znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 12/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   M.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr.   P.   Ď.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl. 46   ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutiami Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RP/15/2011 z 26. apríla 2011 v konaní vedenom   pod   sp. zn.   103-PLO/O-901/2011   a   č. RP/24/2011   zo 7. júna   2011   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   127-PLO/O-1239/2011,   ako   aj   rozsudkami   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sž/15/2011 a sp. zn. 8 Sž/29/2011 z 24. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13146/2012 a sp. zn.   Rvp 13147/2012   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. Rvp 13146/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. októbra 2012 doručené dve sťažnosti obchodnej spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „navrhovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na súdnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutiami   Rady pre vysielanie   a retransmisiu   (ďalej   aj   „rada“)   č. RP/15/2011   z 26. apríla   2011   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   103-PLO/O-901/2011   a   č. RP/24/2011   zo 7. júna   2011   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   127-PLO/O-1239/2011   (ďalej   spolu   len   „napadnuté   rozhodnutia rady“), ako aj rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sž/15/2011 a sp. zn.   8 Sž/29/2011 z 24.   júla 2012   (ďalej   spolu   len „napadnuté rozsudky najvyššieho súdu“).

Sťažnosťou vedenou ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 13146/2012 sa sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím rady č. RP/15/2011 z 26. apríla 2011 a rozsudkom najvyššieho   súdu   č. k.   8 Sž/15/2011-24   z   24.   júla   2012   domáha   aj   zrušenia   týchto rozhodnutí   a vrátenia   veci   rade   na   ďalšie   konanie.   Rozhodnutím   rady   č. RP/15/2011 z 26. apríla 2011 bola sťažovateľke uložená pokuta v sume 165 € za nepredloženie záznamu z televízneho   vysielania   vyžiadaného   radou.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu   č. k. 8 Sž/15/2011-24 z 24. júla 2012 bolo na základe odvolania sťažovateľky rozhodnutie rady potvrdené.

Podľa   názoru   sťažovateľky   vyžiadaním   súvislého   záznamu   vysielania   programu a následným   vedením   správneho   konania   proti   nej,   ako   aj   uložením   sankcie   pre   jeho nedodanie došlo k porušeniu jej v petite sťažnosti označených práv.

Sťažnosťou vedenou ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 13147/2012 sa sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozhodnutím   rady   č. RP/24/2011   zo 7. júna   2011   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   127-PLO/O-1239/2011   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   č. k. 8 Sž/29/2011-26 z 24. júla 2012 domáha aj zrušenia týchto rozhodnutí a vrátenia veci rade na   ďalšie   konanie.   Rozhodnutím   rady   č. RP/24/2011   zo 7. júna   2011   bola   sťažovateľke uložená   pokuta   v sume   2 500 €   za   nepredloženie   záznamu   z televízneho   vysielania programovej   služby   televízie...   vyžiadaného   radou.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu   č. k. 8 Sž/29/2011-26 z 24. júla 2012 bolo na základe odvolania sťažovateľky rozhodnutie rady potvrdené.

Podľa   názoru   sťažovateľky   aj   v tomto   prípade   vyžiadaním   súvislého   záznamu vysielania programu a následným vedením správneho konania proti nej, ako aj uložením sankcie pre jeho nedodanie došlo k porušeniu jej v petite sťažnosti označených práv.

II.

Podľa   § 31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa   ustanovenia   § 112   ods. 1   OSP   môže   ústavný   súd   v záujme   hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Z oboch   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   na súvisiacom   skutkovom a právnom základe porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V sťažnostiach   vedených   pod   sp. zn.   Rvp 13146/2012   a sp. zn.   Rvp 13147/2012 sťažovateľka   zhodne   namieta   porušenie   jej   označených   práv   rozhodnutím   rady a napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, ktorými jej bola uložená pokuta za správny poriadkový   delikt   spočívajúci   v nedodaní   radou   požadovaného   záznamu   odvysielaného televízneho programu,   pretože   jej   právo   nevyhovieť požiadavke   rady   možno   podľa   nej vyvodiť   z uplatňovania   zásady „neobviňovať   sám   seba“ vyplývajúcej   z čl. 6   ods. 1 dohovoru i z nadväzujúcej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP).

