znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 12/05-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Romana Minárika, bytom Spolková republika Nemecko, zastúpený advokátom JUDr. M. K., B., ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 Dohody o ochrane investícií postupom a rozhodnutím   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp.   zn. 3 Obo 307/02 zo 7. júla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Romana Minárika   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2004   doručená   sťažnosť   Romana   Minárika   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a čl.   4   Dohody   o ochrane   investícií   (ďalej   len   „dohoda“)   postupom   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 3 Obo 307/02 zo 7. júla 2004.

Z obsahu   sťažnosti   a   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   31.   júla   2001   žalobu Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorou   sa   domáhal   určenia neplatnosti uznesenia Valného zhromaždenia Kraft Foods Slovakia, a. s., Račianska 44, 832 42 Bratislava, IČO: 31 320 180 (ďalej len „akciová spoločnosť“) z 18. mája 2001. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 30 Cb 51/01 z 11. septembra 2002 žalobu sťažovateľa zamietol a najvyšší   súd   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   rozsudkom   sp. zn.   3   Obo   307/02 zo 7. júla 2004 potvrdil.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza, že k porušeniu jeho vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy došlo na základe tej skutočnosti, že ako vlastníkovi akcií mu   bolo   rozhodnutím   všeobecných   súdov „odňaté   právo“ na   poskytnutie   účtovnej závierky, ktorú malo valné zhromaždenie schvaľovať. Podľa sťažovateľa v rozhodnutiach všeobecných súdov bolo konštatované, že sťažovateľ nemá nárok oboznámiť sa s úplnou účtovnou   závierkou   v   rozsahu,   v akom   je akciová   spoločnosť   takúto   závierku   v zmysle zákona o účtovníctve povinná vyhotovovať, hoci ako akcionár o schvaľovaní tejto účtovnej závierky rozhoduje. Rozhodnutiami všeobecných súdov bolo sťažovateľovi odňaté právo kvalifikovane rozhodovať na základe poznania všetkých relevantných skutočností, ktoré mu bola akciová spoločnosť povinná poskytnúť, o nakladaní so svojím majetkom.

Rozhodnutiami   všeobecných   súdov   bola   porušená   aj   rovnosť   zákonného   obsahu vlastníctva všetkých vlastníkov – akcionárov, pretože tak členovia predstavenstva, ako aj dozornej rady v orgánoch akciovej spoločnosti reprezentujú záujmy majoritného akcionára, ktorý mal možnosť oboznámiť sa či už priamo, alebo prostredníctvom týchto osôb s ročnou účtovnou   závierkou   akciovej   spoločnosti   za   rok   2000.   Oboznámenie   sa   majoritného akcionára s účtovnou závierkou sťažovateľ odvodzuje od jeho výkonu hlasovacích práv v podobe schválenia tejto závierky, pretože jej schválenie bez preskúmania by bolo podľa sťažovateľa „neracionálnym aktom väčšinového akcionára“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Konanie odporcu resp. majoritného akcionára, ktorý výkonom   svojich   hlasovacích   práv   na   valnom   zhromaždení   odporcu   účtovnú   závierku schválil, akceptované Rozhodnutím, je podľa názoru sťažovateľa konaním uskutočneným zneužívajúcim   spôsobom.   Takéto   konanie   nepodlieha   právnej   ochrane   poskytovanej právnym   poriadkom;   napriek   tejto   skutočnosti   však   takémuto   konaniu   odporcu   resp. majoritného akcionára, ktorí obaja konajú v zhode, bola Rozhodnutím poskytnutá právna ochrana a uznesenia, ktorých sa požadované informácie (predloženie účtovnej závierky) týkali, neboli vyhlásené za neplatné. Odporca bez právneho dôvodu odmietol a nevydal sťažovateľovi požadovanú účtovnú závierku, vedomý si skutočnosti, že aj hlasy sťažovateľa spojené s jeho akciami nebudú rozhodujúce a vôbec potrebné na prijatie uznesenia valného zhromaždenia tak o schválení ročnej účtovnej závierky ako aj o rozdelení zisku“.

Sťažovateľ námietku porušenia čl. 4 dohody bližšie neodôvodňuje.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd„zrušil   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   7.   7.   2004, sp. zn. 3 Obo   307/02   vo   veci   sťažovateľa   ako   žalobcu   proti   žalovanému:   Kraft   Foods Slovakia, a. s., so sídlom Račianska 44, 832 42 Bratislava, IČO: 31 320 180 o neplatnosť uznesenia   valného   zhromaždenia,   ktorým   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   potvrdil zamietnutie žaloby sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 9. 2002, sp. zn. 30 Cb 51/01 a vrátil vec na ďalšie konanie v súlade s § 56 ods. 3 písm. c) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v spore   sťažovateľa,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere,   predovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   postupom všeobecných   súdov   a namietaným porušením   základných   práv sťažovateľa podľa   čl.   20 ods. 1 a 3 ústavy a čl. 4 dohody.

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   o žalobe   sťažovateľa o určenie   neplatnosti   uznesenia   riadneho   valného   zhromaždenia   rozhodol   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 30 Cb 51/01 z 11. septembra 2002, ktorý bol rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 307/02 zo 7. júla 2004 potvrdený.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Subjektom, ktorému sa priznáva ochrana podľa čl. 20 ods. l ústavy, je vlastník.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Už   samotné   znenie,   ako   aj   výklad   týchto   ustanovení   ústavy   bez   akýchkoľvek pochybností vylučujú možnosť vyslovenia záveru (o vyslovenie ktorého sa sťažovateľ pred ústavným   súdom   domáha),   že   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   by   malo   byť   porušené vlastnícke právo sťažovateľa.

