znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 12/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. P., PhD., B., Ing. T. F., B., Ing. G. P., B., a Ing. O. V., D., všetci zastúpení advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky  Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradom   justičnej   a kriminálnej   polície,   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky 

Okresnej prokuratúry B. a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky  Okresným súdom Bratislava IV v bližšie neoznačených konaniach a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. P., PhD., Ing. T. F., Ing. G. P. a Ing. O. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2011 doručená sťažnosť Ing. P. P., PhD., B., Ing. T. F., B., Ing. G. P., B., a Ing. O. V., D. (ďalej len   „sťažovatelia“),   všetci   zastúpení   advokátom   JUDr.   J.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)  Okresného riaditeľstva Policajného zboru B., Úradom   justičnej   a kriminálnej   polície   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“),   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)  Okresnej prokuratúry B. (ďalej len „okresná prokuratúra“) a Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)  Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v bližšie neoznačených konaniach.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:«V priebehu roku 1998 začalo šetrenie privatizačného konania vznikom a činnosťou L., a. s. a vzťahu s existujúcou štátnou príspevkovou organizáciou D., štátna skúšobná SKTC-113. Oznámenie podávalo Ministerstvo hospodárstva SR v auguste 1998.

V   čase   prvej   polovice   roku   1999   predseda   predstavenstva   akciovej   spoločnosti, sťažovateľ v I. rade podával sťažnosti, pretože sa proti akciovej spoločnosti a hlavne jej štatutárom začal proces „likvidácie“ a proces „vytesnenia“ nimi robeného skúšobníctva, v tom čase veľmi špecifického trhu v tomto odvetví....

Takmer štyri roky prebiehalo predprocesné vyšetrovanie, ktoré vyvrcholilo 24. 6. 2003 k začatiu trestného stíhania a vznesenia obvinenia.

Od júna 2003 boli obvinení, t. j. sťažovatelia v I. až IV. rade zastupovaní obhajcom JUDr. J. H., ktorý v mene sťažovateľov podal dňa 11. 7. 2003 proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť.

Prokurátor Okresnej prokuratúry B. sťažnosť dňa 8. 8. 2003 zamietol. Obvinená Ing. F. a ostatní obvinení prostredníctvom obhajcu žiadali vyšetrovateľa kpt. Ing. R. o urýchlené konanie.

K výsluchom obvinených došlo   až   začiatkom roku   2004 až po   tom,   čo vec   bola pridelená vyšetrovateľovi P., neskôr K., S. a K.

S plnou vážnosťou tvrdíme, že dokazovanie nemalo snahu zistiť skutočný stav veci. Vykonávali   sa   dôkazy   výsluchom   aj   takých   svedkov   o   ktorých   aj   vyšetrovateľ   (určite prokurátor) vedel, že „do veci nevnesú žiaden poznatok“!

Dôkazy   sa   vykonávali   preto,   aby   sa   vo   veci   vykázala   aká   taká   činnosť.   Plán vyšetrovania,   prípadne   koncepcia   neexistovala   a   spis   bol   v   podstate   v   roku   2008 uzatvorený.

Až   v   roku   2010   bol   podaný   návrh   na   podanie   obžaloby,   pričom   sťažovatelia v podstate   sústavne   navrhovali   trestné   stíhanie   zastaviť.   Dňa   2.   3.   2010   bolo oboznamovanie sa s vyšetrovacím spisom a napriek už spomínanému návrhu došlo dňa 18. 6. 2010 k upovedomeniu o zmene právnej kvalifikácie. Všetci obvinení na tento procesný úkon reagovali a navrhovali doplniť dokazovanie.

Obhajca   podal   návrh   dňa   1.   7.   2010,   pričom   Okresný   prokurátor   Okresnej prokuratúry B. dňa 2. 7. 2010 všetky návrhy zamietol.

Dňa 6. 7. 2010 bola podaná obžaloba. Od „spáchania činu“ uplynulo viac ako 12 rokov, od vznesenia obvinenia viac ako 7 rokov.

Okresný   súd   dňa   25.   3.   2011   vydal   trestný   rozkaz   a   pokiaľ   by   som   nepoznal korektnosť samosudkyne, tak by som nadobudol presvedčenie, že trestný rozkaz bol vydaný bez toho, že by k obžalobám priložený spis bol vôbec otvorený.

