znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 12/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   M.   a   S.   M.,   zastúpených advokátom JUDr. Jánom Garajom, Floriánova 2, Prešov, vo veci namietaného porušenia ich základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 47   ods. 3   v spojitosti   s čl. 2   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 v spojitosti s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 7/2012 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. M. a S. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2013 doručená sťažnosť A. M. (ďalej len „sťažovateľ“) a S. M. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1   a   čl. 47   ods. 3   v spojitosti   s čl. 2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 v spojitosti s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 7/2012 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že sťažovatelia nesúhlasia s výsledkom vyvlastňovacieho konania vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré patrili sťažovateľovi.

Krajský stavebný úrad v Trenčíne (ďalej len „krajský stavebný úrad“) rozhodnutím č. KSÚ 2010-188/2355-7/Ju z 26. mája 2009 (ďalej len „rozhodnutie krajského stavebného úradu“) rozhodol o vyvlastnení nehnuteľností v kat. úz... vedených na liste vlastníctva ako vlastníctvo sťažovateľa. Finančnú náhradu krajský stavebný úrad určil podľa znaleckého posudku č. 86/2010 zo 6. apríla 2010 v celkovej sume 180 171,42 €. Vzhľadom na to, že predkladateľ   návrhu   na   vyvlastnenie   už   vyvlastňovanému   podľa   predchádzajúceho rozhodnutia uhradil sumu 200 089,92 €, bol sťažovateľ zaviazaný na vrátenie rozdielu. Krajský stavebný úrad súčasne podľa § 8 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 129/1996 Z. z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre   motorové   vozidlá   v znení   rozhodujúcom   pre   danú   vec   odkázal   vyvlastneného s požiadavkou na vyššiu náhradu, aby sa obrátil so žalobou na príslušný súd.

Proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukazoval na pochybenia krajského stavebného úradu, a okrem iného sa domáhal zmeny prvostupňového rozhodnutia tak, že mu má byť priznaná náhrada za vyvlastnené pozemky v sume 524 847 €.

Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“) rozhodnutím č. k. KVSU-SSUP-49/2010-1/Ob z 2. septembra 2010 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva   vnútra   č. k.   KVSU-SSUP-49/2010-1/Ob“)   rozhodlo   tak,   že   rozhodnutie krajského stavebného úradu v časti o poučení o opravnom prostriedku zmenilo a vyslovilo, že ostatné časti rozhodnutia krajského stavebného úradu „zostávajú nezmenené“.

Sťažovateľ podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra č. k.   KVSU-SSUP-49/2010-1/Ob   v rámci   správneho   súdnictva,   ktorú   odôvodnil   tým,   že predmetné   rozhodnutie   bolo   nedostatočne   odôvodnené,   ministerstvo   vnútra   sa nevysporiadalo   s jeho   námietkami,   čo   viedlo   podľa   neho   k tomu,   že   nebola   správne vypočítaná náhrada za vyvlastňované nehnuteľnosti. Zároveň namietal diskrimináciu, keďže ostatní vlastníci dosiahli vyššiu náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 S 326/2010-67 zo 17. januára 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský   súd   rozsudok   odôvodnil   tým,   že   v   danom   prípade   boli   splnené   podmienky   na vyvlastnenie   z   dôvodu   verejno-prospešného   záujmu   na   základe   schváleného   územného rozhodnutia   súvisiaceho   s   výstavbou   významnej   investície,   a   po   preskúmaní   spisového materiálu a administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja sťažovatelia [sťažovateľka tvrdila, že je účastníčkou konania, na ktorú sa pre nerozlučné spoločenstvo práv so žalobcom musí tiež vzťahovať rozhodnutie a postup súdu podľa § 250 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Sťažovatelia v odvolaní tvrdili, že krajský súd sa nevysporiadal s ich námietkou, že vzhľadom na rozpor medzi záhlavím listiny a obsahom listiny [rozhodnutie bolo vydané na hlavičkovom papieri Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   dopravy“)]   nie   je   zrejmé,   ktorý   orgán rozhodnutie vydal, či ministerstvo dopravy, alebo ministerstvo vnútra. Zároveň sťažovatelia tvrdili, že správny orgán, ktorý rozhodnutie vydal, prehliadol nesplnenie podmienok na vyvlastnenie a určenie výšky náhrady (nepreukázanie bezvýslednosti dohody) a dopustil sa aj   iných   pochybení,   ktoré   mali   mať   za následok   nesprávne   právne   posúdenie   veci a nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Zároveň sťažovatelia tvrdili, že účastníčkou konania mala byť aj sťažovateľka, a tým, že nebola za účastníčku správneho konania považovaná, jej mal byť odmietnutý prístup k spravodlivosti.