Všeobecný   súd   by   mohol   byť   porušovateľom   tohto   základného   práva   hmotného obsahu, ak by postupoval v konaní tak, že by to znamenalo porušenie ústavnoprocesných princípov spravodlivého procesu podľa čl. 46 až 50 ústavy. Inak jeho postup a rozhodnutie nemožno dávať do spojitosti s porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Ústavný súd dospel   k záveru, že označené rozhodnutie najvyššieho súdu,   ako aj dôvody uvádzané sťažovateľom v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov.

Treba súčasne dodať, že v danom prípade sa nedá vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi postupom   všeobecného   súdu   (krajského   súdu   a najvyššieho   súdu)   a porušením   čl.   20 ods.   1   a   3   ústavy.   Priamu   súvislosť   tvrdí   sťažovateľ   iba   z dôvodu,   že   nebol   úspešný s nárokom   na   určenie   neplatnosti   uznesenia   valného zhromaždenia   akciovej   spoločnosti a nestotožňuje sa s právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý v rozhodnutí zo 7. júla 2004 sp. zn. 3 Obo 307/02 dospel k záveru, že „... prijatím uznesenia pod č. 3 a č. 4 na valnom zhromaždení   nebol   porušený   právny   predpis   a ani   práva   akcionára“. Podľa   názoru ústavného   súdu   posúdenie   otázok   a   určenie,   či   rozhodnutie   prijaté   na   riadnom   valnom zhromaždení akciovej   spoločnosti   môže   byť vyhlásené za   neplatné, ak je v   rozpore   so zákonom,   spoločenskou   zmluvou   alebo   so   stanovami,   patrí   všeobecnému   súdu,   ktorý v danej veci aj rozhodol. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom, v danom prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02).

Ústavný   súd   sa   oboznámil   nielen   s obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Obo 307/02 zo 7. júla 2004, ale aj s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn. 30 Cb 51/01 z 11. septembra 2002 a dospel k záveru, že oba súdy svoje rozhodnutia náležite odôvodnili. Súd prvého stupňa podrobne uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonávaného dokazovania za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a náležite odôvodnil aj použitie príslušných ustanovení právnych predpisov, podľa   ktorých   zistený   stav   posúdil.   Odvolací   súd   aj   keď   sa   s aplikáciou   §   180   ods.   5 Obchodného   zákonníka   súdom   prvého   stupňa   nestotožnil,   jeho   rozsudok   ako   správny potvrdil,   keďže „táto   nesprávna   aplikácia   právneho   predpisu   a z nej   vyvodený   právny záver“ podľa neho nemajú „vplyv na správnosť napadnutého rozsudku“.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   a 3   ústavy z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   namieta,   že   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   boli porušené jeho základné práva podľa čl. 4 dohody.

Podľa čl. 4.1 dohody investície investorov jednej zmluvnej strany požívajú na území druhej zmluvnej strany plnú ochranu a bezpečnosť.

Podľa   čl.   4. 2 dohody   investície   investorov   jednej zmluvnej strany sa   nesmú na území druhej zmluvnej strany vyvlastniť, znárodniť alebo podriadiť akémukoľvek inému potretiu,   ktorého   výsledok   je rovnaký   ako vyvlastnenie alebo znárodnenie,   s výnimkou prípadov vykonaných vo verejnom záujme a zaručujúcich odškodnenie. Odškodnenie musí zodpovedať hodnote vyvlastnenej investície bezprostredne pred časom, keď sa skutočné alebo hroziace vyvlastnenie, znárodnenie alebo iné podobné opatrenie verejne vyhlásilo. Odškodnenie sa musí vyplatiť bezodkladne a musí zahŕňať obvyklý bankový úrok až do doby   splatnosti;   musí   byť   skutočne   zhodnotiteľné   a voľne   prevoditeľné.   Opatrenie   na určenie   a   výplatu   odškodnenia   sa   musí   vykonať   vhodným   spôsobom   najneskôr   v   čase vyvlastnenia, znárodnenia alebo podobného opatrenia. Platnosť vyvlastnenia, znárodnenia alebo   podobného   opatrenia   a   výška   odškodnenia   musia   byť   preskúmateľné   v   riadnom súdnom konaní.

Podľa čl. 4. 3 dohody s investormi zmluvnej strany, ktorých investície utrpia na území   druhej   zmluvnej strany straty   v dôsledku   ozbrojených   konfliktov,   výnimočného stavu alebo povstania, sa nebude zaobchádzať vo veci reštitúcie, vyrovnania, náhrady škody alebo iného urovnania menej priaznivo než s vlastnými investormi. Také platby musia byť voľne prevoditeľné.

Podľa   čl.   4.   4   dohody   investori   jednej   zmluvnej   strany   budú   na   území   druhej zmluvnej strany   požívať v   prípadoch   spomenutých   týmto   článkom   doložku   najvyšších výhod.

Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách majú prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú „väčší rozsah“ základných práv alebo slobôd.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne dôvody, prečo mali byť v konaní pred všeobecným súdom použité ustanovenia čl. 4 dohody namiesto príslušnej vnútroštátnej zákonnej úpravy. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preto konštatoval, že sťažnosť, v ktorej sťažovateľ nepreukázal dôvody pre použitie medzinárodnej zmluvy v konaní pred všeobecným súdom, treba považovať za zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol z už citovaného dôvodu.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označeného právoplatného rozhodnutia podľa čl. 127 ods. 2 ústavy by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2005