znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 120/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa 9. júla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., Ústav na výkon väzby N., zastúpeného advokátkou JUDr. O. G., N., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 24 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej   stráže   v Bratislave,   za   účasti   Generálneho   riaditeľstva   Zboru   väzenskej a justičnej stráže v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2003 doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby N. (ďalej len „ústav na výkon väzby“), zastúpeného advokátkou JUDr. O. G., N., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 24 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže v Bratislave (ďalej len „GR ZVaJS“).

Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   sa   hlási   k židovskému   vierovyznaniu,   ktorého súčasťou je okrem iného aj prijímanie tzv. „kóšer stravy“. Vzhľadom na to požiadal ústav na   výkon   väzby,   v ktorom   je   umiestnený,   o poskytovanie   stravy   zodpovedajúcej   jeho vierovyznaniu, ale jeho žiadosti nebolo vyhovené. Ďalej uviedol «...poskytujú mi moslimskú stravu, s čím ja ako žid nemôžem súhlasiť, pretože medzi týmito dvomi náboženstvami nie je žiadna kontinuita ani analógia.

Nakoľko   podľa   Ústavy   SR   čl.   12   „Ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v dôstojnosti i v právach“ keďže príslušníkom moslimského vierovyznania je poskytovaná strava v súlade s ich   náboženstvom   mám   zato,   že   mne   prislúcha   taktiež   právo   prijímať   stravu zodpovedajúcu môjmu vierovyznaniu a ÚVV podľa Ústavy SR je povinný zabezpečiť mi takúto stravu, zodpovedajúcu môjmu židovskému vierovyznaniu.

Taktiež poukazujem na čl. 12 Ústavy SR ods. 2, kde sa zaručujú základné práva a slobody na území SR všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.»

Na základe toho sa sťažovateľ dožadoval, aby ústavný súd prikázal ústavu na výkon väzby zabezpečiť mu stravu zodpovedajúcu židovskému vierovyznaniu. Zároveň žiadal, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu 100 000 Sk.

Keďže sťažnosť neobsahovala náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľa listom z 5. marca 2003, aby odstránil jej nedostatky.

Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ doplnil sťažnosť podaním z 25. marca 2003. Zmienil   sa   v ňom   okrem   iného   o tom,   že   vo   veci   podávania   židovskej   stravy   požiadal o stanovisko ústav na výkon väzby. Požadované stanovisko mu bolo oznámené iba ústne a pretože s ním nebol spokojný, obrátil sa na dozorového prokurátora. Sťažovateľ tvrdil, že dozorový prokurátor sa touto záležitosťou odmietol zaoberať odôvodňujúc to tým, že to nespadá   do   jeho   kompetencie.   Zastávajúc   názor,   že „...som   vyčerpal   všetky   opravné prostriedky,   tým,   že   som   požiadal   o nápravu   dozorného   prokurátora   a ten   v tejto   veci nekoná“, sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia   jeho vyššie označených základných práv zakázal porušovateľovi pokračovať v ich porušovaní. Domáhal sa tiež, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a uložil ústavu na výkon väzby zabezpečiť mu stravu zodpovedajúcu jeho vierovyznaniu. Právna zástupkyňa sťažovateľa sa vo   veci   samej   písomne   vyjadrila   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   2.   mája   2003, v ktorom   zhrnula   podstatné   skutočnosti   uvádzané   už   v predchádzajúcich   podaniach sťažovateľa.

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   (§   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde) požiadal ústavný súd o stanovisko k nej GR ZVaJS, ako aj dozorového prokurátora.

V stanovisku generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 28. mája 2003, sa uvádza, že GR ZVaJS: «... nebola doručená žiadna   žiadosť   p.   P.   H.   o podávanie   stravy   zodpovedajúcej   židovskému   náboženstvu. Generálne   riaditeľstvo   teda   ani   sťažovateľovi   v predmetnej   veci   neodoslalo   žiadne vyrozumenie.

