znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 119/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť D. H., zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Belánom, Školská 136/27, Madunice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 4 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 CoP 6/2013 z 8. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. H. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2013 doručená   sťažnosť   D.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a 4 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 CoP 6/2013 z 8. apríla 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“)   rozsudkom   sp. zn.   37 P 12/2012   z 22.   augusta   2012   zveril   maloletého   syna sťažovateľa do osobnej starostlivosti matky. Sťažovateľa zaviazal platiť výživné v prospech maloletého syna v sume 100 € mesačne s účinnosťou od 21. februára 2012 a nedoplatok na zročnom   výživnom   mu   povolil   splácať   v mesačných   splátkach   v sume   50   €   spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok.

Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ zastáva názor, že bolo povinnosťou odvolacieho súdu dať mu na jeho podrobnú   a   zásadnú   argumentačnú   obranu   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   jasnú, zrozumiteľnú   a   presvedčivú   odpoveď.   Krajský   súd   mu   však   podľa   jeho   presvedčenia na jeho argumentáciu nedal žiadnu odpoveď, čím mu mal odňať možnosť konať pred súdom a v konečnom dôsledku porušiť aj jeho v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a listiny.

S   prihliadnutím   na   všetky   v sťažnosti   uvedené   skutočnosti   je   sťažovateľ   aj   toho názoru,   že   krajský   súd   neúplne   zistil   skutkový   stav   veci,   pretože   nevykonal   žiadne relevantné   dôkazy   (ktoré   sťažovateľ   navrhoval),   ale   interpretoval   len   domnienky,   ktoré vyvodil   z listinných   dôkazov   obsiahnutých   v   spise,   avšak veľmi   skresleným   spôsobom. Vzhľadom   na   to   dospel   podľa   sťažovateľa   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   ktoré navyše nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku toho porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie a jeho postupom mu mala byť taktiež odňatá možnosť konať pred súdom.

Vo vzťahu k prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ poukazuje na to, že dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu nebolo prípustné, avšak na druhej strane priložil k sťažnosti kópiu podnetu na podanie mimoriadneho dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   adresovaného   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky [ďalej len „generálna prokuratúra“ (pričom sťažnosť adresovaná ústavnému súdu je s týmto podnetom   v podstate   obsahovo   totožná)],   ktorý   však   bol   prípisom   Krajskej   prokuratúry v Trnave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“),   ktorej   ho   generálna   prokuratúra   postúpila, odložený.   Odloženie   podnetu   odôvodnila   krajská   prokuratúra   tým,   že   podanie   takéhoto návrhu je podľa nej zo zákona neprípustné s poukazom na to, že ide o konanie, ktoré je upravené   zákonom   č. 36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 36/2005 Z. z.“).

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   predkladá   obšírnu   argumentáciu,   na   základe ktorej ozrejmuje, v čom podľa jeho názoru spočíva namietané porušenie jeho v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a listiny.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa zaručené podľa článku 46 ods. 1 vo vzťahu k čl. 152 ods. 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 a 4, čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd,   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trnave   zo   dňa   08. 04. 2013   pod   sp. zn. 23 CoP 6/2013-239 bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 08. 04. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoP 6/2013-239... s tým, aby tento vo veci ďalej konal a rozhodol.

3. Zrušuje   sa rozhodnutie Okresného súdu   Trnava zo   dňa   22. 08. 2012   v konaní vedenom pod spisovou značkou 37 P/12/2012-162...

4. Ústavný   súd   SR   vydáva   dočasné   opatrenie,   ktorým   odkladá   vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí 23 CoP 6/2013-239 a 37 P/12/2012-162.

5. Krajský súd Trnava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a súčasne je povinný   uhradiť   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   minimálne   vo   výške,   ktorá zodpovedá doteraz vyplateným finančným prostriedkom sťažovateľa na základe rozhodnutia Krajského súdu v Trnave zo dňa 08. 04. 2013, sp. zn. 23 CoP 6/2013-239.“

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského súdu podaný v zmysle § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 37 P 12/2012 z 22. augusta 2012, ktorým bol maloletý syn sťažovateľa   zverený   do   osobnej   starostlivosti   matky,   a   sťažovateľ   bol   zaviazaný   platiť výživné   v sume   100   €   mesačne   s účinnosťou   od   21.   februára   2012   a nedoplatok na výživnom   mu   povolil   splácať   v mesačných   splátkach   v sume   50   €   spolu   s bežným výživným. Sťažovateľ zhrnul svoje viaceré námietky do konečného záveru, podľa ktorého postupom všeobecných súdov mu ako účastníkovi konania bola „odňatá možnosť konať pred súdom“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd už viackrát vyslovil, že medzi takéto účinné právne prostriedky nápravy možno   v   určitých   prípadoch   považovať   aj   dovolanie   podľa   § 236   a   nasl.   OSP.   Hoci Občiansky   súdny   poriadok   v   § 238   ods. 4   vylučuje   prípustnosť   dovolania   vo   veciach upravených zákonom č. 36/2005 Z. z. (s výnimkou rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo   o   osvojení),   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   k   prípustnosti   dovolania   zaujal stanovisko, že prípustnosť dovolania opierajúceho sa o niektorý z dôvodov podľa § 237 OSP   je založená na   princípe   univerzality,   čo   znamená, že   dovolaním   možno   napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta   niektorá   z procesných   vád konania   uvedených   v   tomto   ustanovení.   V   takýchto prípadoch možno napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené (III. ÚS 171/06, IV. ÚS 238/07, II. ÚS 1/08).

Prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   vydanému   v   konaní postihnutom   niektorou   procesnou   vadou   uvedenou   v   § 237   OSP   (a   to   aj   vo   veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4 OSP vylúčené) má oporu aj v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší súd“ (napr. rozsudok sp. zn. 5 Cdo 147/2001, uznesenie sp. zn. 4 Cdo 1/98 z 1. júla 1998, podľa ktorého ak je občianske súdne   konanie   postihnuté   niektorou   z   vád   uvedených   v   § 237   OSP,   možno   dovolaním napadnúť aj rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa § 238   ods. 4   OSP   vylúčené)]. Podobne   najvyšší   súd   v uznesení   sp. zn.   3 Cdo 26/2006 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/2011, zošit č. 2, s. 44 a nasl.) uviedol, že „§ 237 OSP nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým   predmetom   dovolania.   Z   hľadiska   prípustnosti   dovolania   podľa   uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj také rozhodnutia vo veciach upravených Zákonom o rodine, proti ktorým je dovolanie inak neprípustné.“.

Zo sťažnosti   a   ani   z   jej   príloh   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   na   ochranu   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (okrem   odvolania)   využil   dovolanie s poukazom na niektorý z dôvodov podľa § 237 OSP, keď bol presvedčený, že v jeho veci prichádza   do   úvahy   len   mimoriadne   dovolanie   podané   generálnym   prokurátorom Slovenskej republiky (§ 243e a nasl. OSP). Ústavný súd je toho názoru, že skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil možnosť podať dovolanie ako účinný a dostupný právny prostriedok ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, nemôže byť dôvodom na to, aby ústavný súd jeho procesné pochybenie napravoval v rámci konania o sťažnosti, pretože nie je ani alternatívou a ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci   všeobecných   súdov   (II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Z   uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľ sa mal v prvom rade domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prostredníctvom dovolania podľa § 236 a nasl. OSP v systéme všeobecného súdnictva, a nie sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   zakladá   možnosť   podania   dovolania, prípustnosť ktorého by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) OSP. Ak bol sťažovateľ podľa vlastného presvedčenia toho názoru, že postupom všeobecných súdov mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom [o čom svedčí nielen jeho návrh adresovaný   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   na   podanie   mimoriadneho dovolania, ktorý odôvodnil práve poukazom na § 237 písm. f) OSP, ale výslovne to tvrdí aj vo   svojej   sťažnosti],   mal   ešte   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   v   rámci dovolacieho konania, čo však, ako uvádza vo svojej sťažnosti neurobil, vysloviac názor, že dovolanie v okolnostiach danej veci nie je prípustné. Dovolanie pritom podľa judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 325/2013) treba považovať za účinný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv účinne poskytoval a   na   použitie   ktorého   bol   oprávnený   v zmysle   označeného   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku. Nevyužitie tohto prostriedku zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010) lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní je u sťažovateľa považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (teda k napadnutému rozsudku krajského súdu), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k tomu   aj   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53 a 54).

V zásade rovnaké odôvodnenie ústavný súd použil aj vo vzťahu k namietanému porušeniu   ďalších   v petite   sťažnosti   označených   práv   (podľa   čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 3 a čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   čl. 6   ods. 1   dohovoru),   podstata   ktorých   podľa   tvrdenia sťažovateľa spočívala v odňatí (nezákonnom obmedzení) ich reálneho uplatnenia v konaní pred odvolacím súdom. Ústavný súd preto uvádza, že pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený o porušení aj týchto práv, mal, aj pokiaľ ide o námietku ich porušenia, k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy v rámci všeobecného súdnictva, a to dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP (z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   dovolanie   proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   nepodal,   ale   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu, v ktorej   explicitne   tvrdí   také   porušenie   svojich   procesných   oprávnení,   ktoré   napĺňajú prípustnosť   dovolania   podľa   § 237   písm. f)   OSP.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde (§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušenia základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy predtým, než sa sťažovateľ obráti so sťažnosťou na ústavný súd.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom ústavný   súd   uzavrel,   že   sťažnosť   je potrebné   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   ako   neprípustnú,   pretože   sťažovateľ   nevyčerpal   možnosť   podania dovolania podľa § 236 a nasl. OSP ako účinného opravného prostriedku, hoci podľa ním formulovanej argumentácie v sťažnosti tak urobiť mal a mohol. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť sťažovateľa   bola odmietnutá   ako celok,   neprichádzalo do   úvahy zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi (napr. rozhodnúť o dočasnom opatrení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014