znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 120/05-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25. augusta 2005 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a   Jána   Lubyho v konaní   o sťažnosti   Ing. M. M.,   bytom K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. M. K., K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 387/04,   pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   24 C 406/99, za   účasti   Okresného   súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 387/04, pôvodne vedenom pod sp. zn. 24 C 406/99,   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I p r i k a z u j e,   aby v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 25 C 387/04 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing. M. M.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na účet   jeho právneho   zástupcu   advokáta   JUDr. M. K., K.,   do dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 120/05 z 27. apríla 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 387/04, pôvodne vedenom pod sp. zn. 24 C 406/99.

Okresný   súd   sa   na základe výzvy   ústavného súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 2350/05 doručeným ústavnému súdu 21. júna 2005, v ktorom uviedol:

„Na   Vašu   žiadosť   č. j.   IV. ÚS   120/05-14   zo   dňa   24. 5. 2005   vo   veci   sťažnosti Ing. M. M. na porušenie jeho práva na prerokovanie veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 25 C 387/2004 bez zbytočných prieťahov Vám zasielam nasledovné vyjadrenie: Sťažovateľ,   ktorý   v   konaní   vystupuje   ako   jeden   z   30-tich   žalobcov,   podal   dňa 21. 5. 1999   na   tunajšom   súde   žalobu   o   odstránenie   vád   na   garážach   postavených na Z. v K.

Dňa 24. 9. 1999 vybavujúca sudkyňa Mgr. Č. vzniesla námietku zaujatosti v tomto konaní.

Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   č. k.   16 Nc 31/99-22   zo   dňa   23. 11. 1999 rozhodol, že sudkyňa Mgr. Č. je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci. Dňa 20. 12. 1999 bola vec pridelená na vybavenie do oddelenia 25 C JUDr. M. Dňa 7. 2. 2000 súd vyzval právneho zástupcu žalobcov na odstránenie vád žaloby a upresnenie žalovaného subjektu.

Dňa 14. 6. 2000 súd uznesením č. k. 24 C 406/99-33 vyzval žalobcov na upresnenie petitu žaloby.

Dňa   25. 8. 2000   súd   opakovane   vyzval   žalobcov   na   odstránenie   vád   žaloby a upresnenie petitu.

Prvé pojednávanie vo veci súd nariadil dňa 9. 8. 2001 na 15. 11. 2001. Z dôvodu práceneschopnosti sudkyne sa pojednávanie neuskutočnilo.

Ďalší   termín   pojednávania   bol   vytýčený   na   11. 4. 2002.   Pre   neprítomnosť žalovaného bolo pojednávanie odročené na 18. 7. 2002.

Na   pojednávaní   dňa   18. 7. 2002   právny   zástupca   žalobcov   predložil   písomné upresnenie petitu žaloby. Žalovaný na túto skutočnosť nevedel okamžite reagovať, a preto žiadal pojednávanie preročiť.

Ďalší termín pojednávania bol určený na 21. 11. 2002. Na tomto pojednávaní súd vypočul časť prítomných žalobcov. Pojednávanie bolo odročené za účelom pokračovania v konaní na 3. 4. 2003.

Pojednávanie dňa 3. 4. 2003 sa neuskutočnilo pre neprítomnosť účastníkov a ich právnych zástupcov.

Ďalší termín pojednávania bol určený na 18. 9. 2003. Na tomto pojednávaní súd vypočul   ďalších   žalobcov   a   pojednávanie   odročil   za   účelom   nariadenia   znaleckého dokazovania.

Uznesením   č. k.   24 C 406/1999-225   zo   dňa   3. 10. 2003   súd   uložil   žalobcom v 5., 11., 14., 17., 19., 20., 21. a 24. rade povinnosť doplniť a upresniť žalobný návrh a uviesť odstránenia akých vád sa domáhajú.

