znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 120/07-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19. septembra 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť Z. R., K., zastúpenej advokátkou JUDr. R. D., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98, za účasti Okresného súdu Stará Ľubovňa, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98 p o r u š e n é b o l o.

2. Z.   R. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Stará   Ľubovňa   povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Stará   Ľubovňa j e   p o v i n n ý   uhradiť   Z.   R.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6 296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť   slovenských   korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. R. D., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Z. R. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2007   doručená   sťažnosť   Z.   R.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. R. D., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným návrhom doručeným okresnému súdu 6. decembra 1993 proti odporcovi Ing. J. P. a spol. (ďalej len „odporca“) domáhala „určenia vlastníckeho práva tak, že konkrétne nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej nebohom otcovi M. K.“. Vec bola okresným súdom pôvodne vedená pod sp. zn. 5 C 474/93, v súčasnosti je vedená pod sp. zn. 5 C 963/98.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   vykonávaním   nehospodárnych, neefektívnych   a opakovaných   úkonov,   ako   aj   nedôsledným   postupom   pri   vedení namietaného   súdneho   konania   neprimerane   predlžuje   trvanie   súdneho   konania.   V tejto súvislosti poukázala predovšetkým na to, že okresný súd opakovane doručoval písomnosti na   nesprávne   adresy   alebo   zomrelým   účastníkom   napriek   tomu,   že   už   skôr   sa   zistila ich správna adresa, resp. sa už zistilo, že zomreli a kto sú ich dedičia, a duplicitne zisťoval údaje o účastníkoch a ich právnych nástupcoch.

Za   neefektívny   a nehospodárny   označila   sťažovateľka   aj   postup   okresného   súdu „pri ustanovovaní   znalcov   a predovšetkým   nečinnosť   okresného   súdu   voči   znalcovi Ing. J. B.“.

Sťažovateľka ďalej podrobne opisuje priebeh doterajšieho konania a uvádza úkony okresného súdu a obdobia, kedy podľa jej názoru došlo ku zbytočným prieťahom. Uviedla tiež, že jej návrhom na vydanie predbežného opatrenia z 28. februára 1997, predmetom ktorého   bol   zákaz   vstupu   na   sporné   pozemky   osobám,   ktoré   ich   neoprávnene   užívajú, sa okresný súd vôbec nezaoberal.

Podľa názoru sťažovateľky predmet sporu sa nevyznačuje skutkovou ani právnou zložitosťou.   Na   pojednávaní   konanom   30. marca 1998   v súlade   so   závermi   znaleckého dokazovania   vzala   sťažovateľka   žalobu   proti   niektorým   účastníkom   späť   a   proti zostávajúcim odporcom okresný súd vylúčil vec na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 5 C   963/98.   Až   po   13-tich   rokoch   od   podania   žaloby,   na   pojednávaní   konanom 12. decembra   2006,   okresný   súd   vydal   rozhodnutie   vo   veci   samej,   ktoré   však   ku   dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nenadobudlo právoplatnosť.

Sťažovateľka   podala   13. októbra 2006   okresnému   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98 a predsedníčka okresného súdu ju v odpovedi z 30. októbra 2006 vyhodnotila ako čiastočne opodstatnenú.

Podľa názoru sťažovateľky došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98, prikázal okresnému súdu,   aby v konaní vedenom   pod sp.   zn. 5   C 963/98   konal bez zbytočných   prieťahov, priznal   jej   finančné   zadosťučinenie   v   sume   500 000 Sk   a   úhradu   trov   konania   v sume 6 296 Sk na účet jej právnej zástupkyne.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č. k.   IV. ÚS 120/07-9 z 24. mája 2007 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od neho očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   vyjadrila   k sťažnosti   listom doručeným ústavnému súdu 2. júla 2007. Vo vyjadrení uviedla, že

„Po   preštudovaní   spisov   zisťujem,   že   sťažnosť   je   čiastočne   dôvodná   pokiaľ   ide o prieťahy v konaní.

