znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 119/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď..., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 244/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď... o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď... (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Žilina (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 14 C 244/2000 (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   okrem   iného   vyplýva,   že «Sťažovateľ   (aj   s   manželkou)   podali   dňa 15. 4. 2007 na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ÚS) sťažnosť, ktorou namietali porušenie ich základného ľudského práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 244/2000 (predtým sp. zn. 11 Cb 1438/1997).

Sťažnosť   sťažovateľov   bola   dňa   11. 12. 2007   prijatá   na   ďalšie   konanie,   o ktorej ÚS SR dňa 6. 3. 2008 rozhodol a vydal „Nález“ č. II. ÚS 272/07-40, ktorý bol doručený sťažovateľom dňa 29. 4. 2008.

Predmetným nálezom č. II. ÚS 272/07-40 ÚS SR v bode 2. takto rozhodol:

2. Okresnému súdu Žilina prikazuje, aby vo veci sp. zn. 14 C 244/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ (sám) touto sťažnosťou namieta (opakovane) porušenie jeho základného ľudského práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.

Sťažnosťou   napádame   (aj)   obdobie   od   podania   sťažnosti   zo   dňa   15. 4. 2007 až do doručenia rozhodnutia č. II. ÚS 272/07-40 dňa 29. 4. 2008, v ktorom období Okresný súd v Žiline (ďalej len súd) nekonal plynulo a efektívne, ba čo viac, konal šikanóznym spôsobom, čo malo za následok bezdôvodné prieťahy viac ako jeden rok!

Zo spisu je zrejmé, že súd nerešpektoval právny názor vyslovený v rozhodnutí ÚS zo dňa 6. 3. 2008 pod bodom 2. a vo veci nekonal tak, aby boli tieto bezdôvodné prieťahy odstránené!

Tieto prieťahy trvajú aj po doručení rozhodnutia ÚS zo dňa 29. 4. 2008, čo má ten dôsledok,   že   súd   nerešpektoval   a   nerešpektuje   rozhodnutie ÚS SR   a   tieto   bezdôvodné prieťahy trvajú aj až do súčasnosti. Od 29. 4. 2008, opäť uplynula doba viac ako 3 roky, čo sa nedá iným spôsobom označiť ako bezdôvodný prieťah, zavinený konajúcim súdom.».

V   ďalšej   časti   sťažovateľ   uviedol   chronológiu   procesných   úkonov   vykonaných v období po náleze II. ÚS 272/07 zo 6. marca   2008 a vyslovil   názor, „že ani doterajší priebeh   nenaznačuje   skoré   skončenie   veci,   nakoľko   súd   po   13,5   roka   ešte   vo   veci nerozhodol ani na prvom stupni“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 C 244/2000   porušil   jeho   základné   právo podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a aby   okresnému   súdu prikázal konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   ďalej   navrhol,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj „náhradu trov právneho zastúpenia“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už v sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   označený   všeobecný   súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je   preskúmanie   opodstatnenosti tvrdenia   sťažovateľa,   podľa   ktorého   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 14 C 244/2000 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to napriek tomu, že ústavný súd nálezom č. k.   II. ÚS 272/07-40   zo 6. marca   2008   vyslovil   porušenie   týchto   práv   sťažovateľa v označenom konaní pred okresným súdom, prikázal mu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie 20 000 Sk.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 1. februára   2011   rozhodol   v merite   veci,   pričom   písomné   vyhotovenie   rozsudku   bolo účastníkom konania expedované 10. marca 2011. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodnutím vo veci ešte pred doručením sťažnosti ústavnému súdu   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu právnej neistoty sťažovateľa, a preto už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh   konania, prípadne   prieťahy   v ňom,   a teda   nemohol   už ani porušovať sťažovateľom v sťažnosti označené práva.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 16. marca 2011, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, a preto k porušovaniu označeného práva už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia k veci poznamenáva, že vzhľadom na viazanosť petitom   sťažnosti   a kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľa   advokátom   sa ďalšími námietkami uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011