Nastal   problém   v   doručení   tohto   uznesenia   niektorým   účastníkom.   Súd   musel zisťovať ich pobyt, doručovať opakovane zásielky, požiadať o doručenie policajné orgány a pod. Na   pojednávaní   dňa   11. 6. 2004   súd   pre   neodstránenie   vád   návrhu   odmietol podanie žalobcov v 5., 11., 17., 19., 20. a 21. rade v dôsledku späťvzatia žaloby a zastavil konanie žalobcov v 10., 15., 18. a 23. rade.

Nárok žalobcov v 1., 2., 3., 4., 6., 7., 8., 9., 12., 13., 14., 16., 22., 24., 25., 26., 27., 28., 29. a 30. rade vylúčil na samostatné konanie. Dňa   14. 6. 2005   súd   nariadil   vo   veci   znalecké   dokazovanie   znalcom   z   odboru stavebníctvo, odvetvia pozemné stavby. Po právnej stránke sa vec nejaví byť zložitá.   Takéto konanie tvorí bežnú súčasť sporovej   agendy   na   všeobecných   súdoch,   podklad   pre   rozhodnutie   je   právna   úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku.

Skutková podstata veci je značne zložitá, nakoľko na strane žalobcov vystupovalo 30 účastníkov a každý z nich vytýkal iné vady diela a navrhoval iný spôsob odstránenia vady. Nevyhnutne bude potrebné pribrať do konania znalca na zodpovedanie odborných otázok.

Prieťahy v konaní spôsobili hlavne žalobcovia,   ktorí dali nekvalifikovaný návrh na začatie konania a súd ich musel opakovane vyzývať na odstránenie vád.

Často   pri   doručovaní   písomností   tak   veľkému   počtu   účastníkov   dochádzalo k závadám   v doručovaní,   bolo   potrebné   šetriť   ich   pobyt,   doručovať   zásielky prostredníctvom orgánov polície.

Vzhľadom na celkovú dĺžku doterajšieho konania mám za to, že zo strany súdu nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 1. júla 2005 sa právny zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku okresného súdu a uviedol:

„Sťažovateľ sa nestotožňuje so stanoviskom porušiteľa, že zo strany súdu nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní.

V stanovisku porušovateľa je správne uvedené, že pojednávanie vytýčené na deň 3. 4. 2003 sa neuskutočnilo pre neprítomnosť účastníkov a ich právnych zástupcov. Avšak pre   úplnosť   veci   je   potrebné   uviesť,   že   dôvodom   neprítomnosti   13-tich   žalobcov, medzi nimi sťažovateľa, zastúpených JUDr. K., advokátom, bola skutočnosť, že právnemu zástupcovi bolo zo strany konajúceho súdu telefonicky oznámené, že pojednávanie dňa 3. 4. 2003   sa   nebude   konať   z dôvodu   ospravedlnenia   sa   žalovaného   a súčasne   právny zástupca o uvedenom mal upovedomiť aj upovedomil ním zastúpených 13-tich žalobcov. Vo   veci   sa   konalo   posledné   pojednávanie   dňa   18. 9. 2003,   ktoré   bolo   odročené za účelom znaleckého dokazovania.

Spolu z 30-tich žalobcov 18   žalobcov   (13   žalobcov   zastúpených   právnym   zástupcom   vrátane   sťažovateľa a ďalších   5   žalobcov)   už   pred   konaním   posledného   pojednávania   18. 9. 2003   riadne upresnili petit svojho návrhu, čím u nich už ku dňu posledného pojednávania 18. 9. 2003 boli splnené podmienky pre vylúčenie ich nárokov na samostatné konania,

4 žalobcovia už pred konaním posledného pojednávania vo veci dňa 18. 9. 2003 zobrali   späť   svoje   návrhy   takto:   žalobca 10.   dňa   15. 07. 2000,   žalobca 15.   dňa 04. 11. 2002, žalobca 18. dňa 14. 04. 2003, žalobca 23. dňa 08. 11. 2002, čím u nich už ku dňu   posledného   pojednávania   18. 9. 2003   boli   splnené   podmienky   pre   zastavenie konania o ich nárokoch,