K ním došlo predovšetkým v dôsledku úmrtia viacerých účastníkov konania, čo bolo nevyhnutné procesne zosúladiť viacerými uzneseniami pred meritórnym rozhodnutím. Prieťahy   boli   čiastočne   spôsobené   aj   dlhodobou   PN   zákonnej   sudkyne   JUDr. D. v priebehu   roku   2002.   Sťažovateľka   si   čiastočne   aj   sama   privodila   túto   situáciu, ak nereagovala promptne na výzvy súdu pokiaľ ide o odstránenie vád konania,   plnenia poplatkových povinností, zámenu účastníkov konania a podobne.

Objektívne   je   táto   situácia   spôsobená   aj   tým,   že   tunajší   súd   je   personálne poddimenzovaný   pokiaľ   ide   o počet   sudcov   a   JUDr.   J.   D.   opakovane   upozorňovala predsedu   súdu   písomne   na   neprimerané   množstvo   pridelených   vecí,   čo   za   tohto   stavu nie je možné vyriešiť inak“.

K vyjadreniu predsedníčky okresného súdu bolo pripojené aj vyjadrenie zákonnej sudkyne.

Sťažovateľka   sa   k stanovisku   predsedníčky   okresného   súdu   vyjadrila   v liste doručenom   ústavnému súdu   30. júla 2007,   v   závere   ktorého   žiadala, „aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky v plnom rozsahu vyhovel návrhu sťažovateľky zo dňa 31. 1. 2007“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa jeho vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   aj   vyslovenia   porušenia   svojho   práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98, IV. ÚS 59/03) a tento účel možno dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03).

K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, III. ÚS 127/03). Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   účastník   obrátil   so   žiadosťou   na   súd (IV. ÚS 195/02).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl. 6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri   posudzovaní,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr. I. ÚS 3/00, II. ÚS 813/00).

Z hľadiska   uplatnenia   kritéria   právnej   a skutkovej   zložitosti   veci   ústavný   súd konštatoval,   že   vzhľadom   na   predmet   konania   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   (o   určenie,   že   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   nebohom   otcovi sťažovateľky, ktorý zomrel v roku...) i na konkrétny priebeh konania treba vec považovať za skutkovo zložitú. Podľa názoru ústavného súdu si totiž povaha veci najmä vzhľadom na počet   účastníkov   konania   (celkovo   až   41   odporcov   z ktorých   mnohí   už   nežili, resp. medzitým   zomreli)   vyžadovala   jednak   zisťovanie   právnych   nástupcov   (dedičov) a ich adries,   ako   aj následné rozhodovanie o   ich   vstupe   do   konania, ďalej dokazovanie predovšetkým   odborným   znaleckým   posudkom   (aj   kontrolným   znaleckým   posudkom), obhliadkou na miestne samom, ako aj vyjadreniami a výpoveďami účastníkov a svedkov a zaobstaraním   a vyhodnotením   listinných   dôkazov.   Ústavný   súd   však   nepovažoval   vec za právne zložitú.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd pripúšťa, že jej opakované a nepresné návrhy na zmenu petitu žaloby (najmä pokiaľ ide o označenie odporcov), postupné označovanie dôkazov jej tvrdení, jej návrhy na späťvzatie žaloby voči niektorým   odporcom,   ako   aj   návrhy   na   predbežné   opatrenie   a   znalecké   dokazovanie, s ktorými sa okresný súd musel vysporiadať (vylúčenie veci na samostatné konanie), mohli vplývať   na   jeho   priebeh   a dĺžku.   Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného v skorších   rozhodnutiach využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (I. ÚS 31/01).

