znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 119/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. H., R., zastúpenej advokátkou JUDr. J. C., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   21 Em 2/2011   a jeho uznesením z 1. júla 2011 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE/15/2011 a jeho uznesením z 20. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2012 doručená sťažnosť RNDr. M. H. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj porušenia čl. 141   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Em 2/2011 a jeho uznesením z 1. júla 2011 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu o uložení pokuty“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 CoE/15/2011   a jeho   uznesením   z 20. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd vydal 1. júla 2011 uznesenie sp. zn. 21 Em 2/2011, ktorým uložil sťažovateľke pokutu v sume 40 € s tým, že je povinná zaplatiť ju v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Proti označenému uzneseniu podala sťažovateľka ako matka maloletých detí v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, ktorým   namietala   jeho   nezákonnosť,   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   a jeho zmätočnosť,   a   preto   navrhovala   napadnuté   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   zrušiť. Odvolanie sťažovateľky obsahovalo zároveň aj podnet, aby okresný súd vyhlásil výkon rozhodnutia za neprípustný v súlade s § 268 ods. 1 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože s poukazom na skutočnosti uvedené v odvolaní je tu iný dôvod, pre   ktorý   rozhodnutie   nemožno   vykonať,   a   následne   konanie   o   výkon   napadnutého rozhodnutia žiadala zastaviť.

Sťažovateľka okrem iného uviedla, že je matkou „maloletých detí M. H... a P. H..., ktorej uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 21 Em/2/2011-102 zo dňa 1. 7. 2011, bola uložená pokuta vo výške 40 Eur za porušenie Uznesenia Okresného súdu Žilina o nariadení predbežného   opatrenia   č. k.   13 P/62/2009   zo dňa   3. 12. 2009   v spojení   s   Uznesením Krajského   súdu   v   Žiline   č. k.   5 CoP/11/2011-417,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 15. 2. 2011.   Predmetné   rozhodnutie   odôvodnil   Okresný   súd   v   Žiline   tým,   že   dňa 07. 03. 2011 otec maloletých detí... podal návrh vo veci výkonu rozhodnutia o úprave styku otca   s   maloletými   deťmi,   ktorý   odôvodnil   tým,   že   na   základe   predbežného   opatrenia vydaného Okresným súdom Žilina v konaní spis. zn. č. 13 P/62/2009 mu bol upravený styk s maloletými deťmi, pričom v každom nepárnom týždni je oprávnený stretávať sa s deťmi v sobotu a nedeľu v čase od 9,00 hod. do 18,00 hod. a v každom párnom týždni v stredu od 16.00   hod.   do 18.00   hod.   bez   prítomnosti   matky a tvrdením,   že matka   bráni otcovi v stretávaní s maloletými deťmi.“.