Najvyšší   súd   odvolaniu   sťažovateľov   vyhovel   a napadnutým   rozsudkom   zmenil rozsudok   krajského   súdu   tak,   že   podľa   § 250j   ods. 2   písm. a)   a   d)   OSP   rozhodnutie ministerstva   vnútra   č. k.   KVSU-SSUP-49/2010-1/Ob   zrušuje   a vec   mu   vracia   na   ďalšie konanie. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„V doterajšom konaní súdy a správne orgány neupriamili svoju pozornosť na ust. § 8 ods. 3 zák.   č. 129/1996 Z. z., ktoré má pre ďalší priebeh správneho i súdneho konania o preskúmanie zákonnosti určujúci význam.

Podľa   § 8   ods. 3   zák.   č. 129/1996   Z. z.   o   niektorých   opatreniach   na   urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení účinnom ku dňu rozhodnutia, ak v konaní nedôjde medzi účastníkmi k dohode o náhrade za vyvlastnenie, správny orgán v rozhodnutí o vyvlastnení určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej trhovej cene   určenej   znaleckým   posudkom.   S   požiadavkou   na   vyššiu   náhradu   za   vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd. Stavebník diaľnice je povinný určenú náhradu   za   vyvlastnenie   vyplatiť   vyvlastnenému   do   21   pracovných   dní   odo   dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení stavebníkovi.

Uvedené ustanovenie vyníma nárok na vyššiu náhradu za vyvlastnenie z právomoci správnych orgánov, a tým nepriamo i z právomoci súdov konajúcich v správnom súdnictve o preskúmanie   zákonnosti   vyvlastňovacích   rozhodnutí.   Tento   nárok   sa   stáva   predmetom sporového   občianskeho   súdneho   konania   a   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov... (a tento nárok, pozn.) prejednáva a rozhoduje súd v občianskom súdom konaní...

Konania o vyššiu náhradu pred stavebným úradom a všeobecným súdom nemôžu prebiehať súbežne...

Najvyšší   súd   uznal   ako   odvolací   dôvod   žalobcom   vytýkanú   formálnu   vadu rozhodnutia   č. KVSU-SSUP-49/2010-1/Ob   zo   dňa   02. 09. 2010,   spočívajúcu v nezrozumiteľnosti   označenia   orgánu,   ktorý   rozhodoval   odvolaní...   Súd   prihliadol na skutočnosť, že ide o rozhodnutie, ktoré spôsobuje nútený trvalý prechod vlastníckeho práva. Ide o vlastnícky titul. Ako také musí byť formálne perfektné. V danej podobe by mohlo byť kedykoľvek v budúcnosti spochybnené ako paakt, ktorý je nulitný, a na ktorý sa nahliada, ako keby neexistoval... Z dôvodu právnej istoty pre zakladané vlastnícke vzťahy (vyvlastnenie je originárnym spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva) bol tento nedostatok najvyšším   súdom   vyhodnotený   ako   dôvod   pre   zrušenie   odvolacieho   rozhodnutia   pre nezrozumiteľnosť v časti označenia orgánu verejnej správy, ktorý vo veci rozhodoval..., a vec   bola   vrátená   príslušnému   správnemu   orgánu   do   štádia   odvolacieho   správneho konania.

Konajúce správne orgány pristupovali k napadnutému rozhodnutiu o vyvlastnení ako k celku. Formálne neodčlenili jednotlivé samostatné výroky... Nejde síce o vadu konania, ale výrok o náhrade za vyvlastnenie a výrok o odkázaní vyvlastneného s vyššou náhradou na súd, sú samostatne spôsobilé byť predmetom odvolacieho správneho konania i súdneho konania   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia.   Vzhľadom   na   to   v   ďalšom   odvolacom konaní   je   potrebné   dôvody   odvolania   i   žaloby   identifikovať   vo   vzťahu   k   jednotlivým výrokom. Z odvolania... (proti rozhodnutiu krajského stavebného úradu, pozn.), že smeruje iba proti výške náhrady za vyvlastnenie... Z odvolania nevyplývajú žiadne námietky voči výroku o vyvlastnení s ohľadom na splnenie jeho podmienok v časti predmetu, účelu, cieľa vyvlastnenia a podmienok tohto výroku podľa §§ 108-110 zák. č. 50/1976 Zb. (stavebný zákon)   v   znení   neskorších   predpisov.   Vzhľadom   na   uvedené   najvyšší   súd   predbežne vyhodnotil, že žalobca ako vyvlastňovaný nepodal odvolanie proti „výroku o vyvlastnení“ rozhodnutia   Krajského   stavebného   úradu   v   Trenčíne...   Výrok   preto   nadobudol právoplatnosť uplynutím lehoty na odvolanie.