8   žalobcov   bolo   po   poslednom   pojednávaní   konanom   18. 9. 2003   uznesením konajúceho súdu zo dňa 3. 10. 2003 vyzvaných k odstráneniu vád ich návrhu,

pričom   šiestim   žalobcom   z   nich   bola   predmetná   výzva   -   uznesenie   zo   dňa 3. 10. 2003   riadne   doručená   v   priebehu   nasledujúceho   mesiaca   októbra   2003   takto: žalobcovi 5.   dňa   13. 10. 2003,   žalobcovi 11.   dňa   10. 10. 2003,   žalobcovi 17.   dňa

10. 10. 2003,   žalobcovi 19.   dňa   10. 10. 2003,   žalobcovi 20.   dňa   13. 10. 2003 a žalobcovi 21. dňa 17. 10. 2003 a títo vady svojho návrhu v určenej 10 dňovej lehote neodstránili, čím u nich najskôr v novembri 2003 boli splnené podmienky pre odmietnutie ich návrhu z dôvodu vád,

vzhľadom   k uvedenému   problému   v   doručovaní   uznesenia,   na   ktorý   poukazuje porušovateľ   vo   svojom   stanovisku,   mohol   nastať   maximálne   u   dvoch   žalobcov,   t. j. u žalobcu v 14. rade a žalobcu v 24. rade.

Napriek tomu, že najneskôr v novembri 2003 boli u 28 z 30-tich žalobcov splnené všetky   podmienky   pre   zastavenie   konania,   odmietnutie   návrhu   a   vylúčenie   konania, prvostupňový súd kvôli dvom žalobcom komplexne pristúpil k vyššie uvedeným procesným rozhodnutiam   až   11. 6. 2004,   kedy   vydal   uznesenie,   ktorým   rozhodol   v uvedených procesných   otázkach.   Týmto   uznesením   vo   vzťahu   k   dvom   žalobcom   v 14.   a   24.   rade rozhodol tak, že konanie o ich návrhu neodmietol, ale vylúčil na samostatné konanie. Nekorešponduje   so   skutočným   stavom   tvrdenie   predsedu   Okresného   súdu,   že   sa konalo ďalšie pojednávanie vo veci dňa 11. 6. 2004. Žiadne predvolanie na pojednávanie 11. 6. 2004 nebolo doručené JUDr. K. a ani ním zastúpeným 13-tim žalobcom, medzi nimi ani sťažovateľovi.

Týmto   dňom   11. 6. 2004   je   len   datované   Uznesenie   sp.   zn.   24 C 406/1999-246 vo vyššie uvedených procesných otázkach.

Predmetné   uznesenie   z   11. 6. 2004   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   24. 8. 2004, čo svedčí o tom, že problémy s doručovaním tohto uznesenia už prvostupňový súd nemal. Sťažovateľ má za to, že čas od 3. 10. 2003 do 11. 6. 2004, t. j. 8 mesiacov nie je možné považovať za primeraný čas pre doručovanie súdnej zásielky bez prieťahov, aj keď jej   doručovanie   si   vyžaduje   zisťovanie   pobytu   účastníka,   opakované   doručovania a doručovanie   prostredníctvom   policajného   orgánu   a   osobitne   nie   v   prípade,   ak   ide o doručovanie súdnej zásielky dvom z 30-tich účastníkov, pričom v priebehu tohto obdobia pre ďalšie konanie vo veci zostávajúcich 28-ich účastníkov boli splnené všetky podmienky. Sťažovateľ   zároveň   uvádza,   že   najneskôr   počnúc   dňom   24. 8. 2004   t. j.   dňom právoplatnosti   Uznesenia   sp. zn.   24 C 406/1999-246   z   11. 6. 2004   nič   nebránilo prvostupňovému súdu v predmetnom konaní nariadiť   znalecké dokazovanie,   za účelom nariadenia ktorého bolo odročené už pojednávanie konané dňa 18. 9. 2003. Napriek tomu znalecké dokazovanie vo veci bolo nariadené až po uplynutí viac ako 9-tich mesiacov uznesením   prvostupňového   súdu   z   14. 6. 2005   t. z.   po   doručení   sťažnosti   na   prieťahy v konaní zo strany sťažovateľa.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   trvá   na   tom,   že   konanie okresného súdu je možné charakterizovať ako konanie s prieťahmi a sú naplnené všetky dôvody na rozhodnutie o ústavnej sťažnosti sťažovateľa,   tak ako to navrhuje vo svojej sťažnosti.“

