znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 119/07-101

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. decembra 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   sudkyne   Marianny   Mochnáčovej   a sudcu   Ladislava Orosza, vo veci sťažnosti J. M., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   8   ods.   2   a 5   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 T 96/04 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 20. novembra 2006, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Žilina   v trestnej   veci   vedenej   pod sp. zn.   3   T   96/04   v súvislosti s rozhodovaním   o jeho   žiadosti   o   prepustenie   z väzby   na slobodu   z 20. novembra   2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia J. M. v sume 17 495 Sk (slovom sedemnásťtisícštyristodeväťdesiatpäť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Mgr. Š. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume   17 495 Sk   (slovom   sedemnásťtisícštyristodeväťdesiatpäť   slovenských   korún) na účet   Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený v Štátnej pokladnici do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti J. M. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2007   doručená   sťažnosť   J.   M.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojich základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)   v trestnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   3 T 96/04   v   súvislosti   s rozhodovaním   o   jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 20. novembra 2006. Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 5. marca 2007.

Súčasťou   sťažnosti   sťažovateľa   bola   aj   žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom. Po doplnení a zabezpečení potrebných podkladov ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 119/07-34 z 24. mája 2007 ustanovil sťažovateľovi v konaní pred ústavným súdom právneho zástupcu advokáta JUDr. Mgr. Š. B., Ž. Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby jeho sťažnosť doplnil a upresnil tak, aby zodpovedala požiadavkám vyplývajúcim zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu nové (doplnené a upresnené) znenie sťažnosti 28. júna 2007, ktoré v ďalšom priebehu konania ústavný súd považoval za smerodajné pre svoj ďalší postup.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 7/04 z 19. januára 2004 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“), pričom lehota jeho väzby začala plynúť odo dňa zadržania, t. j. od 16. januára 2004. Dňa 18. júla 2004 podal   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Žilina   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm.   a)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“). Trestná vec sťažovateľa je okresným súdom vedená pod sp. zn. 3 T 96/04. Uznesením okresného súdu zo 17. marca 2004   boli   sťažovateľovi   zúžené   dôvody   väzby   na   dôvod   podľa   §   67   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku.

Rozsudkom okresného súdu z 30. augusta 2004 bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestných činov podľa § 197a ods. 1 a 2 a podľa § 241 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) označený rozsudok zrušil uznesením sp. zn. 1 To 883/05 zo 14. novembra 2005 a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že po uplynutí dvojročnej lehoty trvania väzby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uzneseniami sp. zn. 4 Ntv 46/2005 z 18. januára   2006,   sp.   zn.   1   Ntv   16/2006   z 12.   apríla   2006   a sp.   zn.   3   Ntv   31/2006 z 23. augusta 2006 postupne predlžoval lehotu trvania väzby sťažovateľa až do 16. januára 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 20. novembra 2006 podal žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá bola doručená okresnému súdu 22. novembra 2006. Dňa 19. decembra 2006 bol sťažovateľovi doručený návrh okresného súdu na predĺženie lehoty trvania jeho väzby a zároveň bol upozornený, že 21. decembra 2006 má možnosť nahliadnuť do trestného spisu za účelom prípravy obhajoby. Sťažovateľ písomne okresnému súdu oznámil, že trvá na svojej účasti na nahliadnutí do trestného spisu, ktoré sa uskutočnilo až 27. decembra 2006, keďže na pôvodne určený deň nedal predseda senátu okresného súdu súhlas na eskortovanie sťažovateľa z Ústavu na výkon väzby v Žiline na okresný súd.

Dňa 27. decembra 2006 bol trestný spis sťažovateľa spolu s návrhom okresného súdu na   predĺženie   trvania   jeho   väzby   doručený   najvyššiemu   súdu,   ktorý   uznesením   sp.   zn. 3 Ntv 47/2006 z 11. januára 2007 rozhodol o nepredĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa. Sťažovateľ bol z väzby prepustený 16. januára 2007.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že „konaním   Okresného   súdu   v Žiline,   ktorý   odmietol rozhodnúť a konať o žiadosti o prepustenie z väzby podanej sťažovateľom 20. 11. 2006 súdu spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon   (t.   j.   prednostne   a urýchlene)“, boli   porušené   jeho označené   základné   práva   a slobody,   a preto   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa J. M. zakotvené v čl. 8 ods. 2, ods. 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd bolo porušené v spojitosti s čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd konaním Okresného súdu v Žiline.

