jednotlivým účastníkom konania sa konanie môže predĺžiť, nemožno z tohto dôvodu vylúčiť existenciu prieťahov v konaní zo strany súdu, nakoľko súd má využitím všetkých svojich zákonných možností zabezpečiť efektívny priebeh konania; týmto argumentom naviac vôbec nemožno ospravedlniť skutočnosť, že súd vec nerozhodol v primeranej lehote.

Súd   ďalej   poukazuje   na   viacnásobnú   zmenu   zákonného   sudcu   vo   veci,   čím   tiež nepriamo naznačuje príčiny prispievajúce k dĺžke trvania. Tento argument nie je vôbec akceptovateľný, a to i s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax ústavného súdu, v zmysle ktorej personálne problémy súdu či častá zmena zákonného sudcu síce môžu podstatnou mierou prispievať   k   vzniku   prieťahov   v   súdnom konaní,   avšak vzhľadom   na   objektívnu povahu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nezbavujú súd zodpovednosti za ich vznik (napr. III. ÚS 14/00, II. ÚS 286/07).“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil   na súd   so   žiadosťou   o jeho   rozhodnutie.   Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva z § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a účinná,   ďalej   z § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   V súlade s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   v rámci   prvého   kritéria   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   konštatoval,   že   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je rozhodovanie   o žalobe   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáha   určenia,   že   ňou   označené nehnuteľnosti patria do dedičstva. Okrem sťažovateľky vystupujú ako žalobcovia v konaní ďalší 16 účastníci – fyzické osoby, ktorí sú taktiež dedičmi. Na strane žalovaných sú dva subjekty   [okrem   žalovaného   1   aj I.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „žalovaná 2“),   podľa   uznesenia okresného súdu č. k. 12 C 232/1998-166 zo 7. novembra 2006]. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúcej   spisovej   dokumentácie   a doterajšieho   priebehu   konania konštatoval,   že   tak   po   skutkovej,   ako   aj   po   právnej   stránke   ide   o zložitú   právnu   vec. V súvislosti   s týmto   záverom   ústavný   súd   vzal   do   úvahy,   že   po   právnej   stránke   musel okresný súd v namietanom konaní aplikovať jednak obyčajové právo, ako aj ustanovenia Stredného občianskeho zákonníka, ktorý obsahoval inštitút vydržania, a tiež Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. (účinnom od 1. januára 1983), prostredníctvom ktorého bol opäť zavedený do nášho právneho poriadku inštitút vydržania, a skúmať aj splnenie podmienok samotného vydržania. Zo skutkového hľadiska ústavný súd svoj záver o zložitosti   veci   vyvodil   jednak   zo   skutočnosti,   že   v namietanom   konaní   okrem sťažovateľky vystupujú ďalší účastníci, ktorým treba doručovať všetky písomnosti týkajúce sa konania, ako aj z toho, že v priebehu konania bol na majetok žalovaného 1 vyhlásený konkurz,   v dôsledku   čoho   od   23.   júna   2007   došlo   aj   k rozšíreniu   okruhu   žalovaných o ďalšieho účastníka konania.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd   konštatuje,   že   správanie   sťažovateľky   v predmetnom   konaní   pred   okresným   súdom čiastočne ovplyvnilo jeho dĺžku tým, že sťažovateľka pri podaní žaloby neoznačila ako účastníkov   konania   všetkých   dedičov,   a teda   nedostatočne   vymedzila   okruh   účastníkov konania. Preto sťažovateľke možno pričítať čiastočný podiel na stave, v akom sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 12 C 232/1998 ústavný súd   zistil,   že   sťažovateľka   podala   okresnému   súdu   17.   novembra   1998   žalobu   proti žalovanému 1 o určenie, že ňou označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej právnych predchodcoch. Vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 12 C 232/1998.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že v období od 17. novembra 1998 do 15. októbra   2002,   keď   právny   zástupca   sťažovateľky   rozšíril   okruh   účastníkov   konania o ďalších dedičov, mala žaloba sťažovateľky zásadné nedostatky spočívajúce v nesprávne vymedzenom okruhu účastníkov konania. V zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov v konaniach, ktorých predmetom je určenie, že vec patrí do dedičstva, musia byť účastníkmi konania všetci do úvahy prichádzajúci dedičia. K odstráneniu uvedeného nedostatku žaloby, a teda rozšíreniu okruhu účastníkov konania došlo až na základe upozornenia Krajského súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   obsiahnutého   v   jeho   zrušujúcom   uznesení z 23. novembra 2001 (s. 3, druhý odsek uznesenia krajského súdu č. k. 9 Co 304/01-74 z 23. novembra 2001) a následným podaním právneho zástupcu sťažovateľky z 15. októbra 2002,   ako   aj   na   neho   nadväzujúcim   uznesením   okresného   súdu   č. k. 12 C   232/98-103 z 5. februára 2003, ktorým okresný súd pribral do konania na strane žalobcov sťažovateľkou označených   dedičov.   Žalobcovia   2   až   18   boli   označeným   uznesením   okresného   súdu pribratí   do   konania   ako   žalobcovia.   Neodstránenie   nedostatku   žaloby   v   období   od 17. novembra 1998 do 5. februára 2003 je vzhľadom na uvedené potrebné z veľkej miery pričítať na ťarchu sťažovateľky.