Obdobné procesné úkony, ktoré označil okresný súd vo vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Pokiaľ   ide   o tvrdenie   sťažovateľa,   že   mu „žiadne   predvolanie   na   pojednávanie 11. 6. 2004   nebolo   doručené“,   t. j. že toto   pojednávanie sa   neuskutočnilo,   ústavný súd zo spisu   okresného   súdu   zistil,   že   už   3. mája 2004,   keď   okresný   súd   nariadil   termín pojednávania na 11. jún 2004, dal kancelárii pokyn, aby účastníci konania predvolávaní neboli,   pretože   na   tomto   pojednávaní   rozhodol   uznesením,   ktorým   konanie   vo   vzťahu k časti žalobcov v dôsledku späťvzatia žaloby zastavil, nárok ďalšej časti žalobcov vylúčil na samostatné konanie, a napokon odmietol podania tých žalobcov, ktorí v ním určenej lehote svoje podania neopravili, resp. nedoplnili.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom na konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu. Ústavný súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľa a ďalších (pôvodne) 29 žalobcov na uloženie povinnosti odstrániť vady diela. Okresný súd koná   a rozhoduje   v sporovom   konaní.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci, ústavný   súd   konštatuje,   že   obdobné   konania   právne   zložité   nie   sú   a tvoria   štandardnú súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   podporenej   ich   stabilizovanou judikatúrou (napr. III. ÚS 75/03, IV. ÚS 283/04).

Ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom okresného súdu, že predmetný spor možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   s   poukazom   na   to,   že „na   strane   žalobcov vystupovalo 30 účastníkov a každý z nich vytýkal iné vady diela a navrhoval iný spôsob odstránenia vady“.

Určitú faktickú zložitosť veci nemožno vylúčiť aj vzhľadom na potrebu zistenia rozsahu namietaných vád diela, ktorých zistenie je predmetom znaleckého dokazovania nariadeného 14. júna 2005. Vzhľadom na nariadenie znaleckého dokazovania po 6 rokoch od podania žalobného návrhu nemohla mať táto skutočnosť vplyv na spomalenie priebehu dosiaľ viac než 5 rokov prebiehajúceho konania.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania. Ústavný súd z obsahu spisu uzaviera,   že   sťažovateľ   vystupoval   v predmetnom   konaní   aktívne   a súčinnostne, nariadených pojednávaní sa (okrem jedného) zúčastnil a na výzvy okresného súdu včas reagoval.

Jednou z príčin prieťahov v konaní, ako uvádza okresný súd vo vyjadrení z 15. júna 2005, „boli žalobcovia, ktorí podali nekvalifikovaný návrh na začatie konania a súd ich musel opakovane vyzývať na odstránenie vád“. Avšak konkrétne správanie sťažovateľa nezapríčinilo vznik prieťahov a nemalo vplyv na priebeh postupu okresného súdu.

3. Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na   ustanovenie   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol bez existencie prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. OSP nečinný v týchto obdobiach:

- od 25. augusta 2000, keď okresný súd vyzval žalobcov na odstránenie vád žaloby, do 9. augusta 2001,   keď   nariadil   prvé   pojednávanie   na   15. november 2001,   ktoré   sa z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne neuskutočnilo, t. j. takmer 1 rok,

- od   24. augusta 2004,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   okresného   súdu z 11. júna 2004, ktorým okresný súd z dôvodu neodstránenia vád podania odmietol podania časti žalobcov, v dôsledku späťvzatia žaloby zastavil konanie vo vzťahu k časti žalobcov a nárok ďalšej časti žalobcov vylúčil na samostatné konanie, do 14. júna 2005, keď okresný súd   nariadil   v predmetnej   veci   znalecké   dokazovanie   znalcom   z odboru   stavebníctva, t. j. takmer 10 mesiacov.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   k zbytočným   prieťahom v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   nesprávnou (neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01, IV. ÚS 31/05).

Okresný   súd   na   ostatnom   uskutočnenom   pojednávaní   18. septembra 2003   vyzval časť žalovaných (ôsmich) na odstránenie vád návrhu. Šiestim žalovaným bolo uznesenie na odstránenie   vád   doručené   v priebehu   októbra   2003.   V súdom   stanovenej   10-dňovej lehote však títo vady návrhu neodstránili.

Ako uvádzajú okresný súd aj sťažovateľ vo svojich vyjadreniach, u dvoch žalobcov „nastal problém v doručovaní uznesenia“. Okresný súd využil všetky zákonné prostriedky dané   Občianskym   súdnym   poriadkom   ako   doručovanie   prostredníctvom   Okresného oddelenia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „polícia“),   opakované doručenie   prostredníctvom   polície,   zisťovanie   adresy   trvalého   pobytu,   avšak   jednému zo žalobcov   uznesenie   nebolo   doručené.   Preto   okresný   súd   11. júna 2004   z dôvodu neodstránenia vád podania časťou žalobcov ich podanie odmietol, v dôsledku späťvzatia žaloby zastavil konanie vo vzťahu k ďalšej časti žalobcov a nárok ostatnej časti žalobcov vylúčil na samostatné konanie pod novou spisovou značkou.

Takéto   konanie   okresného   súdu,   keď   až   11. júna 2004   pristúpil   k uvedenému postupu, napriek tomu, že u 28 z 30 žalobcov boli splnené všetky podmienky na zastavenie konania, odmietnutie návrhu a vylúčenie konania už v novembri 2003, považuje ústavný súd   za   neefektívny   postup,   ktorý   taktiež   prispel   k vzniku   zbytočných   prieťahov v napadnutom konaní.

Taktiež postup okresného súdu, keď pojednávanie uskutočnené 18. septembra 2003 odročil   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania   a potom   uznesením z 3. októbra   2003   uložil   časti   žalobcov   doplniť   a opraviť   pôvodnú   žalobu   (resp.   petit) tak, aby bolo zrejmé odstránenia akých vád sa domáhajú, a to pod hrozbou odmietnutia ich podania, ak tak v lehote určenej súdom neurobia, sa v okolnostiach prípadu javí ústavnému súdu ako postup nesústredený a neefektívny. Samotné znalecké dokazovanie bolo potom nariadené uznesením až 14. júna 2005.

Navyše   v tomto   štádiu   konania   po   viac   ako   4   a štvrť   roku   od   podania   žaloby a viacerých výzvach na odstránenie vád podania časti žalobcom mal mať okresný súd petit, teda to, čoho sa jednotliví žalobcovia domáhajú, ustálený.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   sťažovateľových   označených   práv,   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia vo svojej veci.

III.

Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   v sťažnosti   domáhal   aj   priznania   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   100 000 Sk   z dôvodu,   že „úplne   stratil   vieru   v spravodlivé (účinné) rozhodnutie súdu vo veci“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného finančného zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ale aj to, že postup okresného súdu spomalila nedisciplinovanosť ostatných žalobcov, ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. K. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti   a jej   podanie)   v   súlade   s § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a   c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), za každý úkon v sume po 2 501 Sk a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2005