2. Základné právo sťažovateľa J. M. zakotvené v čl. 17 ods. 2, ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené v spojitosti v čl. 2 ods. 2 a článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky konaním Okresného súdu v Žiline.

3.   Základné   právo   sťažovateľa   J.   M.   zakotvené v článku   5   ods.   4   a čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené konaním Okresného súdu v Žiline.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   J.   M.   právo   na primerané finančné zadosťučinenie podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v sume   200 000,   -   Sk   (slovom   dvestotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   povinný   vyplatiť Okresný   súd   v Žiline   sťažovateľovi   J.   M.   do   dvoch   mesiacov   od   nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

5.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Okresnému   súdu   v Žiline   povinnosť uhradiť   sťažovateľovi   J.   M.   trovy   konania   a trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   jeho právneho   zástupcu   JUDr.   Mgr.   Š.   B.,   Advokátska   kancelária,   Ž...,   a to   do   15   dní   od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   k nej vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu,   ktoré   mu   bolo   doručené   4.   apríla   2007.   V tomto vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„Po   oboznámení   sa   problematikou   spisu   sp.   zn.   3   T   96/04,   predkladám chronologický prehľad úkonov, ktoré boli vo veci sp. zn. 3 T 96/04 vykonané... Som toho názoru, že sa jedná o skutkovo i právne náročnú vec, pričom prieťahy v konaní sú čiastočne zavinené správaním sa obžalovaného, ktorý využíva všetky možnosti dané mu Trestným poriadkom,   pričom jeho podania majú čiastočne obštrukčný charakter.   Obžalovaný bol prepustený z výkonu väzby príkazom senátu po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. 1. 2007 o nepredĺžení trvania lehoty väzby. Podľa môjho názoru zákonný sudca koná vo veci bez prieťahov a plynule.“

K vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   bol   priložený   podrobný   chronologický prehľad úkonov v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. 3 T 69/04 v období po podaní   obžaloby   spracovaný   predsedom   príslušného   senátu   okresného   súdu,   ktorý v záverečnej časti tohto dokumentu uviedol:

„Ešte   raz   konštatujem,   že   v predmetnej   trestnej   veci   som   konal   plynulo   a bez prieťahov,   pričom   dĺžku   trestného   konania   podstatným   spôsobom   ovplyvnilo   správanie obžalovaného   (jeho   podania),   ktoré   malo   v značnej   miere   obštrukčný   charakter   (takýto náhľad na vec mal aj Krajský súd v Žiline v svojich posledných rozhodnutiach).“

Dňa   2.   augusta   2007   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 119/07-49 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a v prípade, že to uzná za potrebné, doplnil svoje vyjadrenie k sťažnosti zaslané ústavnému súdu ešte pred predbežným   prerokovaním   sťažnosti.   Predseda   okresného   súdu   v prípise   doručenom ústavnému súdu 12. septembra 2007 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci a svoje predchádzajúce vyjadrenie už nedoplnil.

Následne ústavný súd vyzval aj právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci, a zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu.   Právny   zástupca   sťažovateľa   v liste   doručenom   ústavnému   súdu   5.   októbra   2007 oznámil, že „na ústnom pojednávaní trvám na žiadosť môjho klienta“, pričom v pripojenom stanovisku sťažovateľa bolo uvedené, že „na stanovisko predsedu Okresného súdu Žilina budem reagovať na predmetnom ústnom konaní na Vašom súde“.

Dňa   30.   októbra   2007   ústavný   súd   nariadil   ústne   pojednávanie   vo   veci   na 20. december 2007. Na ústnom pojednávaní sa zúčastnil sťažovateľ a jeho právny zástupca. Zástupca okresného súdu sa ústneho pojednávania nezúčastnil (predvolanie okresný súd prevzal 2. novembra 2007).