V predmetných súvislostiach bolo ďalej zistené, že p. P. H. bol do výkonu väzby v Ústave do výkonu väzby N. dodaný 4. 7. 2001 a až do dňa 12. 2. 2003 mu bola podávaná bežne zvarovaná strava, proti ktorej nemal žiadne námietky. Dňa 10. 2. 2003 sa sťažovateľ začal dožadovať „kóšer“ stravy a jeho žiadosť bola realizovaná od 12. 2. 2003, keď mu v súlade s § 7 ods.   2 RGR   č. 1/2003 o poskytovaní duchovnej starostlivosti obvineným a odsúdeným začala byť poskytovaná strava bez bravčového mäsa.»

Okresná   prokuratúra   Nitra   v stanovisku   k veci   zo   4.   júna   2003   potvrdila, že   sťažovateľ   sa   obrátil   na   dozorového   prokurátora   so   sťažnosťou   týkajúcou   sa neposkytovania tzv. „kóšer stravy“, a ďalej okrem iného uviedla: „Dozorový prokurátor v zmysle   ustanovenia   §   18   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   počas   pravidelnej mesačnej   previerky   vykonal   i previerku   zameranú   na   podávanie   stravy   náboženským skupinám (židovského vierovyznania), pričom zistil, že strava je obvineným pripravovaná a vydávaná   v súlade   s rozkazom   generálneho   riaditeľa   číslo   1   o poskytovaní   duchovnej starostlivosti obvineným a odsúdeným zaradeným v Zbierke rozkazov generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže v ročníku 2003.

Podľa § 7 odsek 2 písmeno a) citovaného rozkazu ústav na požiadanie obvinených a odsúdených   vytvára   podľa   svojich   možností   podmienky   na   zabezpečenie   stravy   bez bravčového   mäsa   obvineným   a odsúdeným,   ktorí   vyznávajú   islamské   alebo   židovské náboženstvo.   Nakoľko   špecifické   podávanie   stravy   v ústavoch   na   výkon   väzby   má celoslovenský charakter,   bola   predmetná   žiadosť odstúpená   Generálnej prokuratúre   SR v Bratislave,   ktorá   vo   veci   ďalej   koná   v   súčinnosti   s Generálnym   riaditeľstvom   Zboru väzenskej a justičnej stráže ako i príslušnými náboženskými inštitúciami.“

Dňa   8.   7.   2003   bol   ústavnému   súdu   doručený   list   vedúceho   referátu   väzenstva Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), v ktorom sa uvádza, že vzhľadom na špecifickosť problematiky a v záujme objektívneho prešetrenia sťažnosti obvineného P. H. bol požiadaný o zaujatie stanoviska v tejto veci Ústredný zväz židovských náboženských obcí v Slovenskej republike (ďalej len „ÚZŽNO v SR“), ktorého stanovisko je pripojené k listu.

V uvedenom liste je tiež zmienka o tom, že generálna prokuratúra sa v danej veci stotožňuje   so   stanoviskom   Okresnej   prokuratúry   Nitra   zo   4.   júna   2003   sp.   zn. 1 Pn 4017/03-8, ako aj so stanoviskom GR ZVaJS z 25. mája 2003.

Zo stanoviska ÚZŽNO v SR z 24. júna 2003 vyžiadaného generálnou prokuratúrou o. i. vyplýva, že: „menovaný P. H. nebol ani nie je členom židovskej komunity ani členom niektorej zo židovských náboženských obcí SR.“

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 17 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) môže obvinený   na   zabezpečenie   svojich   práv   podávať   sťažnosti   a   žiadosti   štátnym   orgánom, ktorých odoslanie je ústav povinný bezodkladne zabezpečiť a evidovať.

Podľa § 17 ods. 2 zákona o výkone väzby ak o to obvinený požiada, umožní sa mu rozhovor s riaditeľom ústavu alebo ním povereným príslušníkom zboru; rozhovor sa umožní aj s osobou, ktorá v ústave vykonáva dozor nad výkonom väzby alebo jeho kontrolu.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len „zákon o prokuratúre“)   nadriadený   prokurátor   je   oprávnený   vydať   podriadenému   prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh.