Sťažovateľka bola podľa § 272 ods. 2 OSP vyzvaná na dobrovoľné podrobenie sa súdnemu   rozhodnutiu   o úprave   styku   otca   s maloletými   deťmi   a   poučená   o   možnosti použitia sankcií za nesplnenie tohto súdneho rozhodnutia. Na uvedenú výzvu reagovala vyjadrením   z   26.   apríla   2011,   v ktorom   uviedla, že   „styk   otca   s   deťmi   nemarím,   ale vzhľadom na reakcie detí, ktoré odmietajú ísť na stretnutie s otcom bez mojej prítomnosti, vždy otca detí žiadam, aby ju v záujme detí akceptoval. Konám tak, pretože v zmysle Zákona o rodine som povinná chrániť záujmy maloletých detí a ako matka nemôžem konať ani inak.“.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že okresný súd „odôvodnil svoje rozhodnutie o pokute s poukazom na § 273 ods. 1 a ods. 2 OSP a s poukazom na Uznesenie Okresného súdu Žilina o nariadení predbežného opatrenia č. k. 13 P/62/2009 zo dňa 3. 12. 2010 v spojení s uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   č. k.   5 CoP/11/2011-417,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   dňa   15. 02. 2011,   ktorým   bol   upravený   styk   otca   s   maloletými   deťmi v každom nepárnom týždni v stredu od 16.00 hod. do 18.00 hod. bez prítomnosti matky. Ďalej súd uviedol, že toto rozhodnutie porušila matka viackrát, nakoľko od vykonateľnosti predbežného opatrenia opakovane neumožnila otcovi stretnúť sa s maloletými deťmi. Otec neustále   podáva   oznámenia   o   tom,   že   matka   mu   neumožňuje   stretávania   s   maloletými deťmi, čím nerešpektuje právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Žilina. Z pohovoru, ktorý bol vykonaný na Obecnom úrade v R. vyplýva, že deti odmietajú ísť k otcovi bez matky a tá ich k stretnutiu s otcom nechce nútiť. Stretnutie v nepárny víkend za prítomnosti matky otec odmieta a v párnu stredu s tým súhlasí. Pretože matka pokračovala v odmietavom postoji k uskutočňovaniu   stretnutia   otca   s   maloletými   deťmi   aj   po   výzve   súdu   na   dobrovoľné podrobenie sa súdnemu rozhodnutiu, uložil súd matke podľa § 273 ods. 1 OSP pokutu. Súčasne súd vyzval matku maloletých detí, aby sa podrobila súdnemu rozhodnutiu o úprave styku   otca s maloletými deťmi.   Ak   zostane táto   výzva   i naďalej   bezvýsledná,   bude   súd ukladať postupne ďalšie pokuty, alebo môže odňať maloleté deti matke a odovzdať ich otcovi.“.

Proti citovanému uzneseniu okresného súdu o uložení pokuty podala sťažovateľka odvolanie, ktorým   namietala   jeho   nezákonnosť,   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu a jeho   zmätočnosť,   a   preto   navrhovala   toto   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   zrušiť. Sťažovateľka   v   odvolaní   poukázala   na to,   že „ako   matka   si   dobrovoľne   plní   súdne rozhodnutie v rozsahu, akom to dovoľujú reakcie a správanie samotných detí, o čom je ich otec podrobne informovaný, a napokon to i vidí. Aj keď deti vždy pripravuje na stretnutie v zmysle predbežného opatrenia, deti aj napriek ich príprave zo strany matky odmietajú ísť na stretnutie s otcom bez nej. Jediný problém v stretávaní je ten, že otec nemá záujem rešpektovať vôľu detí a tvrdošijne trvá na tom, že si ich nevezme, keď nechcú ísť samé. O tomto nielen súd vo vykonávacom konaní, ale aj orgán ochrany práv detí – kolízneho opatrovníka matka informovala, avšak na túto faktickú vec súd pri svojom rozhodovaní nijako neprihliadal a ani sa s ňou nijako nevysporiadal; práve naopak, súd prvého stupňa povýšil opakované množstvo v podstate obsahovo rovnakých oznámení otca na tvrdené porušovanie rozhodnutia zo strany matky nad aktuálny a skutočný skutkový stav a nijako sa nevysporiadal s oznámenými skutočnosťami. Fakt je, že to, čo sa odohráva bezprostredne pri tom, keď si otec príde po deti, je reakcia samotných neplnoletých detí na neadekvátne správanie zo strany ich otca; súd sa nijako nevysporiadal s tým, že do dnešného dňa nebolo právoplatne skončené trestné konanie vedené proti otcovi vo veci podozrenia zo sexuálneho zneužívania a týrania blízkej a zverenej osoby /poškodenými sú matka a mal. dcéra/.“

Sťažovateľka ďalej v odvolaní poukázala i na skutočnosť, že podala návrh na zmenu úpravy stretávania sa otca s maloletými deťmi v rámci predbežného opatrenia, aby nebolo predbežné rozhodnutie v príkrom rozpore so záujmami detí, a teda žiadala o vydanie nového predbežného opatrenia, kde by prebiehal styk otca detí za jej prítomnosti, tak ako to bolo dovtedy možné.

