znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 12/04-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť A. Š., bytom Z., S. n. T., zastúpenej advokátom JUDr. D. H., K., vo veci porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 407/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   A.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 407/97 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice - okolie   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17 C 407/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. Š. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom Dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. novembra 2003 doručená sťažnosť A. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 407/97.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 12/04-12 z 22. januára 2004 prijal sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 25. marca 2004 uviedol, že:

„Žaloba   bola   podaná   na   tunajší   súd   12. 2. 1996   a   bola   zaevidovaná pod č. k. 17 C 48/96. V tomto konaní bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým sa zakázalo odporcovi akokoľvek nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, ktoré boli v jeho vlastníctve a nároky,   z ktorých   boli   predmetom   súdneho   konania.   Dňa   16. 9. 1999   bol   vyhlásený rozsudok s tým, že časť uplatneného nároku žalobcov bola vylúčená na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 17 C 407/97.

Vzhľadom   k tomu,   že   navrhovateľka   bola   pracovníčkou   tunajšieho   súdu   boli z prejednávania veci uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. 11. 1999 vylúčení sudcovia (...).

Konanie prebiehalo bez prieťahov. Spis bol pridelený Mgr. S.. Pojednávanie   7. 6. 2000   odročené   na   neurčito   za   účelom   skončenia   dedičského konania   po   nebohom   odporcovi - otcovi   sťažovateľky.   Dedičské   konanie   bolo   skončené vydaním osvedčenia o dedičstve, ktoré nadobudlo právoplatnosť 1. 2. 2001.

Pojednávanie 27. 6. 2001 odročené na neurčito, s tým, že účastníkom bola uložená povinnosť, aby v lehote 3 mesiacov oznámili súdu skutočnosti, ktoré boli potrebné na ďalšie pokračovanie v konaní. Žalobcovia si povinnosť splnili 22. 10. 2001, žalovaný 28. 11. 2001. Sudkyňa Mgr. S. odišla na materskú dovolenku a spis bol dňa 31. 1. 2002 pridelený JUDr.   M.   JUDr.   M.   dňa   24. 6. 2002   predložila   spis   predsedovi   Okresného   súdu Košice - okolie na pridelenie inému sudcovi, lebo cítila byť vo veci zaujatá.

Spis bol následne pridelený JUDr. H. - za uvedené obdobie sa vo veci nekonalo. Začiatkom   mája   2003   prevzala   senát   po   JUDr.   H.   Mgr.   K.   Dňa   7. 10. 2003 sťažovateľka podala žiadosť o odblokovanie nehnuteľnosti, na ktorú bolo vydané predbežné opatrenie. Žiadosť o zrušenie predbežného opatrenia zo strany žalobcu bola v tomto konaní podaná   celkom   3-krát.   Z toho   2-krát   bola   táto   žiadosť   súdom   zamietnutá.   O poslednej žiadosti súd ešte nerozhodol. Dňa 6. 2. 2004 boli na výsluch predvolaní účastníci konania za účelom možnosti ukončenia sporu zmierom. Žalobkyňa p. V. sa dostavila na výsluch a doložila súdu krátkou cestou jej predstavu finančného vysporiadania medzi účastníkmi sporu,   aby   bolo   možné   ukončiť   spor   súdnym   zmierom.   Na   výsluch   sa   dostavila aj sťažovateľka - žalovaná so svojím právny zástupcom. Súd oboznámil žalovanú s návrhom žalobkyne   na   podmienky,   za   ktorých   by   bola   ochotná   sa dohodnúť.   Nato   bol   výsluch prerušený   pre poplach   hlásený v budove   súdu.   Právny zástupca žalovanej   bol   vyzvaný, aby následne   oznámil   súdu,   či   žalovaná   prijme   podmienky   navrhnuté   žalobkyňou. Dňa 10. 3. 2004 sa dostavil právny zástupca žalovanej a oznámil súdu, že spor nie je možné uzavrieť a teda, že bude potrebné v konaní pokračovať.“

Preskúmaním doterajšieho postupu okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu sp.   zn.   17 C 407/97   (pôvodne   pod   sp.   zn.   17 C 48/96)   zistil,   že   v predmetnej   veci od 16. septembra 1997, keď bol nárok žalobcov proti žalovanému (právnemu predchodcovi sťažovateľky)   okresným   súdom vylúčený   na   samostatné   konanie   a zaevidovaný pod sp. zn. 17 C 407/97, boli vykonané tieto podstatné úkony:

Dňa   9. januára 1998 okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   6. február 1998. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu vyžiadania kópií znaleckého posudku od žalobcov.

Dňa   9. februára 1998   žalobcovia   okresnému   súdu   doručili   kópie   znaleckého posudku.

Dňa   19. februára 1998   okresný   súd   doručil   znalecký   posudok   na   vyjadrenie žalovanému.