Súčasne   sťažovateľka   v oboch   sťažnostiach   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie jej v petitoch označených práv podľa ústavy a dohovoru a domáha sa zrušenia napadnutých rozhodnutí rady i rozsudkov najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   z priložených   podkladov   zistil,   že   rada   svojím   rozhodnutím č. RP/15/2011   uložila   sťažovateľke   sankciu   za   to,   že   jej   nedodala   celý   súvislý   záznam z vysielania z 20. novembra 2010 tak, ako na to bola radou vyzvaná. Vzhľadom na podľa názoru   rady   nižšiu   mieru   závažnosti   správneho   deliktu   jej   v tomto prípade   uložila rada sankciu na dolnej hranici zákonom ustanoveného rozpätia, a to v sume 165 €. Rozhodnutím rady č. RP/24/2011 bola uložená sťažovateľke sankcia za to, že jej záznam z vysielania z 13.   decembra   2010   napriek   výzve   vôbec   nedodala.   Tento   rozdiel   v skutkovom   stave ale ústavný súd nepovažuje vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky namietajúcej samotný právny   základ   povinnosti   dodať   záznam,   a tak   produkovať   dôkazy   proti   sebe   samej, za relevantný na rozhodnutie vo veci a vyznievajúci v neprospech spojenia vecí.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť oboch sťažností rozhodol o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému   porušeniu   v sťažnostiach   označených   práv   napadnutými rozhodnutiami Rady pre vysielanie a retransmisiu

Pri   predbežnom   prerokovaní   tých   častí   oboch   sťažností,   ktorými sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv napadnutými rozhodnutiami rady, ústavný súd dospel k záveru o nedostatku svojej právomoci na ich prerokovanie.

Z   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   stabilne   odvodzuje   dôsledné uplatňovanie   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci.   Ústavný   súd   podľa   tohto   princípu môže   poskytovať   ochranu   základným   právam   alebo   slobodám,   alebo   ľudským   právam a základným   slobodám   vyplývajúcim   z   medzinárodnej   zmluvy,   len   ak   ochranu   týmto právam a slobodám neposkytuje „iný súd“. V opačnom prípade je v kompetencii „iného“ súdu poskytnúť požadovanú ochranu.

Napadnuté   rozhodnutia   rady   sú   rozhodnutiami   orgánu   verejnej   správy,   proti ktorým je podľa § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona   č.   195/2000   Z. z.   o   telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o vysielaní   a retransmisii“)   prípustný   opravný   prostriedok,   o ktorom   rozhoduje najvyšší súd. Z toho vyplýva, že ak k porušeniu sťažovateľkou označených práv malo dôjsť rozhodnutiami   rady   o   uložení   sankcií   za správne   delikty,   potom   poskytovanie   ochrany týmto právam tvorilo súčasť kompetencie (a teda aj právomoci) najvyššieho súdu ako súdu konajúceho o opravných prostriedkoch podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.   To   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   vecne   prerokovať   predmetné   časti spojených   sťažností,   v   dôsledku   čoho   ich   ústavný súd   musel   odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie.

2. K namietanému   porušeniu   v sťažnostiach   označených   práv   napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových zistení a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovateľka v oboch sťažnostiach uvádzala dve totožné námietky proti napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa sťažovateľky rada predovšetkým nevydala rozhodnutia o vyžiadaní záznamu z vysielania   programu,   čo   malo   podľa   nej   znamenať „zásah   do   právnej   istoty a predvídateľnosti práva“.

V oboch   sťažnostiach   doručených   ústavnému   súdu   sťažovateľka   argumentuje názorom,   že   rada   ju   o predloženie   sporného   záznamu   odvysielaného   programu   mala požiadať formálnym aktom, lebo je kolektívnym orgánom, „ktorý rozhoduje hlasovaním členov RVR“. Preto mala rada od nej požadovať predmetný záznam vysielaného programu formou   rozhodnutia.   Podľa   názoru   sťažovateľky   je   potrebné   aj   na   správne   konanie aplikovať princípy trestného práva, pričom sťažovateľka zároveň poukazuje na možnosť analogického aplikovania pravidiel o domovej prehliadke, na realizáciu ktorej je potrebné osobitné   rozhodnutie   (príkaz   podľa   § 100   Trestného   poriadku)   spĺňajúce   formálne a materiálne   predpoklady,   a súčasne   musí   byť   vydané   orgánom   oprávneným   o ňom rozhodovať.

Najvyšší   súd   v oboch   napadnutých   rozsudkoch   vo   vzťahu   k forme   vyžiadania záznamu vysielania od vysielateľa uviedol, že „... Rade [je] zverené oprávnenie vyžiadať záznamy   vysielania,   zákonodarca   nepredpokladal   pri   takomto   úkone   rozhodovanie o vyžiadaní.   Nejedná   sa   o zásah   do   práv   vysielateľov   –   ukladanie   povinností,   ako   sa nesprávne   domnieva   navrhovateľka,   nakoľko   povinnosť   predložiť   záznam   vysielania nevzniká vydaním administratívneho rozhodnutia, táto je povinnosťou vyplývajúcou priamo zo zákona... Rovnako gramatickým výkladom ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona je potrebné dôjsť k rovnakému vyššie uvedenému záveru, nakoľko zákonodarca v súvislosti s poskytovaním záznamov používa termín vyžiadanie nie rozhodnutie.“.