Podľa   názoru   sťažovateľky   z jej   strany   ako   matky „dochádza   k   dobrovoľnému plneniu súdneho rozhodnutia v tom rozsahu, aký môže ona urobiť, to deti sa bránia výkonu tohto rozhodnutia a ona nemôže ako ich matka zasahovať do ich práv, ktoré im zaručuje tak Ústava   SR   ako   i   ratifikované   medzinárodne   dohovory,   ktorými   je   Slovenská   republika viazaná. Sťažovateľka má pedagogické vzdelanie, použila všetky dostupné metódy ako deti presvedčiť, aby sa podrobili súdnemu rozhodnutiu, avšak oni neustále odmietajú kontakt s otcom bez mojej prítomnosti.“.

Podľa sťažovateľky to, že jej bola uložená pokuta, znamená, že „prvostupňový súd jednoznačne vyjadril a trvá na tom, že sťažovateľka má vedome porušovať základné práva detí,   len   aby   bolo   zadosťučinené   súdnemu   rozhodnutiu,   ktoré   je   zjavne   v   rozpore s najlepšími   záujmami   detí“. Sťažovateľka   tvrdila,   že   nikdy   stretávaniu   otca   s   deťmi nebránila, len je podľa nej v najlepšom záujme detí, aby neplakali, aby neboli vyľakané a nebáli sa otca, a preto trvala na svojej prítomnosti pri stretávaní detí s otcom.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Ž. (ďalej len „kolízny opatrovník“) okresnému súdu   oznámil,   aby   zvážil   účelnosť   nariadeného   výkonu   predbežného   opatrenia. Sťažovateľka poukázala na to, že okresný súd sa s týmto oznámením pri ukladaní pokuty nijako   nevysporiadal.   Taktiež   namietala,   že   sa   nevysporiadal   ani   s ďalšími   listinnými dôkazmi,   ktoré   pripojila   k odvolaniu   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o uložení   pokuty (napr. viaceré úradné záznamy spísané u kolízneho opatrovníka), ale ani s vyjadrením obce R.   o poskytnutí   súčinnosti.   Takýto   postup   všeobecných   súdov   spolu   s už   popísaným konaním považuje sťažovateľka za porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   napadnutým   uznesením   a postupom   krajského   súdu   v spojení s uznesením   a postupom   okresného   súdu   sťažovateľka   odôvodňuje   tým,   že   aj   ona   je bezpodielovou spoluvlastníčkou rodinného domu v obci R., pričom „v čase stretnutia otca s deťmi, keď sa zdržiava v našej nehnuteľnosti má matka zamedzený výkon jej vlastníckych práv k ich spoločnej nehnuteľnosti, nakoľko je stretnutie otca s deťmi stanovené súdnym rozhodnutím   bez   jej   prítomnosti   a   napadnutým   rozhodnutím   súdu   v   Žiline   je   tiež sankcionovaná za to, že sťažovateľka chce byť v tomto čase v ich nehnuteľnosti. Týmto je sťažovateľke zamedzené slobodne a pokojne užívať jej vlastníctvo, čo je v rozpore s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že „v konečnom dôsledku napadnutými rozhodnutiami bolo priznané druhému účastníkovi /otcovi/ lepšie postavenie ako sťažovateľke, s cieľom systematicky likvidovať možnosť domôcť   sa   spravodlivého   a riadneho   súdneho   konania a tým   im   nepriznať   rovnaké   postavenie,   hoci   súd   mal   byť   garantom   spravodlivého a zákonného   súdneho   procesu.   Poskytnutie   takéhoto   postavenia   a   výhody   v   prospech druhého účastníka konania možno považovať za porušenie základného práva na rovnaké postavenie všetkých účastníkov v konaní a práva na spravodlivý proces.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti a jej prijatí na konanie vydal tento nález:

„1.   Právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v   čl. 46   Ústavy Slovenskej republiky a   v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných slobôd   postupom   a   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn.   20 CoE/15/2011 z 20. septembra 2011 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-102 z 1. júla 2011 bolo porušené.