Po   otvorení   ústneho   pojednávania   a oboznámení   s doterajším   priebehom   konania predseda   senátu   udelil   slovo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa,   ktorý   v úvode   svojho vystúpenia zdôraznil, že sťažovateľ zotrváva na svojom návrhu, a   s poukazom na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 291/06-61 z 27. marca 2007 uviedol, že v predmetnej trestnej veci došlo k opakovanému porušeniu práv sťažovateľa, pričom zákonný sudca JUDr. L. sa uznesením sp. zn. 3 T 96/2004 z 19. októbra 2007 dal vylúčiť z rozhodovania v predmetnej veci, čím priznal svoju predpojatosť voči sťažovateľovi. Vo vzťahu k vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľa jeho právny zástupca okrem iného uviedol, že jeho trestná vec nie   je   zložitá   a že   sťažovateľ   nespôsobil   prieťahy   v nej,   čo   potvrdzuje   aj   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 47/2007 (správne má byť sp. zn. 3 Ntv 47/2006; pozn.) z 11. januára   2007,   a zdôraznil,   že   sťažovateľ   si   žiadosťami   o prepustenie   z väzby   len uplatňoval svoje zákonné práva, keďže jeho väzba bola neprimerane dlhá. V závere svojho vystúpenia   právny zástupca   navrhol, aby ústavný súd rozhodol   v súlade s navrhovaným petitom, pričom konkretizoval požadovanú úhradu trov právneho zastúpenia, čo doložil aj písomne.

Po   vystúpení   právneho   zástupcu   sťažovateľa   predseda   senátu   udelil   slovo sťažovateľovi, ktorý zdôraznil, že konanie okresného súdu, konkrétne zákonného sudcu JUDr.   L.   v jeho   trestnej   veci,   považuje   za „čisto   účelové   a špekulatívne. Okresný   súd v Žiline mal dosť času na to, aby o mojej žiadosti o prepustenie z väzby rozhodol zákonným a ústavným spôsobom. To znamená, neodkladne. Čo sa týka prieťahov v konaní, ktoré som mal   spôsobiť,   tak   isto   poukazujem   na   uznesenie   najvyššieho   súdu,   kde   najvyšší   súd konštatuje, že opakované podávanie žiadosti o prepustenie z väzby a podávanie námietok zaujatosti   z mojej   strany   je   mojím   právom,   ktorým   nemožno   odôvodňovať   prieťahy v konaní“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v minulosti mal konflikt s manželkou zákonného sudcu,   čo   sa   prejavilo   následne   v konaní,   keď   došlo   k opakovanému   porušeniu   jeho základných práv a slobôd, a preto žiadal, aby ústavný súd rozhodol v jeho veci tak, ako bolo navrhnuté.

Na otázku sudcu spravodajcu, že aký závažný dôvod viedol sťažovateľa k tomu, že podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu 20. novembra 2006, t. j. ešte predtým, ako bolo právoplatne rozhodnuté o jeho predchádzajúcej žiadosti, sťažovateľ uviedol, že zistil nové   skutočnosti,   ktoré   odôvodňovali   podanie   novej   žiadosti   o prepustenie   z väzby, a poukázal   na   to,   že   jeho   väzba   bola   neprimerane   dlhá   a on   sa   cíti   v predmetnej   veci nevinný.

Na ďalšiu otázku sudcu spravodajcu, prečo neuviedol dôvod, o ktorý oprel svoju žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 20.   novembra   2006,   už   vo   svojej predchádzajúcej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z   2.   októbra   2006,   prípadne v odvolaní   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   keďže   mu   už   v tom   čase   bola   známa, sťažovateľ   uviedol,   že „som   právny   laik,   ja   nemám   právnické   vzdelanie,   ja   skrátka neovládam dostatočne právo, aby som vedel, že kedy mám podať žiadosť o prepustenie z väzby, skrátka ma to v tom čase napadlo, že chcem ísť na slobodu, tak som podal žiadosť o prepustenie z väzby“.

V záverečnom slove sťažovateľ, ako aj jeho právny zástupca zopakovali, že trvajú na svojich vyjadreniach a žiadajú, aby ústavný súd rozhodol tak, ako bolo navrhnuté.

II.