Následne   okresný   súd   vo   veci   konal   do   10.   júna   2003,   keď   nariadil   termín pojednávania na 25. september 2003. Pokynom zo 16. septembra 2003 zákonná sudkyňa uložila   kancelárii   oznámiť   účastníkom   konania,   že   termín   pojednávania   nariadený   na 25. september   2003   sa   ruší,   avšak   dôvod   zrušenia   pojednávania   zo   spisu   nevyplýva. Bezdôvodné   zrušenie   pojednávania   okresným   súdom   treba   vyhodnotiť   ako   neefektívnu činnosť okresného súdu. Následne bol okresný súd nečinný až do 14. septembra 2004, keď nariadil termín pojednávania na 20. október 2004. Ďalšie obdobie nečinnosti ústavný súd zistil v čase od 5. septembra 2005, keď zákonná sudkyňa uložila súdnej kancelárii urobiť dopyt na Správu katastra Trnava a na Poľnohospodárske družstvo D., do 8. marca 2006, keď okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. máj 2006 a zároveň opätovne dal pokyn urobiť dopyt na Správu katastra Trnava a na Poľnohospodárske družstvo D.

Podaním doručeným okresnému súdu 24. mája 2006 právny zástupca sťažovateľky požiadal o pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného a zmenu žalobného   návrhu,   keďže   došlo   k   predaju   jednej   zo   sťažovateľkou   označených nehnuteľností. O pripustení rozšírenia okruhu žalovaných rozhodol okresný súd uznesením č. k. 12 C 232/1998-166 zo 7. novembra 2006, ktorým pripustil do konania žalovanú 2. Po zistení,   že   na   majetok   žalovaného   1   bol   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I č.   k.   4   K 11/2007-103   z 18.   júna   2007   vyhlásený   konkurz,   pričom   účinky   vyhlásenia konkurzu   nastali   23.   júna   2007,   okresný   súd   uznesením   č. k. 12 C 232/1998-191 z 2. októbra   2007   prerušil   konanie   v dôsledku   vyhlásenia   konkurzu   na   žalovaného   1. Sťažovateľka, ako aj ďalší žalobcovia podali proti uzneseniu okresného súdu o prerušení konania   22.   októbra   2007   odvolanie.   Okresný   súd   následne   doručoval   odvolanie sťažovateľky a ďalších žalobcov na vyjadrenie ostatným účastníkom konania. V dôsledku problémov s doručením odvolania žalobkyni B. F. okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu o prerušení konania až 2. júla 2008.

Uznesením   krajského   súdu   č. k. 9 CoD 45/2008-253   z   30.   januára   2009   bolo napadnuté uznesenie okresného súdu o prerušení konania vo vzťahu k žalovanej 2 zrušené a vec   bola   vrátená   okresnému   súdu   na   nové   konanie.   Krajský   súd   odôvodnil   svoje rozhodnutie   tým,   že   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   žalovaného   1   bolo   dôvodom   na prerušenia konania, avšak len vo vzťahu k žalovanému 1, a preto súd prvého stupňa mohol ďalej pokračovať v konaní o nároku žalobcov voči žalovanej 2. Krajský súd vrátil spis okresnému   súdu   11.   februára   2009.   Obdobie   od   2.   októbra   2007   (vydanie   uznesenia o prerušení konania) do 11. februára 2009 (vrátenie spisu okresnému súdu) ústavný súd označil ako obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu, pretože k prerušeniu konania vo vzťahu k žalovanej 2 došlo v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu z 30. januára 2009 v rozpore so zákonom.