2. Právo sťažovateľa na rovnaké postavenie účastníkov súdneho konania upravené v čl. 47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   20 CoE/15/2011   z 20.   septembra   2011 a   Okresného súdu v   Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-102 z 1. júla 2011 bolo porušené.

3.   Vlastnícke   právo   sťažovateľa   upravené   v   čl. 20   Ústavy   Slovenskej   republiky a v čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE/15/2011 z 20. septembra 2011 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-102 z 1. júla 2011 bolo porušené.

4.   Právo   sťažovateľa   na   nestranný   a   nezávislý   súd   upravené   v   čl. 141   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn. 20 CoE/15/2011 z 20. septembra 2011 a Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-102 z 1. júla 2011 bolo porušené.

5. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE/15/2011 z 20. septembra 2011 a v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-102 z 1. júla 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

6.   Odkladá   sa   vykonateľnosť   rozhodnutia   Okresného   súdu   v   Žiline   sp. zn. 21 Em 2/2011-102 z 1. júla 2011, a to až do právoplatného skončenia konania o ústavnej sťažnosti.

7.   Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   náhradu   trov   konania vo výške 261,82 Eur...“

Sťažovateľka taktiež podala podľa § 52 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   návrh   na   vydanie   dočasného   opatrenia   a   odloženie   vykonateľnosti   uznesenia okresného súdu o uložení pokuty, ktorý odôvodnila takto:

„Nakoľko z napadnutých rozhodnutí je mi daná peňažná povinnosť na zaplatenie pokuty vo výške 40,- Eur, žiadam, aby súd odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí. Z   osobných   majetkových   dôvodov   považujeme   za   potrebné,   aby   súd   rozhodol o dočasnom opatrení a povolil odklad vykonateľnosti rozhodnutia Okresného súdu v Žiline z 1. júla 2011 sp. zn. 21 Em 2/2011-102.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľky   s   napadnutým   uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o uložení pokuty, ako aj s postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu.   Podľa   názoru   sťažovateľky   nimi   došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 144 ústavy.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa   čl. 141   ústavy   v   Slovenskej   republike   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé a nestranné súdy (ods. 1). Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov (ods. 2).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Rovnako nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ani medzi   obsahom   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Em 2/2011 a jeho uznesením z 1. júla 2011

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia jej práv namietaným uznesením a postupom okresného súdu. Ochrany svojich práv   sa   sťažovateľka   mohla   domáhať   a aj   sa   domáhala   podaním   odvolania   proti prvostupňovému uzneseniu súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti namietanému   uzneseniu   okresného   súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, odmietol   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05,   III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 20 CoE/15/2011   a jeho   uznesením z 20. septembra 2011

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia   práv   sťažovateľky   označeným   rozsudkom   krajského   súdu   a postupom,   ktorý predchádzal   jeho   vydaniu,   posudzoval   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   aj   z toho hľadiska,   či   ho   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

a) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov.   Podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (m.   m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z   čl. 46   ods. 1 ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo   v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal   namietané   uznesenie   krajského   súdu,   ako   aj   postup,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   pričom   nezistil,   že   by   interpretácia   a   aplikácia   príslušných   právnych   noriem krajským súdom mohla zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, podľa názoru ústavného   súdu   krajský   súd   odôvodnil   svoje   právne   závery   ústavne   akceptovateľným spôsobom, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Krajský súd ako súd odvolací napadnuté uznesenie okresného súdu o uložení pokuty na   základe   podaného   odvolania   v rozsahu   danom   § 212   ods. 1   OSP   a bez   nariadenia odvolacieho pojednávania potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP.