Predmet konania a skutkový stav veci

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom okresného súdu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 T 96/04, pričom zo sťažnosti zjavne vyplýva, že porušenie označených práv sťažovateľ namieta „len“ v súvislosti s postupom, resp. nečinnosťou okresného súdu pri rozhodovaní o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z   20.   novembra   2006   (sťažovateľ v sťažnosti   uvádza „konaním   Okresného   súdu   v Žiline,   ktorý   bez   dôvodov   odmietol rozhodnúť o jeho žiadosti o prepustenie z väzby a to prednostne a urýchlene vonkoncom tak nekonal o väzbe sťažovateľ a tým boli porušené jeho ľudské práva a základné slobody, ktoré sú   zakotvené   v Listine   základných   práv   a slobôd,   v Ústave   Slovenskej   republiky a v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd“).

Zo sťažnosti a spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 3 T 96/04 ústavný súd zistil nasledovný skutkový stav v predmetnej veci:

1. Prokurátor okresnej prokuratúry podal 12. júla 2004 na sťažovateľa obžalobu pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona.

2.   Sťažovateľ   bol   ešte   v prípravnom   konaní   vzatý   do   väzby   uznesením   sudkyne okresného   súdu   z 19.   januára   2004   z dôvodov   uvedených   v   §   67   ods.   1   písm.   b)   a c) Trestného poriadku. Lehota väzby začala sťažovateľovi plynúť 16. januára 2004.

3. Uznesením okresného súdu zo 17. marca 2005 boli sťažovateľovi zúžené dôvody väzby na dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

4. Rozsudkom okresného súdu z 30. augusta 2005 bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestných činov podľa § 197a ods. 1 a 2 a podľa § 241 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona.

5.   Krajský   súd   označený   rozsudok   zrušil   uznesením   sp.   zn.   1   To   283/05   zo 14. novembra 2005 a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

6.   Po   uplynutí   dvojročnej   lehoty   väzby   najvyšší   súd   uzneseniami   sp.   zn. 4 Ntv 46/2005   z 12.   januára   2006,   sp.   zn.   1   Ntv   16/2006   z 12.   apríla   2006   a sp.   zn. 3 Ntv 31/2006 z 23. augusta 2006 postupne predlžoval lehotu trvania väzby sťažovateľa až do 16. januára 2007.

7.   Dňa   2.   októbra   2006   podal   sťažovateľ   žiadosť   o prepustenie   z väzby,   ktorú okresný   súd   uznesením   z 2.   novembra   2006   zamietol.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal sťažovateľ 9. novembra 2006 sťažnosť.

8.   Dňa   7.   novembra   2006   podal   sťažovateľ   námietku   zaujatosti   proti   všetkým sudcom krajského súdu, ktorá bola krajskému súdu doručená 9. novembra 2006.

9.   Dňa   20.   novembra   2006   podal   sťažovateľ   námietku   proti   predsedovi   senátu okresného súdu, ktorá bola okresnému súdu doručená 22. novembra 2006.

10.   Dňa   20.   novembra   2006   podal   sťažovateľ   opätovnú   žiadosť   o prepustenie z väzby, ktorá bola okresnému súdu doručená 22. novembra 2006. V žiadosti poukázal na skutočnosť, že pred rozhodnutím najvyššieho súdu z 23. augusta 2006 o predĺžení trvania jeho väzby mu bolo odporeté nahliadnuť do spisu, čím malo byť porušené jeho právo na obhajobu.   Zo   spisu   vyplýva,   že   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu z 2. októbra 2006 sa opierala o iné dôvody (bod 7).

11. Dňa 28. novembra 2007 okresný súd predložil krajskému súdu spis za účelom rozhodnutia o sťažnostiach sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu z 2. novembra 2006, ktorými rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (bod 7) a námietke zaujatosti proti prísediacemu okresného súdu Bc. J. E. Spis bol krajskému súdu doručený 1. decembra 2006.

12.   Uzneseniami   krajského   súdu   z 12.   decembra   2006   boli   zamietnuté   sťažnosti sťažovateľa   proti   uzneseniam   okresného   súdu   z 2.   novembra   2006   (bod   11).   Spis   bol okresnému súdu vrátený 14. decembra 2006.

13.   Dňa   19.   decembra   2006   bol   sťažovateľovi   doručený   návrh   okresného   súdu z 18. decembra 2006 na predĺženie lehoty trvania jeho väzby do 30. júna 2007 a zároveň bol upozornený,   že   21.   decembra   2006   má   možnosť   nahliadnuť   do   spisu   pred   prípadným vyjadrením sa k predloženému návrhu (sťažovateľ nahliadol do spisu 27. decembra 2007).