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je správanie sa (postup) samotného okresného súdu.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľky, z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu   a hlavne   zo   spisu   okresného   súdu   pôvodne   vedeného   pod   sp. zn.   5 C 474/93 a po vylúčení   veci   na   samostatné   konanie   vedeného   pod   sp. zn.   5 C 963/98   zistil, že sťažovateľka   sa   návrhom   podaným   okresnému   súdu   6. decembra 1993   domáhala voči odporcom   v   1.   až   v   27.   rade   určenia,   že   do   dedičstva   po   jej   nebohom   otcovi patria nehnuteľnosti:   parcela   EN   102   -   záhrada   s   výmerou   309 m2,   parcela   EN 103   - záhrada s výmerou   338   m2 v   kat.   území   K.,   tak   ako   sú   zakreslené   v   geometrickom pláne č. 244-342-072-91 z 2. augusta 1993, ktoré boli odčlenené z mpč. 129 v záp. 163 na LV č. 57, mpč. 142 v záp. 457 a mpč. 141 v záp. 450.

Okresný   súd   už   8. decembra 1993   nariadil   termín   pojednávania   vo   veci na 17. december 1993 a predvolal účastníkov konania. Keďže z potvrdenia Obecného úradu v K. (ďalej len „obecný úrad“) vyplynulo, že odporcovia v 8. až 27. rade sa zdržiavajú na neznámom mieste, okresný súd im pre toto konanie uznesením zo 6. decembra 1993 ustanovil za opatrovníčku zamestnankyňu okresného súdu.

Na pojednávaní konanom 17. decembra 1993 po vykonanom dokazovaní okresný súd vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrhu   sťažovateľky   v celom   rozsahu   vyhovel.   Na   základe odvolaní podaných odporkyňami okresný súd odstúpil spis 11. júla 1994 Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaniach. Krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 281/94 z 8. marca 1995 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 474/93 zo 17. decembra 1993   a   v   rozsahu   zrušenia   mu   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   prvostupňový   súd   rozhodol   bez   náležitého   zistenia skutkového stavu veci, a preto bolo jeho rozhodnutie aj po právnej stránke spochybniteľné. Krajský   súd   zároveň   konštatoval, že okresný   súd   sa   dopustil   predovšetkým   procesných pochybení, keď vo veci nevypočul všetkých účastníkov konania a aj výsluch vypočutých účastníkov bol iba povrchný. Popri nedostatočne zistenom skutkovom stave odvolací súd vytýkal   súdu   prvého   stupňa,   že   nevyčerpal   všetky   možnosti   zistenia   pobytu   odporcov v 8. až   27.   rade,   ako   aj   ďalšie   pochybenia.   Predmetné   uznesenie   bolo   okresnému   súdu doručené 6. apríla 1995.

V období od 6. apríla 1995 do 18. septembra 1998 konal okresný súd podľa zistení ústavného súdu   vo veci   plynulo, no v nasledujúcom období bol až do   28. apríla 1999, keď nariadil   pojednávanie na 31.   máj   1999,   vo   veci   nečinný,   hoci   mu   v tom   nebránila žiadna prekážka.

V   období   od 31.   mája 1999   do   7.   marca 2000   konal okresný   súd   vo veci   opäť plynulo. Dňa 7. marca 2000 nariadil kontrolné znalecké dokazovanie znalcom Ing. J. B., ktorému uložil vypracovať kontrolný znalecký posudok do 60 dní od doručenia uznesenia, pričom predmetné uznesenie doručoval účastníkom konania aj prostredníctvom obecného úradu.

Napriek   tomu,   že   uznesenie   o nariadení   kontrolného   znaleckého   dokazovania a ustanovení znalca nadobudlo právoplatnosť 6. apríla 2000 a toho istého dňa mu bolo doručené, znalec vyhotovil posudok a doručil ho okresnému súdu až 4. februára 2002.

Po   zabezpečení   doručenia   predmetného   znaleckého   posudku   účastníkom   konania okresný   súd   v období   od   24.   mája   2002   konal   vo   veci   plynulo,   nariadil   pojednávanie na 11. september 2002 a predvolal účastníkov konania, uznesením z 11. júna 2002 rozhodol o znalcovskom súdnemu znalcovi a vyzval odporkyňu M. S., aby oznámila, ohľadom akých okolností majú byť vypočutí ňou navrhnutí dvaja svedkovia (prípisom z 19. júna 2002).