Dňa 31. marca 1998 okresný súd určil termín pojednávania na 30. apríl 1998.Dňa 23. apríla 1998 právny zástupca žalovaného doručil okresnému súdu vyjadrenie k znaleckému posudku. Dňa 30. apríla 1998 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom predvolania svedkov a vyžiadania spisovej dokumentácie.

Dňa 5. mája 1998 okresný súd žiadal od Obvodného úradu Čaňa spis, 29. mája 1998 mu spis bol doručený. Dňa 2. júna 1998 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcov, aby oznámili adresy svedkov (24. júna a 6. augusta 1998 opakoval výzvu), 6. augusta 1998 určil   termín   pojednávania   na   11. september 1998.   Dňa   11. septembra 1998   sa   konalo pojednávanie v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, na ktorom okresný súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkov. Pojednávanie bolo odročené na 8. október 1998.Dňa 5. októbra 1998 bol zrušený termín tohto pojednávania.Dňa 28. októbra 1998 okresný súd určil termín pojednávania na 12. november 1998. Na tomto pojednávaní, ktoré bolo odročené na 17. december 1998 vykonal okresný súd dokazovanie výsluchom svedkov.

Dňa   17. decembra 1998   v   neprítomnosti   žalovaného   vypočul   ďalších   svedkov a odročil pojednávanie na 29. január 1999.

Dňa   26. januára 1999   právny   zástupca   žalovaného   doručil   okresnému   súdu vyjadrenie a rozšírený protinávrh k žalobe.

Dňa   9. februára 1999   žalobcovia   rozšírili   návrh   a   31. marca 1999   okresný   súd pripustil zmenu návrhu žalobcov.

Dňa   11. mája 1999   právny   zástupca   žalovaného   doručil   okresnému   súdu   návrh na zrušenie predbežného opatrenia.

Dňa 2. augusta 1999 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu žalobcov o vyjadrenie k návrhu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia, 16. augusta   a   27. augusta 1999   žalobcovia a ich právna zástupkyňa doručili vyjadrenie okresnému súdu.

Dňa 26. októbra 1999 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   za   účelom   rozhodnutia   o námietke   zaujatosti   sudcov   okresného   súdu. Dňa 19. novembra 1999 bol spis   vrátený   z krajského súdu   spolu   s uznesením   o vylúčení desiatich sudcov okresného súdu.

Dňa   15. februára 2000   bol   návrh   žalovaného   na   zrušenie   predbežného   opatrenia zamietnutý. Dňa 27. apríla 2000 okresný súd určil termín pojednávania na 7. jún 2000, ktoré pre neprítomnosť účastníkov konania odročil.

Dňa 12. septembra a 16. januára 2001 okresný súd zisťoval na notárskom úrade stav dedičského   konania   po   zomrelom   Š.   G.   a   24. januára 2001   mu   notársky   úrad   oznámil, že dedičské konanie bolo skončené 16. januára 2001.

Dňa   12. februára 2001   okresný   súd   si   vyžiadal   od   notárskeho   úradu   osvedčenie o dedičstve, ktoré mu bolo doručené 7. marca 2001.

Dňa 10. apríla 2001 žalobkyňa žiadala okresný súd o pokračovanie v konaní proti dedičom žalovaného.

Dňa 4. júna 2001 okresný súd určil termín pojednávania na 27. jún 2001, na ktorom pripustil   zmenu   na   strane   účastníka   konania   (žalovanou   sa   stala   sťažovateľka). Po vykonanom   dokazovaní   výsluchom   sťažovateľky   pojednávanie   bolo   odročené na neurčito za účelom predloženia vyjadrení od právnych zástupcov účastníkov.

Dňa 29. septembra 2001 okresný súd urgoval vyjadrenia.Dňa   22. októbra 2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   žalobkyne a 28. novembra 2001 právneho zástupcu sťažovateľky.

Dňa 7. októbra 2003 právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému súdu návrh na zrušenie predbežného opatrenia.

Dňa   26. januára 2004   okresný   súd   určil   termín   výsluchu   sťažovateľky na 6. február 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 407/97 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“.   Domáhala   sa   tiež   vyslovenia porušenia   svojho   práva   podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím. Nestačí, že štátny orgán vo veci koná. K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 17 C 407/97   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 407/97 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   žaloba   o zaplatenie   peňažnej   sumy z titulu   predaja   rodinného   domu   a   súčasne   rozhodovanie   o protinávrhu   žalovaného (sťažovateľky) na uvedenie nehnuteľnosti do pôvodného stavu a jej vypratanie. Ústavný súd po   oboznámení   sa   s vyžiadaným   spisom   konštatuje,   že   ide   o vec,   ktorá   zo   skutkového ani z právneho   hľadiska   nevykazuje   črty   mimoriadnej   náročnosti   a právnej   zložitosti. V danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej   agendy   na všeobecných súdoch,   podklad pre rozhodnutie v týchto sporoch tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných   súdov,   kde   je   upravená   aj   metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto sporoch.   Okresný   súd vo svojom   vyjadrení   ani nenamietol   skutkovú   a právnu   zložitosť danej veci.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   správanie   právneho   predchodcu   sťažovateľky   tým, že sa bez ospravedlnenia nezúčastnil piatich pojednávaní, nemožno považovať za také, ktoré by bolo v súlade s právami a povinnosťami účastníka sporového konania.

