znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 119/2013-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky, Mierová 19,   Bratislava,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   B.   spol.,   s. r. o.,   B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Z. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Co 298/2011   a   jeho   rozsudkom z 9. februára 2012, ako aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 77/2010 a jeho uznesením z 29. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012 doručená sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   B. spol., s. r. o.,   B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Z. B., ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 298/2011 a jeho rozsudkom z 9. februára 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 77/2010 a jeho uznesením z 29. júna 2011.

Podaním   z   23. februára 2013,   ústavnému   súdu   doručeným   1. marca 2013, sa obchodná spoločnosť S., s. r. o., B. (ďalej len „S.“), zastúpená Advokátskou kanceláriou M.,   s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. M.   M.,   ktorá bola v konaní   vedenom   Okresným   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 6 C 178/2006   v procesnom   postavení   žalobcu   (ďalej   len   „žalobca“),   domáha pripustenia   vstupu   do   konania   pred   ústavným   súdom   v postavení   vedľajšieho   účastníka na strane   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu,   pretože „má jednoznačný   právny   záujem na výsledku konania o ústavnej sťažnosti“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že «spoločnosť S., s. r. o. podala dňa 16. 9. 2004   žiadosť   o   štátnu   pomoc   vo   forme   nenávratného   finančného   príspevku   (ďalej ako „NFP“)   zo   štrukturálnych   fondov   EÚ   na   Ministerstvo   hospodárstva   SR   cestou Slovenskej agentúry pre cestovný ruch na základe výzvy na predkladanie projektov v rámci Sektorového operačného programu Priemysel a Služby (ďalej ako „SOP PS“), Priorita č. 2: Rozvoj cestovného ruchu, Opatrenie č. 2.2 Podpora podnikateľských aktivít cestovného ruchu vyhlásenej dňa 15. 6. 2004. Predmetom podanej žiadosti bola realizácia projektu s názvom Š. H. pri B., kód 11120200270 (ďalej ako „Projekt“).

Podaná   žiadosť   o   NFP   bola   posúdená   štandardnou   procedúrou   pozostávajúcou z formálnej   kontroly   žiadosti,   posúdením   internými   a   externými   posudzovateľmi a posúdením   hodnotiacou   komisiou.   V   tom   čase   (rok   2004-2005)   neplatil   zákon č. 528/2008 Z. z. o poskytovaní pomoci a podpory z fondov EÚ a procedúra schvaľovania podanej   žiadosti   o   NFP   až   po   podpis   zmluvy   o   poskytnutí   NFP   bola   riadená tzv. Programovým   doplnkom,   čo   je   právny   dokument   vydaný   ako   súčasť   Operačného programu,   ktorý   bol   základným   programovým   dokumentom   pre   poskytovanie   pomoci zo štrukturálnych fondov EÚ v zmysle čl. 18 ods. 1 a 2 Nariadenia Rady (ES) č. 1260/1999 o všeobecných ustanoveniach o štrukturálnych fondoch. Procedúra schvaľovania žiadosti o poskytnutie NFP je uvedená v časti 1.6 Programového doplnku. Procedúra sa po podpise tzv.   akceptačného   listu,   ktorým   úspešný   žiadateľ   potvrdzuje   výšku   schváleného   NFP a pripravenosť realizovať projekt, končí v zmysle Programového doplnku a § 18 ods. 2 zák. č. 231/1999   Z. z.   o   štátnej   pomoci   podpisom   zmluvy   o   poskytnutí   nenávratného finančného príspevku medzi poskytovateľom štátnej pomoci a úspešným žiadateľom o štátnu pomoc.

Výsledkom posúdenia Projektu bolo, že bol vyhodnotený ako spĺňajúci stanovené kritériá na poskytnutie štátnej pomoci. Žiadateľovi bolo dňa 3. 6. 2005 zaslané Oznámenie o rozhodnutí Hodnotiacej komisie o pridelení NFP vo výške 150 mil. Sk, ktorého súčasťou bol   aj   návrh   akceptačného   listu.   Akceptačný   list   žiadateľ   podpísal.   Po   podpise akceptačného   listu   zo   strany   žiadateľa   bol   Projekt   zahrnutý   do   celkového   zoznamu žiadateľov,   s   ktorými   na   základe   udelenia   súhlasu   ministrom   hospodárstva   mala byť podpísaná zmluva o poskytnutí NFP. Za tým účelom bolo zo strany MH SR voči SACR udelené poverenie na podpis zmlúv o NFP s úspešnými žiadateľmi zo schváleného zoznamu. V dôsledku skutočností uvedených v ďalších odsekoch minister udelené poverenie vo vzťahu k   Projektu   neskôr   odvolal   a   k   uzavretiu   zmluvy   o   poskytnutí   NFP   na   Projekt   nikdy nedošlo.».