Vecne   správne   posúdenie   právoplatnosti   výroku   o   vlastnení   je   právne   významné vo vzťahu   k   námietke   žalobcu,   vznesenej   až   v   odvolacom   súdnom   konaní,   že spoluvlastníckou vyvlastnených pozemkov je aj... (sťažovateľka, pozn.). Žalobca v priebehu odvolacieho   správneho   konania   kúpnou   zmluvou   zo   dňa   4. 8. 2010   previedol   na   ňu spoluvlastnícky   podiel   1/100   k   pozemkom,   ktoré   už   boli   vyvlastnené...   Pokiaľ   výrok o vyvlastnení   nadobudol   právoplatnosť   pred   právnymi   účinkami   vkladu   (06. 09. 2010), žalobca už nemohol byť vlastníkom predmetných nehnuteľností, disponovať s nimi a platne previesť spoluvlastnícky podiel. Od vyriešenia tejto právnej otázky potom závisí účasť, resp. neúčasť (sťažovateľky, pozn.) v ďalšom odvolacom správnom konaní, do ktorého najvyšší súd vracia zrušenú vec.“

Sťažovatelia   s napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nesúhlasia.   Podľa   ich názoru najvyšší súd «konštatuje, že konajúce správne orgány pristupovali k napadnutému rozhodnutiu a vyvlastnení ako k celku. Formálne neodčlenili jednotlivé samostatné výroky. NS SR (najvyšší súd, pozn.) ďalej vo svojom odôvodnení konštatuje, že jednotlivé výroky o vyvlastnení,   o   výške   náhrady,   ako   aj   výrok   o   náhrade   sú   spôsobilé   byť   samostatne predmetom odvolacieho konania, a preto je úlohou správneho orgánu rozhodnúť vo vzťahu k jednotlivým výrokom. Zároveň konštatuje, že z odvolania podaného sťažovateľom 1) voči rozhodnutiu Krajského stavebného úradu v Trenčíne č. KSÚ 2010-188/2355-7/JU zo dňa 26. 05. 2009 nevyplývajú námietky proti výroku o vyvlastnení iba proti výroku o náhrade. Týmto   svojím   tvrdením   spôsobil   NS SR   stav   právnej   neistoty,   nakoľko   je   zrejmé,   že odvolaním sťažovateľa 1) zo dňa 01. 06. 2010 bolo napadnuté celé rozhodnutie nielen jej časť. Nakoľko sťažovateľka... (sťažovateľka,   pozn.), musela   byť účastníčkou   správneho konania, pretože bola v čase správneho konania spoluvlastníčkou, musel ju súd považovať aj za účastníčku konania pred súdom a mal ju podľa § 250 ods. 1 OSP pribrať do konania... Sťažnosťou   napádané   rozhodnutie   trpí   neprekonateľnou   vadou   spočívajúcou v porušení základného práva a spravodlivý proces aj v tom, že Najvyšší súd prejudiciálne v odôvodnení určil, že... (sťažovateľka, pozn.) nikdy nebola vlastníčkou vyvlastňovaných nehnuteľností   aj   napriek   do   dnešného   dňa   svedčiaceho   a   ničím   nespochybneného vlastníctva, ktoré je zapísané na LV č. 9916 k. ú... Takýmto odôvodnením ju pre účely obiter dictum rozhodnutia ako závesného stanoviska „de facto“ vyvlastnil a tak ako v samotnom správnom konaní tak aj v konaní pred súdom sa rozhodlo o nej bez nej. Takýto postup súdu je   podľa   nás   hrubým   porušením   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý proces...“». Najvyšší súd sa podľa sťažovateľov vôbec nezaoberal ďalšími dôvodmi, ktoré vytýkali rozsudku krajského súdu.

Z uvedených dôvodov sťažovatelia podali proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že základné práva sťažovateľa „podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 Listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ boli postupom najvyššieho súdu a napadnutým   rozsudkom   porušené,   a aby   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatňujú nárok na náhradu trov konania.