Z dôvodu   práceneschopnosti   sudkyne   okresný   súd   2. augusta 2002   pojednávanie nariadené na 11. september 2002 odročil na neurčito. Opatrením predsedu okresného súdu zo 4. októbra 2002 bola vec sp. zn. 5 C 963/98 pridelená na vybavenie inej sudkyni. Ďalším opatrením z 2. januára 2003 bola vec sp. zn. 5 C 963/98 pridelená pôvodne vybavujúcej sudkyni, pričom okresný súd vykonal ďalší úkon vo veci až 17. marca 2003. Z uvedeného vyplýva,   že   v období   od   2. augusta 2002   do   17. marca 2003   bol   okresný   súd   vo   veci nečinný.

Ostatným   úkonom   okresného   súdu   bolo   uznesenie   z   21. mája 2007   o   zamietnutí návrhu odporcov Ing. J. P. a A. S. o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 963/98 z 12. decembra 2006. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 963/98 z 12. decembra 2006 nadobudol právoplatnosť 3. februára 2007 (pôvodne bola v spise na rozsudku nesprávne vyznačená právoplatnosť 13. apríla 2007).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatoval, že konaním okresného súdu,   ktoré   nesmerovalo efektívne   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky   vo veci, došlo   v dôsledku   jeho   rozhodnutia   v   merite   veci   (17. decembra 1993)   k   zbytočným prieťahom   v konaní   v období   od   17. decembra 1993   do   6. apríla 1995.   Odvolací   súd mu vytýkal procesné pochybenia a nedostatočne zistený skutkový stav veci a jeho právne závery považoval za spochybniteľné. Práve táto skutočnosť bola dôvodom   pre zrušenie rozsudku   okresného   súdu   odvolacím   súdom   (jeho   rozhodnutie   bolo   okresnému   súdu doručené 6. apríla 1995). Z tohto pohľadu právna neistota sťažovateľky počas celého tohto obdobia (15 mesiacov) nebola podľa záveru ústavného súdu efektívne odstraňovaná.

V súvislosti   s   uvedeným   bral   ústavný   súd   do   úvahy   svoju   doterajšiu   judikatúru, podľa ktorej ku zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   jeho   činnosťou,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty   účastníkov   súdneho   konania.   „Aj   nesprávna   činnosť   štátneho   orgánu   môže zapríčiniť   porušenie   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (II. ÚS 33/99, podobne II. ÚS 64/99, II. ÚS 67/01).

Obdobie   úplnej   nečinnosti   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   ústavný   súd zistil v období   od   18. septembra 1998   do   28. apríla 1999,   t. j.   v   rozsahu   7 mesiacov, a od 2. augusta 2002 do 17. marca 2003, taktiež v rozsahu 7 mesiacov.

Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy svoju predchádzajúcu judikatúru,   v súlade   s ktorou   obdobie   poznamenané   nečinnosťou   všeobecného   súdu, keď jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. II ÚS 3/00).

Túto skutočnosť nakoniec potvrdzuje aj stanovisko predsedníčky okresného súdu, ktorá odôvodňuje prieťahy v konaní aj tým, že „tunajší súd je personálne poddimenzovaný pokiaľ ide o počet sudcov a JUDr. J. D. opakovane upozorňovala predsedu súdu písomne na neprimerané množstvo pridelených vecí, čo za tohto stavu nie je možné vyriešiť inak“, teda organizačnými dôvodmi, ktoré ústavný súd neakceptoval ako účinnú obranu. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 14/00) otázky množstva vecí, personálne a organizačné   problémy   súdu   nie   sú   v   zásade   ústavne   významné   pre posúdenie   toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Podľa   názoru   ústavného súdu   je poznačená zbytočnými prieťahmi   najmä tá   časť súdneho   konania,   počas   ktorej   sa   vykonávalo   znalecké   dokazovanie   v poradí   tretím ustanoveným   znalcom   Ing.   J.   B.   Napriek   tomu,   že   v   uznesení   o nariadení   kontrolného znaleckého   dokazovania   a   ustanovení   znalca   (právoplatnom   6. apríla 2000)   okresný   súd uložil znalcovi vypracovať kontrolný znalecký posudok do 60 dní od doručenia uznesenia, znalec   ho   vyhotovil   a doručil   ho   okresnému   súdu   až   4. februára 2002,   t. j. až po 21 mesiacoch, bez toho, aby ho okresný súd vyzýval a urgoval splnenie tejto povinnosti, poprípade využil voči nemu iné právne prostriedky.