V danom prípade ide o sporové konanie, v ktorom je povinnosťou účastníka konania postupovať aktívne, súčinnostne a komunikovať so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom [§ 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)].

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že ku vzniku zbytočných prieťahov v konaní prispel   aj   právny   predchodca   sťažovateľky,   a to   tým,   že   sa   bez   akéhokoľvek ospravedlniteľného dôvodu nezúčastnil zo šiestich nariadených pojednávaní piatich.Aj právny zástupca sťažovateľky na výzvu okresného súdu z pojednávania konaného 27. júna 2001   odpoveď   doručil   iba   na   základe   urgencie   okresného   súdu z 28. septembra 2001 v mesiaci november 2001.

Tieto   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   tak,   že   i samotná   sťažovateľka, resp. jej právny zástupca sa svojou pasivitou podieľali na zbytočných prieťahoch v konaní pred okresným súdom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   je   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní okresného súdu sa vyskytli v určitom období zbytočné prieťahy, v určitom období bolo jeho konanie   málo   efektívne   a   minulo   sa   svojmu   účinku.   Okresný   súd   síce   nariaďoval pojednávania   a vo   veci   konal   (od   6. februára 1998   do   27. júna 2001   nariadil   7 pojednávaní),   vykonával   dokazovanie   výsluchom   účastníkov   a svedkov,   pritom   však nerešpektoval zásadu hospodárnosti konania. Z neúčasti právneho predchodcu sťažovateľky na   pojednávaniach   v dňoch   6. februára 1998,   30. apríla 1998,   11. septembra 1998, 17. decembra 1998 a 29. januára 1999, ako aj z neprítomnosti žalobcov nevyvodil žiadne opatrenia   a   závery,   na ktoré   bol   oprávnený   a   povinný   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   pripomína,   že základné   právo na   prerokovanie veci   bez   zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty. Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Okresný   súd   bol   nečinný   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   v období od 27. júna 2001, keď odročil   pojednávanie na neurčito za účelom vyžiadania vyjadrení od právnych   zástupcov   účastníkov,   do   26. januára 2004,   keď   určil   termín   výsluchu sťažovateľky na 6. február 2004 (tento úkon bol prerušený pre hlásený poplach v budove okresného súdu, v spise sa zápisnica o tomto úkone ani žiadny iný doklad nenachádza).

Ústavný súd poukazuje i na tú skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky doručil okresnému   súdu   7. októbra 2003   návrh   na   zrušenie   predbežného   opatrenia,   o ktorom okresný súd do vydania tohto nálezu nerozhodol.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   napriek   tomu,   že   od   vylúčenia   návrhu na samostatné konanie uplynula doba viac ako 6 rokov, v merite veci nerozhodol a konanie je stále na súde prvého stupňa.

Táto zdĺhavosť konania okresného súdu nemôže byť podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

Ústavný   súd   preto   uzavrel,   že   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 17 C 407/97 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   vzťah   medzi   pasivitou a nedostatočnou   súčinnosťou   na   strane   sťažovateľky   (resp.   jej   právneho   predchodcu) a nečinnosťou,   resp.   nesprávnou   a neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   svedčí o podstatne významnejšom podiele okresného súdu na zbytočných prieťahoch.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   došlo   nečinnosťou   okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   200 000 Sk.   Odôvodnila   to   tým,   že   v dôsledku   nekonania okresného súdu pretrváva u nej dlhodobo stav právnej neistoty a platnosťou predbežného opatrenia bez právneho základu dochádza k zásahu do výkonu jej vlastníckeho práva.

Ústavný   súd   pri   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal z tej skutočnosti, že sťažovateľka požiadala o ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého dĺžku doterajšieho trvania nemožno ničím ospravedlniť. Podľa názoru ústavného súdu nemožno žiadať od sťažovateľky, aby čakala na výsledok súdneho sporu viac ako 6 rokov, a nie je akceptovateľné, aby po takejto dobe bol stav konania taký, aký bol zistený v tomto prípade. Vzhľadom na to, že aj sťažovateľka a jej právny predchodca sa podieľali na zbytočných prieťahoch súdneho konania, ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom Dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je jej   okresný   súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je primeranou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľky.

Úhradu trov konania ústavný súd nepriznal, pretože sťažovateľka si trovy právneho zastúpenia pred ústavným súdom neuplatnila.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2004