K námietke nedostatku formy, akou rada požadovala záznam televízneho vysielania od sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že ak zákon formálnu podobu procesného úkonu smerujúceho k realizácii kompetencie správneho orgánu nepredpisuje, potom z ústavného hľadiska nie je významné, akou formou správny orgán predmetný procesný úkon uskutoční. Dôležitá   je   jeho   obsahová   stránka   tak,   aby adresát   úkonu   bol   spôsobilý   jednoznačne identifikovať správny orgán a zákonom ustanovenú povinnosť, ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v sťažnosti nepredniesla žiadne námietky spochybňujúce uvedené požiadavky a najvyšší súd sa s jej argumentáciou uvedenou v odvolaní vysporiadal podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným (akceptovateľným) spôsobom.

Sťažovateľka   zároveň   tvrdí,   že uloženie povinnosti   predložiť záznam televízneho vysielania je porušením jej základného práva neobviňovať seba samu, ktoré je zahrnuté tak v základnom práve podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v práve podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka   tvrdí,   že   nebola   povinná   predložiť   rade   záznam   z vysielania   televízneho programu, zastávajúc názor, že táto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej garantovaných práv,   pričom   poukazuje   aj   na   judikatúru   ESĽP   (Bykov   proti   Ruskej   federácii).   Podľa sťažovateľky § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii, ako aj samotný postup rady, jej rozhodnutie a potvrdenie tohto rozhodnutia najvyšším súdom je v rozpore s čl. 46 ústavy   a čl. 6   dohovoru.   Podľa   sťažovateľky   odmietnutím,   resp.   nedodaním   záznamu z vysielania   sťažovateľka   len   realizovala   výkon   svojho   práva   neobviňovať   seba   samu, a preto nie je jej konanie možné považovať za protiprávne.

Podľa názoru najvyššieho súdu v oboch napadnutých rozsudkoch „Porušenie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsem accusare) môže podľa ustálenej judikatúry   ESĽP   viesť   v určitých   prípadoch   k porušeniu   čl. 6   dohovoru,   avšak v prejednávanej veci sa jednalo o splnenie zákonom stanovenej, navrhovateľka nekonala ako   osoba   obvinená   respektíve   podozrivá   zo   spáchania   správneho   deliktu   v priebehu konania o správnom delikte.“.

V súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľky,   podľa   ktorej   je   § 16   ods. 3   písm. l) zákona   o vysielaní   a retransmisii   v rozpore   s čl. 46   ústavy   a čl. 6   dohovoru,   považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že už podľa jeho judikatúry vzťahujúcej sa na konania o podnete   podľa   znenia   ústavy   (čl. 130   ods. 3)   platného   a   účinného   do   nadobudnutia účinnosti novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a   dopĺňa   Ústava   Slovenskej   republiky   č. 460/1992   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov, ústavný   súd   pri   posudzovaní   otázky   zjavnej   neopodstatnenosti   podnetu   zisťoval,   či prekážkou jeho prijatia na ďalšie konanie nie je ústavná a zákonná úprava jednotlivých typov   konaní   pred   ústavným   súdom   (m.   m.   I. ÚS 23/99   až   I. ÚS 29/99),   pričom zdôrazňoval, že každé z týchto konaní pred ústavným súdom   sa   vyznačuje tým, že ho možno začať iba ako samostatné konanie a iba na návrh oprávnených subjektov. Žiadne z týchto konaní preto nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedenej ústavnej a zákonnej úpravy ústavný súd za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane podnetov fyzických osôb a právnických osôb) považuje len tie,   o ktorých   možno konať a aj rozhodnúť v niektorom   z ústavou ustanovených   typov   konaní   pred   ústavným   súdom   ako   v   samostatnom   konaní. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd v konaní o podnete vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 96/93 uviedol: „Konanie o podnete právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   práv   podľa   čl. 130   ods. 3   ústavy,   nemožno   uskutočniť a vysloviť v ňom porušenie ústavného práva, ak tomuto konaniu musí predchádzať iné konanie pred ústavným súdom a predkladateľ podnetu nemá ústavné právo iniciovať začatie takého konania.“ Rovnaký záver sa vzťahuje aj na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 318/2011).

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažností dospel k záveru, že pokiaľ sa sťažovateľka v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha rozhodnutia, ktoré je ústavný súd oprávnený vydať len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, nemožno vzhľadom na uvedené dôvody prijať jej sťažnosti vo vzťahu k tejto argumentácii na ďalšie konanie, a preto ich v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti odmietol.

Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľky   o tom,   že   napadnutými   rozsudkami najvyššieho súdu boli porušené jej označené práva, ústavný súd uvádza, že v obdobnej veci považoval   za   nedôvodnú   takú   námietku,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   uložil   žalovanej povinnosť   (predložiť   súdu   na   dátovom   nosiči   odvysielanú   reportáž)   zodpovedajúcu dôkaznému   bremenu   žalobcu.   Zabezpečenie   dôkazu   má   okrem   zabezpečovacej   funkcie aj funkciu preventívnu, ktorá sa prejavuje najmä v tom, že bráni vzniku situácie, keď by sa jeden z účastníkov konania bez vlastného zavinenia mohol dostať do stavu dôkaznej núdze z dôvodu   absencie   relevantného   dôkazného   prostriedku.   Preto   povinnosť   uloženú sťažovateľke predložiť súdu na dátovom nosiči odvysielanú reportáž nemožno v žiadnom prípade   kvalifikovať   ako   prenesenie   dôkazného   bremena   zo   žalobcu   na   sťažovateľku (II. ÚS 25/2012).

Taktiež   už   ústavný   súd   uviedol,   že   výklad   § 16   písm. e)   zákona   o   vysielaní a retransmisii (v znení účinnom do 14. decembra 2009, pozn.), podľa ktorého je vysielateľ povinný na požiadanie rady predložiť súvislý záznam vysielania [a to bez ohľadu na to, že slovné   spojenie   „súvislé   záznamy“   nie   je   explicitne   uvedené   v   predmetnej   povinnosti za bodkočiarkou,   ale   iba   pri   povinnosti   na uchovávanie   súvislých   záznamov   vysielania počas   30   dní   odo   dňa   ich   vysielania   v zodpovedajúcej   kvalite   (povinnosť   pred bodkočiarkou)], je vecne správny a z ústavného hľadiska bez akýchkoľvek pochybností akceptovateľný.   Ak   totiž   zákon   ukladá   vysielateľovi   povinnosť   uchovávať   v   zákonom ustanovenej lehote súvislý záznam vysielania, môže rada reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie   tejto   povinnosti   vysielateľom   len   tak,   že   si   od vysielateľa   vyžiada   súvislý záznam vysielania, a tento je vysielateľ povinný jej poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči. Za stavu, keď je povinnosťou vysielateľa predložiť rade súvislý záznam vysielania, je aj možnosť uloženia pokuty podľa § 67 ods. 2 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii viazaná na nesplnenie povinnosti predložiť rade súvislý záznam vysielania (a to bez ohľadu na   to,   či   bol   tento   súvislý   záznam   rade   sťažovateľkou   poskytnutý   dodatočne),   a nielen na nepredloženie žiadneho záznamu (IV. ÚS 92/09).

Ústavný súd uvádza, že podľa judikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny orgán   alebo   súd   konal   v súlade   s čl. 6   dohovoru   (resp.   čl. 46   ústavy)   pri   preskúmaní uloženia pokuty za nepredloženie určitých informácií, a tým, či môže štát uložiť povinnosť vyžadovať od fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (pozri rozsudok ESĽP, J. B. proti Švajčiarsku z 3. mája 2001, č. 31827/96 vo vzťahu k informáciám potrebným na správne určenie daňovej povinnosti).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe, ale ide o preukázanie splnenia zákonnej povinnosti (uchovávať záznamy z vysielania po určitý čas), ktorá bola osobám   v pozícii   sťažovateľky,   regulovaným   osobitnými   právnymi   predpismi,   uložená ex ante   vo   všeobecnom záujme   a ktorá   slúži   na   riadny   výkon   funkcií   rady.   Rada   ako regulačný   orgán   môže   reálne   skontrolovať   splnenie,   resp.   nesplnenie   tejto   povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania, a tento je vysielateľ   povinný   jej   poskytnúť   na   zvyčajnom   technickom   nosiči   (IV. ÚS 92/09),   čím uloženie povinnosti sleduje legitímny cieľ výkonu kontroly v tejto oblasti, pričom miera zásahu (povinnosť vydať záznam) je vzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania a retransmisie marginálna.

Zároveň   ústavný   súd   podotýka,   že   nepredloženie   záznamov   z vysielania   nie   je spojené s hrozbou trestnoprávneho postihu nad rámec peňažných poriadkových pokút za nepredloženie záznamu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   v napadnutých   rozsudkoch dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami vznesenými sťažovateľkou v jej žalobách a preskúmanie   zákonností   napadnutých   rozhodnutí   rady   o   odvolaniach,   a to   v rozsahu potrebnom   na   rozhodnutie   vo   veci,   zohľadňujúc   jeho   postavenie   ako   súdu   v rámci správneho   súdnictva. Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   postavenie   nemôže   zasahovať do právomoci   všeobecných   súdov,   zisťovať   skutkové   okolnosti   a vyvodzovať   právne závery, ak sú tieto ústavne udržateľné. V okolnostiach danej veci preto nič nesignalizuje, že by napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažností sťažovateľky v častiach smerujúcich proti napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013