Sudkyňa   Ľudmila   Gajdošíková   listom   z 28.   augusta   2013   v zmysle   § 27   ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) oznámila predsedníčke ústavného súdu, že v ňou označených veciach vrátane veci sťažovateľov vystupuje na strane odporcu najvyšší súd   v rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti,   a vzhľadom   na   trestné   oznámenie   podané predsedom najvyššieho súdu smerujúce proti jej osobe, ako aj ním opakovane mediálne prezentované hrubé urážky a osočovanie namierené voči jej osobe, hoci sa sama necíti byť predpojatá   a je   pripravená   rozhodnúť   nestranne   a objektívne,   predložila   jej   vec   na zabezpečenie   postupu   podľa   § 28   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde.   Vec   bola   v súlade s rozvrhom práce (Spr 224/2013) pridelená na rozhodnutie I. senátu.

Ústavný   súd   uznesením   sp. zn.   I. ÚS 592/2013   z 2.   októbra   2013   rozhodol,   že sudkyňa   Ľudmila   Gajdošíková   nie   je   vylúčená   z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní vo veci sťažovateľov vedenom pod sp. zn. Rvp 10186/2013.

Sudca   Ladislav   Orosz   listom   z 28.   marca   2013   v zmysle   § 27   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   oznámil   predsedníčke   ústavného   súdu,   že   v ním   označených   veciach vrátane   veci   sťažovateľov   vystupuje   na   strane   odporcu   najvyšší   súd   v rámci   jeho rozhodovacej činnosti, a vzhľadom na trestné oznámenie podané predsedom najvyššieho súdu smerujúce proti jeho osobe, ako aj predsedom najvyššieho súdu opakovane mediálne prezentované hrubé urážky a osočovanie namierené voči jeho osobe, hoci sa sám necíti byť predpojatý   a je   pripravený   rozhodnúť   nestranne   a objektívne,   predložil   jej   vec na zabezpečenie postupu podľa   § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vec bola v súlade s rozvrhom práce (Spr 224/2013) pridelená na rozhodnutie I. senátu.

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 367/2013 z 5. júna 2013 a uznesením sp. zn. I. ÚS 629/2013   z 24. októbra   2013   rozhodol,   že   sudca   Ladislav   Orosz   nie   je   vylúčený z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vo   veci   sťažovateľov   vedenom   pod   sp. zn. Rvp 10186/2013.

Sudca Ján Luby listom z 28. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde   oznámil   predsedníčke   ústavného   súdu,   že   v ním   označených   veciach   vrátane   veci sťažovateľov vystupuje na strane odporcu najvyšší súd v rámci jeho rozhodovacej činnosti, a vzhľadom na urážlivé vyhlásenia predsedu najvyššieho súdu na jeho osobu vo vzťahu k veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012, v ktorej konal a rozhodoval, hoci neexistujú dôvody na jeho vylúčenie z konania, predložil jej vec na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde.   Vec   bola   v súlade   s rozvrhom   práce   (Spr   224/2013) pridelená na rozhodnutie I. senátu.

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 698/2013 z 30. novembra 2013 rozhodol, že sudca Ján Luby nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci sťažovateľov vedenom pod sp. zn. Rvp 10186/2013.

V období   od   doručenia   oznámení   v zmysle   § 27   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde predsedníčke ústavného súdu do rozhodnutia o nich príslušným senátom sa nemohlo vo veci sťažnosti sťažovateľov konať.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd,   pridržiavajúc   sa   svojej   stabilnej   judikatúry,   poukazuje   na   to,   že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) sú „výsledkové“, to znamená, musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   na   záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými prostriedkami,   ktoré   sú   obsiahnuté   v   Občianskom   súdnom   poriadku   (I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,   II. ÚS 307/06).   Obdobné   platí   aj   v   prípade   porušenia   základného   práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o   rozhodnutia,   ktorými   sa   konanie   právoplatne   skončilo   (IV. ÚS 254/2011).   Nemožno akceptovať,   aby   napĺňanie   úsilia   o   spravodlivé   súdne   konanie   príslušným   všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného   konania.   Ústavný   súd   môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné   orgány   verejnej   moci   nemajú   možnosť   namietaný   protiústavný   stav   napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09, IV. ÚS 270/2013).

