znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 12/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť K. N., bytom R., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného čl. 8 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu v Revúcej v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 181/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. N.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 4. decembra 2002 doručené podanie K. N., bytom R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci   porušenia   jej   práva   na rešpektovanie   súkromného a rodinného   života   zaručeného   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu v Revúcej v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 181/02.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu v Revúcej sp. zn. 1 T 181/02 z 18. novembra 2002 bol obžalovaný M. H. uznaný za vinného z trestného činu znásilnenia v štádiu pokusu a trestného činu sexuálneho násilia, ktorých sa dopustil obžalovaný voči sťažovateľke.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   v priebehu   vyšetrovania   bola   v trestnej   veci vypočutá pred vyšetrovateľom dvakrát. Vzhľadom   na to, že psychologička   PhDr. E. Š. nedoporučila opätovné vypočúvanie poškodenej (sťažovateľky) vo veci trestného činu, na predvolanie na výsluch svedka na hlavnom pojednávaní konanom 9. septembra 2002 pred Okresným   súdom   v Revúcej   sa   ospravedlnila   a zároveň   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne   žiadala,   aby   vo   veci   už   nebola   viac   vypočúvaná,   pričom   poukázala   na doporučenie   psychológa.   Okresný   súd   v Revúcej   napriek   tejto   skutočnosti   hlavné pojednávanie   odročil   na   termín   30.   september   2002,   na   ktorý   opätovne   predvolal i sťažovateľku, kde ju i vypočul.

Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   na   základe   uvedených   skutočností   bola   v priebehu trestného konania vedeného proti obžalovanému pre násilné trestné činy voči nej opakovane vystavená výsluchom. Uvádza, že si je vedomá povinnosti vypovedať ako svedok v trestnej veci, ak jej výpoveď môže prispieť k objasneniu skutočností dôležitých pre trestné konanie, ale domnieva sa, že táto povinnosť nemôže zasahovať do jej práva na ochranu súkromného života takým spôsobom, aby zásadne znižovala jeho kvalitu a spôsobovala jej ďalšiu ujmu. Teda   konaním   odporcu   došlo   k nezvratnému   stavu   ďalšieho   zásahu   do   jej   práva   na súkromný   život,   ktorý   nie   je   možné   v budúcnosti   napraviť   alebo   odstrániť,   čím   došlo k porušeniu   jej   základného   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života garantovaného   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   a preto navrhla, „aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal toto uznesenie:

Sťažnosť   K.   N.   vo   veci   porušenia   jej   práva   na   súkromný   život   podľa   článku   8 Dohovoru Okresným súdom v Revúcej v konaní pod sp. zn. 1 T 181/02 prijíma na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

Právo sťažovateľky na súkromný život podľa článku 8 Dohovoru bolo postupom Okresného súdu v Revúcej v konaní pod sp. zn. 1 T 181/02 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   skúma   aj   to,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi postupom orgánu štátu a namietaným porušením základného práva alebo slobody. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života garantovaného čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.   Z obsahu   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd predovšetkým vyplýva, že účelom práva na súkromný a rodinný život je ochrana jednotlivca proti svojvoľným zásahom štátnych orgánov.

Podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je možné zasiahnuť do práv na rešpektovanie súkromného a rodinného života každého jednotlivca len keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Sťažovateľka   bola   vypočutá   v prípravnom   konaní   a na   hlavnom   pojednávaní z dôvodu náležitého zistenia skutkového stavu vo veci trestného činu znásilnenia v štádiu pokusu a trestného činu sexuálneho násilia v zmysle základných zásad trestného konania ako   svedkyňa.   Každý   je   povinný   na   predvolanie   sa   ustanoviť   a vypovedať   ako   svedok o tom, čo mu je známe o trestnom čine a o páchateľovi alebo okolnostiach dôležitých pre trestné konanie (§ 97 Trestného poriadku).

Je   nesporné,   že   sťažovateľka   bola   trestnou   činnosťou,   ktorej   sa   dopustil obžalovaný M. H.,   poškodená na ľudskej   dôstojnosti   a Okresný súd v Revúcej   v konaní obžalovaného M.   H.   postupoval   lege   artis,   v zmysle   zásad   trestného konania   za účelom náležitého   zistenia   skutkového   stavu   vo   veci   a objasnenia   okolností   svedčiacich   tak v prospech,   ako   aj   v neprospech   obžalovaného.   S rovnakou   starostlivosťou   objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako aj okolnosti, ktoré svedčili v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonával dôkazy (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku), a preto odôvodnene zasiahol do výkonu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života sťažovateľky. Okresný súd v Revúcej pritom nekonal svojvoľne, ale v súlade s Trestným poriadkom za účelom náležitého zistenia trestného činu a spravodlivého potrestania páchateľa (§ 1 ods. 1 Trestného poriadku).

Z uvedeného   vyplýva,   že   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   konaním Okresného súdu v Revúcej a namietaným porušením základného práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života sťažovateľky. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať postup   a rozhodnutie   súdu,   v ktorom   bola   rešpektovaná   zákonná   úprava   dôkazného prostriedku svedeckej výpovede za účelom dodržania všetkých práv obžalovaného, ktoré mu garantuje nielen Trestný poriadok, ale aj Ústava Slovenskej republiky (čl. 50).

Preto   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   bola   sťažnosť   sťažovateľky odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2003