Proti trestnému rozkazu podali všetci obvinení odpor a obhajca odôvodnil (opäť), prečo treba vo veci zastaviť trestné stíhanie.»

Podľa   názoru   sťažovateľov   okresným   riaditeľstvom,   okresnou   prokuratúrou a okresným súdom bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú,   že ak „namietajú porušenie práva na konanie   bez prieťahov, tak pri tomto porušení práva možno za opravný prostriedok považovať urgencie, sťažnosti a návrhy na odstránenie prieťahov a zastavenie trestného stíhania, mimo iného aj preto, že stále prebiehajúce trestné konanie v porušení práva sústavne pokračuje. Ide o stav trváci a Ústavný súd SR je povinný urobiť porušovaniu práv prietrž!...

Obvinení   a   teraz   sťažovatelia   sústavne   sami   a   prostredníctvom   splnomocneného obhajcu   žiadali   vo   veci   konať,   žiadali   odstrániť   prieťahy   a   osobne   uvedúceho   Úradu justičnej   a   kriminálnej   polície   žiadali   vec   prideliť   vyšetrovateľovi   po   tom,   čo predchádzajúci z tohto útvaru odišiel.

Ministerstvo vnútra SR zodpovedné za vyšetrovanie a Generálna prokuratúra SR za dozor nad vyšetrovaním podstatným spôsobom porušili práva sťažovateľov. Okresný súd tým, že vydal trestný rozkaz, v trvácom stave porušovania práv sťažovateľov pokračoval. Pomer   v   porušovaní   práv   Ministerstva   vnútra   SR   -   OR   PZ,   Úrad   justičnej a kriminálnej polície 40%, Generálnej prokuratúry SR - Okresná prokuratúra B. 45% a Ministerstva spravodlivosti SR - Okresný súd Bratislava IV 15%....

Dnes   s   odstupom   času   a   po   ďalšom   vývoji   v   skúšobníctve   sú   sťažovatelia presvedčení, že práve zabrániť L., a. s. dosiahnuť previerku NBÚ bolo účelovo a zámerne vznesené obvinenie proti štyrom štatutárom.

L., a. s. bol odstavený od najzávažnejšej svojej činnosti tým, že nezískal previerku NBÚ, stratil dobré meno na trhu a postupne stratil trh ako taký.

Všetci sťažovatelia po tak dlhoročnom psychickom týraní zmenili život, pracovné prostredie a museli zmeniť aj využitie voľného času. Zadosťučinenie vo výške 3.333,- Eur u každého zohľadní ujmu, ktorá im bola spôsobená. Zadosťučinenie každému sťažovateľovi uhradia v pomere: Ministerstvo vnútra SR - OR PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície 40%,   Generálnej   prokuratúry   SR   -   Okresná   prokuratúra   B.   45%   a Ministerstva spravodlivosti SR - Okresný súd Bratislava IV. 15%.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol: „I. Ministerstvo vnútra SR - OR PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Generálnej prokuratúry SR - Okresná prokuratúra B. a Ministerstva spravodlivosti SR - Okresný súd Bratislava   IV.   porušili   právo   sťažovateľov   v   I.   až   IV.   rade   na   prejednanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Okresnému súdu v Bratislave IV sa prikazuje konať vo veci 2 T 119/2010 bez zbytočných prieťahov a zakazuje sa mu aby pokračoval v porušovaní článku čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

III.   Sťažovateľom   v   I.   až   IV.   rade   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 3.333,- Eur pre každého, ktorú čiastku porušovatelia každému sťažovateľovi v I. až IV.   rade   uhradia   pomerne,   a   to   Ministerstvo   vnútra   SR   -   OR   PZ,   Úrad   justičnej a kriminálnej polície v pomere 40%, Generálna prokuratúra SR - Okresná prokuratúra B. v pomere 45% a Ministerstvo spravodlivosti SR - Okresný súd Bratislava IV. v pomere 15%, to všetko na účet advokáta sťažovateľov v I. až IV. rade JUDr. J. H., č. ú.:... vedený v S., a. s., do dvoch mesiacov od právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu SR.