V zmysle   §   18   ods.   1   zákona   o prokuratúre   prokurátor   dozerá   na   to,   aby   sa v miestach, kde sa vykonáva väzba (...), dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Na   základe   §   18   ods.   2   písm.   c)   zákona   o prokuratúre   prokurátor   je   povinný písomným   príkazom   zrušiť   alebo   pozastaviť   vykonávanie   rozhodnutia,   príkazu   alebo opatrenia   orgánov   vykonávajúcich   správu   miest   uvedených   v   odseku   1   alebo   ich nadriadeného   orgánu,   ak   sú   v   rozpore   so   zákonom   alebo   s   iným   všeobecne   záväzným právnym predpisom.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov (...) aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ZVaJS“) zbor v rámci svojej pôsobnosti vybavuje sťažnosti podľa osobitného predpisu, ktoré sa vzťahujú na postup orgánov zboru. Predmetom sťažnosti je údajné porušenie základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2 a   čl.   24   ods.   1   a   2   ústavy   postupom   GR   ZVJS   spočívajúce   v tom,   že   sťažovateľovi hlásiacemu sa k židovskému vierovyznaniu nie je napriek jeho žiadosti smerovanej ústavu na výkon väzby, v ktorom je umiestnený, poskytovaná tzv. „kóšer strava“. Príslušníkom moslimského vierovyznania, ktorí sa nachádzajú vo výkone väzby spolu so sťažovateľom, je pritom podľa jeho tvrdenia poskytovaná strava v súlade s ich náboženstvom.

Opierajúc sa o citované ustanovenia zákona o výkone väzby, zákona o prokuratúre a zákona o ZVaJS ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v danom prípade nevyužil všetky možnosti, ktoré mu tieto zákony poskytujú na ochranu jeho práv vrátane základného práva, ktorého ochranu uplatnil pred ústavným súdom. Neurobil tak ani napriek tomu, že ako osoba   nachádzajúca   sa   vo   väzbe   je   povinne   zastúpený   advokátom,   ktorého   má   právo požiadať o právnu pomoc aj v súvislosti s výkonom väzby.

Zo   stanoviska   GR   ZVaJS   vyplýva,   že   mu   nebola   doručená   žiadna   sťažnosť sťažovateľa vo veci podávania stravy zodpovedajúcej židovskému náboženstvu. Sťažovateľ teda nevyužil právny prostriedok podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ZVaJS, ktorý mu tento zákon poskytuje a na využitie ktorého bol oprávnený.

Judikatúra   ústavného   súdu   sa   ustálila   na   názore   (IV.   ÚS   80/03),   že   účinným prostriedkom   ochrany   namietaného   porušenia   základných   práv   je   aj   opakovaný   podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre. Opakovaný podnet zakladá povinnosť prokurátora aj   nadriadeného   prokurátora   zaoberať   sa   ním,   vybaviť   ho   a spôsob   vybavenia   oznámiť podnecovateľovi.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre je totiž podnet definovaný ako písomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len „podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jednou z nevyhnutných podmienok prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, čo sa v celom rozsahu vzťahuje aj na individuálnu ochranu základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Sťažovateľ bol preto povinný využiť tieto dostupné právne prostriedky ochrany jeho základných práv. Preto jeho názor, že „som vyčerpal všetky opravné prostriedky, tým, že som požiadal o nápravu dozorného prokurátora“, nie je možné prijať. Keďže sťažovateľ nevyužil   možnosti   ochrany   svojich   základných   práv   podľa   citovaných   noriem   zákona o prokuratúre a zákona o ZVaJS a ničím nepreukázal, že tak neurobil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť nie je prípustná.

K základným   zásadám   ovládajúcim   konanie   o sťažnostiach   (§   49   a nasl.   zákona o ústavnom súde) patrí totiž princíp subsidiarity, podľa ktorého podmienkou prípustnosti sťažnosti je to, že pred jej podaním boli vyčerpané všetky právne prostriedky, ktoré zákon na   ochranu   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľovi   účinne   poskytuje.   Zmyslom a účelom tohto princípu je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio, inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   alebo   zlyhania všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.

Vychádzajúc z týchto právnych názorov a skutkového stavu ústavný súd odmietol sťažnosť ako neprípustnú už po predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, a rozhodnutie, ktorým by ústavný súd zakázal pokračovať v namietanom porušovaní práv a slobôd sťažovateľa, ako aj rozhodnutie o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003