14. Návrh okresného súdu na predĺženie trvania väzby sťažovateľa a trestný spis sp. zn. 3 T 96/04 boli spolu s písomným vyjadrením sťažovateľa k návrhu z 21. decembra 2006 doručený najvyššiemu súdu 27. decembra 2006.

15.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Ntv   47/2006   z 11.   januára   2007   rozhodol o návrhu okresného súdu tak, že väzbu sťažovateľa od 16. januára 2007 nepredĺžil.

16. Sťažovateľ bol 16. januára 2007 prepustený z väzby na slobodu.

Z uvedeného prehľadu vyplýva, že okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustení z väzby na slobodu z 20. novembra 2006 vôbec nerozhodol, pričom naopak 27. decembra 2006 doručil najvyššiemu súdu návrh na predĺženie trvania jeho väzby, ktorému najvyšší súd nevyhovel. V dôsledku toho bol sťažovateľ 16. januára 2007 prepustený z väzby na slobodu.

Na   základe   takto   zisteného   skutkového   stavu   bolo   úlohou   ústavného   súdu rozhodnúť, či nečinnosťou okresného súdu vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 20. novembra 2006 boli vzhľadom na skutkové a právne okolnosti veci porušené jeho označené základné práva podľa ústavy a listiny, ako aj označené práva podľa dohovoru.

III.

Právne východiská a závery ústavného súdu

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Porovnateľný text obsahuje aj čl. 2 ods. 2 listiny („Štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon“).

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Analogický text obsahuje aj čl. 8 ods. 2 listiny.

Podľa   čl.   17   ods.   5   do   väzby možno   vziať iba   z   dôvodov   a   na čas   ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Analogický text obsahuje aj čl. 8 ods. 5 listiny.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Porovnateľný   text   obsahuje aj   čl.   36   ods.   1   listiny („Každý   sa   môže   domáhať   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne“).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene. Väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu.

Podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa § 71 ods. 4 Trestného poriadku návrh na predĺženie lehoty podľa odsekov 1 a 2 treba doručiť súdu najneskôr 10 dní pred skončením príslušnej lehoty. Ak návrh nie je uvedeným spôsobom predložený, musí predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor prepustiť obvineného na slobodu najneskôr deň po uplynutí lehoty, na ktorú bolo trvanie väzby obmedzené.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   už   viackrát   poukázal   na   to,   že v ustanoveniach   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   je obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas   konania,   teda   práva,   ktoré   vyplývajú   aj   z   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru (m. m. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   na   konanie,   ktorého predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je aplikovateľný aj čl. 5 ods. 4 dohovoru (m. m. III. ÚS 227/03).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností   (Bezichieri   z   roku   1989,   A-164,   §   21,   Neumeister   z   roku   1968,   A-8,   §   24 a Sanchez - Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

Článok 5 ods.   4   dohovoru   tým, že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z   28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - 36).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu požiadavke prednostného a urýchleného rozhodovania vo väzobných veciach v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako i čl. 5 ods. 4 dohovoru   v zásade   nezodpovedá   lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na jednom stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca   a   ani   nečinnosť   trvajúca   niekoľko   týždňov (m. m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05).

Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že v danom prípade sa okresný súd vôbec nezaoberal   žiadosťou   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   ktorá   mu   bola   doručená 22. novembra 2006, pričom z hľadiska posudzovania možného porušenia označených práv sťažovateľa išlo o nečinnosť v trvaní takmer 2 mesiacov, konkrétne do 16. januára 2007, keď   bol   sťažovateľ   na   základe   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Ntv   47/2006 z 11. januára 2007 prepustený na slobodu, čím sa stala jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu bezpredmetná.