IV.   Sťažovateľom   v   I.   až   IV.   rade   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia vo výške 663,94 Eur (2 úkony právnej služby a to: 1. prevzatie zastupovania 4 (štyroch) sťažovateľov, 2. podanie sťažnosti na Ústavný súd SR podľa § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.) na účet advokáta JUDr. J. H., č. ú.;... vedený v S., a. s., do dvoch mesiacov od právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých je sťažovateľ uplatňujúci ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpený advokátom.

Sťažovatelia jednoznačne neuviedli, akej veci sa sťažnosť týka a proti komu smeruje  v návrhu   na   rozhodnutie   označujú   za   porušiteľov   svojich   práv   ministerstvo   vnútra v spojení   s okresným   riaditeľstvom,   generálnu   prokuratúru   v spojení   s okresnou prokuratúrou, ministerstvo spravodlivosti v spojení s okresným súdom, pričom neoznačili spisové značky postupov, konaní, resp. prípisov, ktorými malo dôjsť k porušeniu ich práv, s výnimkou okresného súdu, ktorý mal porušiť práva sťažovateľov, ku ktorým malo dôjsť postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 119/2010. Sťažovatelia v sťažnosti len uviedli, že 25. marca 2011 okresný súd vydal trestný rozkaz, proti ktorému všetci obvinení podali odpor.

1.   Sťažovatelia   tiež   neuviedli,   na akom   orgáne   verejnej   moci sa   sťažnosť   v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nachádzala; z obsahu sťažnosti možno usudzovať, že sťažnosť bola v systéme všeobecných súdov, avšak zo sťažnosti nevyplynulo, na ktorom stupni   všeobecného   súdu   sa   vec   nachádza.   Napriek   týmto   nedostatkom   zo   sťažnosti vyplýva, že prípravné konanie v trestnej veci sťažovateľov bolo už skončené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   v časti, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   ministerstva   vnútra   v spojení   okresným riaditeľstvom, ako aj postupom generálnej prokuratúry v spojení s okresnou prokuratúrou a ministerstvom spravodlivosti v bližšie neoznačených konaniach.

2. Čo sa týka súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 T 119/2010, ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. 2 T 119/2010 bolo 13. mája 2011 konanie zastavené; proti   rozhodnutiu   o zastavení   konania   sa   odvolal   prokurátor.   Z   toho   dôvodu   bol   spis v auguste 2011 postúpený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).   Spis vedený   pod   sp.   zn.   2   T   119/2010   sa   26.   mája   2011,   t.   j.   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu,   nachádzal   na   okresnom   súde,   ktorý   účastníkom   konania   doručoval rozhodnutie   o   zastavení   konania.   Krajský   súd   28.   septembra   2011   zrušil   rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo veci je nariadený termín pojednávania na 31. január 2012.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 2 T 119/2010 ústavný súd uvádza, že v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa vyžaduje, aby sťažovateľ preukázal, že využil účinné právne prostriedky na ochranu svojich práv, ktoré mu právny poriadok poskytuje. V danom prípade vo sfére všeobecných súdov   je   to   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Využitie sťažnosti na prieťahy v konaní však sťažovatelia nepreukázali.

Ústavný súd ďalej uvádza, že z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, spravidla návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd konštatuje, že v danej veci opísaný skutkový stav neindikuje podľa jeho názoru možnosť prijatia záveru o takom postupe okresného súdu, z ktorého by bolo možné vyvodzovať vecnú súvislosť s označeným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr. III. ÚS 65/2011, I. ÚS 136/2011), resp. ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Ústavný súd nad rámec svojho rozhodnutia uvádza, že sťažnosť sťažovateľov sa vyznačuje neurčitosťou svojho obsahu a nespĺňa ani ďalšie náležitosti ustanovené v § 20 a v § 50 zákona o ústavnom súde. Sťažovatelia sú pritom v konaní pred ústavným súdom

zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom  advokátom.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010). Ústavný súd nie je povinný odstraňovať nedostatky v náležitostiach sťažnosti z úradnej povinnosti, pretože na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní pred   ústavným súdom   [čo   vyplýva   aj z judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   409/04,   II.   ÚS   117/05,   IV.   ÚS   267/08, IV. ÚS 213/2010)].   Zistené   nedostatky   v zákonom   predpísaných   náležitostiach   sťažnosti zakladajú tiež dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012