Krajský   súd   upriamil   pozornosť   na § 272   ods. 2   OSP,   podľa   ktorého „pred nariadením   výkonu   rozhodnutia   sudca   písomne   vyzve   toho,   kto   odmieta   podrobiť   sa súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove maloletých detí a o úprave styku s nimi, aby sa súdnemu rozhodnutiu podrobil alebo aby súdom schválenú dohodu plnil. V tejto výzve upozorní tiež na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí alebo v dohode.

Podľa § 273 ods. 1 O. s. p. ak výzva sudcu podľa § 272 ods. 2 zostane bezvýsledná, ukladá   sudca   tomu,   kto   neplní   dobrovoľne   súdne   rozhodnutie   alebo   súdom   schválenú dohodu   o   výchove   maloletých   detí,   prípadne   o   úprave   styku   s   nimi,   postupne   pokuty. Jednotlivé pokuty nesmú prevyšovať 60 eur a pripadajú štátu.“.

Ďalej   krajský   súd   uviedol,   že „súd   je   v   konaní   o   výkon   rozhodnutia   o výchove maloletých detí (§ 272 a nasl. O. s. p.) oprávnený skúmať titul výkonu rozhodnutia len z tých hľadísk, či je právoplatný a vykonateľný. Taktiež musí byť preukázaná skutočnosť, že konkrétna osoba odmieta sa podrobiť súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom schválenú dohodu o výchove maloletých detí alebo o úprave styku s nimi.“. Preto podľa jeho názoru prvostupňový súd postupoval v súlade s uvedeným správne, keď si pripojil titul výkonu rozhodnutia, a to „uznesenie o nariadení predbežného opatrenia č. k. 13 P 62/2009 zo dňa 03. 12. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 CoP 11/2011-417 zo dňa 07. 02. 2010. Z týchto rozhodnutí bolo jednoznačne preukázané, že titul výkonu rozhodnutia uznesenie OS Žilina 13 P 62/2009 nadobudlo vykonateľnosť v zmysle § 171 O. s. p.“.

Krajský súd poukázal na to, že v konaní o výkon rozhodnutia sa neskúma vecná správnosť titulu výkonu rozhodnutia, ako to požadovala sťažovateľka v dôvodoch svojho odvolania, pretože tieto námietky smerujúce k preskúmaniu veci samej boli predmetom konania,   ktorého   výsledkom   bolo   vyhlásenie   samotného   titulu   výkonu   rozhodnutia. V konaní o výkon rozhodnutia preto podľa krajského súdu prvostupňový súd „nemohol prihliadnuť na námietky odvolateľky spočívajúce v tom, že momentálna forma predbežnej úpravy styku otca s deťmi je v rozpore s ľudskými právami maloletých detí, že prvostupňový súd náležite nezisťoval skutkový stav veci ohľadne jej neschopnosti prinútiť deti, aby išli z bydliska s otcom bez nej, že terajšia forma styku je v rozpore so záujmami detí. Všetky tieto kritériá sa posudzovali v základnom konaní o nariadení predbežného opatrenia, ktoré je titulom výkonu rozhodnutia a nemôžu byť predmetom prieskumu v konaní o výkon tohto titulu výkonu rozhodnutia.“.