Aj   keď   je   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   z   formálneho   hľadiska právoplatným rozhodnutím,   nejde   však   o rozhodnutie,   ktorým   by konanie skončilo,   ale rozhodnutie, ktorým bol rozsudok krajského súdu zmenený tak, že vec bola v konečnom dôsledku vrátená orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. Rozhodnutie orgánu verejnej správy (vyvlastnenie nehnuteľností), ktoré napadol sťažovateľ žalobou v rámci správneho súdnictva,   bolo   zrušené   a ministerstvu   dopravy   bolo   uložené   vo   veci   ďalej   konať. Sťažovatelia tak budú mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v správnom konaní a následne   prípadne   aj   v   súdnom   konaní   v rámci   správneho   súdnictva.   Sťažovateľom napokon   nič nebráni, aby v   budúcnosti   napadli   sťažnosťou   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v ich právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom   prostriedku,   ktorý   mu   zákon   na ochranu   jeho   práv   účinne   poskytuje,   a   to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jeho ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody. Najskôr teda   musí   prebehnúť   celé   správne   konanie   a súdne   konanie   až   do   štádia   meritórneho právoplatného   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a až   potom   sa   sťažovateľom   naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky zo zásady   možnosti   preskúmavania   len   meritórnych   právoplatných   rozhodnutí,   išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia by už nemohla byť uplatnená neskôr   (IV. ÚS 195/2010),   prípadne   by   sa   tento   negatívny   dôsledok   musel   zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

V danom prípade ústavný súd nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek splnené.   Ani   námietka   sťažovateľov   o tom,   že   najvyšší   súd   prejudiciálne   rozhodol,   že sťažovateľka nie je podielovou spoluvlastníčkou, nespĺňa podmienky uvedených výnimiek. Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   na   rozdiel   od   názoru   sťažovateľov   v tejto súvislosti   iba konštatoval, že sťažovateľka   má byť účastníčkou   konania pred správnym orgánom   vtedy,   ak   by   sťažovateľ   bol   v čase   prevodu   podielu   na   predmetných nehnuteľnostiach na sťažovateľku ich vlastníkom. V prípade, ak by k prevodu predmetných nehnuteľností   na sťažovateľku   malo dôjsť až po   právoplatnosti   rozhodnutia, ktorým   by došlo k ich vyvlastneniu, nemohla by sa stať ich podielovou spoluvlastníčkou, a teda ani účastníčkou správneho konania. Vyvodenie záverov z takto postavených premís prenechal orgánom verejnej správy. Aj ostatné námietky sťažovateľov sa v konečnom dôsledku týkali právneho   posúdenia   veci   a zistenia   skutkového   stavu,   ktoré   budú   opätovne   predmetom posudzovania najprv orgánov verejnej správy a následne všeobecných súdov, a preto ich možno korigovať v rámci nasledujúceho konania pred nimi. Vecné dôvody týchto námietok môžu sťažovatelia v uvedenom konaní uplatniť.

Ústavný súd preto nemohol preskúmať ústavnú konformitu záverov najvyššieho súdu vyslovených   v napadnutom   rozsudku   spôsobom   navrhovaným   sťažovateľmi,   poukazuje však   na   to,   že   najvyšší   súd   odôvodnil   napadnutý   rozsudok   nielen   argumentom o zmätočnosti   označenia   orgánu,   ktorý   mal   rozhodnutie   vydať,   ale   aj   argumentom o nemožnosti   konať   o nároku   na   vyššiu   náhradu   za   vyvlastnenie   v rámci   správneho súdnictva.   Najvyšší   súd   považoval   tieto   dôvody   za   dostatočné   na zrušenie   rozsudku krajského   súdu,   a preto   sa,   pochopiteľne,   nemusel   detailne   vysporiadať   s ďalšou argumentáciou uvedenou v odvolaní.

Okolnosť,   že   v zmysle   § 250j   ods. 7   OSP   je   správny   orgán   viazaný   právnym názorom   súdu   vysloveným   v správnom   súdnictve,   neznamená,   že   sťažovatelia   nemôžu v ďalšom štádiu namietať proti nimi oponovanej interpretácii právneho názoru najvyššieho súdu, a to aj na základe totožnej argumentácie, akú predložili v prerokovanej sťažnosti ústavnému súdu, s tým, že správne orgány a eventuálne následne aj všeobecné súdy budú musieť zvážiť relevanciu ich argumentácie a podľa svojho úsudku ju zohľadniť v rámci svojho rozhodovania (m. m. IV. ÚS 186/2012).

Ústavný súd preto, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy aj svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť sťažovateľov proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po predbežnom   prerokovaní odmietol, nepovažoval už za potrebné vyzývať ich na predloženie splnomocnenia na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, keďže nebolo pripojené k sťažnosti, a zároveň bolo už bez právneho významu zaoberať ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014