Pri posudzovaní veci ústavný súd musel zohľadňovať skutkové okolnosti prípadu, predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľ podal 20. novembra 2006 žiadosť o prepustenie z väzby   na   slobodu   ešte   skôr   ako   bolo   právoplatne   rozhodnuté   o jeho   predchádzajúcej žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 2.   októbra   2006.   Vzhľadom   na   zistenie ústavného súdu, že označené žiadosti sťažovateľa sa opierali o rozdielne dôvody, ústavný súd konštatoval, že ustanovenie § 72 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku mu nebránilo podať opakovanú žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, aj keď o jeho predchádzajúcej žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   ešte   nebolo   právoplatne   rozhodnuté.   Navyše ústavný súd zo svojej spisovej evidencie zistil, že relevantnosť dôvodu uvedeného v žiadosti o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 20.   novembra   2006   už   iný   senát   ústavného   súdu nepriamo potvrdil, keď v náleze č. k. III. ÚS 291/06-61 z 27. marca 2007 okrem iného vyslovil, že najvyšší súd postupom a uznesením sp. zn. 3 Ntv 31/2006 z 23. augusta 2006, ktorým   rozhodol   o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   bez   toho,   aby   dôkladne preskúmal všetky zákonné predpoklady na vydanie tohto rozhodnutia vrátane dodržania zásady kontradiktórnosti konania, porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Na   druhej   strane   ústavný   súd   vzal   na   vedomie skutočnosť zistenú zo súdneho spisu, podľa ktorej dôvod, ktorý uviedol sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 20. novembra 2006, mu musel byť známy už 2. októbra 2006, t. j. v čase, keď podával predchádzajúcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Ústavný súd pri posudzovaní veci zohľadňoval aj skutočnosť, že okresný súd bol v čase bezprostredne po podaní žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 20. novembra 2006 povinný prednostne a urýchlene odstúpiť dotknutý spis krajskému súdu za účelom rozhodnutia o sťažnostiach sťažovateľa proti uzneseniam okresného súdu z 2. novembra 2006, pričom spis mu bol vrátený z krajského súdu až 14. decembra 2006. Ústavný súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že následne okresný súd vykonával nevyhnutné procesné úkony súvisiace s predložením spisu najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia o jeho návrhu na predĺženie trvania lehoty väzby, vzhľadom na hrozbu nedodržania lehoty podľa § 71 ods. 4 Trestného poriadku. V tejto súvislosti   ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť,   že v texte návrhu okresného súdu na predĺženie lehoty trvania väzby z 18. decembra 2006 sa uvádza, že „obžalovaný J. M... dňa 22. 11. 2006 podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu“, t. j. okresný súd predkladal tento návrh adresovaný najvyššiemu súdu vo vedomí, že o uvedenej žiadosti ešte nerozhodol. Zo skutočnosti, že napriek tomu podal návrh na predĺženie   lehoty   trvania   väzby,   možno   minimálne   nepriamo   odvodiť,   že   v čase spracovávania tohto návrhu už mal aspoň predbežne vytvorený zamietavý postoj k tejto žiadosti   sťažovateľa,   a teda   bol   v tomto   čase   z vecného   hľadiska   už   pripravený   o   nej rozhodnúť.

Za   týchto   okolností   okresný   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   mohol   a mal prednostne   a urýchlene   rozhodnúť   aj   o opakovanej   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie z väzby na slobodu z 20. novembra 2006 ešte pred predložením návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa najvyššiemu súdu, a preto dospel k záveru, že postupom, resp. nečinnosťou okresného súdu pri rozhodovaní o tejto žiadosti sťažovateľa došlo k porušeniu jeho   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a čl.   8   ods.   2   a 5   listiny,   ako   aj k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

K uvedenému záveru ústavný súd dospel aj napriek tomu, že sa na základe analýzy dotknutého   spisu   stotožnil   s názormi   predsedu   okresného   súdu   a predsedu   príslušného senátu   okresného   súdu   uvedenými   v ich   vyjadreniach,   v zmysle   ktorých   mali   viaceré procesné úkony sťažovateľa kumulované v rozhodnom čase v nemalej miere obštrukčný charakter a ich účelom bolo vytvoriť pre súdy konajúce a rozhodujúce o jeho väzbe časovú tieseň   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   16.   januára   2007   mala   uplynúť lehota   trvania   jeho väzby.   Túto   skutočnosť   ústavný   súd   zohľadnil   pri   svojom   rozhodovaní   o návrhu sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 8 ods. 2 a 5 listiny v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny. Ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny majú charakter ústavných princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade a uplatňovaní ústavy a listiny. Inak povedané tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou a listinou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto nebolo potrebné deklarovať porušenie týchto ustanovení ústavy vo výrokovej časti tohto nálezu. To isté   v zásade   platí   o ustanovení   čl.   152   ods.   4   ústavy,   ktoré   má   charakter   generálneho interpretačného princípu, ktorý ústavný súd vždy uplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti.