To,   čo   bolo   potrebné   v   konaní   o   výkon   rozhodnutia   predbežného   opatrenia nariadeného uznesením okresného súdu sp. zn. 13 P 62/2009 z 3. decembra 2010 skúmať, bolo podľa krajského súdu okrem vykonateľnosti titulu výkonu rozhodnutia, „či skutočne dochádza k odmietaniu podrobenia sa súdnemu rozhodnutiu alebo neplneniu tohto súdneho rozhodnutia zo strany matky maloletých detí, ktorá má podľa titulu výkonu rozhodnutia povinnosť maloleté deti pripraviť na stretnutie s otcom a tieto mu odovzdať v mieste svojho prechodného bydliska, pričom tejto jej povinnosti korešponduje oprávnenie otca stretávať sa s maloletými deťmi v nepárnom týždni od soboty od 9.00 hod. do 18.00 hod. a v nedeľu od 9.00 hod. do 18.00 hod. a v každom párnom týždni v stredu od 16.00 hod. do 18.00 hod. bez prítomnosti matky“. Táto skutočnosť bola podľa krajského súdu dostatočne preukázaná už   tým,   že „matka   v   odvolacích   dôvodoch   skonštatovala,   že   k   stretávaniu   sa   otca s maloletými deťmi nedochádza vzhľadom na to, že jej nie je umožnené sa tohto stretnutia zúčastniť. Podľa vykonateľného titulu však otec detí je oprávnený stretávať sa s deťmi bez prítomnosti matky. Je teda povinnosťou matky deti pripraviť na stretnutie tak, aby bolo toto oprávnenie otca rešpektované, či už zo strany matky detí alebo zo strany samotných detí. Argument, že samotné deti odmietajú sa takto stretnutia zúčastniť a že matka detí nemá dosah na svoje deti a nemôže im prikázať toto stretnutie, lebo ich nevie prinúť ísť s otcom, je   právne   irelevantný.   Matka   na   základe   svojich   rodičovských   práv   a   povinností   je oprávnená, ale i povinná prijať také výchovné opatrenia, aby k stretnutiu otca s maloletými deťmi   bez   jej   prítomnosti   došlo   bez   ohľadu   na   to,   aké   sú   jej   subjektívne   pocity   alebo subjektívne   pocity   maloletých   detí.   Deti   sú   vo   veku   3   a   5   rokov,   pričom   tento   vek predpokladá aktívnu účasť matky na ich výchove a i na ovplyvňovaní ich reakcií, v danom prípade je potrebné ovplyvniť ich reakcie spôsobom, aby boli i psychicky pripravené na stretnutie otca bez prítomnosti matky.“. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia preto uviedol, že skutočnosť, že nedochádza k dobrovoľnému podrobeniu sa sťažovateľky titulu   výkonu   rozhodnutia,   bola   prvostupňovým   súdom   riadne   preukázaná, «preto   bolo povinnosťou   prvostupňového   súdu   (vzhľadom   na   dikciu   § 273   ods. 1   O. s. p.   „ukladá“) uložiť jej ako osobe, ktorá neplní dobrovoľne súdne rozhodnutie o výchove maloletých detí a o úprave styku rodičov s deťmi pokutu tak, ako to ustanovuje § 273 ods. 1 O. s. p. Preto neprichádza do úvahy postup zvažovania účelnosti nariadeného výkonu rozhodnutia súdom, ako to žiadala matka detí. Jedná sa o návrhové konanie, a ak sú zistené zákonné podmienky na postup podľa § 273 O. s. p., súd je povinný takto postupovať. Samotná výška pokuty bola stanovená v rozmedzí, ako je uvedené v tomto zákonnom ustanovení.».

Odvolací súd preto skonštatoval, že boli splnené všetky zákonné podmienky na to, aby bol výkon rozhodnutia realizovaný ukladaním pokút v zmysle § 273 ods. 1 OSP, pričom boli   splnené   všetky   procesné   podmienky   na   uloženie   pokuty   sťažovateľke,   a   preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

K požiadavke   sťažovateľky,   aby   na   prerokovanie   odvolania   bolo   nariadené pojednávanie,   krajský   súd   uviedol,   že „nebolo   potrebné   na   preskúmanie   napadnutého rozhodnutia nariadiť pojednávanie, pretože skutkový stav bol zrejmý zo spisového materiálu prvostupňového   súdu   predloženého   odvolaciemu   súdu,   a   preto   vo   veci   nenariadil pojednávanie, ale rozhodol bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.“.

