znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 12/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť H. K., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 86/2007-150 z 19. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2007   doručená   sťažnosť   H.   K.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 86/2007-150 z 19. júna 2007 (ďalej aj „uznesenie z 19. júna 2007“).

Zo sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v konaní o určenie neplatnosti dražby, ktorá sa konala 17. februára 2006 podľa § 7 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o dobrovoľných   dražbách“),   ktoré   je   Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom (ďalej len „okresný súd“) vedené pod sp. zn. 7 C 109/2006. Žalovanými v predmetnom konaní sú D., a. s., B., a F., a. s., B.

Sťažovateľka   v   priebehu   konania   podala   návrh   na   jeho   prerušenie,   pretože § 7 zákona o dobrovoľných dražbách, od aplikácie ktorého závisí rozhodnutie okresného súdu o neplatnosti dražby zo 17. februára 2006, je podľa nej v rozpore s ústavou a súčasne okresnému   súdu   navrhla,   aby   tento   návrh   postúpil   na   zaujatie   stanoviska   ústavnému súdu. Okresný súd uznesením č. k. 7 C 109/2006-139 z 22. mája 2007 (ďalej aj „uznesenie z 22. mája 2007“)   návrh   sťažovateľky   na prerušenie   konania   zamietol.   V rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že „po preskúmaní predmetného zákona nedospel k záveru, že sa jedná o rozpor zákona, ktorý bude aplikovaný, a ústavy. Ďalej poukazuje na to, že procesný úkon súdu – prerušenie konania – závisí od úvahy súdu a preto nemôže byť vyvolaný podnetom alebo návrhom účastníka. Účastník môže takéto prerušenie   konania   navrhnúť,   avšak   súd   nie je povinný   takémuto   návrhu   vyhovieť“. Sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala odvolanie.

Krajský súd uznesením z 19. júna 2007 potvrdil uznesenie okresného súdu z 22. mája 2007, pretože „nezistil procesné pochybenie súdu, ktoré by si vyžadovalo zmenu, prípadne zrušenie napadnutého uznesenia“.

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   a krajský   súd   tým,   že   v predmetnom   konaní nerozhodli   o   prerušení   konania   a   nepostúpili   návrh   sťažovateľky   podľa   § 109   ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ústavnému súdu, t. j. nevyhoveli ňou podanému návrhu, porušili jej v sťažnosti označené práva.

Znenie   § 7   zákona   o dobrovoľných   dražbách   podľa   sťažovateľky „smeruje do minulosti a vnáša do právneho poriadku nerovnosť, odporujúcu zásadám právneho štátu tým,   že zavádza rozdielny právny režim, pre záložných dlžníkov, podľa ktorého záložní dlžníci,   ktorí dali vec do zálohu ešte pre účinnosťou zákona o dobrovoľných dražbách, nepožívajú   právnej   ochrany   takej   intenzity   ako   záložní   dlžníci,   ktorí   vec   založili až po nadobudnutí účinnosti novej právnej normy“.

Sťažovateľka následne v sťažnosti poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa   predovšetkým   princípu   rovnosti   a   zákazu   retroaktivity   právnych   noriem   a následne uviedla: „Pokiaľ by súd vychádzal z požiadavky právnej istoty, ktorú mala sťažovateľke zaručiť právna úprava záložného práva a jeho realizácie účinná k 17. 4. 1998, t. j. ku dňu uzavretia zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, musel by prísť k záveru, že realizácia záložného práva v roku 2006 mala byť vykonaná podľa právnej úpravy platnej a účinnej ku dňu uzavretia záložnej zmluvy, t. j. ku dňu 17. 4. 1998. Dikcia novej právnej úpravy však spôsobuje, že dražobní veritelia, záložní dlžníci a zálohy sú rozdelené do dvoch skupín s nerovnakými režimami, pričom okamžikom rozhodným pre začlenenie do jednej z týchto   skupín   je   deň   nadobudnutia   účinnosti   predmetného   zákona.   Zohľadňované   sú tak skutočnosti,   ktoré   subjekty   právneho   vzťahu   nie   sú   schopné   ex   post   ovplyvniť. (bližšie PL. ÚS ČR 47/04)

Nová práva úprava nie je v súlade s ústavnými hľadiskami – zárukou spravodlivého procesu, zákazom retroaktivity, zásadou rovnosti a ochrany práv tretích osôb.“

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby v predmetnej veci vydal nález, v ktorom vysloví, že krajský súd uznesením z 19. júna 2007 porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, právo   podľa   čl.   1   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   čl.   26   Medzinárodného   paktu o občianskych   a politických   právach,   zruší   uznesenie   okresného   súdu   z 22. mája 2007 a uznesenie krajského súdu z 19. júna 2007 a vec vráti na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Sťažovateľka   v uvedenom   konaní   namieta   porušenie   v sťažnosti   označených   práv nesprávnym   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu z 22. mája 2007, hoci podľa nej už okresný súd mal uvedené konanie prerušiť a jej návrh postúpiť na zaujatie stanoviska ústavnému súdu.

Podľa   § 109   ods. 1   písm. b)   OSP   súd   konanie   preruší,   ak rozhodnutie   závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Zo   znenia   uvedeného   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku jednoznačne vyplýva,   že   na   rozhodnutie   o prerušení   konania   a postúpení   návrhu   ústavnému   súdu nepostačuje   názor   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   o   tom,   že   § 7   zákona o dobrovoľných   dražbách   je   v rozpore   s ústavou,   ale   k takémuto   záveru   musí   dospieť predovšetkým v danej veci rozhodujúci súd.

Samotný   nesúhlas   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   s rozhodnutiami všeobecných   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   o jej   návrhu   na   prerušenie   konania v danej   veci,   ktoré   sú   vydané   v súlade   s procesnoprávnym   predpisom   upravujúcim ich postup a ktorými nemohlo dôjsť ani k zásahu do materiálnej podstaty sťažovateľkiných práv, preto nemôže znamenať ani porušenie ňou v sťažnosti označených práv.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu z 19. júna 2007 nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením v sťažnosti označených práv   sťažovateľky,   a preto   jej   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o   ústavnom ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľky   bola   odmietnutá,   neprichádzalo   už   do   úvahy, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších ňou uplatnených nárokoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008