Zo spisu ústavný súd zistil, že v právnej veci sťažovateľky rozhodovalo v doterajšom priebehu konania šesť zákonných sudkýň. V tejto súvislosti ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru poznamenal, že opakovaná zmena zákonného sudcu, ku ktorej v konaní   v právnej   veci   sťažovateľky   došlo   5-krát,   nemôže   byť   pripočítaná   na   ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Sumarizujúc   svoje   zistenia   ústavný   súd   konštatoval,   že   v doterajšom   priebehu namietaného   konania   došlo   k viacerým   obdobiam   neodôvodnenej   nečinnosti   okresného súdu (najmä od 11. júna 2003 do 14. septembra 2004, od 6. septembra 2005 do 8. marca 2006), ako aj jeho neefektívnej činnosti. Zároveň hodnotiac doterajšiu dĺžku namietaného konania ústavný súd konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby sťažovateľka musela čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie všeobecného súdu viac ako 10 rokov (m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07).

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

Ústavný súd zároveň prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto rozhodnutia). V tejto súvislosti ústavný súd vzal na vedomie,   že podaním   doručeným okresnému   súdu   29.   novembra   2007 sťažovateľka spolu so žalobcami 2 až 5 podala návrh na zmenu účastníka konania, keďže v priebehu konania došlo k zmene vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve žalovaného 1. Novým vlastníkom sa stala Slovenská republika, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom. Vlastnícke právo Slovenskej republiky bolo zapísané na základe   žiadosti   o zápis   z   11.   apríla   2007.   O pripustení   zmeny na strane   žalovaného 1 okresný súd dosiaľ nerozhodol. Konanie je zatiaľ vo vzťahu k žalovanému 1 prerušené v dôsledku   vyhlásenia   konkurzu   na   jeho   majetok,   pričom   vlastníkom   sporných nehnuteľností sú v súčasnosti Slovenská republika a žalovaná 2.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k jeho porušeniu došlo spôsobom, ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   jeho   porušenia, prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   porušovania   príslušného   základného   práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo priznané   finančné   zadosťučinenie   v sume   5   000   €,   poukazujúc   najmä   na   to,   že „Stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzam preto, že konajúci súd o mojom návrhu dodnes nerozhodol,   trvá,   ako   som   už   spomínala,   viac   ako   10   rokov.   Tento   stav   je   pre   mňa frustrujúci   najmä   s prihliadnutím   na   moju   osobnú   situáciu.   Svojím   návrhom   som   sa pokúšala usporiadať majetkové vzťahy po mojich nebohých rodičoch, pričom vzhľadom na môj   vek   74   rokov   a nepriaznivý   zdravotný   stav   je   pre   mňa   každé   ďalšie   predlžovanie konania neakceptovateľné a hrozí, že sa konečného rozhodnutia ani nedočkám.“.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   napadnutého   konania a dĺžku   obdobia,   v ktorom   došlo   k neodôvodnenej   nečinnosti   a neefektívnej   činnosti okresného súdu na jednej strane, a správanie sťažovateľky ako účastníčky konania a právnu a faktickú   zložitosť   prerokovávanej   veci,   ktorá   je   predmetom   namietaného   konania   na druhej strane, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia   sťažovateľke   v sume   3 000   €   (90 378   Sk)   primerané   konkrétnym okolnostiam   prípadu   [§ 56 ods. 4   zákona   o ústavnom   súde   (bod   3   výroku   tohto rozhodnutia)].

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátom JUDr. R. C. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola   20 950   Sk   (695,41   €),   keďže   išlo   o úkony   právnej   služby   vykonané v roku   2009. Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   spísanie sťažnosti a podanie vyjadrenia zo 7. mája 2009) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu 347,70 €, zvýšenú o 19 % DPH (osvedčenie o registrácii pre DPH z 21. decembra 2007) v sume   66,06   €,   čo   spolu   s režijným   paušálom   trikrát 6,95   €   (§ 16 ods.   3   vyhlášky) predstavuje úhradu trov konania v sume 434,61 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. mája 2009