Čo   sa   týka   požiadavky   sťažovateľky   pripojiť   spisy   okresného   súdu   sp. zn. 13 P 62/2009   a sp. zn.   30 P 348/2009,   krajský   súd   uviedol,   že   nevidel   dôvod   na   ich pripojenie, „pretože   vykonávané   rozhodnutie   bolo   vydané   v   konaní   pod   sp. zn. 13 P 62/2009.   Samotný   návrh   na   nariadenie   nového   predbežného   opatrenia   zo   strany matky,   na   ktorý   poukazovala,   hoci   bol   podaný   k   sp. zn.   30 P 348/2009,   bol   následne priradený k sp. zn. 13 P 62/2009. Krajský súd má k dispozícii rozsudok OS Žilina č. k. 13 P 62/2009   zo   dňa   07. 9. 2011.   Preto   nebolo   potrebné   pripájať   celý   spis   sp. zn. 13 P 62/2009.“.

Odvolací   súd   zároveň   skonštatoval,   že „rozsudkom   OS   Žilina   č. k.   13 P 62/2009 zo dňa   07. 09. 2011   bolo   zrušené   predbežné   opatrenie   nariadené   uznesením   zo   dňa 03. 12. 2010, t. j. titul výkonu rozhodnutia v tejto právnej veci. Hoci bolo týmto rozsudkom predbežné   opatrenie   z   03. 12. 2010   zrušené,   k   zrušeniu   predbežného   opatrenia   dôjde až vykonateľnosťou   tohto   rozsudku,   ktorá   nastane   dňom   doručenia   tohto   rozsudku účastníkom konania vzhľadom na vyslovenú predbežnú vykonateľnosť tohto rozsudku (§ 162 ods. 1 O. s. p.). Ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia (deň 01. 07. 2011) bol teda titul výkonu   rozhodnutia   predbežné   opatrenie   č. k.   13 P 62/2009   zo   dňa   03. 12. 2010 vykonateľný,   čo   je   podstatnou   skutočnosťou   pri   posudzovaní   titulu   výkonu   rozhodnutia v konaní o jeho výkon. Skutočnosť, že titul výkonu rozhodnutia bol po vydaní napadnutého rozhodnutia následne zrušený rozsudkom OS Žilina č. k. 13 P 62/2009 zo dňa 07. 09. 2011 môže mať vplyv na samotné vedenie konania o výkon tohto predbežného opatrenia, avšak nie na rozhodnutie u uložení pokuty matke maloletých detí, ktoré bolo vydané v čase, keď titul výkonu rozhodnutia bol vykonateľný.“.

K návrhu sťažovateľky, aby odvolací súd vyhlásil výkon rozhodnutia za neprípustný a konanie o výkon rozhodnutia zastavil, krajský súd uviedol, že na takýto postup neboli splnené procesné podmienky, a ďalej dodal, že „Podľa § 272 ods. 1 O. s. p. ustanovenia § 251   ods. 2   až   4,   § 255   až   258,   § 268,   § 270   a   271   sa   nepoužijú,   ak   ide   o   výkon rozhodnutia alebo schválenej dohody o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. To platí aj v prípade, ak ide o výkon rozhodnutia alebo dohody o styku rodičov s maloletým dieťaťom.   O   účastníkoch   platia   ustanovenia   § 94.   Preto   zastavenie   výkonu   rozhodnutia podľa § 268 neprichádza do úvahy v prípade výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí, t. j. ani o styku s nimi. Zastavenie konania o výkon rozhodnutia je preto v týchto konaniach podľa § 272 ods. 1 O. s. p. pojmovo vylúčené.“. Odvolací súd preto tento návrh považoval za nedôvodný.

Základ sťažnostných námietok predstavujú úvahy sťažovateľky o tom, že krajský súd nesprávne   vyhodnotil   vykonané   dôkazy,   na   niektoré   predložené   listinné   dôkazy   vôbec neprihliadol a niektoré ňou navrhované dôkazy nevykonal.