Takmer dva roky (od 6. júna 2000 do 4. februára 2002) na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, tolerované okresným súdom, považuje ústavný súd za príliš dlhú dobu na   vykonanie   takéhoto   úkonu   zo   strany   ustanoveného   znalca,   preto   ju   celú   (v   trvaní 21 mesiacov) posúdil ako zbytočný prieťah v konaní.

V okolnostiach tohto prípadu bral ústavný súd do úvahy svoju doterajšiu judikatúru, podľa   ktorej   „tolerovanie   pasivity   znalca   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   hodnotil ako súčasť   postupu   súdu,   ktorý   nesmeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky v jej veci, a teda ako taký, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy vo veci“ (II. ÚS 10/01).

Okresný   súd   sa   v konaní,   ktorého   dĺžka   do   právoplatného   skončenia   veci sťažovateľky   (3. februára   2007),   a tým   do   odstránenia   jej   právnej   neistoty,   presiahla 13 rokov,   dopustil   zbytočných   prieťahov   trvajúcich   najmenej   50   mesiacov   (viac   než 4 roky),   ktoré   zapríčinil   jednak   svojou   úplnou   nečinnosťou   a tiež   nesprávnou, resp. neefektívnou   činnosťou   v konaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takáto   zdĺhavosť konania   nie   je   z hľadiska   čl. 6   ods. 1   dohovoru   akceptovateľná   ani   vo   výnimočných prípadoch.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd   vyslovil,   že postupom   okresného   súdu   došlo v predmetnej   veci   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní finančného zadosťučinenia.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu.   Tento účel možno   dosiahnuť   len   právoplatným   rozhodnutím.   Rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 5 C 963/98 z 12. decembra 2006 nadobudol právoplatnosť 3. februára 2007, čím bola odstránená aj právna neistota sťažovateľky. Ústavný súd okresnému súdu preto neprikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 963/98 konal bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   žiadala   finančné   zadosťučinenie   v sume   500 000 Sk.   Uplatňovanú sumu   odôvodnila   vysokou   mierou   právnej   neistoty   spôsobenej   neprimeranou   dĺžkou konania   okresného   súdu.   Táto   neistota   spôsobila,   že   sťažovateľka „stratila   dôveru v spravodlivosť,   nestrannosť,   kompetentnosť   a odbornosť   súdu   a v reálnu   možnosť obyčajného človeka domôcť sa svojich práv v relevantnom čase, a pri tom požívať náležitú ochranu zo strany štátnych orgánov“.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   ESĽP,   keď   ho   priznáva   podľa   čl.   41   dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   porušenie   namietaného   práva (neprimeranú 13 ročnú dĺžku súdneho konania a dobu prieťahov okresného súdu v konaní), zohľadňujúc tiež nie nepodstatný podiel sťažovateľky na predĺžení konania ústavný súd uznal za odôvodnené priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk. Sťažovateľkou požadovanú   sumu   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   považoval   v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jej   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   R.   D.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc z návrhu sťažovateľky ich vyčíslil sumou 6 296 Sk, a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), a podľa § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších predpisov   (vypočítanú zo základu   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk), t. j. 2-krát po 2 970 Sk a 2-krát po 178 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

V zmysle   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   nálezu   uvedenou vo výroku tohto nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. septembra 2007