Sťažovateľ v nadväznosti na citované uvádza, že „kým mohlo dôjsť k podpisu zmluvy o poskytnutí NFP Najvyšší kontrolný úrad SR listom zo dňa 1. 6. 2005 postúpil MH SR sťažnosť   sťažovateľa   Ing.   M.   C.   so   žiadosťou   o   jej   prešetrenie   a   prijatie   následných opatrení. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že spoločnosti S. bol schválený nenávratný finančný príspevok v rámci Opatrenia 2.2 SOP PS, aj keď nie je vlastníkom, ani nájomcom pozemku,   na   ktorom   sa   má   časť   dotovaného   Projektu   realizovať.   V   zmysle   výzvy na predkladanie projektov zo dňa 15. 6. 2004 jednou zo základných podmienok prijateľnosti projektu bolo aj majetkovo-právne vysporiadanie majetku (objektov), na ktorých sa bude projekt po jeho schválení realizovať.

Výsledkom   prešetrenia   sťažnosti   odborom   kontroly   MH   SR   bolo   stanovisko, že sťažnosť bola podaná oprávnene, v dôsledku čoho MH SR oznámilo listom zo dňa 16. 2. 2006 spoločnosti S. – B., s. r. o., že na základe rozhodnutia ministra hospodárstva nedôjde k podpisu Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „dňa 7. 9. 2006 bola podaná žaloba, ktorou žalobca S. – B., s. r. o. žiada od Slovenskej republiky – zastúpenej MH SR náhradu škody vo výške 150 mil. Sk vedená na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 6 C/178/2006“. O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 178/2006 z 23. októbra 2007 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 150 000 000 Sk a trovy konania v sume 3 791 808 Sk.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   81/2008 z 30. apríla   2009   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmenil   tak,   že   návrh   žalobcu   zamietol. Súčasne   žalobcovi   uložil   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 37 076,42 €. Na základe dovolania žalobcu proti označenému rozsudku odvolacieho súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 77/2010 z 29. júna 2011 zrušil rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom ho zaviazal záväzným právnym názorom v uvedenej veci.

Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 3 Co 298/2011 z 9. februára 2012 rozsudok súdu prvého stupňa z 23. októbra 2007 potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

Podstata   sťažovateľových   námietok,   ktorými   odôvodňuje   neprípustný   zásah do svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu sp. zn. 3 Co 298/2011 z 9. februára 2012 a napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 77/2010 z 29. júna 2011, spočíva v tom, že

„1. odvolací súd sa v napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu z 9. 2. 2012 nijako nevysporiadal   s   právnymi   argumentmi   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   aplikácie   nesprávnej právnej normy na posudzovaný prípad. Vzhľadom k tomu, že pri posudzovaní žalobcom predloženej žiadosti o NFP konal a rozhodoval sťažovateľ ako správny orgán, keďže konal a rozhodoval o právach a povinnostiach právnickej osoby a vzhľadom k tomu, že žalobca namietal   nesprávnosť   postupu   sťažovateľa,   kedy   tento   údajne   nepostupoval   v   súlade s pravidlami, ktoré boli pre neho pri posudzovaní žalobcom predloženej žiadosti o NFP záväzné a ktoré vyplývali jednak z už spomínaného Programového doplnku ako aj z časti M príslušnej Schémy štátnej pomoci, v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali mal byť   na   posudzovaný   prípad   aplikovaný   zákon   č.   514/2003   Z.   z.   o   zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci.   To   znamená,   že   prípadná   zodpovednosť sťažovateľa   mala   byť   posúdená   podľa   tohto   špeciálneho   občiansko-právneho   predpisu, nie podľa   všeobecných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   o   zodpovednosti   za   škodu, a to so všetkými dôsledkami, ktoré z aplikácie špeciálnej právnej normy vyplývajú...

2.... odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z 9. 2. 2012 nedostatočne vysporiadal s existenciou všetkých predpokladov pre vznik všeobecnej zodpovednosti za škodu, a to aj z pohľadu občiansko-právnej zodpovednosti a osobitne to platí pri zodpovednosti za škodu v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z...

3.... žiadny zo súdov sa vo svojich rozhodnutiach, vrátane napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu, ale najmä napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 9. 2. 2012, nijako nevysporiadali s argumentmi uvedenými v odvolaní sťažovateľa veľmi rozsiahlym spôsobom. Tieto argumenty pritom reagovali na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia ohľadne majetkovo-právneho vysporiadania žalobcom predloženého projektu...

4.... spočíva v zmätočnosti časti odôvodnenia dovolacieho súdu. Ide o záverečnú časť   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   dovolacieho   súdu,   v   ktorom   dovolací súd uvádza   dôsledok   svojho   právneho   posúdenia   prípadu   v   kontexte   podaného dovolania...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Slovenskej republiky – Ministerstva hospodárstva SR, na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/298/2011, identifikačné číslo spisu 1206221331, porušené bolo.

2. Základné právo Slovenskej republiky – Ministerstva hospodárstva SR, na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 77/2010, porušené bolo.

3. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Co/298/2011, identifikačné číslo spisu 1206221331, zo dňa 9. 2. 2012 sa zrušuje.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 77/2010, zo dňa 29. júna 2011 sa zrušuje.

5. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   hospodárstva   SR   trovy   konania vo výške 323,50 EUR   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet č. 4 120 004 901/3100   právneho   zástupcu   sťažovateľov   advokátskej   kancelárie   B., spol. s r. o., B.“

Podľa   § 52 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.   3 Co 298/2011   z   9. februára 2012   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 6 C 178/2006   z 23. októbra 2007,   a to   až do   rozhodnutia   ústavného súdu   o tejto sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   každý   návrh   predbežne   prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnej veci malo podľa jeho tvrdenia dôjsť postupom krajského súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Co 298/2011   a   jeho   rozsudkom z 9. februára   2012,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 77/2010 a jeho uznesením z 29. júna 2011.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 77/2010 a jeho uznesením z 29. júna 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo 77/2010 z 29. júna 2011 bol sťažovateľovi doručený 14. septembra 2011, pričom sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu až 2. mája 2012. Z uvedeného vyplýva, že   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   sťažnosť   zjavne   po   uplynutí   lehoty   ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom krajského   súdu v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Co 298/2011 a jeho rozsudkom z 9. februára 2012

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj z hľadiska   sťažovateľom   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 298/2011 z 9. februára 2012.

Prípisom z 26. februára 2013 (č. k. VI/2 Pz 812/12-24), ktorý bol ústavnému súdu doručený 4. marca 2013, prvý námestník generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) oznámil ústavnému súdu, že „dňa 23. januára 2013 som na Najvyššom súde Slovenskej republiky podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného   súdu   Bratislava   III   z 23. októbra   2007   č.   k.   6   C   178/2006-909   v   spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 9. februára 2012 č. k.   3 Co 298/2011-1155 s návrhom na ich zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II. Súčasne   podľa   §   243ha   ods.   1   OSP   som   navrhol   odložiť   vykonateľnosť   mimoriadnym dovolaním napadnutých rozhodnutí.“.

Ústavný súd zistil, že konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora je vedené   najvyšším   súdom   pod   sp. zn.   5 M Cdo 2/2013,   pričom   do   dňa   predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd o ňom ešte nerozhodol.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)   a   právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Vychádzajúc   zo   svojho   subsidiárneho   postavenia   pri   ochrane   základných   práv a slobôd   ústavný   súd   musel   vziať   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľom   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   bol   na   základe   jeho   podnetu   napadnutý   aj   mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora sp. zn. VI/2 Pz 812/2012 podaným najvyššiemu súdu 23. januára 2013.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   mimoriadne   opravné   prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu potrebné vyčerpať, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy priamo dostupné sťažovateľovi (I. ÚS 37/96). V prípade, ak sťažovateľ prostredníctvom svojho   podnetu   adresovaného   príslušnému   orgánu   ale   podá   podnet   na   podanie mimoriadneho   opravného   prostriedku   a   tento   orgán   mimoriadny   opravný   prostriedok aj skutočne   podá,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   skúma,   či   takýto prostriedok možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy tých základných práv alebo slobôd, ktorých ochrany sa sťažovateľ domáha sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané na podnet sťažovateľa možno (vzhľadom na do úvahy prichádzajúce kasačné účinky rozhodnutia najvyššieho súdu   ako dovolacieho súdu o ňom) považovať za účinný   právny   prostriedok   nápravy   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, ako aj práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie   v   posudzovanom   prípade sťažovateľ sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namieta (m. m. II. ÚS 42/01).

Taktiež ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát uviedol, že splnenie zákonom ustanovených podmienok na podanie mimoriadneho dovolania nepatrí do výlučnej právomoci generálneho prokurátora, ale podlieha prieskumu zo strany dovolacieho súdu (I. ÚS 136/06, II. ÚS 346/08, IV. ÚS 177/2010).

Podľa   na vec   sťažovateľa   aplikovateľnej judikatúry   ústavného   súdu   v prípadoch, ak je o závažných procesných pochybeniach určitého orgánu verejnej moci, ktorými mohlo dôjsť   aj   k porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd,   oprávnený   a   povinný   rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc   ústavného   súdu   pred   ich   vyčerpaním vylúčená (m. m. IV. ÚS 10/02).

Z   už   uvedeného   vyplýva,   že   v   právnej   veci   žalobcu   proti   sťažovateľovi ako žalovanému o zaplatenie sumy 4 979 087,83 € vedenej okresným súdom pod sp. zn. 6 C 178/2006 podal generálny prokurátor na podnet sťažovateľa, t. j. účastníka konania, 23. januára 2013 mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 178/2006 z   23. októbra 2007   v   spojení   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 3 Co 298/2001   z   9. februára 2012,   o   ktorom   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 2/2013 zatiaľ nerozhodol.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   odkazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru (m. m. IV. ÚS   177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv alebo slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už   samotné   podanie   posledného   z   nich, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Ústavný súd aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej   činnosti   vychádza   z právneho   názoru   (napr.   I. ÚS 169/09,   I.   ÚS   289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku a súbežne podanej sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09,   IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),   že   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o dovolaní, resp. mimoriadnom   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky – zv. 29/uznesenie č. 3, a pod.).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti ani žiadosťou obchodnej spoločnosti S. o pripustenie vstupu do konania v postavení vedľajšieho účastníka nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2013