Zásah do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru by v tejto súvislosti bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní   navrhovaného   dôkazu   bol   zjavne   neodôvodnený,   chýbala   by   mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (I. ÚS 350/08). Konanie   všeobecných   súdov   v   právnej   veci   sťažovateľky   však   takéto   nedostatky nevykazuje. Ako už bolo uvedené, krajský súd primerane a rozumne zdôvodnil nevykonanie týchto dôkazov.

K námietke sťažovateľky o nevyhodnotení niektorých listinných dôkazov ústavný súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľa vykonal a vyhodnotil všetky dôkazy nevyhnutné na to, aby mohol vo veci spravodlivo a zákonne rozhodnúť.

Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci   krajského   súdu   by   mohla   byť opodstatnená   len   v   prípade   nezlučiteľnosti   namietaného   uznesenia   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To však nie je prípad sťažovateľkou napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Ústavný   súd   v súvislosti   s námietkou   sťažovateľky   o   údajnej   nedostatočnosti a nepreskúmateľnosti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   poukazuje na svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   súčasťou   obsahu   základného   práva   na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06).

Taktiež ESĽP v rámci svojej judikatúry vyslovil, že „Právo na spravodlivý proces zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však neznamená, že na každý   argument sťažovateľa je súd   povinný dať podrobnú   odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Európsky súd pre ľudské práva v inom rozhodnutí tiež zaujal stanovisko, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný   za   rozhodujúci   (rozsudok   ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Aj   ústavný   súd   už   vyslovil   názor,   že   „Súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé   konanie   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   aj   právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“ (III. ÚS 209/04).

K   námietkam   sťažovateľky   v   týchto   súvislostiach   ústavný   súd   uvádza,   že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ na jeho výrok. Úvahy krajského súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   noriem   hmotného a   procesného   práva, ktorých účel a význam nepopierajú.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I. ÚS 66/98,   II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), možno sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za   ústavne akceptovateľné,   ktoré   nie   je   v   rozpore   s   účelom   a   zmyslom   právnej   úpravy   výkonu rozhodnutia o úprave styku s maloletými deťmi, a spôsob, akým krajský súd v tejto veci rozhodol, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený a ako taký odporujúci základným právam zaručeným v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože z pohľadu posudzovanej veci krajský súd vo vzťahu k účastníkom   konania   dodržal   podľa   názoru   ústavného   súdu   pravidlá   spravodlivého procesu, jeho postup nesignalizuje ani možnú kolíziu so základným právom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

b)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07),   ktorej   súčasťou   je   aj   právny   názor,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   medzi   namietaným   postupom a uznesením   krajského   súdu   (a   dôvodmi,   z ktorých   sťažovateľka   vyvodzuje   porušenie svojich označených práv) a obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti rozhodol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   o jej   odmietnutí   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

c) K namietanému porušeniu čl. 141 ústavy

Sťažovateľka   tiež   žiadala,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   postupom a uznesením krajského súdu bol porušený čl. 141 ústavy.

Podľa   čl. 141   ústavy   v   Slovenskej   republike   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé a nestranné súdy (ods. 1). Súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov (ods. 2). Článok 141 ústavy neupravuje žiadne konkrétne základné práva, resp.   iné   individuálne   práva,   o   porušení   ktorých   ústavný   súd   rozhoduje   v konaní o sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Navyše,   medzi   obsahom   citovaného   článku ústavy a postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozhodnutím neexistuje žiadna   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   dôvod   na   vyslovenie   ich   porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   aj   v   tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľky   pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti a taktiež   už   neprichádzalo   do   úvahy   zaoberať   sa   jej   návrhom   na   vydanie   dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil výkon namietaného uznesenie okresného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012