Sťažovateľ namietal   tiež   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktoré garantujú v generálnej podobe každému predovšetkým právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 listiny) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj   „bránou“   do   ústavnej   úpravy   jednotlivých   aspektov   práva   na   súdnu   o   inú   ochranu, zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   normujúcich   rámec,   v ktorom   je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. napr. I. ÚS 22/03, IV. ÚS 159/07), pričom v súdnom konaní vo väzobných veciach sú tieto aspekty práva na súdnu ochranu implicitne obsiahnuté aj v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (ako aj v ustanoveniach čl. 8 ods. 2 a 5 listiny), t. j. tvoria integrálnu súčasť ich interpretácie a aplikácie, keďže ústavný súd vychádza z názoru, že ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.). Opierajúc sa tiež o záver, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým   a nestranným   súdom,   pričom   v týchto právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   27/07),   ústavný   súd konštatoval, že vo výrokovej časti tohto nálezu nie je preto potrebné deklarovať aj porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   v sume 200 000 Sk,   čo   odôvodnil   okrem   iného   tým,   že „bol   na   základe   viacerých   skutočností nepochybne   zo   strany   Okresného   súdu   v Žiline   vystavený   pocitom   kritiky,   poníženia, zúfalstva, márnosti, nespravodlivosti a právnej neistoty, keď Okresný súd v Žiline v súlade so   zákonom   a ostatnými   všeobecne   záväznými   právnymi   normami   nekonal   o návrhu sťažovateľa,   v ktorom   žiadal,   aby   súd   preskúmal   dôvodnosť   jeho   väzobného   stíhania, o tomto návrhu vôbec nerozhodol spoliehajúc sa na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky predĺži u sťažovateľa lehotu trvania väzby“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04)

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu, predovšetkým časovú tieseň okresného súdu spôsobenú nemalou mierou aj procesnými úkonmi sťažovateľa, ktoré podľa názoru ústavného súdu   mali znaky obštrukcie,   ako aj čas,   v ktorom   mohol okresný súd reálne rozhodovať   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ústavný   súd   považoval v danom prípade za dostatočné deklarovať porušenie práv sťažovateľa, a preto jeho žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   Mgr.   Š.   B.   Podľa   uvedeného   ustanovenia   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa špecifikoval trovy právneho zastupovania vo svojom podaní zo 14. novembra 2007 a následne aj na ústnom pojednávaní, pričom žiadal úhradu v celkovej sume 23 791 Sk za šesť úkonov právnej služby; za prevzatie veci a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ďalšiu poradu s klientom, spísanie sťažnosti ústavnému súdu, napísanie vyjadrenia k prípisu ústavného súdu, ďalšiu poradu s klientom a účasť na ústnom pojednávaním po 3 148 Sk,   a ďalej náhradu za stratu   času   v sume 4 158 Sk a úhradu cestovných nákladov v sume 745 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk, keďže   išlo   o úkony   urobené   v roku   2007.   Úhradu   priznal   za   4   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, spísanie sťažnosti a jej podanie, ďalšiu poradu s klientom a účasť na ústnom pojednávaní) v súlade s § 1 ods. 3, § 11   ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a c),   §   14   ods.   2   písm.   e)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume štyrikrát 2 970 Sk za jeden úkon právnej služby a štyrikrát 178 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal trovy právneho zastúpenia tiež za cestovné náklady a náhradu za stratu času podľa § 15 až 17 vyhlášky v sume vyčíslenej právnym zástupcom sťažovateľa, t. j spolu priznal sťažovateľovi úhradu právneho zastúpenia v sume 17 495 Sk.

Za   ďalšie   úkony   právnej   služby   právneho   zástupcu   sťažovateľa   -   napísanie vyjadrenia   k prípisu   ústavného   súdu   z 1.   októbra   2007   a ďalšiu   poradu   s klientom 14. novembra 2007 - ústavný súd úhradu nepriznal vzhľadom na to, že tieto úkony nemohli žiadnym spôsobom prispieť k objasneniu veci ani k rozhodnutiu vo veci samej.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet Kancelárie ústavného súdu v lehote ustanovenej vo výrokovej časti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou nálezu“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2007